znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 20/2014-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti L. L., zastúpenej advokátkou JUDr. Denisou Jánošíkovou, Klincová 35, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 225/2007 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 225/2007   p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 1 P 225/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. L. L. finančné zadosťučinenie   n e p r i z n á v a.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť L. L. trovy konania v sume 275,94   €   (slovom   dvestosedemdesiatpäť   eur   a deväťdesiatštyri   centov)   na účet   jej advokátky   JUDr.   Denisy   Jánošíkovej,   Klincová   35,   Bratislava,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 21. novembra 2013 doručená   sťažnosť   L.   L. (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 225/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   uznesením   č. k.   III. ÚS 20/2014-13   z   15.   januára   2014   sťažnosť   pre   namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v napadnutom   konaní prijal   na   ďalšie   konanie a v ostatnej časti sťažnosť odmietol.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   o úpravu   práv   a povinností k sťažovateľke (pôvodne ako maloletej) sa začalo na okresnom súde ešte 30. novembra 2007. Poukazujúc na § 176 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa   ktorých   má   vo   veciach   starostlivosti   súdu   o maloletých   súd   rozhodnúť   bez zbytočného odkladu najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania, sťažovateľka uvádza,   že   okresný   súd   postupuje   v jej   veci   dlhodobo   pomaly   a neprerokúva   ju   bez zbytočných   prieťahov.   Podľa   názoru   sťažovateľky   nebola   jej   právam „poskytnutá promptná, rýchla a efektívna ochrana. Všeobecný súd neprimerane dlho prejednáva vec výživného na dieťa pričom zostal nečinný po dlhú dobu.... Obdobia nečinnosti Okresného súdu   Bratislava   I   bez   existencie   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   treba   považovať   za zbytočné   prieťahy   v   konaní,   ktoré   sú   z   ústavnoprávneho   aspektu   neospravedlniteľné a netolerovateľné,   keďže   svojimi   dôsledkami   v   kontexte   šiestich   rokov   od   podania žalobného   návrhu   môžu   nadobudnúť   charakter   odopretia   spravodlivosti   (denegatio iustitiae)... Z uvedeného vyplýva, že ak prebieha súdny proces ktorý je zjavne neprimerane dlhý (6 rokov vo veci starostlivosti o maloletého) ide o zásah do niektorého z takzvaných materiálnych   práv   garantovaných   Ústavou   Slovenskej   republiky,   alebo   Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd a preto má dotknutý účastník konania nárok na ústavnú ochranu   svojich   práv   a   právom   chránených   záujmov.“. Vzhľadom   na uvedené   v   petite sťažnosti   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že postupom   okresného   súdu   v konaní sp. zn. 1 P 225/2007 bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   ďalej   prikázal   okresnému   súdu v označenom   konaní   konať   bez zbytočných   prieťahov,   priznal   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie   v   sume   6   000   € a náhradu trov konania na ústavnom súde na účet jej právnej zástupkyne v sume 275,96 €.

Okresný   súd   sa   k prijatej   sťažnosti   vyjadril   stanoviskom   sp. zn.   Spr. 3075/2014 doručeným ústavnému súdu 24. marca 2014, v ktorom uviedol túto chronológiu úkonov realizovaných vo veci okresným súdom:

„30. 11. 2007 - doručený súdu návrh na začatie konania

07. 12. 2007 - predloženie spisu predsedníčke súdu z dôvodu námietky zaujatosti zákonnej sudkyne

11. 12. 2007 - vec pridelená novej zákonnej sudkyni v zmysle opatrenia predsedníčky súdu č. 3025/2007

18. 12. 2007 - ustanovenie opatrovníka maloletej

15. 1. 2008 - vyjadrenie otca k návrhu matky

18. 01. 2008 - doplnenie návrhu na začatie konania

07.03. 2008 - pojednávanie

10. 03. 2008 - vyjadrenie matky k písomnému stanovisku otca

20. 03. 2008 - pojednávanie

18. 04. 2008 - pojednávanie

26. 05. 2008 - žiadosť sudkyne o jej vylúčenie z rozhodovania veci

26. 05. 2008 - vec pridelená novej zákonnej sudkyni

28. 05. 2008 - žiadosť sudkyne o jej vylúčenie z rozhodovania veci

29. 05. 2008 - vec pridelená novému zákonnému sudcovi

03. 06. 2008 - pojednávanie

07. 07. 2008 - vstúpenie prokurátorky do konania

16. 12. 2008 - uznesenie o priznaní úhrady za poskytnuté služby bankou

04. 02. 2009 - pojednávanie

22. 04. 2009 - pojednávanie

24. 06. 2009 - pojednávanie

28. 10. 2009 - návrh na doplnenie dokazovania

29. 09. 2010 - pojednávanie

02. 02. 2011 - pojednávanie

04. 05. 2011 - pojednávanie

07. 06. 2011 - predloženie spisu Krajskému súdu v Bratislava s námietkou zaujatosti, ktorú podala navrhovatelia

14. 09. 2011 - vrátenie súdne spisu z Krajského súdu v Bratislave bez rozhodnutia

14. 09. 2011 - žiadosť sudcu o jej vylúčenie z rozhodovania veci

14. 09. 2011 - vec pridelená súčasnej zákonnej sudkyni Mgr. Kataríne Škultétyovej

19. 09. 2011- doručené podanie navrhovateľky - doplnenie sťažnosti podanej voči postupu   a   rozhodnutiu   Krajskej   prokuratúry   v   Bratislave   pod   sp.   zn.   Kn200/10-38   + doplnenie listinných dôkazov

27. 09. 2011 - pokyn zákonnej sudkyne na zrušenie termínu pojednávania a vytýčenie nového termínu pojednávania /nakoľko došlo k zmene zákonného sudcu/

27. 09. 2011- doloženie dokladov preukazujúcich potreby maloletého dieťaťa

28. 09. 2011- pojednávanie - nedostavil sa nikto z účastníkov

19. 10. 2011- pojednávanie - nedostavil sa nikto z účastníkov

28. 11. 2011 - žiadosť matky o doplnenie dokazovania

28. 11. 2011 - súhlas otca, aby sa konalo v jeho neprítomnosti

05. 12. 2011 - doloženie listinných dôkazov

05. 12. 2011 - pojednávanie - nikto z účastníkov sa nedostavil

28.   12.   2011   -   žiadosť   matky   o   písomné   oznámenie   dôvodu   nerozhodnutia   súdu o žiadosti na prerušenie konania návrh na doplnenie dokazovania

14. 02. 2012 - doplnenie dôkazov navrhovateľky

05. 03. 2012 - doloženie listinných dôkazov dokumentujúcich výdavky na dieťa

09. 03. 2012 - pokyn na zrušenie termínu pojednávania z dôvodu podania matky dňa 05. 03. 2012

13. 03. 2012 - doplnenie listinných dôkazov

24. 04. 2012 - odstránenie vád podania v zmysle výzvy súdu

03. 05. 2012 - doplnenie listinných dôkazov

07. 05. 2012 - doplnenie listinných dôkazov

14.   08.   2012   predloženie   spisu   Krajskému   súdu   v Bratislave   z dôvodu   námietky zaujatosti sudkyne

13.   08.   2012 -   uznesenie   na   zaplatenie súdneho poplatku za   vznesenie   námietky zaujatosti

19. 09. 2012 - vrátenie spis z Krajského súdu v Bratislave

31. 08. 2012 - zaslanie listinných dôkazov

13. 09. 2012- žiadosť o opravu uznesenia

- odvolanie voči uzneseniu

- žiadosť o oslobodenie od SP

- oznámenie nového skutkového stavu

- návrh na vykonanie dopytu

- návrh na vykonanie dôkazov

25. 09. 2012- vrátenie spisu z Krajského súdu v Bratislave

08. 10. 2012 - vytýčenie nového termínu pojednávania na 05. 12. 2012

12. 10. 2012 - vstup vedľajšieho účastníka do konanie

12. 10. 2012 - oznámenie o domácom násilí

06. 10. 2012 - doplnenie listinných dôkazov

26. 11. 2012 - námietka zaujatosti zákonnej sudkyne

30. 11. 2012 - zrušenie termínu pojednávania z dôvodu námietky zaujatosti

30. 11. 2012 - doručená námietka zaujatosti Krajskému súdu v Bratislave

04. 12. 2012 -uznesenie o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti

04. 01. 2013 - vrátenie spisu z Krajského súdu v Bratislave

10. 01. 2013 - odvolanie voči uzneseniu zo dňa 04. 12. 2012

06. 02. 2013 - doloženie listinných dôkazov do spisu

14.   03.   2013   -   opakované   doručovanie   neprevzatej   zásielky   -   výzvy   na   vstup účastníka /17. 04. 2013 vrátené súdu/

22. 04. 2013 - žiadosť o doručenie prostr. PZ BA SR- západ staré mesto

10. 05. 2013 - správa OR PZ BA doručená tun. Súdu

06. 06. 2013 - žiadosť o doručenie prostredníctvom PZ

10. 06. 2013 - oznámenie PZ O - doručené 14. 06. 2013

18. 06. 2013 - doručená námietka vstupu vedľajšieho účastníka

10. 07. 2013- oznámenie OR PZ Šaľa - nebolo možné doručovať

15. 08. 2013 - uznesenie o nepripustení zmeny účastníka 27. 09. 2013- odvolanie

30. 09. 2013 - žiadosť o doručenie súdnej zásielky + plná moc pre JUDr. Z. L.

09. 10. 2013-zaslanie odvolania

10. 10. 2013 - predloženie spisu Krajskému súdu v Bratislave

29. 01. 2014 -odvolací súdu potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa

12. 02. 2014 -doručované   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   účastníkom konania“.

Nadväzne na uvedené sa okresný súd v ďalšej časti označeného stanoviska vyjadril k podstate sťažnosti konštatujúc, že prekážky „postupu súdu podľa ust. § 107 a nasl. O. s. p. vo veci nenastali, podľa názoru súdu postup navrhovateľky v konaní resp. jej zástupkyni pre konanie je možné hodnotiť ako spôsobenie prieťahov z dôvodu, že opakovane marila prípravu   pojednávania   v   súvislosti   s   predkladaním   listinných   dôkazov   a   návrhov   na doplnenie   dokazovania   tesne   pred   stanoveným   termínom   pojednávania,   pričom   z   tohto dôvodu žiadala pojednávanie odročiť, námietku zaujatosti vzniesla voči konajúcej sudkyni podaním   doručeným   súdu   dňa   05.   03.   2012,   pričom   termín   pojednávania   bol   vo   veci stanovený na deň 14. 03. 2012, námietka neobsahovala konkrétny dôvod ani čas, kedy sa o dôvode zaujatosti navrhovateľka resp. jej zástupkyňa dozvedeli, mám za to, že vznesenie námietky   po   takmer   roku   od   pridelenia   veci   zákonnej   sudkyni,   možno   ohodnotiť   ako účelové. Dňa 12. 10. 2012 podala zástupkyňa navrhovateľky návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania, z dôvodu ktorého bolo potrebné odročiť aj ďalší stanovený termín pojednávania určený na termín dňa 05. 12. 2012. Dňa 27. 11. 2012 podala zástupkyňa navrhovateľky ďalšiu námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni, obe tieto námietky ako vyplýva   zo   stanoviska   Krajského   súdu   v   Bratislave   neobsahovali   zákonné   náležitosti uvedené v zmysle ust. § 15 a O. s. p., prvostupňový súd ich však z dôvodu právnej istoty navrhovateľky a opakované pochybnosti   navrhovateľky resp.   jej zástupkyni o zaujatosti sudkyne považoval za potrebné predložiť nadriadenému súdu na rozhodnutie. Tieto podania navrhovateľky   spôsobili,   že   nebolo   možné   vo   veci   meritórne   rozhodnúť,   nakoľko   bolo potrebné rozhodnúť o procesných návrhoch navrhovateľky. Tak tomu bolo aj v prípade rozhodnutia o návrhu na vstup vedľajšieho účastníka, o ktorom súd rozhodol uznesením zo dňa 15. 08. 2013, č. k. 1 P 225/2007-1175, keď návrh navrhovateľky zamietol, ktoré potvrdil aj Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 29. 01. 2014 č. k. 20 CoP 127/2013- 2010. Po vrátení veci z Krajského súdu v Bratislave dňa 10. 02. 2014, stanovil dňa 07.03. 2014 súd vo veci nový termín pojednávania na deň 12. 05. 2014... Pokiaľ ide o zhodnotenie či prieťahy zistené v konaní považujem za zbytočné, mám za to, že pokiaľ ide o vyššie uvedené úkony navrhovateľky, ktoré nepovažujem za účelné z hľadiska bránenia jej práva, mám za to, že spôsobili vo veci zbytočné prieťahy a bránili meritórnemu prejednaniu veci. Toto sú okolnosti, ktoré považujem za podstatné vo vzťahu k posúdeniu napríklad celkovej dĺžky súdneho konania, nakoľko táto sama o sebe, ako vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR III. ÚS 20/2014-13 zo dňa 15. 1. 2014, môže signalizovať možnosť porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Zo strany Okresného súdu Bratislava I konštatujem prieťahy v konaní v roku 2010. S poukazom na celkovú dĺžku konania, t.j. od podania návrhu na začatie dňa 30. 11. 2007 až do súčasnosti, sa môže javiť, že predmetné konanie je poznačené prieťahmi, zároveň je však potrebné poukázať na správanie účastníka konania - navrhovateľky, ktoré bránilo meritórnemu rozhodnutiu veci v súvislosti s predkladaním listinných dôkazov a návrhov na doplnenie dokazovania tesne pred stanoveným termínom pojednávania. Prosím Ústavný súd Slovenskej republiky, aby prihliadol na skutočnosť, že celkovú dĺžku konania ovplyvnila viacnásobná zmena zákonných sudkýň.“.

Sťažovateľka   sa   k stanovisku   okresného   súdu,   ktoré   bolo   doručené   jej   právnej zástupkyni 27. marca 2014, písomne nevyjadrila.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci od ústneho pojednávania, keďže okresný súd vo svojom stanovisku sp. zn. Spr. 3075/2014 zo 17. marca 2014 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a sťažovateľka sa k výzve ústavného súdu z 24. marca 2014, aby sa vyjadrila, či trvá na konaní verejného ústneho   pojednávania,   v lehote   3   dní   o doručenia   tejto   výzvy   nevyjadrila,   čo   v zmysle doložky pripojenej vo výzve ústavný súd vyhodnotil ako súhlas sťažovateľky s upustením od ústneho pojednávania. Ústavný súd z obsahu sťažnosti, vyjadrenia okresného súdu, ako aj   z   obsahu   spisu   zároveň   sám   dospel   k záveru,   že   od   ústneho   pojednávania   nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a súčasne zistil, že chronológia úkonov uvedená okresným súdom   v jeho vyjadrení   sp.   zn.   Spr   3075/2014   zo   17.   marca   2014   v zásade   zodpovedá skutočnostiam   zisteným   ústavným   súdom   pri   previerke   zapožičaného   spisu,   preto nepovažoval   za   potrebné   v tomto   náleze opätovne   procesné   úkony   vykonané okresným súdom popisovať a v tomto smere sa pre účely tohto konania stotožňuje s okresným súdom uvedenou chronológiou procesných úkonov realizovaných v napadnutom konaní.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná, čo je v zásade to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (obdobne III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vyplýva   z § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná a ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu k zbytočným prieťahom v konaní, a teda k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   môže   dôjsť   nielen   samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   (II.   ÚS   32/03,   IV.   ÚS   267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.

1. Pokiaľ ide o posúdenie právnej a faktickej zložitosť veci, ústavný súd nenachádza žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné považovať vec za právne zložitú. Spory o určenie výživného poskytovaného deťom sú bežnou súčasťou rozhodovacej činnosti všeobecných súdov   a   všeobecné   súdy   majú   dostatok   skúseností   s prerokúvaním   takýchto   návrhov a rozhodovaním o nich. V danej   veci   ústavný súd nezaznamenal, že by pre rozhodnutie sporu bolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie alebo že by išlo o vec s medzinárodným prvkom.

2. Ústavný súd však zistil závažné skutočnosti odôvodňujúce záver, že správanie sťažovateľky,   resp.   jej   zástupkyne   (matky   sťažovateľky),   prispieva   k predĺženiu napadnutého konania.

Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľov stabilne berie do úvahy to, že ako účastníci   konania   majú   nesporne   právo   na   podanie   námietok   zaujatosti   alebo   na   iné procesné úkony, ktoré urobia. Ak však v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania dochádza k predĺženiu konania, zodpovednosť za tento stav síce neznáša oprávnená osoba, ale nemožno ju pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).

Zo   spisu   okresného   súdu   bolo   zistené,   že   okresný   súd   vo   veci nariadil 15 pojednávaní,   z ktorých   pojednávania   nariadené   na   4.   februára   2009,   22.   apríl   2009, 24. jún   2009,   29.   september   2010,   2.   február   2011,   4.   máj   2011,   28.   september   2011, 19. október   2011   a   5.   december   2011   (spolu   9   pojednávaní)   boli   odročené   aj   pre neprítomnosť sťažovateľky, prípadne jej zástupkyne, ktorá je jej matkou, na nariadených termínoch pojednávania. Uvedené nesvedčí o skutočnom záujme sťažovateľky dosiahnuť čo najrýchlejšie rozhodnutie vo veci, tak aby bola jej právna neistota odstránená. Na dĺžku konania malo vplyv i početné podávanie námietok zaujatosti sťažovateľkou voči sudcom okresného   súdu,   ktorým   bola   vec   pridelená   na   konanie.   Námietky   zaujatosti   podané zástupkyňou   sťažovateľky   30.   mája   2011,   5.   marca   2012   a 27.   novembra   2012   proti konajúcim sudcom boli pritom nadriadeným krajským súdom posúdené ako nespĺňajúce náležitosti   podľa   §   15a   ods.   3   OSP,   pretože   neobsahovali   uvedenie   kvalifikovaných dôvodov,   pre ktoré má byť sudca   vylúčený, resp.   sa   týkali len okolností   spočívajúcich v postupe   sudcu   v konaní   o prerokúvanej   veci.   Na   tomto   mieste   sa   žiada   pripomenúť, že zástupkyňa sťažovateľky   opakovane doručujúca   do   spisu   rozsiahle písomné   podania, zastáva   súčasne   funkciu   sudcu   na   inom   okresnom   súde,   a teda   je   dostatočne   odborne kvalifikovaná na to, aby jej podania obsahovali všetky náležitosti vyžadované procesnými predpismi tak, aby o nich mohol súd rozhodnúť bez zbytočných prieťahov, a neboli tak prekážkou ďalšieho postupu vo veci.

V konečnom dôsledku aj podanie nedôvodného návrhu na vstup sestry sťažovateľky do   konania,   ktorej   vstup   do   konania   okresný   súd   uznesením   č.   k.   1   P   225/2007-1175 z 15. augusta   2013   na   námietku   odporcu   nepripustil   a krajský   súd   uznesením   č.   k. 20 CoP 127/2013-1210 z 29. januára 2014 uznesenie okresného súdu potvrdil, v skutočnosti odďaľuje   meritórne   rozhodnutie   okresného   súdu   vo   veci,   keďže   okresný   súd   sa   musí v konaní   takmer   nepretržite   vysporadúvať   najskôr   s procesnými   návrhmi   a   námietkami sťažovateľky a až následne sa môže zaoberať dokazovaním a meritórnym rozhodovaním vo veci.   Obranu   okresného   súdu   uvedenú   v tomto   smere   v ním   predloženom   vyjadrení k sťažnosti preto považuje ústavný súd za dôvodnú. Uvedené negatívne okolnosti týkajúce sa správania sťažovateľky ako účastníčky konania, resp. jej zástupkyne preto ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj k porušeniu práva na prejednanie jej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je postup samotného okresného súdu. Pri jeho skúmaní ústavný súd zistil,   že   priebeh   konania   okresného   súdu   negatívne   ovplyvňovala   i   skutočnosť, že v dôsledku výkonu funkcie sudkyne Okresného súdu Bratislava III matkou sťažovateľky (ktorá po dovŕšení plnoletosti sťažovateľky začala v konaní vystupovať ako jej zástupkyňa), bolo   opakovane   potrebné   opatrením   predsedu   súdu   rozhodnúť   o pridelení   veci   inému sudcovi   okresného   súdu,   a to   vzhľadom   na oznámenie   skutočností   odôvodňujúcich predpojatosť sudcu, ktorému bola vec pridelená na konanie.

Ďalej   bolo   zistené,   že   spis   okresného   súdu   bol   od   17.   júna   2011 do 14. septembra 2011, od 14. augusta 2012 do 25. septembra 2012 a od 5. decembra 2012 do   4.   januára   2013   na   krajskom   súde   z dôvodu   jeho   predloženia   nadriadenému súdu na rozhodnutie   o námietke   zaujatosti   vznesenej   sťažovateľkou   a v období od 10. októbra 2014 do 10. februára 2014 rozhodoval krajský súd o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu č. k. 1 P 225/2007-1175 z 15. augusta 2013. Okresný súd teda   nemôže   niesť   zodpovednosť   za   predĺženie   konania   spôsobené   predložením   spisu krajskému súdu v týchto obdobiach a na túto okolnosť bolo potrebné vziať zreteľ.

Na druhej strane ústavný súd zistil aj obdobia dlhšej nečinnosti v konaní okresného súdu, a to v období od 3. júna 2008 do 16. decembra 2008, t. j. viac ako 6 mesiacov, ako aj v období od 24. júna 2009 do 29. septembra 2010, t. j. v trvaní 15 mesiacov.

V okolnostiach prípadu teda vznik zbytočných prieťahov spôsobila predovšetkým nečinnosť okresného súdu v určitých obdobiach konania a sčasti aj neefektívnosť okresným súdom   realizovaného   postupu,   v dôsledku   ktorého   zabezpečené   dôkazy   o osobných a príjmových   pomeroch   rodičov   sťažovateľky   plynutím   času   nepostačovali   na   vydanie meritórneho rozhodnutia, čo odôvodňovalo potrebu ich opätovného doplnenia. Takýmto spôsobom   neúmerne   predlžované   konanie   o určenie   výživného   k dnes   už   plnoletej sťažovateľke trvá viac ako 6 rokov bez toho, aby bolo vo veci aspoň jedenkrát meritórne rozhodnuté, vzhľadom na čo ústavný súd dospel k záveru, že v danej veci sťažovateľky došlo   k vzniku   zbytočných   prieťahov,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo sa odzrkadlilo na znení   bodu   1   výroku   tohto   nálezu. Ústavný   súd   však   v súvislosti   s posudzovaním intenzity porušenia označených práv nepovažoval za právne relevantné, že okresný súd vo veci nerozhodol do 6 mesiacov od doručenia návrhu (ako na to poukazuje sťažovateľka v súvislosti s lehotou ustanovenou v § 176 ods. 3 OSP), keďže sťažovateľka po viac ako 4 mesiacoch od doručenia návrhu dovŕšila plnoletosť, v dôsledku čoho už v danom prípade nejde o vec starostlivosti súdu o maloletých, na rýchlosti rozhodovania ktorých deklaruje osobitný záujem aj sám zákonodarca.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Ústavný súd preto v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva sťažovateľky v zmysle § 56 ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   prikázal   okresnému   súdu,   ktorý v čase rozhodovania   ústavného   súdu   vo   veci   koná,   aby   ďalej   konal   bez   zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu). Ústavným súdom vyslovený príkaz konať vo veci bez   zbytočných   prieťahov   je   povinný   rešpektovať   okresný   súd,   aj   pokiaľ   tento   bude v zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu povinný v budúcnosti vykonať ďalšie úkony vo veci, prípadne aj len pri doručovaní rozhodnutí odvolacieho súdu účastníkom konania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka svoj návrh na priznanie finančného zadosťučinenia odôvodňuje tým, že „žije už vyše 6 rokov spolu so svojím otcom v psychickej traume, pričom počas tohto času nezískala žiadnu nádej v dôsledku konania súdu na vydanie konečného rozhodnutia vo veci a má za to, že finančné zadosťučinenie za toto obdobie je primerané výške 6.000,- Eur“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

V danom prípade ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia prihliadol najmä na skutočnosť, že sama sťažovateľka svojím správaním významnou mierou prispela k vzniku zbytočných prieťahov (pozri časť II bod 2 stranu 11 nálezu), a preto ústavný súd dospel k záveru, že vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv bude pre ňu dostatočnou satisfakciou. Reparácia nemajetkovej ujmy konkretizovanej v sťažnosti teda nie je za daných okolností potrebná (bod 3 výrokovej časti nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Denisou Jánošíkovou.   Sťažovateľka   si   vo   svojej   sťažnosti   uplatnila   trovy   právneho   zastúpenia v sume 275,96 €, a to za dva úkony právnej služby.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok 2012, a to zo sumy   781 €.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za jeden   úkon   právnej   služby potom predstavuje sumu 130,16 € a paušálna náhrada výdavkov (tzv. režijný paušál) zase sumu 7,81   €.   Úhradu   trov   konania   preto   ústavný   súd   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v celkovej sume 275,94 € (2 x 130,16 € + 2 x 7,81 €), ktorú ústavný súd zaviazal okresný súd zaplatiť na účet právnej zástupkyni sťažovateľky v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, tak ako to vyplýva z bodu 4 výrokovej časti tohto nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014