znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 20/2013-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. marca 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti Mgr. G. Š., H., zastúpenej obchodnou spoločnosťou JUDr. M., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M. T., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/170/2008 (pôvodne vedenom Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 19 C/132/2007) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. G. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/170/2008 (pôvodne vedenom Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 19 C/132/2007)   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Piešťany   p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 C/170/2008 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Mgr.   G.   Š.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   2   000   €   (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Piešťany p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Piešťany   j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia Mgr. G.   Š.   v sume   323,50 €   (slovom   tristodvadsaťtri   eur   a   päťdesiat   centov)   na   účet obchodnej spoločnosti JUDr. M., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   20/2013-13 z 15. januára   2013   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Mgr.   G.   Š.,   H.   (ďalej   len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/170/2008.

Sťažovateľka uviedla, že 4. októbra 2007 podala Okresnému súdu Trnava žalobu o ochranu osobnosti spolu s návrhom na vydanie predbežného opatrenia; vec bola vedená pod   sp.   zn.   19   C/132/2007.   Po   postúpení   veci   okresnému   súdu,   ktorý   jej   pridelil sp. zn. 4 C/170/2008, tento 25. augusta 2009 vyzval sťažovateľku na oznámenie, či trvá na návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia.   Keďže   po   uplynutí   dvoch   rokov   už nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy netrvalo, sťažovateľka vzala tento svoj návrh späť. Následne okresný súd uznesením č. k. 4 C/170/2008-159 z 9. septembra 2009 konanie o nariadenie   predbežného   opatrenia   zastavil.   Uznesením   č.   k.   4   C/170/2008-164 z 24. septembra   2012   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   na   doplnenie   a upresnenie   jej návrhu, čo urobila podaním z 22. októbra 2012. Ako z uvedeného vyplýva, ani po piatich rokoch od začatia konania okresný súd nerozhodol vo veci samej.

Sťažovateľka   preto   žiadala,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil,   že   okresný   súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/170/2008 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 68/13 z 11. februára 2013 vyjadrila predsedníčka okresného súdu, v ktorom uviedla: „Okresný súd Piešťany je v danej   veci   miestne   príslušný   od   01.   01.   2008,   kedy   mu   bol   spis   odovzdaný   v   rámci prechodu výkonu súdnictva. Od 01. 01. 2008 do 30. 06. 2010 bola daná vec pridelená na prejednanie sudcovi Mgr. V. Z. a dňa 01. 07. 2010 bol spis pridelený sudkyni JUDr. R. M., ktorá dňa 13. 09. 2012 do spisu zadala úpravu na vypracovanie uznesenia – výzvy na opravu návrhu tak, aby jeho petit bol určitý a vykonateľný. Na základe uvedenej výzvy bolo dňa 20. 11. 2012 súdu doručené čiastočné späťvzatie žaloby, o ktorom doposiaľ zákonná sudkyňa nerozhodla v dôsledku svojej značnej preťaženosti, nakoľko má v súčasnosti vo svojom senáte v hlavných agendách počet nevybavených vecí viac ako 700.“

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 4 C/170/2008 ústavný súd zistil, že procesné úkony vo veci boli vykonané tak, ako ich opísali účastníci konania. Na doplnenie ešte uvádza, že:Dňa 6. decembra 2007 Okresný súd Trnava vyzval sťažovateľku na doplnenie návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa   29.   januára   2008   bolo   Okresnému   súdu   Trnava   doručené   doplnenie   návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Dňa 18. februára 2009 bola okresnému súdu doručená žiadosť právneho zástupcu sťažovateľky o rozhodnutie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia a konanie vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/170/2008.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 20/02, III. ÚS 344/2011).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   75/07,   III. ÚS 118/07)   ústavný   súd   zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne   ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva)   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky na ochranu osobnosti.   Ústavný súd konštatuje, že takýto typ konania nevykazuje znaky skutkovej alebo právnej zložitosti takej intenzity, ktorá by odôvodňovala doterajšiu dĺžku konania.

2. Pri hodnotení správania sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd nezistil také okolnosti, na základe ktorých by bolo možné konštatovať, že prispela k predĺženiu posudzovaného konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup okresného súdu v danej veci.

Pokiaľ   však   ide   o postup   okresného   súdu,   je   zrejmé,   že   tento   svoju   činnosť neorganizoval   v súlade   s už   uvedenou   povinnosťou   vec   čo   najrýchlejšie   prejednať a rozhodnúť. Okresný súd nielenže nedodržal zákonom ustanovenú lehotu na rozhodnutie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia (§ 75 ods. 4 OSP), ale ignoroval aj urgenciu právneho   zástupcu   sťažovateľky   na   vydanie   takéhoto   rozhodnutia.   Až   po   roku a ôsmich mesiacoch okresný súd vyzval sťažovateľku na oznámenie, či na tomto návrhu trvá.   Na   základe   oznámenia   sťažovateľky   z 3.   septembra   2009,   že   nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy z konania odporcu už nepretrváva, okresný súd konanie o jej návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   uznesením   z 9.   septembra   2009   zastavil. Ústavnému súdu neušla pozornosti ani skutočnosť, že okresný súd až 24. septembra 2012 vyzval sťažovateľku na doplnenie a upresnenie jej návrhu na začatie konania (t. j. vo veci samej). Keďže v dôsledku uplynutia takej dlhej doby by rozhodnutie o pôvodnom návrhu neodrážalo   aktuálny   stav   vzťahov   účastníkov   posudzovaného   konania,   sťažovateľka podaním z 19. novembra 2012 vzala časť svojho návrhu späť. O tomto návrhu okresný súd dosiaľ nerozhodol.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   konštatuje,   že   hoci   predmetné konanie trvá viac ako päť rokov, stále sa nachádza na jeho začiatku. Okresný súd dosiaľ nedoručil   návrh   sťažovateľky   odporcovi   na   vyjadrenie   a nevykonal   ani ďalšie   procesné úkony   (napr.   určenie   termínu   pojednávania,   vykonanie   dokazovania   a iné)   smerujúce k rozhodnutiu   vo   veci   samej,   čo   by   viedlo   k   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty sťažovateľky. Okresný súd nepostupuje v tomto konaní dôsledne, čo ústavný súd hodnotí ako ústavne neakceptovateľné.

Ústavný   súd   neakceptuje   ani   obranu   predsedníčky   okresného   súdu   založenú na preťaženosti zákonnej sudkyne. V tejto súvislosti odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že personálne problémy (napr. nedostatočné obsadenie súdu, zaťaženosť sudcov a ich časté zmeny) a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohli dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, avšak len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02, I. ÚS 23/03, I. ÚS 141/03 a iné). V danom prípade sa tak nestalo. Napokon aj predsedníčka okresného súdu uznala sťažnosť sťažovateľky na zbytočné prieťahy v konaní za dôvodnú.

S   prihliadnutím   na   doterajšiu   dĺžku   konania   a   všetky   okolnosti   posudzovaného prípadu   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 4 C/170/2008 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, prikázal okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/170/2008 konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie finančného   zadosťučinenia,   pri   určení   ktorého   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na zistený stav posudzovaného konania ústavný súd priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ktoré zaviazal uhradiť okresný súd (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právny zástupca sťažovateľky si v sťažnosti uplatnil trovy konania v sume 323,52 €.

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume 323,50 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie   veci   a   písomné   vyhotovenie   sťažnosti   –   vykonané   v roku   2012)   v sume po 127,16 € a dva režijné paušály v sume po 7,63 € plus 20 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť okresný súd (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2013