znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 20/2015-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2015 v senátezloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika,   zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu   ĽubomíraDobríka prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   JUDr. PetromPeružekom, Advokátska kancelária, Radlinského 1, Hlohovec, pre namietané porušenie jehozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduBratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 55/2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 55/2007p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   55/2007p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jehoprávneho zástupcu advokáta JUDr. Petra Peružeka, Radlinského 1, Hlohovec, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti ⬛⬛⬛⬛   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. III. ÚS 20/2015-8 z 20. januára 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) apráva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 55/2007.Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ešte v roku 2007 podal okresnému súdu žalobu,ktorou sa domáha ochrany osobnosti a zaplatenia nemajetkovej ujmy.

Sťažovateľ uvádza, že ku dňu podania sťažnosti   ústavnému súdu nebolo konaniev jeho   právnej   veci   právoplatne   skončené,   a preto   navrhuje,   aby   ústavný   súd   v nálezevyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 55/2007 porušil jeho základnéprávo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby mu prikázalvo veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a zaplatiť   primerané   finančné   zadosťučineniev sume 10 000 €, ako aj úhradu trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom sp. zn.Spr   3107/2015   doručeným   ústavnému   súdu   4.   marca   2015,   v ktorom   sa   okrem   inéhouvádza:

„Šetrením som zistila, že dlhšie časové odstupy úkonov súdu boli spôsobené najmä nadmernou zaťaženosťou súdneho oddelenia zákonnej sudkyne, ktorej bola vec pridelená. K samotnému postupu súdu, pokiaľ ide o jeho zákonnosť, ako aj k efektívnosti využívania procesných nástrojov, mi ako predsedníčke neprináleží sa vyjadrovať. Z rozsahu spisového materiálu veci a doterajšieho priebehu konania je však zrejmé, že k samotnému predĺženiu súdneho konania prispela rovnako potreba vykonania viacerých procesných úkonov vo vzťahu ku správaniu sa navrhovateľa, ktorému bolo v konaní potrebné ustanoviť viacero ex offo právnych zástupcov, ktorých ustanovenie navrhovateľ opakovane namietal. Rovnako bolo   potrebné   vykonanie   výsluchu   navrhovateľa   dožiadaným   súdom,   pričom   samotný navrhovateľ odmietol výsluch k dožiadaným otázkam, nakoľko trval na vypočutí zákonným sudcom.   Z   uvedeného   je   možné   konštatovať,   že   ku   prieťahom   v   konaní   prispel   svojím správaním aj samotný navrhovateľ ako sťažovateľ.“

K vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   doručenýmústavnému súdu 17. marca 2015, v ktorom uviedol, že

„K písomnému vyjadreniu Okresného súdu Bratislava I. uvádzam len toľko, že už z 2 podaných   sťažností   vyplynulo,   že   dvakrát   predseda   súdu   uviedol,   že   sťažnosti   boli dôvodné   a teda   vyjadrenia   zákonnej   sudkyne   o prieťahoch   zo   strany   klienta   sú   ničím nepodložené.“.

Z obsahu   sťažnosti   a zo   zapožičaného   súdneho   spisu   okresného   súdusp. zn. 12 C 55/2007 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

9. august 2007 –okresnému   súdu   bol   doručený   návrh   sťažovateľa   na   ochranu ⬛⬛⬛⬛ osobnosti a zaplatenie nemajetkovej ujmy, ktorého súčasťou bola aj ⬛⬛⬛⬛ žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie advokáta;

5. marec 2008 –okresný   súd   uznesením   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych ⬛⬛⬛⬛ poplatkov   nepriznal   a právneho   zástupcu   z radov   advokátov ⬛⬛⬛⬛ neustanovil,   pričom   sťažovateľ   sa   proti   uvedenému   uzneseniu ⬛⬛⬛⬛ odvolal   a Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) ⬛⬛⬛⬛ uznesením   sp.   zn.   14   Co   255/2008   z 19.   marca   2009   napadnuté ⬛⬛⬛⬛ uznesenie okresného súdu zrušil;

21. január 2010 – okresný súd sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov priznal ⬛⬛⬛⬛ a advokáta ustanovil;

1. marec 2010 –okresný súd uznesením svoje uznesenie z 21. januára 2010 zmenil ⬛⬛⬛⬛ a sťažovateľovi   za   právneho   zástupcu   ustanovil   Centrum   právnej ⬛⬛⬛⬛ pomoci kancelária Bratislava;

6. máj 2010 –okresný súd uznesením vyzval odporcu (Ministerstvo spravodlivosti ⬛⬛⬛⬛ Slovenskej republiky), aby sa v lehote 15 dní od doručenia uznesenia ⬛⬛⬛⬛ vyjadril k návrhu;

1. marec 2011 –sťažovateľ   požiadal   okresný   súd   o zmenu   ustanoveného   právneho ⬛⬛⬛⬛ zástupcu s odôvodnením, že „nemá dôveru v Centrum...“, a súčasnenavrhol,   aby   na   strane   odporcu   do   konania   vstúpilo   Generálne ⬛⬛⬛⬛ riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže Bratislava.

V ďalšom   období   od   20.   mája   2011   do   12.   októbra   2012 okresný   súd   4-krátuzneseniami ustanovil advokáta sťažovateľovi a následne ich zrušil. V dvoch prípadoch boliuznesenia zrušené na podnet ustanovených advokátov a v ďalších dvoch prípadoch došlok zrušeniu zastupovania po vyjadrení nespokojnosti sťažovateľom.12. október 2012 – okresný súd uznesením pripustil, aby do konania na strane odporcu ⬛⬛⬛⬛ vstúpili   Generálne   riaditeľstvo   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže ⬛⬛⬛⬛ Bratislava a Ústav na výkon väzby;

22. január 2013 –krajský súd odmietol odvolanie zboru väzenskej stráže   a potvrdil ⬛⬛⬛⬛ jeho účasť v konaní;

29. máj 2013 –okresný súd podaním doručeným 29. mája 2013 požiadal Okresný ⬛⬛⬛⬛ súd   Trenčín   o vypočutie   sťažovateľa,   pričom   sťažovateľ   takéto ⬛⬛⬛⬛ vypočutie   odmietol   s odôvodnením,   že   bude   vypovedať   iba   pred ⬛⬛⬛⬛ zákonným sudcom;

13. august 2013 –okresný súd nariadil termín pojednávania na 11. október 2013, ktoré ⬛⬛⬛⬛ sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito pre účely vypracovania ⬛⬛⬛⬛ procesného   rozhodnutia   o pripustenej   zmene   žalobného   návrhu ⬛⬛⬛⬛ a uznesenia o čiastočnom späťvzatí návrhu;

11. október 2013 –okresný   súd   uznesením   konanie   v časti   o zaplatenie   nemajetkovej ⬛⬛⬛⬛ ujmy zastavil a pripustil zmenu žalobného petitu;

8. január 2014 –okresný súd nariadil termín pojednávania na 26. február 2014, ktorý ⬛⬛⬛⬛ bol   následne   zrušený   z dôvodu   podania   trestného   oznámenia   nazákonnú sudkyňu, ktorá uviedla, že v dôsledku uvedeného sa cíti byť ⬛⬛⬛⬛ vo veci zaujatá;

11. marec 2014 –krajský súd uznesením rozhodol, že zákonná sudkyňa je vylúčená ⬛⬛⬛⬛ z prejednávania a rozhodovania vo veci;

23. september 2014 – súdny spis bol   pridelený novej   zákonnej sudkyni,   ktorá nariadila ⬛⬛⬛⬛ termín pojednávania na 14. máj 2015.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohtopojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ   sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného právapodľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejneprerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...,   ako   aj   práva   na   prejednanie   svojej   záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, abyjeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislýma nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojejustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možnoza konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v   konkrétnomposudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiuvo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   Kvytvoreniu právnej istoty preto dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu aleboiného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vecbola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že sporyo ochranu   osobnosti   tvoria   bežnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdova v zásade   ich   nemožno   považovať   za   právne   ani   skutkovo   zložité.   Doterajší   zdĺhavýpriebeh napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub prípadnej faktickejnáročnosti prerokovávanej veci. Ústavný súd súčasne nezistil, že by išlo o právne zložitúvec.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. hodnotenia prípadných zbytočných prieťahovv   konaní,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   k   dĺžke   posudzovaného   konania   zásadnýmspôsobom prispeli okolnosti na strane sťažovateľa. Sťažovateľ inicioval zmeny týkajúce saním podaného návrhu, na ktoré musel okresný súd procesne reagovať (zmena žalobnéhopetitu, rozšírenie okruhu účastníkov konania). Sťažovateľ sa odmietal podrobiť výsluchupred dožiadaným súdom s odôvodnením, že bude vypovedať iba pred zákonným sudcom,podal   trestné   oznámenie   na   konajúcu   zákonnú   sudkyňu,   a predovšetkým   opakovane   sadožadoval v priebehu napadnutého konania zmeny právneho zastúpenia, pričom vyjadrovalnespokojnosť s dovtedy ustanovenými právnymi zástupcami vrátane ustanoveného Centraprávnej pomoci, kancelárie Bratislava.

Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľa bral do úvahy aj to, že ako účastníkkonania   má   nesporne   právo   na   procesné   úkony,   ktoré   urobil.   Za   prieťahy   vzniknutév dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníkom   konania   neznáša   zodpovednosťoprávnená   osoba,   ale   zodpovednosť   v   takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani   na   vrubštátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03). V súlade s touto judikatúrou pretodobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľom uplatnených procesných právach ústavný súdnezapočítal   do   doby   zbytočných   prieťahov   v   konaní   okresného   súdu   (obdobneIII. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04), avšak ako už bolo uvedené, práve v ich dôsledku došlok výraznému predĺženiu napadnutého konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konanía poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania v dĺžke takmer 8 rokov je už samo osebeneprimerané.

Na základe analýzy napadnutého konania je možné konštatovať, že v jeho doterajšompriebehu nebolo rozhodnuté v merite veci, a preto nie je potrebné osobitne vymedzovaťúseky   nečinnosti,   alebo   konkrétnejšie   hodnotiť   jednotlivé   procesné   úkony.   Napadnutékonanie podľa názoru ústavného súdu je ako také postihnuté neefektívnosťou.

Uvedený   postup   okresného   súdu   teda   nesvedčí   o   tom,   že   by   svoju   činnosťorganizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čonajrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenieefektívneho   postupu,   ktorý   mal   smerovať   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sasťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelompráva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02) a jeho neefektívnačinnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Pokiaľ   predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   argumentuje„nadmernou zaťaženosťou súdneho oddelenia zákonnej sudkyne“, ústavný súd poukazuje nasvoju   ustálenú   judikatúru   (napr.   I.   ÚS   127/04,   II.   ÚS   311/06),   podľa   ktorej   nadmernémnožstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenskárepublika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov aleboďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnejneistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bezzbytočných   prieťahov   a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalékonanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajšímpostupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 12 C 55/2007, došlok zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie označeného základného práva sťažovateľa podľačl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenompod sp. zn. 12 C 55/2007, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov,a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sarozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume10 000 € z dôvodov v nej uvedených.

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   výrok   o porušení   základného   právasťažovateľa   a výrok,   ktorým   prikázal   okresnému   súdu   v predmetnej   veci   konať   bezzbytočných prieťahov, za dostatočnú ochranu jeho práv.

Priznanie   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenejnemajetkovej ujmy, podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade neprichádza do úvahy,pretože sťažovateľ zásadným spôsobom prispel k predĺženiu priebehu napadnutého konania,a preto ústavný súd v okolnostiach danej veci návrhu sťažovateľa na priznanie finančnéhozadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv   dôsledku   právneho   zastúpenia   v   konaní   o jeho   sťažnosti   advokátom   JUDr. PetromPeružekom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernejmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorábola 804 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpeniaa podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len„vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 268 €, čo spolu s režijným paušálom2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na   účet právnehozástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehoteuvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2015