znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 200/03-26

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti A. V., bytom K., zastúpenej komerčnou právničkou JUDr. M. S., K., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1206/00 na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2003 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1206/00   p o r u š i l základné právo A. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   1206/00 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. V.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania A. V. v sume   8   800   Sk   (slovom   osemtisícosemsto   slovenských   korún)   na   účet   jej   právnej zástupkyne komerčnej právničky JUDr. M. S., K., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti A. V. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 200/03-7 z 10. septembra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   A.   V.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej komerčnou právničkou JUDr. M. S., K., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1206/00.

Vo svojom podaní sťažovateľka uviedla, že 28. novembra 2000 podala okresnému súdu žalobu o zaplatenie 14 159 Sk s prísl. proti firme C., spol. s r. o., so sídlom K. (ďalej len „žalovaná“), ktorou sa domáhala priznania nárokov z pracovného pomeru a súčasne ako nezamestnaná žiadala priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Okresný súd jej listom z 29. novembra 2000 zaslal tlačivo „v z. 6 O. s. p.“, ktoré mu vyplnené vrátila v primeranej lehote (v januári 2001). V ďalšom období však až do 8. októbra 2002 podľa nej okresný súd vo veci nekonal. V uvedený deň jej spolu s listom okresného súdu zo 6. septembra 2002 bolo   doručené   vyjadrenie   žalovaného   doručené   okresnému   súdu   4.   apríla   2001.   Na spomínaný   list   okresného   súdu   sťažovateľka   odpovedala   podaním   z 15.   októbra   2002 v očakávaní,   že okresný   súd   bude   vo   veci   konať.   Keďže   okresný   súd nekonal vo veci dlhodobo   a opakovane,   sťažovateľka   podala   16.   júna   2003   predsedovi   okresného   súdu sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Odpoveď   dodnes   nedostala,   ale   9.   júla   2003   jej   bolo doručené uznesenie okresného súdu z 9. júna 2003 na doplnenie návrhu na začatie konania z 28. novembra 2000 napriek tomu, že k návrhu sťažovateľky sa už 4. apríla 2001 žalovaný vyjadril. Z uvedených dôvodov sa sťažovateľka domnieva, že jej základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľka vo svojom podaní z 15. júla 2003 žiadala, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že „Okresný súd Košice II porušil právo A.   V.   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   1206/00,   aby   sa   jej   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov, zaručené jej čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a aby sa jej vec prejednala v primeranej lehote, zaručené jej čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Košice II sa prikazuje konať v uvedenom konaní 13 C 1206/00 bez zbytočných prieťahov.

A.   V.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   50.000,-   Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Okresný súd Košice II je povinný vyplatiť právnej zástupkyni sťažovateľa JUDr. M. S., K. trovy právneho zastúpenia podľa § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 na účet, do 3 dní od právoplatnosti nálezu.

Vo svojich podaniach zdôvodnila požadované finančné zadosťučinenie nasledovne: „... Primerané zadosťučinenie, ktorého sa sťažovateľka domáha, sa domáha preto lebo súd už   tretí   rok   v jej   veci   nič   neurobil   preto,   aby   jej   nároky   z pracovného   pomeru   v sume 14.159,- Sk boli uspokojené bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote. V dôsledku toho sťažovateľka nemá právnu istotu, či súd jej žalobu vôbec má záujem prerokovať a túto aj rozhodnúť, najmä vzhľadom na uznesenie súdu z 9.6.2003.“

Sťažovateľka ústavnému súdu predložila taktiež fotokópiu svojho listu zo 16. júna 2003   preukazujúceho   využitie   účinného   právneho   prostriedku   nápravy   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   a to   sťažnosti   na prieťahy v konaní v zmysle § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Okresný súd v písomnom vyjadrení k sťažnosti č. Spr. 1229/03 zo 6. októbra 2003 opísal priebeh konania v predmetnej veci a ďalej uviedol, že vo veci konajúca sudkyňa JUDr. J. Č. bola v období od 1. septembra 2001 do 30. apríla 2002 dočasne pridelená na výkon funkcie na Krajský súd v Košiciach a z uvedeného objektívneho dôvodu nemohla vo veci konať. Ďalšie úkony potrebné na konanie a rozhodnutie vo veci realizovala vo veci konajúca sudkyňa až po svojom návrate na okresný súd 6. septembra 2002. Predmetná vec bola 16. januára 2003 v súlade s rozvrhom práce pre tento kalendárny rok pridelená do súdneho oddelenia sudkyne JUDr. A. M., pretože JUDr. J. Č. 31. decembra 2002 prestala vykonávať funkciu sudkyne na okresnom súde.

V ďalšom texte svojho vyjadrenia k priebehu konania taktiež uviedol, že „ Vzhľadom na   vyššie   popísanú   chronológiu   realizovaných úkonov   je zrejmé,   že v danej   veci   počas niekoľkých   mesiacov   neboli   vykonávané   úkony.   Táto   skutočnosť   ale   bola   spôsobená predovšetkým objektívnymi dôvodmi, a to uvádzaným dočasným pridelením JUDr. J. Č. na výkon funkcie na Krajský súd v Košiciach, ako aj enormnou zaťaženosťou oboch vo veci konajúcich   sudkýň,   keď   aj v súčasnosti je   v súdnom oddelení JUDr.   A.   M.   takmer   600 nevybavených vecí“.

K sťažovateľkou   podanej   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   okresný   súd   uviedol,   že „...bola skutočne podaná dňa 16. 6. 2003, dňa 23. 6. 2003 jej (sťažovateľke) bola daná odpoveď na túto sťažnosť, ktorá bola tunajším súdom odoslaná dňa 24. 6. 2003. Zásielka sa vrátila súdu ako nedoručiteľná dňa 1. 7. 2003 s pečiatkou pošty, že adresát je neznámy, a to napriek tomu, že doručovanie bolo realizované na adresu, uvedenú v sťažnosti.

Následne   bola   zisťovaná   adresa   trvalého   pobytu   sťažovateľky   a po   opätovnom doručení si zásielku prevzala dňa 21. 7. 2003“.

Podľa vyjadrenia okresného súdu s ohľadom na všetky skutočnosti uvedené v jeho vyjadrení,   ako   aj   predmet   sporu   je   sťažovateľkou   požadované   finančné   zadosťučinenie neprimerane vysoké.

Okresný súd zároveň v závere svojho vyjadrenia   oznámil,   že netrvá na tom,   aby ústavný súd konal vo veci samej na ústnom pojednávaní, a súhlasí s upustením od neho.

Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podaním zo 7. októbra 2003 ústavnému súdu oznámila: „Súhlasím s tým, aby ústavný súd v označenej veci, v konaní pred ústavným súdom, upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, nakoľko sa domnievam, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie predmetnej ústavnej sťažnosti.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľka   sa   žalobou   proti   žalovanej   (ako   bývalému   zamestnávateľovi) z 26. novembra 2000 o zaplatenie 14 159 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 1. apríla 2000 do zaplatenia obrátila na okresný súd. Dôvodom žaloby bola sťažovateľkou uplatnená pohľadávka   z titulu   nevyplatenia   mzdy   a náhrady   mzdy   žalovanou   počas   trvania pracovného pomeru. Žaloba bola okresnému súdu doručená 28. novembra 2000 spolu so žiadosťou sťažovateľky o oslobodenie od povinnosti platenia súdnych poplatkov. Okresný súd na základe pokynu vo veci konajúcej sudkyne z 29. novembra 2000 zaslal sťažovateľke   tlačivo   na preukázanie osobných   a majetkových   pomerov   pre   účely rozhodovania   o oslobodení   od   súdnych   poplatkov   a vyzval   ju   na   jeho   predloženie okresnému súdu   (po   vyplnení a overení   príslušným miestnym úradom)   v lehote 10   dní. Výzva bola sťažovateľke doručená 4. januára 2001. Okresný súd požiadal taktiež obchodný register vedený Okresným súdom Košice I o zaslanie úplného výpisu z obchodného registra týkajúceho   sa   žalovanej.   Žiadosť   bola   Okresnému   súdu   Košice   I doručená 11. decembra 2000.

Žiadaný výpis z obchodného registra bol okresnému súdu doručený 12. decembra 2000   a   potvrdenie   o osobných,   majetkových   a zárobkových   pomeroch   sťažovateľky 15. januára 2001.

Pokynom   z 9.   marca   2001   vo   veci   konajúca   sudkyňa   uložila   súdnej   kancelárii doručiť   rovnopis   žaloby   žalovanej   s výzvou   na   vyjadrenie   v lehote   15   dní,   s poučením o možnosti   rozhodnutia   rozsudkom   pre   zmeškanie   v prípade   nesplnenia   zákonných podmienok v zmysle § 153b Občianskeho súdneho poriadku. Zásielka bola okresnému súdu vrátená 22. marca 2001 ako nedoručená. Vo veci konajúca sudkyňa preto pokynom z 23. marca 2001 uložila opakovať pokus o doručenie, tentokrát na adresu konateľa žalovanej. Zásielka bola úspešne doručená 2. apríla 2001.

Vyjadrenie bývalého konateľa žalovanej bolo podľa pečiatky podateľne okresnému súdu   doručené   4.   apríla   2001   (na   listine   je   preškrtnutý   dátum,   podľa   ktorého   má   ísť o vyjadrenie z 3. mája 2001). Bývalý konateľ žalovanej sa vyjadril ku skutkovým tvrdeniam sťažovateľky v žalobe. Zároveň upozornil okresný súd, že proti sťažovateľke bola zo strany žalovanej podaná žaloba o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a že on už v danom období nie je konateľom ani spoločníkom žalovanej.

Vo veci konajúca sudkyňa pokynom zo 6. septembra 2002 uložila súdnej kancelárii vyžiadať   aktuálny   výpis   z obchodného   registra   týkajúci   sa   žalovanej,   opakovať   pokus o doručenie rovnopisu žaloby žalovanej na adresu K. a zaslať sťažovateľke kópiu vyjadrenia bývalého konateľa žalovanej s výzvou na vyjadrenie, či trvá na podanej žalobe, a ak áno na oznámenie spisovej   značky, pod ktorou   je na okresnom   súde   vedené konanie o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru, a na zaslanie potvrdenia o výške jej priemerného čistého mesačného zárobku, ktorý dosahuje v súčasnosti.

Žiadaný výpis z obchodného registra bol okresnému súdu doručený 25. septembra 2002. V ten istý deň bola okresnému súdu vrátená ako nedoručená zásielka s rovnopisom žaloby a výzvou na vyjadrenie adresovaná žalovanej.

Vyjadrenie   sťažovateľky   z 15.   októbra   2002   bolo   okresnému   súdu   doručené 24. októbra   2002.   Sťažovateľka   uviedla   spisovú   značku,   pod   ktorou   je vedené   konanie o určenie   neplatnosti   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru   na   okresnom súde, a v prílohe   zaslala   potvrdenie   nového   zamestnávateľa   o výške   jej „priemerného čistého mesačného príjmu“ za roky 2001 a 2002.

Okresný súd uznesením č. k. 13 C 1206/00-23 z 9. júna 2003 vyzval sťažovateľku, aby   v lehote   30   dní   od   doručenia   pod   hrozbou   zastavenia   konania   doplnila   žalobu upresnením   petitu,   či   požaduje   vyplatenie   čistej   mzdy   alebo   hrubej   mzdy,   a presnou špecifikáciou   žalovanej   sumy   mzdy,   náhrady   mzdy   a jednotlivých   príplatkov   (každý žalovaný nárok osobitne vrátane ich výpočtu za každý mesiac).

Okresný súd uznesenie doručoval v priebehu mesiaca jún 2003. Doručenie nebolo úspešné,   preto   ho   na   základe   pokynu   vo   veci   konajúcej   sudkyne   súdnej   kancelárii z 22. septembra 2003 opakoval. Uznesenie bolo sťažovateľke doručené 29. septembra 2003.

Na   základe   uvedeného   uznesenia   sťažovateľka   doplnila   žalobu   podaním z 10. októbra 2003 doručeným okresnému súdu 15. októbra 2003.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba na plnenie z titulu nevyplatenia mzdy a náhrady mzdy žalovanou počas trvania pracovného pomeru. Z obsahu   súdneho   spisu,   z   vyjadrení   sťažovateľky   a   okresného   súdu   ani   z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o skutkovej alebo právnej zložitosti veci.

B) Pri hodnotení správania sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd nezistil žiadne   okolnosti,   v   dôsledku   ktorých   by   mohlo   dôjsť   k spomaleniu   postupu   súdu v predmetnom konaní. Sťažovateľka bez zbytočného odkladu reagovala na výzvy okresného súdu a za účelom ochrany svojho základného práva v predmetnom konaní využila opravné prostriedky, ktoré jej zákon na jeho ochranu poskytuje.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Okresný   súd   po   podaní   sťažovateľkinej   žaloby   urobil   vo   veci   prvotné   procesné úkony   smerujúce   k príprave   pojednávania   (zisťoval   osobné   a majetkové   pomery sťažovateľky   vzhľadom   na   ňou   podanú   žiadosť   o oslobodenie   od   platenia   súdnych poplatkov,   požiadal   o výpis   z obchodného   registra   týkajúci   sa   žalovanej   a zaslal   žalobu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nej žalovanej). Po vykonaní vyššie spomínaných úkonov však v činnosti smerujúcej k príprave pojednávania ďalej nepokračoval. O tejto skutočnosti svedčí   dlhé   obdobie   nečinnosti   zistené   ústavným   súdom,   ktoré   malo výrazný   vplyv   na doterajšiu dĺžku konania. Ide o obdobie od 4. apríla 2001, t. j. od doručenia vyjadrenia bývalého konateľa žalovanej okresnému súdu, až do 6. septembra 2002, keď okresný súd požiadal   o zaslanie   výpisu   z obchodného   registra   týkajúceho   sa   žalovanej   spoločnosti, trvajúce 1 rok a 5 mesiacov. Pokynom zo 6. septembra 2002 okresný súd urobil vo veci niekoľko   ďalších   úkonov   smerujúcich   k príprave   pojednávania   (opätovne   požiadal o zaslanie   výpisu   z obchodného   registra   týkajúceho   sa   žalovanej   spoločnosti,   nechal opakovane doručiť žalobu žalovanej na adresu jej sídla, zaslal kópiu vyjadrenia bývalého konateľa žalovanej zo 4. apríla 2002 sťažovateľke). Okresnému súdu bol následne doručený výpis   z obchodného   registra   (25. septembra   2002),   ako   aj   vyjadrenie   sťažovateľky (24. októbra 2002), avšak pri doručení žaloby spolu s výzvou na adresu sídla žalovanej sa vyskytla závada v doručení. V období od 24. októbra 2002 do 9. júna 2003, teda v období trvajúcom viac ako 7 mesiacov, však okresný súd v predmetnej veci opätovne nekonal.

Od   začiatku   konania   v predmetnej   veci   na   okresnom   súde   až   do   dňa   podania sťažnosti sťažovateľky ústavnému súdu bol teda okresný súd nečinný v preskúmavanom konaní počas obdobia trvajúceho spolu viac ako 24 mesiacov (2 roky). V uvedenom období nevykonal   v predmetnej   veci   žiadny   procesný   úkon   smerujúci   k   prejednaniu   veci   na pojednávaní,   resp.   k meritórnemu   rozhodnutiu   v predmetnej   veci   a odstráneniu   stavu právnej neistoty sťažovateľky. Nečinnosť okresného súdu v označenom období bez toho, aby   jeho   postupu   bránila   zákonná   prekážka,   je   preto   potrebné   považovať   za   zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci, dĺžku konania vo veci, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej vyslovil, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00), argumenty   predsedu   okresného   súdu   súvisiace   s veľkým   nápadom   vecí,   ako   aj s personálnymi problémami ústavný súd neakceptoval.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom   súde   považovať   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľky bolo porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo   výške   50   000   Sk   z dôvodu   nemajetkovej   ujmy,   ktorú   utrpela   vzhľadom   na   prístup okresného   súdu   k predmetnej   veci,   ktoré   zdôvodnila   nasledovne: „...Primerané zadosťučinenie, ktorého sa sťažovateľka domáha, sa domáha preto lebo súd už tretí rok v jej veci   nič   neurobil   preto,   aby   jej   nároky   z pracovného   pomeru   v sume   14.159,-   Sk   boli uspokojené bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote. V dôsledku toho sťažovateľka nemá právnu istotu, či súd jej žalobu vôbec má záujem prerokovať a túto aj rozhodnúť, najmä vzhľadom na uznesenie súdu z 9. 6. 2003.“

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojim rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 20 000   Sk.   Táto   suma zohľadňuje dĺžku   zbytočných   prieťahov   v konaní (24   mesiacov) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľky spočívajúcu v jej pocite právnej neistoty.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské   práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému nároku na primerané finančné zadosťučinenie v návrhu sťažovateľky nevyhovel.

4. Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom spolu vo výške 8 800 Sk v zmysle ustanovení § 13 ods. 8 v spojení s § 1 ods. 3 a § 19 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 591/2002 Z. z. o odmenách komerčných právnikov za poskytovanie právnej pomoci (ďalej len „vyhláška č. 591/2002 Z. z.“).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 591/2002 Z. z. ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon právnej služby je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   -   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   -   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré   predstavuje   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   (III.   ÚS   29/03, III. ÚS 34/03).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 591/2002 Z. z. výpočtovým základom je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2002 dosahovala   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky výšku 12 811 Sk.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od   1.   januára   2003   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje   4   270   Sk   a hodnota režijného paušálu 128 Sk.

Ústavný súd priznal odmenu za dva úkony právnej pomoci, a to prevzatie a prípravu zastúpenia a napísanie sťažnosti vo výške 8 540 Sk (2 x 4 270 Sk za úkon a 2 x 128 Sk režijný   paušál,   podľa   §   24   vyhlášky   č.   591/2002   Z.   z.   odmena   vypočítaná podľa   tejto vyhlášky sa zaokrúhľuje na celé slovenské desaťkoruny smerom nahor), t. j. spolu 8 800 Sk, ktoré ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť právnej zástupkyni sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2003