znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 200/05-77

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 14. decembra 2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť JUDr. J. B., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namietal porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci spravodlivo, verejne a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 120/03 z 22. januára 2004 a 4 Sž 119/03 z 22. januára 2004, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   JUDr.   J.   B.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   veci   spravodlivo,   verejne   a v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 120/03 z 22. januára 2004 p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné právo JUDr. J. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci spravodlivo, verejne a v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Sž   119/03   z 22.   januára   2004 p o r u š e n é   b o l o.

3.   Z r u š u j e   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 4 Sž 120/03 z 22. januára 2004 a 4 Sž 119/03 z 22. januára 2004 a veci vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodovanie.

4.   JUDr.   J.   B.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   100   000   Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. J. B. do 15 dní od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   trovy   konania   vo   výške   31 930 Sk   (slovom tridsaťjedentisícdeväťstotridsať slovenských korún) na účet advokáta JUDr. T. Š.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. apríla 2004 a 27.   apríla   2004   doručené   sťažnosti   JUDr.   J.   B.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci spravodlivo, verejne a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 4 Sž 120/03 z 22. januára 2004 a 4 Sž 119/ 03 z 22. januára 2004.

1.   Sťažovateľ   v sťažnosti   z 15.   apríla   2004   uvádza,   že   najvyššiemu   súdu   podal 18. augusta   2003   návrh,   v ktorom   podľa   §   250t   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku žiadal, aby rozhodol o jeho návrhu a uložil ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) povinnosť konať o rozklade sťažovateľa proti rozhodnutiu ministra č. 9659/01-512/251-E z 2. októbra 2001 do 7 dní od právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu. Uvedeným rozhodnutím minister rozhodol o pozastavení výkonu exekútorského úradu sťažovateľa,   pretože   proti   sťažovateľovi   bolo   vedené   trestné   stíhanie   pre   trestný   čin zneužitia právomoci verejného činiteľa.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že najvyšší súd nerozhodol v súlade s vyššie uvedeným ustanovením   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ale   návrh   zamietol   s odvolaním   sa   na ustanovenie § 250t ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku aj napriek tomu, že jeho návrh nebol ani nedôvodný, ani neprípustný.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd postupoval nielen v rozpore s § 30 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), v ktorom sú uvedené dôvody, na základe ktorých možno konanie   zastaviť,   ale   aj   v rozpore   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho poriadku. Najvyšší súd považoval konanie o pozastavení výkonu exekútorského úradu za zastavené napriek tomu, že nemožno ani jeden   zákonný dôvod   aplikovať na konkrétny prípad.   Podľa   názoru   sťažovateľa   iba   skončenie   trestného   stíhania   proti   sťažovateľovi nemôže   suplovať   rozhodnutie   o zrušení   rozhodnutia   ministra   o pozastavení   výkonu exekútorského úradu. Okrem toho sťažovateľ zdôrazňuje, že jedno trestné stíhanie voči jeho osobe   ešte   prebiehalo,   pretože   okrem   právoplatne   skončeného   trestného   stíhania   pred Okresným súdom Bratislava III prebiehalo ešte ďalšie pred vyšetrovateľom Policajného zboru vo Z. pod sp. zn. ČSV: OUV-226/10-Zv-2002, ktoré v čase rozhodovania najvyššieho súdu skončené nebolo. Neskončené trestné stíhanie sa viedlo pre podozrenie zo spáchania rovnakého trestného činu, za rovnakých právnych podmienok ako to, ktoré bolo skončené oslobodzujúcim   rozsudkom.   V rozhodnutí   ministra   o pozastavení   výkonu   exekútorského úradu nie je uvedené, na základe ktorého trestného stíhania bolo vydané.

Sťažovateľ   v sťažnosti   vytýka   najvyššiemu   súdu,   že   z   obsahu   zápisnice z neverejného pojednávania nevyplýva, či Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo“) podľa § 250t ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku predložilo najvyššiemu   súdu   spis   týkajúci   sa   pozastavenia   výkonu   exekútorského   úradu.   Taktiež poukazuje na to, že argumentácia obsiahnutá v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu je zameraná na zdôvodnenie zastavenia konania, a nie zamietnutie návrhu.

Sťažovateľ tvrdí, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 120/03 z 22. januára 2004 bolo porušené jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   a navrhuje,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 120/03 z 22. januára 2004 a prikázal súdu konať. Zároveň žiada, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 000 Sk a rozhodol aj o trovách právneho zastúpenia.

2. Zo sťažnosti z 26. apríla 2004 vyplýva, že sťažovateľ podal 18. augusta 2003 na najvyššom súde návrh na ochranu proti nezákonnému zásahu podľa ustanovenia § 250v ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   proti   odporcovi   Ministerstvu   spravodlivosti Slovenskej republiky. Svojím návrhom sa domáhal, aby najvyšší súd rozhodol o tom, že zakazuje   ministerstvu   pokračovať   v porušovaní   jeho   práv   a „zotrvať   na   jeho   pokyne zaslanom všetkým predsedom krajských súdov v Slovenskej republike a Slovenskej komore exekútorov“. Ďalej   sa   domáhal   obnovenia   stavu   pred   zásahom   upovedomením   vyššie uvedených subjektov o tom, že rozhodnutie ministra z 2. októbra 2001 č. 9659/01-512/251-E,   ktorým   bol   pozastavený   výkon   jeho   exekútorského   úradu,   dosiaľ   nenadobudlo právoplatnosť, a preto nemá žiadne právne ani faktické účinky predpokladané ustanovením §   222   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Na základe návrhu sťažovateľa najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 4 Sž 119/03 tak, že konanie zastavil. Sťažovateľ sa domnieva, že týmto rozhodnutím najvyššieho súdu boli porušené jeho základné práva, pretože najvyšší súd sa nezaoberal a nerozhodoval o jeho návrhu, podstatou ktorého je skutočnosť, že citované rozhodnutie ministra bolo od začiatku nevykonateľné, keďže nenadobudlo právoplatnosť. Podľa tvrdenia sťažovateľa zásah stále trvá, keďže na všetkých súdoch v Slovenskej republike a na Slovenskej komore exekútorov sa pokyn ministerstva eviduje bez zmeny.

Sťažovateľ poukazuje na tú časť odôvodnenia, v ktorej je uvedené, že nadobudnutím právoplatnosti   oslobodzujúceho   rozsudku   priamo   zo   zákona   zaniklo   v jeho   prípade pozastavenie   výkonu   jeho   úradu.   Od   tohto   dňa   mohol   sťažovateľ   podľa   názoru   súdu pokračovať   vo   výkone   exekútorského   úradu.   Ďalej   najvyšší   súd   uvádza,   že   zásah   voči sťažovateľovi trval odo dňa, keď sa odporca dozvedel o oslobodzujúcom rozsudku, až do vydania listu podpredsedu vlády Slovenskej republiky a ministra z 12. decembra 2003 č. k. 12706/03-52/422-0, ktorý bol faxom zaslaný predsedom krajských súdov.

Podľa názoru sťažovateľa bez ohľadu na okolnosti súvisiace s jeho trestným stíhaním súd   sa   mal   zaoberať   vážnosťou   zásahu   ministerstva,   ktoré   v podstate   nariadilo   výkon rozhodnutia ministra napriek tomu, že rozhodnutie ministra nebolo právoplatné. Sťažovateľ tvrdí,   že   z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   jednoznačne   vyplýva,   že   sťažovateľom namietaný protiprávny zásah najvyšší súd svojím rozhodnutím legalizoval. Preto vyjadruje nesúhlas so záverom najvyššieho súdu vysloveným v napadnutom rozhodnutí, že v čase rozhodovania o návrhu zásah do práv navrhovateľa už neexistoval, a preto konanie bolo potrebné podľa § 250v ods. 6 Občianskeho súdneho poriadku zastaviť. Sťažovateľ uvádza, že na povinnosť rozhodovať o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu ministra plynutie času a neskorší vývoj udalostí nemajú vplyv.

Odmietnutie   spravodlivosti   zo   strany   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   vidí   v tom,   že objektívne   je   zastavenie   trestného   stíhania   momentálne   irelevantným   dôvodom   na ukončenie „pozastavenia“ výkonu jeho exekútorského úradu, pretože rozhodnutie ministra o tomto ani nesmelo byť súdom kolportované, čo by platilo aj v prípade, že by trestné stíhanie ešte pokračovalo.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   jeho   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 35 ods. 2 ústavy a jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 119/03 z 22. januára 2004 a o zrušení uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu. Zároveň navrhol, aby ústavný súd rozhodol   aj o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia   vo   výške   5   000   000   Sk a o náhrade trov konania.

II.

1. Ústavný súd z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 120/03 z 22. januára 2003 zistil, že najvyšší súd návrh navrhovateľa (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľa) zamietol. V odôvodnení tohto rozhodnutia je uvedené, že najvyšší súd vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 4 Sž 119/03 zistil, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo 7. februára 2003 sp. zn. 2 T 57/02 oslobodený spod obžaloby za trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) a c) Trestného zákona. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 7. mája 2003.

Z odôvodnenia uznesenia ďalej vyplýva, že vzhľadom na oslobodzujúci rozsudok priamo zo zákona (§ 222 ods. 1 prvá veta Exekučného poriadku) došlo k zániku rozhodnutia o pozastavení výkonu exekútorského úradu. Vzhľadom na to, že táto skutočnosť nastala ešte pred podaním návrhu navrhovateľa, nie je podľa názoru najvyššieho súdu daný dôvod, aby súd vyslovil, že orgán verejnej správy je vo veci nečinný. Preto najvyšší súd postupujúc podľa ustanovenia § 250t ods. 3 prvej vety a poslednej vety Občianskeho súdneho poriadku návrh ako nedôvodný zamietol.

Okrem   toho   ústavný   súd   z uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sž   196/01 z 28. septembra 2004, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 4. januára 2004 ako príloha k sťažnosti, zistil, že konanie vedené na najvyššom súde pod uvedenou spisovou značkou bolo   zastavené.   Z odôvodnenia   uvedeného   uznesenia   najvyššieho   súdu   okrem   iného vyplýva, že rozhodnutie ministra o pozastavení výkonu exekútorského úradu č. 9659/01-512/251-E z 2. októbra 2001 nenadobudlo právoplatnosť.

Najvyšší súd sa v odôvodnení uznesenia sp. zn. 6 Sž 196/01 z 28. septembra 2004 odvoláva na ustanovenia § 247 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého pri rozhodovaní   správneho   orgánu   vydaného   v správnom   konaní   je   potrebné,   aby   išlo o rozhodnutie,   ktoré   po   vyčerpaní   riadnych   opravných   prostriedkov,   ktoré   sa   preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

V citovanom   odôvodnení   je   taktiež   uvedené,   že   v danom   prípade   sa   sťažovateľ domáhal na najvyššom súde preskúmania prvostupňového rozhodnutia, proti ktorému je podľa názoru dovolacieho súdu vysloveného v rozsudku sp. zn. M-Sždov 7/03 z 11. júna 2003   prípustný   opravný prostriedok.   Druhostupňové rozhodnutie,   ako   vyplýva z obsahu spisu, vydané nebolo. Najvyšší súd vychádzajúc z uvedeného konanie vedené pod sp. zn. 6 Sž 196/01   zastavil,   pretože   žalobou   bolo   napadnuté   neprávoplatné   prvostupňové rozhodnutie, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom.

Z vyjadrenia   ministra   k sťažnosti,   ktoré   si   ústavný   súd   vyžiadal   pred   prijatím sťažnosti na konanie, vyplýva, že navrhovateľ celý svoj návrh na najvyššom súde opieral o tvrdenie, že rozhodnutie ministra o pozastavení výkonu exekútorského úradu v zmysle § 222   ods.   1   Exekučného   poriadku   z 3.   októbra   2001   má   byť   rozhodnutím   vydaným v správnom konaní. Proti takémuto rozhodnutiu vydanému v správnom konaní navrhovateľ 22.   októbra   2001   zaslal   ministerstvu   podanie   označené   ako „Žiadosť   o prehodnotenie rozhodnutia“, o ktorom navrhovateľ tvrdil, že toto jeho podanie bolo v zmysle príslušných ustanovení   Správneho   poriadku   rozkladom.   Hoci   jeho   podanie   nebolo   ako   rozklad formulované, to že o rozklad skutočne ide, malo vyplývať z jeho obsahu.

Minister   vo   vyjadrení   taktiež   uviedol,   že   navrhovateľ   v návrhu   adresovanom najvyššiemu   súdu   poukazoval   aj   na   to,   že   minister   vo   svojom   opravnom   rozhodnutí zo 14. decembra 2001, ktorým opravil výrok svojho rozhodnutia z 3. októbra 2001 v časti týkajúcej   sa   účinkov   pozastavenia   výkonu   exekútorského   úradu,   neposudzoval   vyššie uvedené   podanie   navrhovateľa   ako   rozklad   a pri   svojom   rozhodovaní   nepostupoval v zmysle   Správneho   poriadku.   Práve   v takomto   postupe   ministra,   ktorý   podanie navrhovateľa   z 22.   októbra   2001   neposúdil   ako   rozklad   a nerozhodol   o ňom,   videl navrhovateľ úmyselnú nečinnosť odporcu ako orgánu verejnej správy a jeho rozhodnutie z 3. októbra 2001 o pozastavení výkonu exekútorského úradu považoval za neprávoplatné, ktoré ako také nemá žiadne právne ani faktické účinky predpokladané ustanovením § 222 ods. 1 Exekučného poriadku.

Minister ďalej uvádza, že vo veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 4 Sž 120/03 vyjadril stanovisko, aby najvyšší súd vo svojom rozhodnutí návrh navrhovateľa zamietol pre jeho neprípustnosť. Svoje stanovisko zdôvodňuje tým, že vtedajší minister vydal 3. októbra   2001   rozhodnutie,   ktorým   pozastavil   sťažovateľovi   výkon   jeho   exekútorského úradu z dôvodu, že sa proti nemu vedie trestné stíhanie pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. c) a ods. 2 písm. a) a c) Trestného zákona. Ministerstvo   spravodlivosti   nezasahovalo do   pozastavenia   výkonu   exekútorského   úradu, nekorigovalo   rozhodnutie   ministra.   Opravné   rozhodnutie   zo   14.   decembra   2001   bolo rozhodnutím ministra. Pri jeho vydávaní však opakovane došlo k zrejmej chybe pri opise, keď   namiesto   slova   „minister   spravodlivosti“   bolo   v úvode   rozhodnutia   uvedené „ministerstvo spravodlivosti“.

Vo vyjadrení minister tiež uviedol, že nepovažuje rozhodnutie o pozastavení výkonu exekútorského   úradu   za   rozhodnutie   vydané   v správnom   konaní,   pretože   minister pri vydávaní rozhodnutia v zmysle § 222 ods. 1 Exekučného poriadku vystupuje ako člen vlády a ústavný činiteľ, ktorý síce je vedúcim ústredného orgánu štátnej správy, avšak nie je orgánom štátnej správy. Zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov vymenúva ministerstvá a iné ústredné orgány   štátnej   správy,   ministrov   však   ako   správny   orgán   neuvádza.   Slovenský   právny poriadok nepozná ustanovenie, ktoré by vytváralo či označovalo ministra za správny orgán. Minister   teda   rozhoduje   o pozastavení   výkonu   exekútorského   úradu   preto,   že   mu   táto kompetencia bola vyslovene zákonom zverená, avšak nie ako správnemu orgánu.

Minister vo vyjadrení poukázal aj na to, že navrhovateľ svoje podanie neformuloval v zmysle príslušných ustanovení Správneho poriadku ako rozklad, pretože zo samotného obsahu   predmetného   podania   (kde   vôbec   nie   je   obsiahnutá   požiadavka   na   zrušenie ministrovho rozhodnutia o pozastavení výkonu exekútorského úradu z 3. októbra 2001, ako to navrhovateľ uvádza vo svojom návrhu úplne v rozpore so skutočnosťou) nie je jasné, že by o rozklad naozaj šlo. Podľa názoru ministra navrhovateľ neformuloval svoje podanie ako rozklad preto, lebo vedel, že proti rozhodnutiu ministra nie je možné podať rozklad, ktorý je opravným   prostriedkom   proti   rozhodnutiu   ústredného   orgánu   štátnej   správy.   V danom prípade je týmto orgánom ministerstvo, a nie minister.

Minister   opierajúc   sa   o právnu   úpravu   tvrdí,   že   v žiadnom   prípade   nemôže v rozkladovom   konaní   preskúmať   svoje   vlastné   rozhodnutie,   a to   už   vôbec   nie   v rámci autoremedúry. Podľa názoru ministra neexistuje žiadna inštancia, ktorá by mala v správnom konaní   právomoc   preskúmať   jeho   rozhodnutia.   Rozhodnutie   o pozastavení   výkonu exekútorského   úradu   nebolo   vydané   v správnom   konaní,   preto   je   irelevantné   tvrdenie sťažovateľa,   že   toto   rozhodnutie   muselo   mať   formálne   znaky   rozhodnutia   v správnom konaní (výrok, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku). V danom prípade minister postupoval   v zmysle ustanovení   Exekučného poriadku, ktorý   ako   lex specialis upravuje pozastavenie výkonu exekútorského úradu a nijaké jeho ustanovenie neuvádza, že by sa malo   subsidiárne   postupovať   podľa   Správneho   poriadku.   Minister   v predmetnej   veci postupoval iba v súlade s príslušnými ustanoveniami právneho poriadku a z jeho postupu nevyplýva   nečinnosť   v konaní,   a teda   ani   žiaden   neoprávnený   zásah   do   ústavou garantovaných práv sťažovateľa   ako   občana a súdneho   exekútora.   Rozhodnutie   ministra o pozastavení výkonu exekútorského úradu súdneho exekútora sťažovateľovi je po právnej stránke   správne,   keďže   v zmysle   §   222   Exekučného   poriadku   má   minister   takéto oprávnenie, a toto rozhodnutie je správne aj po skutkovej stránke, keďže proti sťažovateľovi ako   súdnemu   exekútorovi   bolo   vedené   trestné   konanie   pre   spáchanie   trestnej   činnosti zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) a c) Trestného zákona.

Minister navrhuje, aby sťažnosť sťažovateľa po posúdení podmienok pre jej prijatie ústavný súd odmietol.

Z príloh obsiahnutých v spise najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 120/03 ústavný súd zistil, že   sťažovateľ   podal   22.   októbra   2001   žiadosť   o prehodnotenie   rozhodnutia,   na   ktorú minister neodpovedal, resp. nerozhodol o opravnom prostriedku. Na základe tejto žiadosti sťažovateľa   ministerstvo   vydalo   opravné   rozhodnutie   zo   14.   decembra   2001,   ktorým ministerstvo   opravilo   výrok   pôvodného   rozhodnutia   v časti   týkajúcej   sa   účinnosti pozastavenia výkonu exekútorského úradu. V rozhodnutí ministra z 2. októbra 2001 bolo uvedené, že rozhodnutie o pozastavení   výkonu exekútorského úradu   nadobúda   účinnosť 20. septembra   2001,   avšak   súdnemu   exekútorovi   bolo   rozhodnutie   doručené   8.   októbra 2001,   preto   opravným   rozhodnutím   bol   výrok   rozhodnutia   v časti   týkajúcej   sa   účinkov pozastavenia   výkonu   exekútorského   úradu   opravený,   a   to   že   pozastavenie   výkonu exekútorského   úradu   nastáva   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   o pozastavení   výkonu exekútorského úradu až do právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa skončí trestné konanie. Vzhľadom   na   to,   že   minister   nereagoval   na   žiadosť   sťažovateľa   o prehodnotenie rozhodnutia, sťažovateľ listami zo 4. júla 2003 a 22. júla 2003 po tom, ako mu bol doručený rozsudok najvyššieho súdu z 11. júna 2003 sp. zn. M-Sždov 7/03, žiadal ministra o ochranu jeho oprávnených záujmov, pretože z uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že rozhodnutie   ministra   o pozastavení   výkonu   exekútorského   úradu   nenadobudlo právoplatnosť. Sťažovateľ vychádzajúc z obsahu rozhodnutia najvyššieho súdu z 11. júna 2003   žiadal   ministra,   aby   uvedenú   skutočnosť   oznámil   orgánom   a osobám,   ktoré v uplynulom období informoval o tom, že minister právoplatne pozastavil sťažovateľovi výkon exekútorského úradu.

Ministerstvo   listom   z 22.   júla 2003   oznámilo sťažovateľovi,   že   z výrokovej   časti citovaného rozsudku najvyššieho súdu z 11. júna 2003 sp. zn. M-Sždov 7/03 nevyplýva pre ministerstvo ani pre ministra ako účastníkov konania splnenie žiadnej povinnosti (niečo konať, niečo strpieť, niečoho sa zdržať).

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa pôvodne vedenej pod sp. zn. III. ÚS 201/05 vyjadril predseda najvyššieho súdu listom, ktorý bol ústavnému súdu doručený   14.   septembra   2005.   Z vyjadrenia   vyplýva,   navrhovateľ   sa   svojím   návrhom domáhal, aby najvyšší súd uložil odporcovi povinnosť do 7 dní od právoplatnosti vydaného uznesenia konať a rozhodnúť o odvolaní – rozklade navrhovateľa proti rozhodnutiu odporcu z 2.   októbra   2001   č.   9659/01-512/251-E.   Navrhovateľ   vo   svojom   návrhu   namietal nedodržanie ustanovení Správneho poriadku pri vydaní rozhodnutia o pozastavení výkonu exekútorského   úradu,   ako   aj   pri   vydaní   opravného   rozhodnutia   zo   14.   decembra   2001. V tejto súvislosti sa navrhovateľ odvolával na závery uvedené v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. M-Sždov 7/03 z 11. júna 2003.

Z vyjadrenia   predsedu   najvyššieho   súdu   okrem   iného   vyplýva,   že   najvyšší   súd vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 222 ods. 1 Exekučného poriadku dospel k záveru, že v dôsledku   oslobodzujúceho   rozsudku   priamo   zo   zákona   došlo   k zániku   rozhodnutia o pozastavení   výkonu   exekútorského   úradu.   Táto   skutočnosť   nastala ešte   pred   podaním návrhu   navrhovateľa   (7.   mája   2003).   Preto   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   nebol   daný dôvod, aby vyslovil, že orgán verejnej správy je vo veci nečinný. Z toho dôvodu najvyšší súd   postupujúc podľa   §   250t   ods.   3   prvej   vety   a poslednej   vety   Občianskeho   súdneho poriadku návrh ako nedôvodný zamietol.

Ďalej je vo vyjadrení poukázané na to, že zo strany navrhovateľa nebola vyvinutá dostatočná   súčinnosť.   Skutočnosť,   že   oslobodzujúci   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť, podľa zistenia najvyššieho súdu navrhovateľ neoznámil ministerstvu ani Slovenskej komore exekútorov.

Najvyšší súd zastáva názor, že uznesenie sp. zn. 4 Sž 120/03 z 22. januára 2004 je vecne   správne   a v súlade   so   zákonom.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   napadnutým uznesením nebolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo na prejednanie veci spravodlivo, verejne a v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Najvyšší   súd   navrhuje,   aby   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľa nevyhovel.

2. Ústavný súd z uznesenia sp. zn. 4 Sž 119/03 z 22. januára 2004 zistil, že najvyšší súd   konanie   zastavil   so   zdôvodnením,   že   v čase   rozhodovania   o návrhu   zásah   do   práv navrhovateľa už neexistoval.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa pôvodne vedenej pod sp. zn. III. ÚS 200/01vyjadril predseda najvyššieho súdu listom, ktorý bol ústavnému súdu doručený 14. septembra 2005. Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu vyplýva, že v danom prípade priebeh konania bol určený účelom tohto konania. Najvyšší súd skúmal zákonnosť zásahu orgánu verejnej správy obmedziac sa na tvrdené dôvody o nezákonnosti. Musí však byť preukázané, že nezákonný zásah stále trvá aj s dôsledkami, ktoré tvrdil navrhovateľ v podanom návrhu, resp. že hrozí jeho opakovanie.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   neobstojí   tvrdenie   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd nevykonal   opatrenie   na   odstránenie   nezákonného   stavu.   Najvyšší   súd   v odôvodnení uznesenia   konštatoval,   že   zo   strany   navrhovateľa   došlo   k zásahu   v zmysle   ustanovenia § 250v Občianskeho súdneho poriadku, a v tejto súvislosti konštatoval: „bez ohľadu na to, že Exekučný poriadok neobsahuje ustanovenie ukladajúce ministrovi spravodlivosti, resp. ministerstvu spravodlivosti povinnosť oznamovať súdom rozhodnutie o pozastavení výkonu exekútorského   úradu   ako   aj   skutočnosť,   že   priamo   zo   zákona   odpadol   dôvod   na   toto pozastavenie, v prípade navrhovateľa neoznámením odporcu predsedom krajských súdov, že bol navrhovateľ právoplatne oslobodený, došlo k zásahu v zmysle ustanovenia § 250v O. s. p. Tento zásah trval odo dňa, keď sa odporca dozvedel o oslobodzujúcom rozsudku až do vydania listu podpredsedu vlády a ministra spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 12. decembra 2003, č. k. 12706/03-52/422-0, ktorý bol faxom zaslaný predsedom krajských súdov. Na   druhej   strane   súd   konštatuje,   že   zo   strany   navrhovateľa   nebola   vyvinutá dostatočná   súčinnosť.   Skutočnosť,   že   oslobodzujúci   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť, podľa   zistenia   súdu   navrhovateľ   neoznámil   ministerstvu   spravodlivosti   ani   Slovenskej komore   exekútorov.   Napokon   túto   skutočnosť   neuviedol   ani   v návrhu   na   ochranu   proti nezákonnému zásahu podľa § 250v ods. 1 OSP zo dňa 18. augusta 2003, ktorý bol doručený najvyššiemu súdu 20. augusta 2003. Až na pojednávaní dňa 4. decembra 2003 oznámil, že bol oslobodený spod obžaloby za trestný čin podľa § 158 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a, c) Tr. zák. a súd si v rámci vykonaného dokazovania túto skutočnosť overoval.“

Okrem toho predseda najvyššieho súdu uviedol, že v právnej veci sťažovateľa nešlo o konanie podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o žalobách   proti   rozhodnutiam   a postupom   správnych   orgánov“   (§   247   -   §   250k Občianskeho   súdneho   poriadku).   Z toho   dôvodu   sa   najvyšší   súd   ani   nemohol   zaoberať námietkami   navrhovateľa   uvedenými   v návrhu,   že   zo   strany   odporcu   pri   vydávaní rozhodnutia o pozastavení výkonu jeho exekútorského úradu došlo k porušeniu Správneho poriadku.   Najvyšší   súd   nepreskúmaval   zákonnosť   rozhodnutia   a postup   pri   vydaní rozhodnutia,   ale zisťoval   dokazovaním   v zmysle   petitu   návrhu   v intenciách   ustanovenia § 250v Občianskeho súdneho poriadku, či došlo k zásahu orgánu verejnej správy, ako aj či dôsledky zásahu trvajú.

V závere vyjadrenia je uvedené, že najvyšší súd zastáva názor, že jeho rozhodnutím sp. zn. 4 Sž 119/03 z 22. januára 2004 nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, a navrhuje, aby ústavný súd sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   zaslal   minister   ústavnému   súdu   kópie   listov z 12. decembra 2003 č. k. 127026/03-52/422-O, ktoré boli doručené všetkým predsedom krajských   súdov.   Z ich   obsahu   vyplýva,   že   predsedom   súdov   sa   zasielajú   kópie právoplatného oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 2 T 57/02, ktorým   bol   sťažovateľ   ako   súdny   exekútor   oslobodený   spod   obžaloby.   Z listu   ďalej vyplýva,   že   menovanému   súdnemu   exekútorovi   bol   na   základe   rozhodnutia   ministra z 2. októbra 2001 č. 9659/01-512/251-E v spojení s opravným rozhodnutím zo 14. decembra 2001   pozastavený   výkon   exekútorského   úradu   s účinnosťou   odo   dňa   doručenia   až   do právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa končí trestné stíhanie, a že minister žiada predsedov krajských súdov, aby s predmetným listom oboznámili všetkých predsedov nimi riadených súdov.

Sťažovateľ   27.   septembra   2005   doručil   ústavnému   súdu   spolu   s vyjadrením oznámenie   Prezídia   Slovenskej   komory   exekútorov,   z ktorého   vyplýva,   že   Prezídium Slovenskej   komory   exekútorov   sa   zaoberalo   sťažovateľovou „žiadosťou   o uvoľnenie exekútorského úradu“ a zároveň je v ňom uvedené, že „vzhľadom na to, že Ministerstvo spravodlivosti SR cestou zástupcu v Prezídiu Slovenskej komory exekútorov informovalo zasadnutie o nových skutočnostiach súvisiacich s ďalším trestným stíhaním, vo Vašej veci minister spravodlivosti SR rozhodne až po tom, ako bude známy výsledok šetrenia orgánov činných v trestnom konaní“.

Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 200/05-24 zo 6. júla 2005 bola sťažnosť sťažovateľa z 15. apríla 2004 prijatá na ďalšie konanie.

Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 201/05-33 zo 6. júla 2005 bola sťažnosť sťažovateľa z 27. apríla 2004 v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva na prerokovanie veci   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   prijatá   na ďalšie konanie.

Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 200/05-36 boli sťažnosti sťažovateľa vedené pod sp. zn. III. ÚS 200/05 a sp. zn. III. ÚS 201/05 spojené na spoločné konanie a vec je ďalej vedená pod sp. zn. III. ÚS 200/05.

Právny   zástupca   sťažovateľa   listom,   ktorý   bol   ústavnému   súdu   doručený 12. septembra 2005, oznámil, že v oboch veciach trvá na ústnom pojednávaní.

Na verejnom ústnom pojednávaní, ktoré sa konalo 9. novembra 2005, ospravedlnila neúčasť   zástupcu   najvyššieho   súdu   riaditeľka   Kancelárie   predsedu   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky.

Právny   zástupca   sťažovateľa   uviedol,   že   sťažovateľ   trvá   na   predložených sťažnostiach v rozsahu, v akom boli prijaté na konanie, a na pojednávaní neuviedol žiadne nové skutočnosti týkajúce sa prejednávanej veci.

Na   otázku,   prečo   sa   nazdáva,   že   neustanovovanie   jeho   mandanta   za   exekútora v súčasnosti   Okresným   súdom   Poprad   a Okresným   súdom   Spišská   Nová   Ves   dochádza naďalej k zásahu do práv mandanta najvyšším súdom, a nie uvedenými okresnými súdmi, odpovedal,   že   najvyšší   súd   sprostredkovane   zavinil   tento   stav,   pretože   odobril   postup ministerstva a zastavil konanie.

Sťažovateľ   na   otázku,   či   teraz   vykonáva   činnosť   exekútora,   odpovedal,   že nevykonáva žiadnu činnosť, pretože jeho úrad sa zrútil už pred piatimi rokmi, že jeho úrad už neexistuje a aj jeho meno bolo zničené. Podľa jeho tvrdenia do zásahu v roku 2000 mal okolo 25 000 prípadov, a keď preberal úrad jeho zástupca, tak preberal iba okolo 1 000 prípadov.   Na   doplňujúcu   otázku,   či   funkciu   exekútora   sťažovateľ   nevykonáva,   pretože dôsledky   rozhodnutia   ministra   z roku   2001   trvajú   dodnes,   sťažovateľ   odpovedal,   že formálne je exekútorom, ale nemá už žiadnych klientov.

III.

K namietanému   porušeniu   čl.   46   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 120/03 z 22. januára 2004

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republiky   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky   a podrobnosti   o súdnej   a inej   právnej   ochrane   ustanoví   zákon.   Podľa   čl.   51 ods. 1 ústavy sa možno základného práva na súdnu a inú právnu ochranu domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd považuje za odňatie práva obrátiť sa na všeobecný súd podľa citovaných článkov ústavy aj také rozhodnutie všeobecného súdu v správnom súdnictve, ktorým sa pred ním   konanie končí   uznesením   o zamietnutí   návrhu,   ak proti   tomuto   rozhodnutiu   nie   je prípustný žiaden opravný prostriedok a k zamietnutiu návrhu došlo bez zákonom uznaného dôvodu na takýto výrok v správnom súdnictve, resp. všeobecný súd použil zákonný dôvod, na aplikáciu ktorého neboli splnené skutkové a zákonné predpoklady. V takomto prípade ústavný   súd   považuje   zamietnutie   návrhu   za   odmietnutie   spravodlivosti   a porušenie ústavného princípu základného práva na súdnu ochranu.

Podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku fyzická osoba alebo právnická osoba,   ktorá   tvrdí,   že   orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom   tým,   že   je   v konaní   nečinný,   môže   sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa   §   250t   ods.   3   prvej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku   súd   o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením a podľa poslednej vety tohto ustanovenia nedôvodný a neprípustný návrh súd zamietne.

Podľa § 250 ods. 6 Občianskeho súdneho poriadku proti rozhodnutiu súdu nie je prípustný opravný prostriedok.

V citovanej   právnej   úprave   nie   je   obsiahnutá   popisná   hypotéza   právnej   normy, v ktorej   by   bol   charakterizovaný   nedôvodný   návrh,   a taktiež   v nej   nie   je   obsiahnutý taxatívny   výpočet   návrhov,   ktoré   je   potrebné   považovať   za   nedôvodné.   Posúdenie konkrétneho návrhu ako nedôvodného nechal zákonodarca na uváženie súdu, ktorý uvedený zákon aplikuje.

V danom prípade najvyšší súd považoval návrh za nedôvodný, pretože bol podaný až po zániku rozhodnutia o pozastavení výkonu exekútorského úradu, a preto nebol dôvod na vyslovenie nečinnosti ministra.

Sťažovateľ uplatnil svoje základné právo na súdnu ochranu návrhom smerujúcim proti   nečinnosti   ministra   a tvrdil,   že   minister   bol   a je   nečinný,   keďže   nerozhodol o opravnom   prostriedku,   ktorý   sťažovateľ   podal   proti   jeho   rozhodnutiu   o pozastavení výkonu exekútorského úradu.

Najvyšší súd vychádzajúc z obsahu ustanovenia § 222 ods. 1 Exekučného poriadku rozhodol,   že   ex   lege   došlo   k zániku   rozhodnutia   o pozastavení   exekútorského   úradu, napadnutým uznesením návrh zamietol.

Ústavný súd vychádzal pri posúdení tejto procesnej situácie, v ktorej sa nachádzal sťažovateľ po zamietnutí návrhu, z konštantnej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Takýto   prístup   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k rozhodnutiam   všeobecných   súdov   je dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prejednávaní   a rozhodovaní   vecí patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a vlastnej   interpretácie   zákonov a podzákonných   úprav.   Z postavenia   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánu ochrany ústavnosti vyplýva, že môže preskúmať rozhodnutia všeobecných súdov v prípade, ak   v konaní,   ktoré   im   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania   všeobecných   súdov   vo veciach,   v ktorých   niet iného súdu,   aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené právo účastníka konania pred všeobecným súdom.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne neodôvodnené alebo   arbitrárne,   alebo   z ústavného   hľadiska   inak   neospravedlniteľné   a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02 ).

V danom   prípade   najvyšší   súd   návrh   zamietol,   pretože   podľa   jeho   názoru rozhodnutie o pozastavení výkonu exekútorského úradu zaniklo na základe právoplatného oslobodzujúceho rozsudku skôr, ako bolo rozhodnuté o opravnom prostriedku, ktorý bol proti nemu podaný.

Ústavný   súd   zistil,   že   v danom   prípade   nerozhodnutie   ministra   o opravnom prostriedku, resp. nevybavenie žiadosti sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia má právne následky   aj   po   zániku   rozhodnutia.   Najvyšší   súd   rozsudkom   z 11.   júna   2003   sp.   zn. M-Sždov 7/03 zrušil rozsudok najvyššieho súdu z 29. apríla 2002 sp. zn. 6 Sž 196/01 a vec vrátil senátu najvyššieho súdu 6 Sž na ďalšie konanie. Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že senát najvyššieho súdu 6 Sž pochybil predovšetkým v tom, že si neujasnil, že rozhodnutie   ministra   o pozastavení   výkonu   exekútorského   úradu   nenadobudlo právoplatnosť,   pretože   nebolo   riadne   rozhodnuté   o opravnom   prostriedku   žalobcu (t. j. sťažovateľa).   Najvyšší   súd   uznesením   z 28.   septembra   2004   sp.   zn.   6   Sž   196/01 zastavil konanie týkajúce sa preskúmania uvedeného rozhodnutia ministra so zdôvodnením, že   žalobca   sa   domáhal   preskúmania   prvostupňového   rozhodnutia,   proti   ktorému   podľa záväzného právneho názoru dovolacieho súdu (obsiahnutého v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. M-Sždov 7/03 z 11. júna 2003) je prípustný opravný prostriedok. Všeobecný súd má podľa   ustanovenia   §   247   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   právomoc   preskúmať rozhodnutie správneho orgánu až po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, a teda po nadobudnutí právoplatnosti.

Zamietnutím   návrhu   sťažovateľa   najvyšším   súdom   sa   rozhodnutie   ministra z 2. októbra 2001 č. 9659/01-512/251-E stalo nepreskúmateľným. Navyše, ak rozhodnutie ministra o pozastavení výkonu exekútorského úradu nenadobudlo právoplatnosť, nemal byť na základe neho dočasne pozastavený výkon exekútorského úradu od 20. septembra 2001, resp.   od   doručenia   rozhodnutia   o pozastavení   výkonu   exekútorského   úradu.   Nečinnosť ministra má za následok, že naďalej ostáva nevyriešeným problém, či pozastavenie výkonu exekútorského úradu bolo realizované na základe rozhodnutia ministra, ktoré nenadobudlo právoplatnosť,   alebo   proti   uvedenému   rozhodnutiu   ministra   nie   je   prípustný   opravný prostriedok, a preto rozhodnutie okamihom doručenia nadobudlo právoplatnosť a má byť preskúmateľné   najvyšším   súdom.   Žiada   sa   zdôrazniť,   že   v samotnom   rozhodnutí   chýba poučenie o prípustnosti, resp. neprípustnosti opravného prostriedku.

Okrem toho najvyšší súd spája okamih zániku rozhodnutia ministra o pozastavení výkonu   exekútorského   úradu   s okamihom   nadobudnutia právoplatnosti   oslobodzujúceho rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   III   zo   7.   februára   2003   sp.   zn.   2   T   57/02 (právoplatnosť nadobudol 7. mája 2003) bez toho, aby sa vysporiadal s problémom, na základe   ktorého   trestného   stíhania   bolo   uvedené   rozhodnutie   vydané,   pretože   z   obsahu rozhodnutia   táto   skutočnosť   nevyplýva.   Presné   určenie   trestného   stíhania,   ktoré   bolo dôvodom pre vydanie rozhodnutia o pozastavení výkonu exekútorského úradu, má význam aj   pre   stanovenie   okamihu   zániku   uvedeného   rozhodnutia.   Rozhodnutie   ministra o pozastavení výkonu exekútorského úradu z 2. októbra 2001 č. 9659/01-512/251-E bolo vydané   v čase,   keď   proti   sťažovateľovi   boli   vedené   dve   trestné   stíhania   za   trestný   čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) a c) Trestného   zákona   a v rozhodnutí   ministra   nie   je   uvedené,   na   základe   ktorého   trestného stíhania   je   uvedené   rozhodnutie   vydané.   Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   zamietol návrh   sťažovateľa,   avšak   trestné   stíhanie,   ktoré   bolo   začaté   uznesením   vyšetrovateľa Policajného   zboru   vo   Z.   sp.   zn.   ČVS:   OUV-293/10-Zv-99   zo   17. apríla   2001,   bolo zastavené uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: OUV-226/10-Zv-2002 z 25. marca 2004. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2004, teda až tri mesiace po tom, ako   najvyšší   súd   návrh   sťažovateľa   zamietol.   Úlohou   najvyššieho   súdu   bolo   v danom prípade   rozhodnúť,   či   proti   uvedenému   rozhodnutiu   ministra   o pozastavení   výkonu exekútorského   úradu   bol   prípustný   opravný   prostriedok,   a ak   áno,   tak   rozhodnúť   aj o povinnosti ministra konať a rozhodnúť o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu ministra z 2. októbra 2001 č. 9659/01-512/251-E.

V dôsledku   uvedených   zistení,   východísk   a záverov   ústavného   súdu   je   potrebné konštatovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu svojimi účinkami porušilo základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na prejednanie veci spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorých   reálne uplatnenie, zabezpečenie a realizáciu vylučuje taký postup a rozhodnutie, ktoré najvyšší súd vyniesol 22. januára 2004 pod sp. zn. 4 Sž 120/03. Týmto rozhodnutím najvyššieho súdu došlo vo vzťahu k sťažovateľovi k denegationis iustitiae, pretože v okolnostiach prípadu bolo zasiahnuté do   sťažovateľových základných práv a slobôd, a to ako v čase podania návrhu najvyššiemu súdu, tak aj v čase rozhodnutia najvyššieho súdu, a tým najvyšší súd odmietol rozhodnúť o tom, či išlo i o porušenie týchto práv. Vzhľadom na to, že ústavný súd   považuje napadnuté   uznesenie   najvyššieho súdu   za rozporné s ústavnými princípmi spravodlivého procesu, bolo potrebné rozhodnúť o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na prerokovanie veci spravodlivo, verejne a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

K namietanému porušeniu čl. 46 ods.   1 a ods.   2 a čl. 152 ods.   4 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 119/03 z 22. januára 2004

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa § 250v ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Podľa   § 250v ods.   2 orgán, proti   ktorému návrh smeruje, je orgán, ktorý   podľa tvrdenia uvedeného v návrhu vykonal zásah;...

Podľa   §   250   ods.   6   súd   konanie   zastaví,   ak   odpadli   dôvody   na   ďalšie   konanie, a zároveň rozhodne o trovách konania.

Ako   už   z uvedeného   vyplýva, najvyšší   súd   rozhodoval   v čase,   keď   jedno   trestné konanie vedené proti sťažovateľovi už bolo ukončené právoplatným rozsudkom súdu, ale prebiehalo   ešte   ďalšie   trestné   stíhanie,   ktoré   v čase   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   ešte nebolo právoplatne ukončené.

Najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   o zastavení   konania   zdôvodnil   tým,   že   odpadli dôvody na ďalšie konanie, pretože minister listom z 12. decembra 2003 č. k. 12706/03-52/422-0, ktorý bol faxom zaslaný predsedom krajských súdov, ukončil nezákonný zásah, ktorým bol sťažovateľ dotknutý na svojich právach a právom chránených záujmoch a ktorý podľa názoru najvyššieho súdu trval odo dňa, keď sa odporca dozvedel o oslobodzujúcom rozsudku, až do vydania listu ministra.

Ústavný   súd   zistil,   že   v čase   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   zásah   naďalej   trval, pretože trestné stíhanie, ktoré bolo začaté uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru vo Z. sp.   zn.   ČVS:   OUV-293/10-Zv-99   zo   17.   apríla   2001   bolo   zastavené   až   uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: OUV-226/10-Zv-2002 z 25. marca 2004. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2004, teda až tri mesiace po tom, ako najvyšší súd svojím   rozhodnutím   konanie zastavil   a nevyrovnal   sa   so   spornou   otázkou   týkajúcou   sa nezákonného   zásahu   ministerstva   do   práv   sťažovateľa   napriek   tomu,   že   sa   s ňou   mal vysporiadať.

Minister   listom   z 12.   decembra   2003,   ktorý   zaslal   predsedom   krajských   súdov, informoval ich o pozastavení výkonu exekútorského úradu s účinnosťou odo dňa doručenia rozhodnutia o pozastavení výkonu exekútorského úradu až do právoplatnosti rozhodnutia, ktorým   sa   končí   trestné   stíhanie,   a zaslal   im   kópiu   právoplatného   oslobodzujúceho rozsudku.   Z obsahu   uvedeného   listu   ministra   jednoznačne   nevyplýva,   že   je   zrušené pozastavenie výkonu exekútorského úradu, pretože rozhodnutie ministra z 2. októbra 2001 bolo vydané na základe trestného stíhania, ktoré bolo ukončené oslobodzujúcim rozsudkom súdu. Okrem toho je potrebné uviesť, že ministerstvo o prebiehajúcom druhom trestnom stíhaní vedelo, pretože to vyplýva aj z oznámenia Slovenskej komory exekútorov, ktoré bolo   sťažovateľovi   doručené   11.   augusta   2003   a v   ktorom   je   výslovne   uvedené,   že „minister spravodlivosti SR rozhodne až po tom, ako bude známy výsledok šetrenia orgánov činných v trestnom konaní“. Z uvedeného vyplýva, že Slovenská komora exekútorov, ale aj minister považovali rozhodnutie o pozastavení výkonu exekútorského úradu z 2. októbra 2001 za platné až do právoplatne ukončeného druhého trestného stíhania.

Sťažovateľ podaním, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 14. apríla 2005, navrhol, aby v konaní pred ústavným súdom bol vypočutý sudca Mgr. P. L., ktorý vydal uznesenie Okresného   súdu   Poprad   č.   k.   Er   1081/96-34   z 24.   marca   2005,   ktorým   rozhodol,   že vyhovuje   žiadosti   oprávneného   z 3.   novembra   2003   na   zmenu   súdneho   exekútora a vykonaním   exekúcie   vo   veci   sp.   zn.   Er   1081/96   poveruje   súd   Mgr.   J.   K.,   súdneho exekútora, Exekútorský úrad, D., a vec mu zároveň postúpil.

Taktiež   navrhol   vypočuť   JUDr.   E.   Š.,   ktorý   adresoval   exekútorskému   úradu 16. marca   2005   dopyt,   kto   je   nástupcom   sťažovateľa   ako   súdneho   exekútora,   pretože oprávnený ho informoval o tom, že uvedený exekútor má pozastavený výkon exekútorského úradu.

Ústavný súd nepokladal za potrebné vykonať navrhnuté dôkazy v priebehu konania na ústavnom súde, pretože z listinných dôkazov vyplýva, že v čase rozhodovania najvyšším súdom vo veciach vedených pod sp. zn. 4 Sž 120/03 a 4 Sž 119/03 nebolo ešte ukončené trestné stíhanie, ktoré bolo začaté uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru vo Z. sp. zn. ČVS: OUV-293/10-Zv-99 zo 17. apríla 2001 a bolo zastavené až uznesením vyšetrovateľa sp.   zn.   ČVS:   OUV-226/10-Zv-2002   z 25.   marca   2004,   a existovala   reálna   možnosť pokračovania   v zásahu   do   sťažovateľových   práv   vyplývajúca   z listinných   dôkazov   (list Okresného súdu Spišská Nová Ves z 13. mája 2005, list Okresného súdu Poprad z 30. apríla 2004,   poverenie   vykonaním   exekúcie   na   základe   vykonateľného   platobného   rozkazu súdneho exekútora Ing. Bc. S. B. z 9. septembra 2005) preukazujúcich, že súdy sťažovateľa aj po zastavení jeho trestného stíhania vedeného pod sp. zn. ČVS: OUV-226/10-Zv-2002 dňa 25. marca 2004 naďalej nepoverovali vykonávaním exekúcie z dôvodu, že má údajne pozastavený výkon činnosti.

Ústavný   súd   si   bol   v prejednávanej   veci   vedomý   zložitosti   veci,   ale   je   nútený konštatovať,   že   najvyšší   súd   nepostupoval   vo   veci   v súlade   s princípmi   spravodlivého procesu a dôsledky jeho pochybenia sú v neprospech sťažovateľa. Rozhodnutím o porušení základných práv sťažovateľa a zrušením uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 119/03 z 22.   januára   2004   sa   otvorí   možnosť   znova   preskúmať,   či   došlo,   resp.   dochádza k protizákonnému zásahu ministra voči sťažovateľovi. Najvyšší súd sa musí vysporiadať s tým, že v čase jeho rozhodnutia zásah trval, a vzhľadom na indície, ktoré má ústavný súd k dispozícií,   je povinnosťou   najvyššieho súdu   preskúmať, či   zásah do   práv sťažovateľa naďalej   trvá,   aj   napriek   tomu,   že   druhé   trestné   stíhanie,   ktoré   bolo   začaté   uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru vo Z. sp. zn. ČVS: OUV-293/10-Zv-99 zo 17. apríla 2001, už bolo zastavené.

Ústavný súd ďalej nezistil porušenie čl. 152 ods. 4 ústavy rozhodnutím najvyššieho súdu   sp.   zn.   4   Sž   119/03   z 22.   januára   2004,   pretože   z výroku   rozhodnutia   ani   z jeho odôvodnenia   nevyplýva,   že   by   najvyšší   súd   interpretoval   a uplatňoval   jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ústavne nekonformným spôsobom.

V.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Ústavný súd rozhodol o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na prerokovanie veci spravodlivo, verejne a v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a taktiež   zrušil   namietané   rozhodnutia   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Sž 120/03 z 22. januára 2004 a sp. zn. 4 Sž 119/03 z 22. januára 2004 a prikázal mu v uvedených veciach konať.

Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu opäť veci prejednať a rozhodnúť, či minister je vo veci nečinný, a preskúmať zákonnosť zásahu ministra do práv sťažovateľa.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže priznať   tomu,   koho   základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   primerané   finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 000 Sk. v každom   prípade   samostatne.   Sťažovateľ   svoje   žiadosti   o priznanie   primeraného finančného   zadosťučinenia   odôvodnil   tým,   že   najvyšší   súd   namiesto   toho,   aby „ako najvyšší   orgán   súdnej   hierarchie   dbal   o dodržiavanie   zákonnosti   a ochranu   práv   ich nositeľov, celkom zjavne nedbal na zásadu rovnosti účastníkov a účelovo zvýhodnil ministra spravodlivosti.“ Ďalej uvádza, že „takéto konanie znamenalo pre neho nielen predlžovanie, ale   aj   gradáciu   jeho   duševných   útrap“,   a preto   považuje   požadované   finančné zadosťučinenie za primerané.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie a pri určovaní jeho výšky vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva,   keď   priznáva   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Významnou   súčasťou   zadosťučinenia   sťažovateľa   je   už   samotné   deklarovanie porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavným súdom. V danom prípade ho však nemožno považovať za dostatočné, a preto   ústavný   súd   využil   možnosť   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie,   a to vo výške 100 000 Sk.

V konkrétnych   okolnostiach   prípadu   vidí   ústavný   súd   ujmu   sťažovateľa predovšetkým   v pocite   neistoty,   ktorý   bol   spôsobený   tým,   že   najvyšší   súd   nerozhodol v merite   veci,   ale   návrh   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Sž   120/03   zamietol so zdôvodnením, že už došlo k zániku rozhodnutia o pozastavení výkonu exekútorského úradu,   a preto   nie   je   daný   dôvod   na   vyslovenie   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy, a v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž 119/03 konanie zastavil so zdôvodnením, že v čase rozhodovania o návrhu zásah orgánu verejnej správy do práv navrhovateľa už neexistoval. Vo zvyšnej časti návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel.

Právny   zástupca   sťažovateľa   v sťažnosti   žiadal   ústavný   súd   o priznanie   trov právneho   zastúpenia,   ktoré   v podaní   z 31.   októbra   2005   vyčíslil   vo   výške   34   590   Sk. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom   sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania najvyšším súdom.

Podľa   ustanovenia   §   20   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) účinnej od 1. januára 2005 patrí advokátovi za úkony právnych služieb vykonané   pred   dňom   nadobudnutia   účinnosti   tejto   vyhlášky   odmena   podľa   doterajších predpisov.

Pri výške celkovej náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd preto vychádzal aj z ustanovenia   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   ochrana   základných   práv   a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   štyri   úkony   právnej   služby   boli   realizované v roku 2004,   ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z   oznámenia   Štatistického   úradu Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie   sťažnosti   4   534   Sk   za   každý   úkon   podľa   ustanovenia   §   16   ods.   1   vyhlášky č. 163/2002   Z.   z.   Ústavný   súd   rozhodol   aj   o priznaní   náhrady   výdavkov   na   miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 4-krát jedna stotina výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. 136 Sk. Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov podľa vyhlášky č. 163/2002 Z. z. vo výške 18 680 Sk.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

V zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi.

Ústavný súd preto vychádzal pri priznaní náhrady trov právneho zastúpenia za úkony právnej   služby   vykonané   v roku   2005   z   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk.

Právny   zástupca   sťažovateľa   v   podaní   z 2.   novembra   2005   ďalej   vyčíslil   trovy právneho   zastúpenia   podľa   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   nasledovným   spôsobom:   2-krát podanie zo 4. januára 2005 a 2-krát podanie z 13. apríla 2005 podľa ustanovenia § 11 ods. 2 citovanej   vyhlášky   (1   úkon   –   2   501   Sk),   4-krát   náhrada   výdavkov   na   miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné podľa ustanovenia § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky   (150   Sk)   a po   spojení   vecí   vyčíslil   trovy   právneho   zastúpenia   za   vyjadrenie z 27. septembra 2005 a účasť na pojednávaní 9. novembra 2005.

Ústavný súd nepriznal trovy právneho zastúpenia za všetky právne úkony tak, ako boli   vyčíslené   právnym   zástupcom   sťažovateľa,   pretože   podania   zo   4.   januára   2005 a 13. apríla 2005 mali totožný obsah, preto priznal odmenu iba za dva právne úkony, a nie štyri, a to podľa ustanovenia § 11 ods. 2 citovanej vyhlášky (1 úkon – 2 501 Sk).

Podľa § 13 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje   o polovicu   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny,   ktorá   by   advokátovi   patrila v ostatných spojených veciach.

Ústavný   súd   pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   za   právne   úkony   urobené   po spojení vecí postupoval podľa § 13 ods. 4, § 11 ods. 2, § 14 ods. 2 písm. e) a ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a priznal náhradu trov právneho zastúpenia za vyjadrenie z 27.   septembra   2005   (3   751   Sk)   a za   účasť   na   verejnom   pojednávaní   a vyhlásení rozhodnutia (2-krát po 1 875 Sk) a náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné podľa ustanovenia § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky ( t. j. 5-krát 150 Sk).

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   zaviazal   najvyšší   súd   uhradiť   trovy   právneho zastúpenia   vo   výške   31   930   Sk na účet právneho zástupcu   sťažovateľa   (bod   5   výroku nálezu).

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka, a to k odôvodneniu rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2005