znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 200/04-42

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Dušana Spišáka, bytom H.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Ľ.   V.,   Advokátska   kancelária,   K.,   pre   namietané porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 312/95 na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 312/95   p o r u š i l základné právo Dušana Spišáka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Košice   -   okolie   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   312/95 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Dušanovi Spišákovi   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré mu je Okresný   súd   Košice   – okolie   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice - okolie   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Dušana   Spišáka   v sume   2   992   Sk   (slovom   dvetisícdeväťstodeväťdesiatdva   slovenských korún)   jeho   právnej   zástupkyni   advokátke   JUDr.   Ľ.   V.,   Advokátska   kancelária,   K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Dušana Spišáka vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 200/04-10   zo   17.   júna   2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Dušana Spišáka, bytom H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Ľ. V., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice – okolie   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   312/95.   Sťažnosť sťažovateľa   bola prostredníctvom   jeho   právnej   zástupkyne   na   základe   výzvy   ústavného súdu doplnená podaním z 13. júla 2004.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že 13. apríla 1995 podal na okresnom súde žalobu, ktorou sa proti žalovaným Š. a M. R., bytom H. (ďalej len „žalovaní“), domáhal, aby sa zdržali vstupu na nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v katastrálnou území H., zapísanú na liste vlastníctva č. 658 ako parcela č. 104 o výmere 359 m2 a na parcelu č. 103/2, záhradu o výmere 169 m, vytvorenú z pôvodnej parcely č. 2391 zapísanej v pozemkovej knihe pre

2

katastrálne územie H. pod č. 392, tak ako to je zakreslené na geometrickom pláne č. 242-322-1386-92   z 25.   novembra   1992   (ďalej   aj   „nehnuteľnosti“),   ako   aj   toho,   aby neumiestňovali žiadne hnuteľné a nehnuteľné veci na predmetných parcelách a odstránili z týchto nehnuteľností betónové skruže a vytvorenú silážnu jamu, a to všetko v lehote troch dní   od   právoplatnosti   rozsudku.   Žalobca   svoju   žalobu   oprel   o právo   nájmu,   ktoré   mu vyplýva z nájomnej zmluvy uzatvorenej s evidovanými vlastníkmi nehnuteľností, pričom uviedol,   že   ako   nájomné   uhradil   jednorazovo   sumu   30   000   Sk   s tým,   že   v budúcnosti riadnou perfektnou zmluvou túto nehnuteľnosť od evidovaných vlastníkov aj odkúpi.

Sťažovateľ opísal priebeh konania nasledovne: Po   podaní   žaloby   a upresnení   návrhov   okresný   súd   nariadil   na   3.   február   1996 pojednávanie, ktoré bolo odročené na 26. február 1996. Ďalšie pojednávania okresný súd následne uskutočnil 18. marca 1996, 24. marca 1997, 21. apríla 1997, 6. októbra 1997,

27. septembra 1999, 16. decembra 1999, 6. marca 2000, 15. mája 2000 a 18. júla 2000, pričom posledné uvedené pojednávanie bolo odročené za účelom vykonania ohliadky súdu na mieste samom. Sťažovateľ podaním z 29. novembra 2000 urgoval vytýčenie termínu pojednávania. Okresný súd 28. novembra 2000 nariadil uznesením znalecké dokazovanie za účelom zistenia nevyhnutnej výmery na užívanie, ktoré však bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené až 3. januára 2001. Po uplynutí lehoty určenej okresným súdom na podanie znaleckého posudku (60 dní) sťažovateľ podaniami z 9. marca 2001 a 19. októbra 2001 urgoval jeho zaslanie. Keďže právny zástupca sťažovateľa zistil, že znalecký posudok nebol vyhotovený, 12. novembra 2001 podal do rúk predsedu okresného súdu adresovanú sťažnosť, ktorú okresný súd vo svojej odpovedi z 11. januára 2002 uznal ako čiastočne dôvodnú. Následne sťažovateľ podal 11. januára 2002 ďalšiu urgenciu vo veci vypracovania znaleckého   posudku,   ako   aj   žiadosť   o ustanovenie   nového   znalca   v predmetnej   veci. Doručenie   znaleckého   posudku   urgoval   sťažovateľ   aj   ďalšími   podaniami z 20.   februára 2002 a 14. mája 2002. Znalecký posudok bol jeho právnemu zástupcovi doručený 6. júna 2002. Sťažovateľ v podaní z 19. júna 2002 požiadal o doplnenie, resp. opravu znaleckého posudku. Okresný súd následne v predmetnej veci pojednával 28. júna 2002, 12. júla 2002,

30. septembra 2002 a 11. novembra 2002, pričom uvedené pojednávania boli odročované pre neúčasť žalovaných, ktorí sa ospravedlňovali podľa sťažovateľa bez vážnych dôvodov

3

a okresný súd tieto ich ospravedlnenia neustále akceptoval. Keďže okresný súd nereagoval na návrh sťažovateľa na doplnenie znaleckého posudku z 19. júna 2002 a nariaďoval termín pojednávaní, ktoré boli „zmarené opakovane“, sťažovateľ podaním z 13. februára 2003 (následne   aj   urgenciou   z 10.   marca   2003)   žiadal   žalobcu   o doplnenie,   resp.   opravu znaleckého   posudku.   Okresný   súd   uznesením   z 10.   júna   2003   priznal   znalcovi   odmenu vo výške 5 286 Sk, pričom podľa sťažovateľa okresnému súdu muselo byť zrejmé, že takto vypracovaný   znalecký   posudok   nemôže   byť   podkladom   súdneho   rozhodnutia.   Ďalšie pojednávanie v predmetnej veci, ktoré sa uskutočnilo 2. júla 2003, bolo opätovne zo strany žalovaných   zmarené.   Sťažovateľ   svojimi   podaniami   z 5.   septembra   2003   a 4.   decembra 2003   urgoval   nariadenie   pojednávania   v predmetnej   veci.   Okresný   súd   nariadil   na

17. december 2003 pojednávanie, ktoré sa konalo za neúčasti žalovaných a bolo odročené za   účelom   vyhlásenia   rozsudku   na   18.   december   2003.   V uvedený   deň   okresný   súd rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol, pričom podal iba stručné odôvodnenie s odkazom, že   podrobné   odôvodnenie   bude   uvedené   v písomnom   vyhotovení   rozsudku.   Keďže rozsudok   okresného   súdu   nebol   sťažovateľovi   doručený   ani   do   24.   marca   2003,   podal Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorý ju   následne   odstúpil   okresnému   súdu.   Sťažovateľ   do   dňa   podania   ústavnej   sťažnosti nedostal písomné vyhotovenie rozsudku v predmetnej veci.

S poukazom na uvedené skutočnosti, ako aj judikatúru ústavného súdu sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom rozhodol:

„Právo   sťažovateľa   D.   S.,   nar.   (...),   bytom   H.   zaručené   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky na konanie bez zbytočných prieťahov konaním Okresného súdu Košice – okolie č. k. 7 C 312/95 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Košice – okolie, aby konal vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 312/95.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000,- Sk, ktoré   je   Okresný   súd   Košice   –   okolie   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   do   3   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

4

Sťažovateľ   ústavnému   súdu   predložil   taktiež   fotokópie   listu   okresného   súdu sp. zn. Spr. 2083/01   z 11.   januára   2002   a listu   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr   11037/04 z 2. apríla 2004 preukazujúcich využitie účinného právneho prostriedku nápravy vo vzťahu k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   a to   sťažnosti   na prieťahy v konaní v zmysle § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Na základe výzvy ústavného súdu z 12. júla 2004 sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podaním z 13. júla 2004, v ktorom uviedol, že sa domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   pretože „od   r.   1996   trpí   právnou neistotou v podanom návrhu, čo má neblahý vplyv aj na jeho osobnosť, pričom právna neistota   pretrvávajúca   8   rokov   je   v súčasnosti   natoľko   intenzívna,   že   podľa   názoru sťažovateľa požadované finančné zadosťučinenie je v tomto prípade opodstatnené. Právna neistota sťažovateľa mu bráni aj v riadnom výkone vlastníckeho práva ku rodinnému domu, ktorého   je   vlastníkom   a ktorý   stojí   na   nehnuteľnostiach,   ktoré   sú   predmetom   žaloby“. V ďalšom   texte   tohto   podania   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   uviedla,   že   súhlasí s upustením   od   verejného   ústneho   pojednávania   v predmetnej   veci,   a súčasne   si   v ňom uplatnila náhradu trov konania vo výške 2 992 Sk.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 12.   júla   2004   sa   okresný   súd   k sťažnosti sťažovateľa vyjadril podaním sp. zn. Spr. 620/04 z 30. júla 2004 prostredníctvom svojho predsedu. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení chronologicky podrobne opísal priebeh konania v predmetnej veci a súčasne ústavnému súdu oznámil, že netrvá na konaní verejného ústneho pojednávania.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

5

Sťažovateľ podal prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne 13. apríla 1995 na okresnom súde žalobu, ktorou sa proti žalovaným domáhal, aby sa zdržali zásahov do jeho vlastníckeho práva k rodinnému domu č. súp. 658 nachádzajúcemu sa v katastrálnom území   H.   na   parcele   č.   104,   zastavanej   ploche   o výmere   359   m2,   zapísanom   na   liste vlastníctva   č.   658   vedenom   Správou   katastra   K.   –   vidiek,   ako   aj   zásahov   do   jeho vlastníckeho práva k parcele č. 103/2, záhrade o výmere 169 m2, vytvorenej z pôvodnej parcely č. 2391 zapísanej v pozemkovej knihe pre katastrálne územie H. pod č. 392, tak ako to   je   zakreslené   na   geometrickom   pláne   č.   242-322-1386-92   z 25.   novembra   1992. Sťažovateľ uviedol, že pozemky označené v žalobe užíval v dobrej viere spolu so svojou manželkou   na   základe   darovania   zo   strany   žalovaných   v roku   1980.   Tieto   pozemky sťažovateľ nerušene užíval až do smrti jeho manželky v roku 1986. Od tohto obdobia ho žalovaní   rôznymi   zásahmi   rušia   v užívaní   označených   pozemkov,   a tým   aj   v užívaní a výkone   vlastníckych   práv   k rodinnému   domu   postavenému   na   parcele   č.   104 v katastrálnou území H.

Pokynom súdnej kancelárii z 8. mája 1995 žiadala vo veci konajúca sudkyňa pripojiť spis okresného súdu sp. zn. 16 C 700/93 (vo veci určenia vlastníckeho práva k pozemkom označeným   v žalobe   sťažovateľa),   vyzvať   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa   na   zaplatenie súdneho poplatku a zaslanie kópie žaloby žalovaným s výzvou na vyjadrenie v lehote 15 dní a predloženie listu vlastníctva k pozemkom označeným v žalobe sťažovateľa. Vyjadrenie žalovaných bolo okresnému súdu doručené 15. mája 1995. Súdny poplatok bol zaplatený

17. mája 1995.

Pokynom súdnej kancelárii z 22. augusta 1995 nariadila vo veci konajúca sudkyňa vyzvať sťažovateľa na predloženie darovacej zmluvy k pozemkom označeným v žalobe.

Sťažovateľ   prostredníctvom   právnej   zástupkyne   listom   zo 6.   septembra   1995 okresnému súdu oznámil, že darovaciu zmluvu nemôže predložiť, pretože „k darovaniu nedošlo   písomnou   formou,   ale   len   ústnou   a otázka   určenia   vlastníckeho   práva k predmetnému pozemku je vedená pred OS K. vidiek 16 C 700/95 a do dnešného dňa nebola ukončená. (...)“.

6

Pokynom súdnej kancelárii z 1. decembra 1995 vo veci konajúca sudkyňa opakovane žiadala o pripojenie spisu okresného súdu sp. zn. 16 C 700/93. Pokynom súdnej kancelárii z 25. januára 1996 nariadila sudkyňa vylúčiť spis okresného súdu sp. zn. 16 C 700/93 a pred pojednávaním, ktorého termín nariadila na 5. február 1996, ho opäť pripojiť.

Dňa 5. februára 1996 bolo okresnému súdu doručené podanie právnej zástupkyne žalovaných, v ktorom požiadala o odročenie pojednávania o 20 dní za účelom oboznámenia sa so spisovým materiálom s odôvodnením, že žalovaní ju splnomocnili na zastupovanie v konaní až 5. februára 1996. V prílohe podania bolo okresnému súdu doručené príslušné splnomocnenie. Pojednávanie nariadené na 5. február 1996 bolo z tohto dôvodu odročené na

26. február 1996.

Dňa 15. februára 1996 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie právnej zástupkyne žalovaných, v ktorom vyvracala skutkové tvrdenia sťažovateľa v žalobe a namietala, že nie je vlastníkom pozemkov označených v žalobe.

Dňa 21. februára 1996 bolo okresnému súdu   doručené podanie, ktorým   žalovaní žiadali   o ďalšie   odročenie   pojednávania   z dôvodu   práceneschopnosti   ich   právnej zástupkyne. Pojednávanie nariadené na 26. február 1996 bolo z tohto dôvodu odročené na

18. marec 1996.

Na pojednávaní konanom 18. marca 1996 okresný súd podrobne vypočul účastníkov konania. Následne pojednávanie odročil na neurčito.

Dňa 26. marca 1996 bolo okresnému súdu doručené podanie právnej zástupkyne sťažovateľa, v ktorom navrhla vypočuť ako svedkov šesť osôb. V prílohe ďalšieho podania doručeného okresnému súdu v ten istý deň predložila kópie viacerých listín na podporu tvrdení sťažovateľa na pojednávaní konanom 18. marca 1996.

Vo veci konajúca sudkyňa nariadila 27. februára 1997 termín pojednávania vo veci na   24.   marec   1997.   Zároveň   uložila   súdnej   kancelárii   zaslať   predvolania   účastníkom

7

konania,   ako   aj   svedkom,   ktorých   vypočutie   navrhla   právna   zástupkyňa   sťažovateľa

26. marca 1996.

Na   pojednávaní   konanom   24.   marca   1997   okresný   súd   pokračoval   vo   výsluchu účastníkov   konania   a následne   vypočul   aj   dvoch   z navrhnutých   svedkov   (rodičov sťažovateľa),   a to   najmä   k okolnostiam   výstavby   rodinného   domu   č.   súp.   658 nachádzajúceho sa v katastrálnou území H. na parcele č. 104. Pojednávanie bolo odročené na   21.   apríl   1997.   Pojednávanie   však   bolo   v uvedený   deň   odročené   z dôvodu práceneschopnosti samosudkyne (ako to vyplýva z príslušnej zápisnice o pojednávaní).

Podaním z 21. apríla 1997 doručeným okresnému súdu 22. apríla 1997 sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne zmenil petit žaloby žiadajúc, aby okresný súd zakázal žalovaným vstup na nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v katastrálnou území H., zapísanú na liste vlastníctva č. 658 ako parcela č. 104 o výmere 359 m2 a na parcelu č. 103/2, záhradu o výmere 169 m2, vytvorenú z pôvodnej parcely č. 2391 zapísanej v pozemkovej knihe pre katastrálne územie H. pod č. 392, tak ako to je zakreslené na geometrickom pláne č. 242-322-1386-92   z 25. novembra   1992,   ako   aj   to,   aby   okresný   súd   zakázal   žalovaným umiestňovať hnuteľné a nehnuteľné veci na predmetných parcelách a uložil im povinnosť odstrániť z týchto nehnuteľností betónovú skruž, ako aj vytvorenú silážnu jamu, a to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Dňa 10. júla 1997 zisťovala pracovníčka súdnej kancelárie stav konania v súvisiacej právnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 448/96.

Vo veci konajúca sudkyňa nariadila 23. júla 1997 termín pojednávania vo veci na

6. október 1997. Zároveň uložila súdnej kancelárii zaslať predvolania účastníkom konania, ako aj ďalším dvom svedkom, ktorých vypočutie navrhla právna zástupkyňa sťažovateľa

26. marca 1996.

Na   pojednávaní   konanom   6.   októbra   1997   okresný   súd   pokračoval   v dokazovaní výsluchom svedkov, ako aj obsahom spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 448/96 týkajúceho

8

sa   žaloby   sťažovateľa   o určenie   vlastníckeho   práva   k dotknutým   pozemkom.   Následne okresný   súd   konanie   prerušil   až   do   právoplatného   skončenia   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 13 C 448/96.

Dňa   6.   marca   1998   uložila   zákonná sudkyňa   súdnej   kancelárii   zistiť,   či   vo   veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 448/96 bolo už právoplatne rozhodnuté. Stav predmetného konania zisťovala príslušná pracovníčka súdnej kancelárie v dňoch 10. marca 1998, 11. mája 1998 a 17. júla 1998, keď zistila, že vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom č. k. 13 C 448/96-46 zo 4. júna 1998, ktorého rovnopis bol založený do spisu. Z pripojeného rozsudku   je zrejmé,   že predmetom   konania nebola   žaloba o určenie   vlastníckeho   práva k dotknutým   pozemkom,   ale   žaloba   sťažovateľa   proti   pôvodným   vlastníkom   (t.   j.   nie žalovaným v posudzovanom konaní, ktorým boli uvedené pozemky pridelené do užívania výmerom   bývalého   Jednotného   národného   výboru   v K.   v roku   1954)   o prikázanie uvedených nehnuteľností do vlastníctva za náhradu, ktorú okresný súd zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie, dôvodiac, že prikázania do vlastníctva sa môže domáhať vlastník pozemku, na ktorom je postavená cudzia stavba, a nie vlastník stavby zriadenej na cudzom pozemku.

Pokynom z 23. februára 1999 uložila zákonná sudkyňa súdnej kancelárii preveriť, či uvedený   rozsudok   vo   veci   sp.   zn.   13   C   448/96   nadobudol   právoplatnosť,   a v kladnom prípade   pripojiť   predmetný   spis.   Podľa   záznamu   v spise   bol   spis   sp.   zn.   13   C   448/96 pripojený.

Vo veci konajúca sudkyňa nariadila 16. apríla 1999 termín pojednávania vo veci na

3. jún 1999. Zároveň uložila súdnej kancelárii predvolať účastníkov konania, ako aj ich právnych   zástupcov.   Z úradného   záznamu   z 13.   júna   1999   vyplýva,   že   pokyn   nebol realizovaný „... omylom...“ s tým, že „... spis bol na kontrole u Dr. Ch.“. Dňa 13. augusta 1999 nariadila zákonná sudkyňa pojednávanie na 27. september 1999.

9

Na pojednávaní konanom 27. septembra 1999 vypočula samosudkyňa účastníkov konania a ich   právnych   zástupcov.   Pojednávanie bolo odročené   na   16.   december   1999. Právnej zástupkyni sťažovateľa bola uložená lehota 10 dní na upresnenie petitu žaloby.

Dňa   4.   októbra   1999   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie,   ktorým   právna zástupkyňa sťažovateľa upresnila petit žaloby domáhajúc sa výroku rozhodnutia: „Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zdržať sa vstupu na parc. č. 104, zast. plocha o výmere 359 m2 a parc. č. 103/2 záhrada o výmere 169 m2, ktoré sú vyznačené na geometrickom pláne č. 242-322-1386-92, overeného OÚ, odbor katastrálny K. – okolie dňa 25. 1. 1993 ako aj na vyššie označených parcelách vykonávať práce, stavať prístrešky pre domáce zvieratá a vypúšťať na ne domáce zvieratá.

Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní odstrániť prístrešok a klietky pre zajace pristavané zo   severnej   strany   rodinného   domu   č.   s.   342   v lehote   do   15   dní   od   právoplatnosti rozsudku.“

Termín pojednávania nariadeného na 16. december 1999 bol 13. decembra 1999 zmenený na 6. marec 2000 z dôvodu práceneschopnosti samosudkyne.

Na pojednávaní konanom 6. marca 2000 po vypočutí právnych zástupcov účastníkov konania okresný   súd   rozhodol   o pripustení   zmeny návrhu   a následne   vypočul   svedkyňu M. K. Pojednávanie bolo odročené na 15. máj 2000.

Na pojednávaní konanom 15. mája 2000 vypočula samosudkyňa účastníkov konania a ich   právnych   zástupcov.   Okresný   súd   pokračoval   v dokazovaní obsahom   spisu   sp. zn. 17 C 235/98. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že bude vykonaná ohliadka na mieste samom.

Ohliadku nariadila samosudkyňa 31. mája 2000. Jej termín určila na 18. júl 2000. O vykonanej ohliadke bola 18. júla 2000 spísaná zápisnica.

Uznesením č. k. 7 C 312/95-89 z 28. novembra 2000 ustanovil okresný súd vo veci súdneho   znalca,   ktorému   uložil   v lehote   60   dní   (s   poukazom   na   možné   uplatnenie poriadkových   opatrení   podľa   §   53   Občianskeho   súdneho   poriadku   v prípade nerešpektovania uvedenej lehoty) vypracovať a predložiť znalecký posudok zameraný na „... určenie rozsahu plochy, ktorá je nevyhnutná pre užívanie rodinného domu žalobcu... jej zameranie a znázornenie na grafickej prílohe...“. Účastníkom konania uložil okresný súd poskytnúť potrebnú súčinnosť podľa pokynov súdneho znalca a sťažovateľovi aj povinnosť zaplatiť zálohu 3 000 Sk na trovy znaleckého dokazovania v lehote 15 dní. Rozhodnutie bolo súdnemu znalcovi a sťažovateľovi doručené 29. decembra 2000. Sťažovateľ zaplatil zálohu   10.   januára   2001.   Listom   z 24.   januára   2001   zaslal   okresný   súd   ustanovenému súdnemu znalcovi súdny spis.

Dňa   9.   marca   2001   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   sťažovateľa   a jeho právnej zástupkyne o doručenie znaleckého posudku.

Pokynmi   z 20.   júna   2001   a z 23.   augusta   2001   uložila   zákonná   sudkyňa   súdnej kancelárii urgovať znalca, aby predložil znalecký posudok. Prvú urgenciu ustanovený súdny znalec neprevzal. Druhá urgencia okresného súdu mu bola doručená 28. augusta 2001.

Dňa 19. októbra 2001 bola okresnému súdu doručená opakovaná žiadosť sťažovateľa a jeho   právnej   zástupkyne   o doručenie   znaleckého   posudku.   Listom   z 1.   októbra   2001 urgoval okresný súd ustanoveného súdneho znalca, aby predložil znalecký posudok, „pod hrozbou poriadkových opatrení“. Urgenciu sa podarilo doručiť 12. novembra 2001.

Dňa 11. januára 2002 bola okresnému   súdu   doručená žiadosť   sťažovateľa   a jeho právnej zástupkyne o odňatie veci ustanovenému súdnemu znalcovi a o ustanovenie nového súdneho znalca vzhľadom na ignorovanie urgencií okresného súdu ustanoveným súdnym znalcom.

Uznesením   č.   k.   7   C   312/95-102   z 21.   decembra   2001   uložil   okresný   súd ustanovenému súdnemu znalcovi poriadkovú pokutu 2 000 Sk kvôli nerešpektovaniu jeho povinností   týkajúcich   sa   predloženia   znaleckého   posudku.   Písomné   vyhotovenie rozhodnutia bolo vypravené v januári 2002. Zásielka sa vrátila nedoručená 12. februára 2002. Po ďalšej žiadosti sťažovateľa o doručenie znaleckého posudku doručenej okresnému súdu 20. februára 2002 uložila samosudkyňa 18. marca 2002 doručiť rozhodnutie o uložení poriadkovej   pokuty   spolu   s ďalšou   urgenciou   ustanovenému   súdnemu   znalcovi prostredníctvom orgánov Policajného zboru. Zásielku sa podarilo doručiť 24. marca 2002, o čom bol okresný súd upovedomený 26. marca 2002.

Na základe pokynu zákonnej sudkyne z 26. apríla 2002 bol súdny znalec opätovne urgovaný, aby predložil znalecký posudok v lehote 10 dní. Okresný súd urgenciu doručoval prostredníctvom orgánov Policajného zboru. Súdny znalec prevzal zásielku 22. mája 2002.

Dňa   14.   mája   2002   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   právnej   zástupkyne sťažovateľa,   v ktorom   sa   opätovne   vyjadrila   k veci   argumentujúc,   že   povaha   sporu nevyžaduje vzhľadom   na   skutkové   okolnosti   prípadu   a rozsah   vykonaného dokazovania vypracovanie znaleckého posudku, a žiadala vo veci rozhodnúť.

Ustanovený súdny znalec predložil znalecký posudok 27. mája 2002.

Dňa 31. mája 2002 nariadila samosudkyňa pojednávanie na 27. jún 2002 a uložila súdnej kancelárii s predvolaním doručiť stranám taktiež znalecký posudok na vyjadrenie v lehote   10   dní.   Pokynom   z 3.   júna   2002   uložila   oznámiť   stranám   zmenu   termínu pojednávania na 28. jún 2002.

Dňa 19. júna 2002 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie právnej zástupkyne sťažovateľa k znaleckému posudku.

Pokynom z 25. júna 2002 uložila samosudkyňa súdnej kancelárii oznámiť stranám zmenu termínu pojednávania na 12. júl 2002.

Dňa   11.   júla 2002   telefonicky   a neskôr   aj písomným   podaním   z toho   istého   dňa požiadali žalovaní prostredníctvom právneho zástupcu o odročenie pojednávania z dôvodu choroby, o čom predložili lekárske potvrdenie.

Nariadené   pojednávanie   bolo   z uvedeného   dôvodu   12.   júla   2002   odročené   na

30. september 2002.

Listom z 12. júla 2002 požiadal okresný súd Katastrálny úrad v K., Správu katastra K. – okolie, o zaslanie podkladov k dotknutým nehnuteľnostiam. Žiadané podklady boli okresnému súdu predložené 1. augusta 2002.

Podaním   z   26.   septembra   2002 požiadali   žalovaní   o odročenie   pojednávania z dôvodu   choroby   a práceneschopnosti   svojej   právnej   zástupkyne   (pričom   predložili príslušné lekárske potvrdenie), o čom 27. septembra 2002 telefonicky upovedomila okresný súd aj sekretárka právnej zástupkyne žalovaných.

Nariadené pojednávanie bolo z uvedeného dôvodu 30. septembra 2002 odročené na

11. november 2002 a neskôr na 9. december 2002. Podľa úradného záznamu spísaného

6. decembra   2002   boli   právne   zástupkyne   oboch   strán   v uvedený   deň   upovedomené o zrušení termínu pojednávania (bez uvedenia dôvodu) so žiadosťou o vyrozumenie svojich klientov.

Dňa 20. decembra 2002 bolo okresnému súdu doručené odvolanie súdneho znalca proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   7   C   312/95-102   z 21.   decembra   2001   o   uložení poriadkovej pokuty.

Zákonná   sudkyňa   (nová   –   JUDr.   E.   K.)   uložila   súdnej   kancelárii   vyhotoviť predkladaciu správu pre krajský súd, vyzvať súdneho znalca, aby sa vyjadril k námietkam sťažovateľa, resp. jeho právnej zástupkyne k znaleckému posudku a predložil okresnému súdu vyúčtovanie hotových výdavkov spojených s vypracovaním znaleckého posudku za účelom rozhodnutia o znalečnom, a vyzvať účastníkov konania prostredníctvom právnych zástupcov na oznámenie, či majú návrhy na doplnenie dokazovania. Spis bol krajskému súdu predložený 12. februára 2003.

Dňa 13. februára 2003 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie právnej zástupkyne sťažovateľa,   v ktorom   navrhla   doplniť   znalecké   dokazovanie.   Žalovaní   požiadali

13. februára   2003   o predĺženie   lehoty   na   vyjadrenie   o 30   dní   z dôvodu   liečenia   svojej právnej zástupkyne.

Krajský súd uznesením č. k. 17 Co 25/03-154 z 21. februára 2003 odmietol odvolanie súdneho znalca proti uzneseniu okresného súdu č. k. 7 C 312/95-102 z 21. decembra 2001 ako oneskorene podané. Spis bol okresnému súdu vrátený na ďalšie konanie 26. februára 2003.

Dňa 10. marca 2003 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa, ktorým urgoval doplnenie znaleckého posudku.

Dňa   18.   marca   2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   žalovaných zo 17. marca 2003, v ktorom prostredníctvom právnej zástupkyne uviedli, že netrvajú na ďalšom   vykonávaní   dôkazov,   po   vykonaní   ohliadky   na   mieste   samom   odstránili „... prístrešok   a klietky   pre   zajace,   ktoré   boli   postavené   zo   severnej   strany   domu...“ a nevstupujú viac na dotknuté pozemky. Žalovaní uviedli, že rešpektujú hranicu užívania dotknutých pozemkov, ako ju označil súdny znalec na mieste, s tým, že za daného stavu navrhujú zváženie, „... či tento spor je vzhľadom k odstráneným následkom ešte aktuálny“.

Zákonná   sudkyňa   uložila   20.   marca   2003   súdnej   kancelárii   zaslať   podanie žalovaných na vyjadrenie sťažovateľovi, urgovať súdneho znalca, aby predložil vyúčtovanie a vyjadril   sa   k námietkam   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   proti   znaleckému   posudku, a taktiež doručiť mu rozhodnutie krajského súdu o jeho odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty.

Dňa   7.   apríla   2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa,   ktorým prostredníctvom právnej zástupkyne okresnému súdu oznámil, že na žalobe trvá, pretože skutočnosti uvádzané žalovanými v podaní zo 17. marca 2003 nie sú pravdivé. Vyúčtovanie súdneho znalca a jeho vyjadrenie k námietkam proti znaleckému posudku boli okresnému súdu doručené 28. apríla 2003.

Uznesením   č.   k.   7   C   312/95-165   z 10.   júna   2003   priznal   okresný   súd   súdnemu znalcovi   za   vypracovanie   znaleckého   posudku   odmenu   vo   výške   4 800   Sk   a náhradu hotových výdavkov vo výške 486 Sk.

Pokynom z 10. júna 2003 uložila samosudkyňa súdnej kancelárii doručiť písomné vyhotovenie uznesenia č. k. 7 C 312/95–165 z 10. júna 2003 súdnemu znalcovi a právnym zástupcom   účastníkov   konania,   ako   aj   predvolať   strany   sporu   na   pojednávanie,   ktoré nariadila na 2. júl 2003. Pokynom z 30. júna 2003 však nariadila zákonná sudkyňa súdnej kancelárii oznámiť zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu jej práceneschopnosti.

Podaním   z 3.   septembra   2003   sa   sťažovateľ   domáhal   nariadenia   pojednávania vo veci. Podaním z 12. novembra 2003 žiadala jeho právna zástupkyňa po pridelení veci ďalšiemu zákonnému sudcovi po JUDr. E. K., a to JUDr. Ľ. Š., o jej pridelenie ďalšiemu sudcovi z dôvodu predpokladanej práceneschopnosti JUDr. Ľ. Š. do konca roka 2003.

Dňa   3.   decembra   2003   bolo   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   7   C   312/95-165 z 10. júna 2003 predložené učtárni okresného súdu na realizáciu.

Podaním   z 3.   decembra   2003   sa   sťažovateľ   domáhal   nariadenia   pojednávania vo veci.

Dňa 5. decembra 2003 nariadil samosudca pojednávanie vo veci na 17. december 2003. Okresný súd pojednával vo veci 17. decembra 2003. Po oboznámení s priebehom a výsledkami   dokazovania   bola   daná   možnosť   predniesť   záverečné   návrhy.   Právna zástupkyňa   sťažovateľa   upresnila,   že   žalobca   sa   žalobou   domáha   ochrany   držby. Pojednávanie bolo odročené na 18. december 2003.

Na pojednávaní konanom 18. decembra 2003 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu   zamietol.   Písomné   vyhotovenie   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   7   C   312/95-182 z 18. decembra 2003 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené 16. júna 2004.

Dňa   18.   júna   2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   sťažovateľa   proti rozsudku. Okresný súd vyzval 9. júla 2004 sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podané   odvolanie   a rovnopis   odvolania   zaslal   žalovaným   na   vyjadrenie   v lehote   7   dní. Sťažovateľ zaplatil súdny poplatok 20. júla 2004.

Dňa 2. augusta 2004 bol spis predložený ústavnému súdu.

Žalovaní   sa   vyjadrili   k odvolaniu   prostredníctvom   právnej   zástupkyne   v podaní doručenom okresnému súdu 16. augusta 2004.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o plnenie v občianskoprávnej   veci.   Z obsahu   súdneho   spisu,   z   vyjadrení   sťažovateľa   a   okresného súdu, ako aj z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd dospel k záveru, že aj keď v predmetnej veci nejde o vec osobitne právne alebo skutkovo zložitú, už pri riešení splnenia procesných podmienok konania bol okresný súd nútený vysporiadať sa s viacerými predbežnými otázkami, čo mohlo viesť k predĺženiu konania v predmetnej veci. Touto   skutočnosťou   však   nemožno   ospravedlniť   dlhodobú   nečinnosť   okresného   súdu v predmetnom konaní.

C) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd hodnotí ako aktívne, sťažovateľ reagoval na výzvy okresného súdu, zúčastňoval sa jednotlivých pojednávaní, označoval dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a po celú dobu konania bol zastúpený kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   V správaní   sťažovateľa   teda   ústavný   súd   nezistil žiadne   okolnosti,   v   dôsledku   ktorých   by   mohlo   dôjsť   k   spomaleniu   postupu   súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil dve dlhšie obdobia nečinnosti v postupe okresného súdu, ktoré mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Prvé   z období   nečinnosti   okresného   súdu   začalo 18.   marca   1996   po   uskutočnení pojednávania v predmetnej veci okresným súdom a trvalo až do 27. februára 1997, keď zákonný sudca nariadil termín pojednávanie v predmetnej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že v uvedenom jedenásťmesačnom období okresný súd nevykonával žiadne procesné úkony súvisiace   s   prípravou   pojednávania   a na   prípravu   ďalšieho   pojednávania   nemohol potrebovať   viac   ako   tri   mesiace,   ústavný   súd   považoval   za   opodstatnené   na   ťarchu okresného súdu z tohto obdobia započítať obdobie ôsmich mesiacov.

Preskúmavané konanie bolo 6. októbra 1997 uznesením okresného súdu prerušené až do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 448/96. Napriek skutočnosti, že okresný súd už 17. júla 1998 mal vedomosť o tom, že v konaní sp. zn. 13 C 448/96 bol vydaný rozsudok, ďalší jednoduchý úkon v predmetnej veci okresný súd   vykonal   až   po   siedmich   mesiacoch,   t.   j.   až   23.   februára   1999,   keď   overoval právoplatnosť tohto rozsudku. V nasledujúcom období k vykonaniu ďalšieho efektívneho úkonu   v predmetnej   veci   (za   efektívny   úkon   ústavný   súd   nepovažoval   procesný   úkon vykonaný 16. apríla 1999, ktorým bol nariadený termín pojednávania v predmetnej veci, ktoré sa však v dôsledku omylu na strane okresného súdu neuskutočnilo), ktorý prispel k riešeniu merita veci, došlo až 13. augusta 1999, keď vo veci konajúci sudca nariadil termín   pojednávania   v predmetnej   veci.   Z uvedeného   takmer   trinásťmesačného   obdobia považoval ústavný súd za prieťah v konaní obdobie desiatich mesiacov, o ktoré bolo podľa neho   predmetné   konanie   predĺžené   v dôsledku   nečinnosti,   ako   aj   nedôslednej   činnosti okresného súdu.

Ústavný   súd   prihliadol   aj   na   skutočnosť,   že   predmetné   konanie   bolo   výrazne predĺžené aj v dôsledku realizácie znaleckého dokazovania v predmetnej veci, ktoré trvalo spolu osemnásť mesiacov (od 28. novembra 2000 do 27. mája 2002) a v rámci ktorého bol okresný   súd   nútený   využiť   zákonné   prostriedky,   ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok poskytuje na zabezpečenie súčinnosti znalca. Vzhľadom   na skutočnosť,   že okresný súd svojím rozsudkom predmetnú vec zamietol pre nedostatok procesnej podmienky konania (aktívnej legitimácie na strane žalovaného), a teda v konečnom dôsledku závery znaleckého dokazovania pre svoje rozhodnutie vôbec nevyužil, možno tento postup okresného súdu podľa názoru ústavného súdu považovať za neefektívny.

Pri svojom rozhodovaní súčasne ústavný súd zohľadnil aj skutočnosť, že okresný súd niekoľkokrát v rámci tohto konania (21. apríla 1997, 13. decembra 1999, 30. júna 2003) odročil pojednávanie v dôsledku práceneschopnosti vo veci konajúceho sudcu, čím vznikli medzi   jednotlivými   nariadenými   pojednávaniami   neprimerané   časové   intervaly,   ktoré taktiež prispeli k predĺženiu konania a neboli zapríčinené účastníkmi konania.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako deväť rokov a päť mesiacov. Z uvedenej doby osemnásť mesiacov tvoria obdobia, v ktorých dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti okresného súdu, pričom k ďalšiemu   výraznému   predĺženiu   konania   v predmetnej   veci   došlo   taktiež   v dôsledku neefektívnej činnosti okresného súdu alebo z dôvodov na strane okresného súdu.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania   vedeného   na okresnom   súde   považovať   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľa bolo porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk, pretože „od r. 1996 trpí právnou neistotou v podanom návrhu, čo má neblahý   vplyv   aj   na   jeho   osobnosť,   pričom   právna   neistota   pretrvávajúca   8   rokov   je v súčasnosti   natoľko   intenzívna,   že   podľa   názoru   sťažovateľa   požadované   finančné zadosťučinenie je v tomto prípade opodstatnené. Právna neistota sťažovateľa mu bráni aj v riadnom výkone vlastníckeho práva ku rodinnému domu, ktorého je vlastníkom a ktorý stojí na nehnuteľnostiach, ktoré sú predmetom žaloby“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 20 000 Sk. Táto suma zohľadňuje s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu dĺžku zbytočných   prieťahov   v tomto   konaní   (osemnásť   mesiacov)   spôsobenú   nečinnosťou okresného súdu, ako aj predĺženie konania v predmetnej veci z dôvodov na strane okresného súdu a s nimi spojenú ujmu sťažovateľa.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, a nie prípadná náhrada škody (o ktorej by mohli rozhodovať všeobecné súdy).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

4. Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal priznať náhradu trov konania   pred   ústavným   súdom   pozostávajúcich   z trov   za   dva   úkony   právnej   služby v uvedenom konaní (prípravu a prevzatie zastupovania a písomné podanie na súd) spolu vo výške 2 992 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 1 ods. 3 a § 19 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl.   127   ústavy   pred   ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2004 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 540 Sk (základom pre výpočet je priemerná mesačná mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2003   vo   výške 13 602 Sk) a hodnota režijného paušálu 136 Sk.

Ústavný súd   zistil,   že uplatnená suma trov   právneho   zastúpenia   spolu   2 992 Sk neodporuje platným právnym predpisom, a preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnou zástupkyňou sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 13. októbra 2004