SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 20/2015-24
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu ĽubomíraDobríka prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. PetromPeružekom, Advokátska kancelária, Radlinského 1, Hlohovec, pre namietané porušenie jehozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduBratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 55/2007 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 55/2007p o r u š e n é b o l i.
2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 55/2007p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jehoprávneho zástupcu advokáta JUDr. Petra Peružeka, Radlinského 1, Hlohovec, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímč. k. III. ÚS 20/2015-8 z 20. januára 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) apráva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 55/2007.Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ešte v roku 2007 podal okresnému súdu žalobu,ktorou sa domáha ochrany osobnosti a zaplatenia nemajetkovej ujmy.
Sťažovateľ uvádza, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konaniev jeho právnej veci právoplatne skončené, a preto navrhuje, aby ústavný súd v nálezevyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 55/2007 porušil jeho základnéprávo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby mu prikázalvo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť primerané finančné zadosťučineniev sume 10 000 €, ako aj úhradu trov konania.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom sp. zn.Spr 3107/2015 doručeným ústavnému súdu 4. marca 2015, v ktorom sa okrem inéhouvádza:
„Šetrením som zistila, že dlhšie časové odstupy úkonov súdu boli spôsobené najmä nadmernou zaťaženosťou súdneho oddelenia zákonnej sudkyne, ktorej bola vec pridelená. K samotnému postupu súdu, pokiaľ ide o jeho zákonnosť, ako aj k efektívnosti využívania procesných nástrojov, mi ako predsedníčke neprináleží sa vyjadrovať. Z rozsahu spisového materiálu veci a doterajšieho priebehu konania je však zrejmé, že k samotnému predĺženiu súdneho konania prispela rovnako potreba vykonania viacerých procesných úkonov vo vzťahu ku správaniu sa navrhovateľa, ktorému bolo v konaní potrebné ustanoviť viacero ex offo právnych zástupcov, ktorých ustanovenie navrhovateľ opakovane namietal. Rovnako bolo potrebné vykonanie výsluchu navrhovateľa dožiadaným súdom, pričom samotný navrhovateľ odmietol výsluch k dožiadaným otázkam, nakoľko trval na vypočutí zákonným sudcom. Z uvedeného je možné konštatovať, že ku prieťahom v konaní prispel svojím správaním aj samotný navrhovateľ ako sťažovateľ.“
K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko podaním doručenýmústavnému súdu 17. marca 2015, v ktorom uviedol, že
„K písomnému vyjadreniu Okresného súdu Bratislava I. uvádzam len toľko, že už z 2 podaných sťažností vyplynulo, že dvakrát predseda súdu uviedol, že sťažnosti boli dôvodné a teda vyjadrenia zákonnej sudkyne o prieťahoch zo strany klienta sú ničím nepodložené.“.
Z obsahu sťažnosti a zo zapožičaného súdneho spisu okresného súdusp. zn. 12 C 55/2007 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:
9. august 2007 –okresnému súdu bol doručený návrh sťažovateľa na ochranu ⬛⬛⬛⬛ osobnosti a zaplatenie nemajetkovej ujmy, ktorého súčasťou bola aj ⬛⬛⬛⬛ žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie advokáta;
5. marec 2008 –okresný súd uznesením sťažovateľovi oslobodenie od súdnych ⬛⬛⬛⬛ poplatkov nepriznal a právneho zástupcu z radov advokátov ⬛⬛⬛⬛ neustanovil, pričom sťažovateľ sa proti uvedenému uzneseniu ⬛⬛⬛⬛ odvolal a Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ⬛⬛⬛⬛ uznesením sp. zn. 14 Co 255/2008 z 19. marca 2009 napadnuté ⬛⬛⬛⬛ uznesenie okresného súdu zrušil;
21. január 2010 – okresný súd sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov priznal ⬛⬛⬛⬛ a advokáta ustanovil;
1. marec 2010 –okresný súd uznesením svoje uznesenie z 21. januára 2010 zmenil ⬛⬛⬛⬛ a sťažovateľovi za právneho zástupcu ustanovil Centrum právnej ⬛⬛⬛⬛ pomoci kancelária Bratislava;
6. máj 2010 –okresný súd uznesením vyzval odporcu (Ministerstvo spravodlivosti ⬛⬛⬛⬛ Slovenskej republiky), aby sa v lehote 15 dní od doručenia uznesenia ⬛⬛⬛⬛ vyjadril k návrhu;
1. marec 2011 –sťažovateľ požiadal okresný súd o zmenu ustanoveného právneho ⬛⬛⬛⬛ zástupcu s odôvodnením, že „nemá dôveru v Centrum...“, a súčasnenavrhol, aby na strane odporcu do konania vstúpilo Generálne ⬛⬛⬛⬛ riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže Bratislava.
V ďalšom období od 20. mája 2011 do 12. októbra 2012 okresný súd 4-krátuzneseniami ustanovil advokáta sťažovateľovi a následne ich zrušil. V dvoch prípadoch boliuznesenia zrušené na podnet ustanovených advokátov a v ďalších dvoch prípadoch došlok zrušeniu zastupovania po vyjadrení nespokojnosti sťažovateľom.12. október 2012 – okresný súd uznesením pripustil, aby do konania na strane odporcu ⬛⬛⬛⬛ vstúpili Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže ⬛⬛⬛⬛ Bratislava a Ústav na výkon väzby;
22. január 2013 –krajský súd odmietol odvolanie zboru väzenskej stráže a potvrdil ⬛⬛⬛⬛ jeho účasť v konaní;
29. máj 2013 –okresný súd podaním doručeným 29. mája 2013 požiadal Okresný ⬛⬛⬛⬛ súd Trenčín o vypočutie sťažovateľa, pričom sťažovateľ takéto ⬛⬛⬛⬛ vypočutie odmietol s odôvodnením, že bude vypovedať iba pred ⬛⬛⬛⬛ zákonným sudcom;
13. august 2013 –okresný súd nariadil termín pojednávania na 11. október 2013, ktoré ⬛⬛⬛⬛ sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito pre účely vypracovania ⬛⬛⬛⬛ procesného rozhodnutia o pripustenej zmene žalobného návrhu ⬛⬛⬛⬛ a uznesenia o čiastočnom späťvzatí návrhu;
11. október 2013 –okresný súd uznesením konanie v časti o zaplatenie nemajetkovej ⬛⬛⬛⬛ ujmy zastavil a pripustil zmenu žalobného petitu;
8. január 2014 –okresný súd nariadil termín pojednávania na 26. február 2014, ktorý ⬛⬛⬛⬛ bol následne zrušený z dôvodu podania trestného oznámenia nazákonnú sudkyňu, ktorá uviedla, že v dôsledku uvedeného sa cíti byť ⬛⬛⬛⬛ vo veci zaujatá;
11. marec 2014 –krajský súd uznesením rozhodol, že zákonná sudkyňa je vylúčená ⬛⬛⬛⬛ z prejednávania a rozhodovania vo veci;
23. september 2014 – súdny spis bol pridelený novej zákonnej sudkyni, ktorá nariadila ⬛⬛⬛⬛ termín pojednávania na 14. máj 2015.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohtopojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov..., ako aj práva na prejednanie svojej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, abyjeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislýma nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch...
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojejustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možnoza konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnomposudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiuvo veci alebo k odstráneniu jeho právnej neistoty zákonom dovoleným spôsobom. Kvytvoreniu právnej istoty preto dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu aleboiného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vecbola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02,III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.
1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že sporyo ochranu osobnosti tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdova v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Doterajší zdĺhavýpriebeh napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub prípadnej faktickejnáročnosti prerokovávanej veci. Ústavný súd súčasne nezistil, že by išlo o právne zložitúvec.
2. Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. hodnotenia prípadných zbytočných prieťahovv konaní, ústavný súd dospel k záveru, že k dĺžke posudzovaného konania zásadnýmspôsobom prispeli okolnosti na strane sťažovateľa. Sťažovateľ inicioval zmeny týkajúce saním podaného návrhu, na ktoré musel okresný súd procesne reagovať (zmena žalobnéhopetitu, rozšírenie okruhu účastníkov konania). Sťažovateľ sa odmietal podrobiť výsluchupred dožiadaným súdom s odôvodnením, že bude vypovedať iba pred zákonným sudcom,podal trestné oznámenie na konajúcu zákonnú sudkyňu, a predovšetkým opakovane sadožadoval v priebehu napadnutého konania zmeny právneho zastúpenia, pričom vyjadrovalnespokojnosť s dovtedy ustanovenými právnymi zástupcami vrátane ustanoveného Centraprávnej pomoci, kancelárie Bratislava.
Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľa bral do úvahy aj to, že ako účastníkkonania má nesporne právo na procesné úkony, ktoré urobil. Za prieťahy vzniknutév dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosťoprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrubštátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03). V súlade s touto judikatúrou pretodobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľom uplatnených procesných právach ústavný súdnezapočítal do doby zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu (obdobneIII. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04), avšak ako už bolo uvedené, práve v ich dôsledku došlok výraznému predĺženiu napadnutého konania.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konanía poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania v dĺžke takmer 8 rokov je už samo osebeneprimerané.
Na základe analýzy napadnutého konania je možné konštatovať, že v jeho doterajšompriebehu nebolo rozhodnuté v merite veci, a preto nie je potrebné osobitne vymedzovaťúseky nečinnosti, alebo konkrétnejšie hodnotiť jednotlivé procesné úkony. Napadnutékonanie podľa názoru ústavného súdu je ako také postihnuté neefektívnosťou.
Uvedený postup okresného súdu teda nesvedčí o tom, že by svoju činnosťorganizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čonajrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenieefektívneho postupu, ktorý mal smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sasťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelompráva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02) a jeho neefektívnačinnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania.
Pokiaľ predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti argumentuje„nadmernou zaťaženosťou súdneho oddelenia zákonnej sudkyne“, ústavný súd poukazuje nasvoju ustálenú judikatúru (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06), podľa ktorej nadmernémnožstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenskárepublika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov aleboďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnejneistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalékonanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajšímpostupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 12 C 55/2007, došlok zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pretože ústavný súd zistil porušenie označeného základného práva sťažovateľa podľačl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenompod sp. zn. 12 C 55/2007, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov,a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sarozhodnutia súdu vo svojej veci.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume10 000 € z dôvodov v nej uvedených.
Ústavný súd považoval v tomto prípade výrok o porušení základného právasťažovateľa a výrok, ktorým prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať bezzbytočných prieťahov, za dostatočnú ochranu jeho práv.
Priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenejnemajetkovej ujmy, podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade neprichádza do úvahy,pretože sťažovateľ zásadným spôsobom prispel k predĺženiu priebehu napadnutého konania,a preto ústavný súd v okolnostiach danej veci návrhu sťažovateľa na priznanie finančnéhozadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv dôsledku právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátom JUDr. PetromPeružekom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernejmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorábola 804 €.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpeniaa podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len„vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 268 €, čo spolu s režijným paušálom2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnehozástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehoteuvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2015