znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 20/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti U., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr.   D.   K.,   B.,   a   obchodnou   spoločnosťou   A.,   s.   r.   o.,   B.,   v mene   ktorej   koná JUDr. K. I., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob/431/2010-505 z 25. augusta 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti U., s. r. o.,   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti U., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob/431/2010-505 z 25. augusta 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)   rozsudkom   č.   k.   25   Cb   112/2008-403   zo   4.   októbra   2010   (ďalej   aj   „rozsudok okresného súdu“) zamietol žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti právneho úkonu – zmluvy o prevode obchodného podielu z 2. júna 2003. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.

V odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľka predovšetkým poukázala na právoplatný rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   12   Co   154/2008   vydaný   medzi totožnými účastníkmi konania v inej právnej veci, v ktorom bola ako predbežná otázka súčasne vyriešená aj „základná otázka vzťahu medzi účastníkmi, majúca základ v právnom hodnotení, posúdení platnosti zmluvy o prevode podielu uzavretej 2.6.2003, keď odvolací súd vyslovil právny záver, že táto zmluva je absolútne neplatná pre neurčitosť podľa §37 ods.   1   OZ“. Podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   vôbec   nebral   do   úvahy   právne rozhodujúce skutočnosti a vo veci si urobil vlastný právny výklad, v zmysle ktorého si «strany dohodli odplatnosť prevodu podielu, dohodli sa na uzatvorení osobitnej dohody ohľadne výšky ceny a že takúto dohodu o cene následne uzatvorili. Súd prvého stupňa dospel ním uskutočneným výkladom zmluvy o prevode OP k tomu, že doplnil to, čo nie je, v tejto zmluve obsiahnuté, keď výklad samotnej zmluvy nesprávne doplnil o vôľu strán, ktorá nebola vôbec vtelená do zmluvy. Následne uzavretou „dohodou o odplate“ nebolo možné doplniť   to,   čo   nie   je   v   pôvodnej   zmluve   obsiahnuté.   Absolútne   neplatný   právny   úkon nemožno konvalidovať, či jeho nedostatky odstrániť následným ďalším právnym úkonom. Prijatie takého výkladu, aké vykonal súd prvého stupňa by znamenalo možnosť, kedykoľvek v budúcnosti odstrániť všetky nedostatky pôvodné neplatného právneho úkonu...

Súd prvého stupňa zákonné ust. § 35 ods. 2 a zák. ust. § 37 Obč. zák. vykladal svojvoľne, nerešpektujúc pritom neurčitosť písomného prejavu zmluvných strán, ktorý je zachytený na listine, samotnej zmluve o prevode OP. Pokiaľ sa účastníci zmluvy dohodli na tom, že prevod bude odplatný tak priamo súčasťou tejto zmluvy mala byť aj dohoda o cene za prevod podielu, alebo dohoda o určení spôsobu je výšky. Pomocou výkladu vôle však nemožno   nahradzovať   alebo   dopĺňať   vôľu   strán,   ktorá   nebola   prejavená   pri   uzavretí samotnej zmluvy o prevode podielu. Následné konanie účastníkov po uzavretí zmluvy, či uzavretie   ďalšej   osobitnej   dohody   o   odplate   nemôže   ovplyvniť   absolútnu   neplatnosť uzavretej zmluvy o prevode OP.»

Sťažovateľka   poukázala   aj   na   závery   uznesenia   ústavného   súdu   č.   k. III.   ÚS   375/2010-11   z   5.   októbra   2010,   ktorým   bola   odmietnutá   sťažnosť   Ing.   C.   S. smerujúca proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 99/2009, 5 Cdo 100/2009 a 5 Cdo 101/2009 z 19. mája 2010, rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 154/2008 z 30. októbra 2008, dopĺňacieho rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 154/2008   z 30. októbra 2008 a uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 154/2008 z 11. decembra 2008.

Sťažovateľka argumentujúc proti napadnutému rozsudku ďalej uviedla, že krajský súd potom, ako „po podaní odvolania vznikli, vyšli najavo a boli preukázané listinnými dôkazmi   ďalšie   právne   skutočnosti   rozhodujúce   pre   právne   posúdenie   veci,   nielenže nevytýčil vo veci pojednávanie za účelom vykonania dokazovania, na ktorom by boli mali právo účastníci vyjadriť sa k predloženým listinným dôkazom, ale tieto ani vôbec nebral do úvahy pri vydaní rozhodnutia v odvolacom konaní, súčasne v celom rozsahu svojvoľne opomenul rozhodnutie NS SR vydané 20.06.2011 sp. zn. 5 Cdo 283/2010.

V rozhodnutí NS SR Cdo 283/2010 vydanom v priebehu odvolacieho konania vykonal podrobnú špecifikáciu a   odôvodnenie   neplatnosti   zmluvy o   prevode   OP z   2.   6.   2003 s podrobným   výkladom   použitých   ustanovení   Obč.   zák   a   Obch.   zák.   Zároveň   vykonal   aj podrobný výklad vplyvu neplatnej zmluvy o prevode OP na zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam. Podrobný výklad vykonaní NS SR a jeho   argumentácia   má   zjavne   ambíciu   slúžiť   ako   určité   východisko,   či   dokonca   akýsi inštruktívny návod pri rozhodovaní v obdobných veciach. Okolnosť, že sa NS SR venoval predovšetkým výkladu a aplikácii zákonnej úpravy pri posúdení neplatnosti právneho úkonu je pochopiteľná a to so zreteľom na dosiahnutie stavu právnej istoty vo vzťahoch medzi účastníkmi a odstránenie akýchkoľvek pochybností pri riešení tejto otázky, ktorá má vplyv aj na právne posúdenie iných vzťahov medzi účastníkmi a vydanie rozhodnutia o týchto vzťahoch v iných ďalších konaniach. NS SR konal tak zo zreteľom na ústavnoprávny aspekt ochrany právnej istoty.

Napriek tomu, že KS v Bratislave mal možnosť čerpať z tohto podrobného výkladu a súčasne rešpektujúc zásadu prejudiciality bol povinný z neho vychádzať, svojvoľne rozhodol inak, pričom odôvodnenie ním vydaného rozhodnutia zúžil iba na konštatovanie, že súd prvého stupňa vo veci vykonal riadne dokazovanie a vyvodil z neho správny právny záver a preto   odvolací   súd   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne   správny   potvrdil   a   s   jeho odôvodnením sa stotožnil...

Odvolací súd vôbec neodôvodnil, prečo rozhodol spôsobom v rozpore s princípom predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, nerešpektujúc pritom právoplatné rozhodnutia iných súdov,   ktorými   bola   vyriešená   otázka   neplatnosti právneho úkonu,   vyslovenia   ktorej   sa navrhovateľ domáhal, vrátane právoplatného rozhodnutia vydaného v inom súdnom konaní medzi   účastníkmi,   ktorým   už   bola   vyriešená   otázka   hmotnoprávneho   vzťahu   účastníkov podľa zmluvy o prevode OP.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vo   veci   vydal rozhodnutie, ktorým vysloví, že „Krajský súd v Bratislave svojím rozsudkom z 25. 08. 2011 sp.   zn   1   Cob   431/2010-505   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, a čl. 144 ods. 1 Ústavy a súčasne porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Zároveň požiadala ústavný súd o zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie. Napokon si uplatnila aj úhradu trov konania v sume 556,98 €, ktorú žiadala priznať na účet JUDr. D. K.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich   práv pred   iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v   občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Ústavný   súd   skúmaním   podmienok   konania   o   podanej   sťažnosti   v   rámci   jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľka 7. novembra 2011 podala na okresnom súde dovolanie namietajúc existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. f) Občianskeho súdneho   poriadku,   t.   j.   že   sťažovateľke   ako   účastníčke   konania   mala   byť   postupom všeobecných súdov odňatá možnosť konať pred súdom. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že   dovolanie   sťažovateľky   bolo   22.   decembra   2011   predložené   najvyššiemu   súdu   a   do rozhodnutia   ústavného   súdu   nebolo   najvyšším   súdom   o   podanom   dovolaní   právoplatne rozhodnuté.

Podľa názoru ústavného súdu má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom už   ústavný   súd   dospel   vo   veciach   napr.   m.   m.   III.   ÚS   26/09,   III.   ÚS   109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   svoje   námietky   uplatnila   v   sťažnosti podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu   nie je dovolacie konanie ešte skončené, bolo dôvodné odmietnuť sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne s   ním   aj   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   navodzuje   situáciu,   keď   uvedený   princíp subsidiarity   síce   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   v   čase   do   rozhodnutia najvyššieho   súdu   o   dovolaní.   Tejto   situácii   zodpovedá   aplikácia   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľku   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   konštatuje,   že   v   prípade   procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému uzneseniu krajského súdu č. k. 1 Cob/431/2010-505 z 25. augusta 2011 (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012