znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 20/2011-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. marca 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   JUDr.   J.   J.,   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu   B.,   a.   s.,   B., zastúpeného advokátkou JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V/7/2010 z 24. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo JUDr.   J. J.,   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu   B.,   a. s.,   na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V/7/2010 z 24. júna 2010   p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V/7/2010 z 24. júna 2010   z r u š u j e   a vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. JUDr. J. J., správcovi konkurznej podstaty úpadcu B., a. s., finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   JUDr.   J.   J.,   správcovi konkurznej   podstaty   úpadcu   B.,   a.   s.,   trovy   konania   v   sume   254,88   €   (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem   centov) na účet advokátky JUDr. M. H., K., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 20/2011-37 z 18. januára 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. J. J., správcu konkurznej podstaty úpadcu B., a. s. (ďalej len „sťažovateľ“), doručenú 27. augusta 2010, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a   práva   na spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Obdo V/7/2010 z 24. júna 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   pri   výklade   a aplikácii predovšetkým   ustanovení   §   15   a   §   70a   ods.   3   zákona   č.   328/1991   Zb.   o konkurze a vyrovnaní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze   a vyrovnaní“) „nepostupoval správne, v dôsledku čoho porušil ústavné právo sťažovateľa zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy..., t. j. právo na súdnu a inú právnu ochranu, resp. čl. 6 Európskeho dohovoru pre ľudské práva, t. j. právo na spravodlivý súdny proces.... Dovolací súd pri svojom rozhodovaní o predmetnom spore totiž vôbec neaplikoval platné a účinné záverečné ustanovenia § 70a ods. 1 a ods. 3 ZKV, ktoré sú v súlade s Ústavou SR, neurobil riadnu právnu   komparatistiku   predmetných   ustanovení,   svoje   rozhodnutie   zdôvodnil   absolútne zmätočne v dôsledku čoho je toto rozhodnutie nepreskúmateľné, čím jednoznačne porušil zákon. V odôvodnení rozsudku oprel dovolací súd svoju argumentáciu len o časť právneho názoru Ústavného súdu SR publikovaného v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 197/1999 zo dňa 23. 06. 1999..., ktorý však vytrhol z celkového kontextu tohto Nálezu a použil ho v inej právnej situácii, ako ho Ústavný súd SR vyslovil.... Na základe vyššie uvedeného názoru dovolací súd sám, a to v rozpore s názorom Ústavného súdu SR posúdil, že   použitie   ust.   §   15   ZKV,   účinného   po   01.   02.   1998   by   pre   žalovaného   znamenalo porušenie princípu ochrany jeho nadobudnutých práv. Na druhej strane sa však dovolací súd nijako nevysporiadal s tým, že takýmto výkladom práva, porušuje platné a účinné ust. 70a ods. 1 a 3 ZKV, a to tým, že ich vôbec neaplikoval.... V spomínanom náleze Ústavného súdu SR sa však na žiadnom mieste nekonštatovalo, že aj ust. § 70a ods. 1 a 3 ZKV sú nezlučiteľné s Ústavou SR.... Ústavný súd SR vo svojom náleze nekonštatoval, že by tieto prvky boli takého obsahu, ktorý by bol nezlučiteľný s Ústavou SR.“.

Sťažovateľ tiež poukázal na obsah uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 92/2000 z 30. júna 2000 a právny názor v ňom obsiahnutý, v zmysle ktorého je potrebné obsah vety v § 70a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní za bodkočiarkou „právne účinky úkonov, ktoré   nastali   skôr,   zostávajú   zachované“   vykladať   len   v kontexte   zákona   o konkurze a vyrovnaní,   a nie   v kontexte   celého   právneho   poriadku.   Sťažovateľ   konštatoval,   že „konkurzné konanie bolo... potrebné dokončiť podľa zákona účinného do 01. 02. 1998, avšak s výnimkou ust. taxatívne vymenovaných v ust. 70a ods. 3 novely zákona o konkurze a vyrovnaní,   medzi   ktorými   bolo   aj   kontroverzné   ust.   §   15   o   podávaní   odporovateľných žalôb“. Pokiaľ ide o princíp ochrany nadobudnutých práv, sťažovateľ argumentoval, „že princíp ochrany nadobudnutých práv stále hovorí o legálne alebo riadne nadobudnutých právach.   V   prípade   sťažovateľa,   však   žalovaný   nadobudol   práva   na   základe   sporných mandátnych   zmlúv   s   úmyslom   ukrátiť   konkurzných   veriteľov   úpadcu.   Úmysel   ukrátiť konkurzných veriteľov konštatoval vo svojom rozsudku prvostupňový súd na základe zistené skutkového stavu, pričom ani sám žalovaný vo svojom odvolaní nenamietal preukázanie jeho úmysle ukrátiť konkurzných veriteľov.... Ten, kto nekoná v dobrej viere, čím konanie v úmysle   ukrátiť   svojich   veriteľov   určite   je,   nemôže   sa   dovolávať   princípu   riadne nadobudnutých práv. Aj samotný gramatický výklad princípu ochrany nadobudnutých práv vychádza   zo   slova   riadne,   teda   v   súlade   so   zákonom,   v   súlade   dobrými   mravmi.“. Sťažovateľ namietal, že v postupe dovolacieho súdu nebol rešpektovaný princíp rovnosti zbraní, a vo svojej argumentácii poukázal aj na porušenie práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy.

Sťažovateľ ďalej podanie sťažnosti odôvodnil citáciou právnych názorov z ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   a Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   pričom zdôraznil, „že každé   konanie   súdu   alebo   iného   orgánu,   ktoré   je   v rozpore   so   zákonom   je   porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu a inú právnu ochranu.... V prípadoch, v ktorých sa chce súd odchýliť od predošlého právneho názoru, či už uvedeného v rozhodnutí nižšieho súdu alebo od ustálenej judikatúry, je jeho obligatórnou povinnosťou uviesť dostatočné a presvedčivé   dôvody   pre   tento   odklon.   Pravidlo,   že   kto   sa   chce   odchýliť   od   súdneho precedentu, alebo ustálenej judikatúry, musí pre odklon uviesť dostatočný dôvod (a teda nesie bremeno argumentácie) je považované za jedno zo základných pravidiel racionálnej právnej argumentácie.... Dovolací súd len stroho konštatuje skutočnosti skutkového stavu a nedôsledne, tendečne a účelovo používa právne vety v nálezoch Ústavného súdu SR, na ktoré sa vo svojom rozhodnutí odvoláva, ktoré sú navyše vytrhnuté z kontextu.... Najvyšší súd vykonal nedôslednú právnu komparáciu ustanovení § 70 ods. 1 a 3 ZKV, čím dospel k nesprávnym právnym záverom bez dôvodných argumentov, ktoré sú odchylné od záverov uvedených   v   rozhodnutiach   odvolacieho   a   prvostupňového   súdu.  ...   Sťažovateľovi z rozhodnutia dovolacie súdu nie je vôbec známe, s akými metódami právneho výkladu dovolací   súd   pracoval,   nakoľko   odôvodnenie   nespĺňa   kritéria   štandardizovaného rozhodnutia súdov, vzhľadom na jeho nepreskúmateľnosť z dôvodu nedostatočnej právnej argumentácie použitej v odôvodnení.“.

Sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby vyslovil porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V/7/2010 z 24. júna 2010, zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie. Súčasne žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 300 € a náhradu trov konania za zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Z vyjadrenia najvyššieho súdu z 20. októbra 2010 č. k. KP 4/2010-87 vyplýva, že sťažnosť   pre   porušenie   základných   práv   považuje   za zjavne   neopodstatnenú,   napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nepovažuje za arbitrárny a vzhľadom na to, že sa najvyšší súd ako súd dovolací dôvodmi podaného dovolania dostatočne zaoberal, považuje námietku sťažovateľa za účelovú.  

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s vyjadrením sťažovateľa zo 14. februára 2011 a s vyjadrením najvyššieho súdu   z 31.   januára 2011,   ako aj s obsahom napadnutého rozsudku   a vyžiadaného spisu Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7Cb 342/2001 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Predmetom   súdneho   konania   vedeného   pred   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 7 Cb 342/2001 bol návrh sťažovateľa na určenie neúčinnosti mandátnych zmlúv z 10. mája 1996 a zo 16. augusta 1996 voči konkurzným veriteľom úpadcu B., a. s., B. (ďalej len „B.“). Tieto mandátne zmluvy boli uzatvorené medzi spoločnosťou B. a spoločnosťou S., a. s., B. (ďalej len „S.“). Krajský súd rozsudkom č. k. 7 Cb/342/2001-154 zo 16. októbra 2008 návrhu sťažovateľa vyhovel a spoločnosti S. uložil povinnosť vrátiť do konkurznej podstaty sumu 10 000 000 Sk so 17 % úrokmi z omeškania až do zaplatenia. Svoje právne závery formuloval takto:

„Súd posúdil obsah mandátnych zmlúv uzavretých dňa 10. 5. 1996 a 16. 8. 1996, pričom z obsahu týchto zmlúv zistil, že ich predmetom bolo vykonanie odbornej pomoci pri prieskume   trhu,   nadviazanie   obchodných   kontaktov   s   výrobcami   uvedenej   techniky, organizačné zabezpečenie týchto obchodných kontaktov a stretnutí na účet mandatára a výroba manipulačnej techniky.

Žalovaný   nepredložil   súdu   žiadne   dôkazy   o   tom,   že   zmluvne   dohodnuté   plnenie žalobcom poskytol.

Na základe horeuvedeného súd dospel k záveru, že zmluvným stranám muselo byť zrejmé,   že   cieľom   uzavretia   mandátnych   zmlúv   bolo   ukrátiť   konkurzných   veriteľov budúceho úpadcu. Dohodnutá cena po 5.000.000,- Sk bola nadsadená, nereálna a bola v zmluvách jednoznačne dohodnutá s cieľom odčerpať finančné prostriedky z účtu žalobcu 1, neskôr úpadcu, ktorý sa do úpadku dostal aj z dôvodu žalovaným odčerpaných finančných prostriedkov.

Na základe horeuvedeného súd dospel k záveru, že mandátne zmluvy zo dňa 10. 5. 1996 a 16. 8. 1996 bolo možné odporovať podľa ustanovenia § 15 ods. 2 ZKV, nakoľko uzavretím   zmlúv   úmysel   ukrátiť   konkurzných   veriteľov   musel   byť   druhej   strane,   teda žalovanému známy. Z uvedených dôvodov súd návrhu vo vzťahu k žalobcovi v 1/ rade vyhovel.

Podľa § 16 ods. 4 ZKV, právny úkon, ktorému konkurzný veriteľ alebo správca s úspechom   odporoval,   je   voči   konkurzným   veriteľom   právne   neúčinný;   všetko   o čo   sa odporovateľným právnym úkonom dlžníkov majetok ukrátil, sa musí vrátiť do podstaty, a ak to nie je možné, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

Správca   konkurznej   podstaty   právnym   úkonom   v   danom   prípade   s   úspechom odporoval,   preto   súd   v   súlade   s   ustanovením   §   16   ods.   14   ZKV,   uložil   žalovanému povinnosť vrátiť do podstaty sumu 10.000.000,- Sk.

Vyplatenie uvedenej sumy na základe mandátnych zmlúv nebolo medzi účastníkmi konania sporné.“

V odvolacom konaní najvyšší súd rozsudkom vydaným pod sp. zn. 4 Obo 10/2009 z 19.   januára   2010   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   považujúc   odvolanie   žalovaného v napadnutej   časti   za   nedôvodné.   Odvolacie   námietky   spoločnosti   S.   spočívajúce   v tvrdeniach, že sťažovateľ mal preukázať neplatnosť mandátnych zmlúv, považoval najvyšší súd za účelové z dôvodu, že sťažovateľ pri uplatnení nároku vychádzal z toho, že ide o platné   mandátne   zmluvy.   Spochybnenie   skutočnosti   žalovaným,   že   úpadca   na uzavretie zmluvy splnomocnil   inú   spoločnosť,   pokiaľ úpadca   vychádzal   z   toho,   že   ide   o zmluvy platne uzavreté, považoval najvyšší súd v odvolacom konaní za právne irelevantné. Súčasne poukázal na nespornú skutočnosť, že žalovaný prijal plnenie v sume 10 000 000 Sk na základe   napadnutých   mandátnych   zmlúv   a   v   tom   čase   ani   netvrdil,   že   ide   o   zmluvy neplatné.

Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   z 11.   mája   2010   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací napadnutým rozsudkom rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť trovy konania. Najvyšší súd svoje rozhodnutie takto odôvodnil takto:

„Argumentácia generálneho prokurátora v mimoriadnom dovolaní sa týka výkladu ustanovenia § 70a ods. 1 a 3 a § 15 zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb. v znení do   1.   februára   1998   a   od   1.   februára   1998   (ďalej   len   ZKV),   na   základe   ktorých   sa posudzuje odporovateľnosť mandátnych zmlúv uzavretých medzi úpadcom B., a. s., B. a žalovaným 16. augusta 1996 a 10. mája 1996.

Podľa ustanovenia § 70a ods. 1 ZKV, konania začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona súd dokončí podľa doterajších predpisov, ak ďalej nieje ustanovené inak. Ustanovenia § 4a, § 4b ods. I, § 15, § 16, § 28 ods.2, § 66a, 66b, 66c, 66d, 66e a 66f sa vzťahujú aj na konania uvedené v odseku 1, právne účinky úkonov, ktoré nastali skôr, zostávajú zachované (§ 70a ods. 3 ZKV).

Podľa ustanovenia § 15 ods. 2 ZKV v znení účinnom do 1. februára 1998, odporovať možno právnym úkonom, ktoré dlžník, urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojich   veriteľov,   ak   tento   úmysel   musel   byť   druhej   strane   známy   a   právnym   úkonom, ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi, alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb, to však neplatí, ak druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa nemohla pri náležitej starostlivosti poznať.

Podľa ustanovenia § 15 ods. 2 ZKV v znení účinnom od 1. februára 1998. odporovať možno   právnemu   úkonu,   ktorý   dlžník   urobil   v   posledných   troch   rokoch   pred   začatím konkurzu v úmysle ukrátiť svojho konkurzného veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy.

Nálezom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   z   23.   júna   1999,   PL.   ÚS   38/99, publikovaného   pod   č.   197/1999   Z.   z.   ustanovenie   §   70a   ods.   2   ZKV   stratilo   účinnosť 4.   augusta 1999   a k   ustanoveniu §   70a ods.   3 ZKV   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky uviedol, že zakotvuje nepravú retroaktivitu, ktorá je prípustná, avšak len v prípade, ak nie je v   rozpore   s   ochranou   nadobudnutých   práv.   Ďalej   sa   v   citovanom   náleze   uvádza,   že   z pohľadu tzv. pravej ako aj nepravej retroaktivity právnych noriem je podstatnou otázka ochrany nadobudnutých práv, ktoré by preto neskoršia právna úprava už nemala zhoršovať, ale (pro futuro) len zlepšovať.

Ustanovenie   §   70a   ods.   3   ZKV,   ktoré   upravuje   okrem   iného   časovú   pôsobnosť právnej úpravy odporovateľnosti obsiahnutej v § 15 ZKV, účinnej od 1. februára 1998, je preto   potrebné   vykladať   v   súlade   s   uvedenými   zásadami   právnej   istoty   a   ochrany nadobudnutých   práv.   Napokon   samotné   ustanovenie   §   70a   ods.   3   v   poslednej   vete stanovuje, že právne účinky úkonov, ktoré nastali skôr zostávajú zachované, teda tie ktoré nastali pred 1. februárom 1998.

Konkurz na majetok úpadcu B. a. s., B. bol vyhlásený 22. apríla 1998, aplikácia právnej úpravy, ktorú aplikovali oba súdy, by znamenala, že by bolo možné odporovať právnym úkonom urobeným v posledných troch rokoch pred začatím konkurzu, t. j. od 22. apríla 1995 a právo odporoval by bolo možné uplatniť do 22. apríla 2001. Odporovať predmetným mandátnym zmluvám by bolo možné nie do 10. mája 1999 a 16. augusta 1999 (úprava do 1. februára 1998) ale až do 22. apríla 2001 (úprava od 1. februára 1998). Takéto   predĺženie   lehôt   by   bolo   v   rozpore   so   zásadou   právnej   istoty   a   ochrany nadobudnutých práv.

Dovolací   súd   sa   stotožnil   s   výkladom   prechodných   ustanovení   generálnym prokurátorom v mimoriadnom dovolaní, že hmotnoprávne predpoklady odporovaleľnosti právneho úkonu uskutočneného pred 1. februárom 1998 sa posúdia podľa právnej úpravy účinnej pred 1. februárom 1998 a hmotnoprávne predpoklady odporovateľnosti právneho úkonu uskutočneného po 1. februári 1998 sa posúdia podľa právnej úpravy účinnej po 1. februári 1998.

Podľa právnej úpravy do 1. februára 1998 bolo možné odporovať právnym úkonom iba v trojročnej prekluzívnej lehote. Táto lehota v prípade predmetných mandátnych zmlúv uplynula 10. mája 1999 a 16. augusta 1999. Uplynutím uvedených lehôt došlo k zániku práva. Žalobca podal žalobu na súd 17. apríla 2001, teda po zániku práva, a preto bolo potrebné žalobu zamietnuť.

Rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa v časti, ktorou žalobe vyhoveli, sú vecne nesprávne, keďže vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Dovolací súd preto podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 243b ods. 2 O. s. p. rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol.“

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo...   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom...,   ktorý   rozhodne   o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého   patrí   právo   na   prístup   k súdu.   K nemu   sa   pridávajú   záruky ustanovené čl. 6 ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   organizáciu   a   zloženie   súdu   a   vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp   kontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 209/2010). Z týchto dôvodov ústavný súd pri posudzovaní sťažovateľovej veci prihliadal aj na judikatúru ESĽP týkajúcu sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku rozpornej judikatúry najvyššieho súdu.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 199/08).

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných   súdov,   ktoré   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej   alebo   k inému   súdnemu rozhodnutiu,   ktorým   končí   konanie   pred   nimi.   Tento   postup   je dôsledkom   toho, že všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prejednávaní   a rozhodovaní   veci   patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   doň   zasahovať   (II.   ÚS   172/05). Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). Základné právo na súdnu ochranu však neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,   t.   j.   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade   s jeho   požiadavkami,   resp. s jeho   právnymi názormi.

Zhodne s názorom najvyššieho súdu uvedeným v napadnutom rozsudku považuje aj ústavný súd v sťažovateľovom prípade za podstatný správny výklad ustanovení § 70a ods. 1 a 3 a § 15 zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb. v znení do 1. februára 1998 a od 1. februára 1998, na základe ktorých bola posúdená odporovateľnosť mandátnych zmlúv uzavretých 16. augusta 1996 a 10. mája 1996 medzi úpadcom B. a obchodnou spoločnosťou S.

Podľa   §   70a   ods.   1   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   konania   začaté   pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona súd dokončí podľa doterajších právnych predpisov, ak ďalej nie je ustanovené inak.

Podľa § 70a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní ustanovenia § 4a, § 4b ods. 1, § 15, § 16, § 28 ods. 2, § 66a, § 66b, § 66c, § 66d, § 66e a § 66f sa vzťahujú aj na konania uvedené v odseku 1; právne účinky úkonov, ktoré nastali skôr, zostávajú zachované.

Podľa § 15 ods. 1 a 2 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom do 1. februára 1998 veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony, pokiaľ ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného úkonu už vymáhateľný alebo   ak   už   bol   uspokojený.   Odporovať   možno   právnym   úkonom,   ktoré   dlžník   urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojich veriteľov, ak tento úmysel musel byť druhej   strane   známy,   a   právnym   úkonom,   ktorými   boli   veritelia   dlžníka   ukrátení   a   ku ktorým došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi, alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb; to však neplatí, ak druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa nemohla pri náležitej starostlivosti poznať.

Podľa § 15 ods. 1 a 2 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom od 1. februára 1998 konkurzný veriteľ alebo správca sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony   podľa   odsekov   2   až   6,   ak   ukracujú   uspokojenie   vymáhateľnej   pohľadávky konkurzného veriteľa, sú voči konkurznému veriteľovi právne neúčinné. Toto právo má konkurzný   veriteľ   alebo   správca   aj   vtedy,   ak   je   nárok   proti   dlžníkovi   z   jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený. Odporovať možno   právnemu   úkonu,   ktorý   dlžník   urobil   v   posledných   troch   rokoch   pred   začatím konkurzu v úmysle ukrátiť svojho konkurzného veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy.

Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. júna 1999 posudzoval na návrh generálneho prokurátora súlad § 70a ods. 2 v spojení s § 15 ods. 5, 6 a 7 zákona o konkurze a vyrovnaní   s ústavou   a vyslovil,   že   ustanovenie   §   70a   ods.   2   zákona   o konkurze a vyrovnaní nie je v súlade s čl. 1 ústavy, a z tohto dôvodu označené ustanovenie zákona o konkurze a vyrovnaní stratilo najskôr účinnosť a neskôr aj platnosť. Nesúlad § 70a ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní s ústavou bol vyslovený z dôvodu, že umožňoval aplikovať § 15 ods. 5 a 6 tohto zákona aj na konkurzné konania začaté pred 1. februárom 1998, a tým kvalifikovať právne úkony uzavreté pred 1. februárom 1998, ktoré nebolo možné odporovať ako   také,   ktoré   bolo   možné   napadnúť   odporovateľnosťou.   V označenom   konaní   však ústavný   súd   neskúmal   súlad   §   70a   ods.   3   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   s ústavou, o ktorého aplikáciu v sťažovateľovom prípade ide.

V náleze sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. júna 1999 ústavný súd uviedol, že „tam, kde sa... neskorší   právny   predpis   dotkne budúcej   právnej   existencie   raz   nadobudnutých práv,   je potrebné   uznať,   že   ide   o výnimku   z ochrany   nadobudnutých   práv.  ...   subjekty   právnych vzťahov by mali mať istotu, že tie právne úkony, ktoré boli uzavreté v súlade s právnou úpravou platnou v čase ich uzavretia, nebudú neskoršou právnou úpravou kvalifikované spôsobom, ktorý môže viesť až k strate ich právnej účinnosti...   Podľa právneho názoru Ústavného súdu SR však o zachovaní právnych účinkov možno hovoriť len u tých úkonov, ktoré nepodliehajú právnemu režimu zákona č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov pred   1.   februárom   1998.   Nakoľko   ale   §   70a   tohto   zákona   vo   svojich   odsekoch   2   a 3 umožňuje použitie novelizovaného § 15 (vrátane jeho odsekov 5 a 6), možné právne účinky týchto   úkonov   podliehajú   režimu   tohto   zákona   v plnom   rozsahu.“. Na   podporu   svojej argumentácie ústavný súd citoval aj z nálezu sp. zn. PL. ÚS 78/92 bývalého Ústavného súdu Českej a Slovenskej federatívnej republiky, že „princípy právneho štátu, právnej istoty... vyžadujú,   každý   možný   prípad   retroaktivity   zakotviť   expressis   verbis   v ústave,   resp. v zákone   a vyriešiť   s tým   spojené   prípady   tak,   aby   nadobudnuté   práva   boli   riadne chránené“.

Konštatovanie najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku, ktoré má vyplývať z nálezu ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   38/99   a má   byť   v sťažovateľovej   právnej   veci   právne relevantné,   a síce,   že   § 70a ods.   3   zákona o konkurze a vyrovnaní „zakotvuje   nepravú retroaktivitu,   ktorá   je   prípustná   avšak   len   v prípade   ak   nie   je   v rozpore   s ochranou nadobudnutých   práv“, však   ústavný   súd   nepovažuje   za   správnu   interpretáciu   svojho rozhodnutia najvyšším súdom. Takto formulovaný právny názor ústavného súdu sa totiž v uvedenom náleze nenachádza. Rovnako je potrebné podčiarknuť, že ústavný súd nálezom sp.   zn. PL.   ÚS   38/99 nevyslovil   nesúlad §   70a   ods.   3 zákona o konkurze a vyrovnaní účinného od 1. februára 1998, teda toto ustanovenie bolo platné a účinné až do platnosti nového zákona o konkurze a vyrovnaní č. 7/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov a stále je aplikovateľné v už skôr začatých konkurzných konaniach.

Z obsahu rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že na predpoklady odporovateľnosti právnych úkonov bola v danom prípade použitá právna úprava do 1. februára 1998 (teda § 15 a § 16 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom pred 1. februárom 1998), a preto   možno   súhlasiť   so   sťažovateľovým   názorom,   že   najvyšší   súd   vlastne   vôbec neaplikoval § 70a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní, pretože ten ustanovuje, že na konania začaté pred 1. februárom 1998 sa použije ustanovenie § 15 účinného po 1. februári 1998 s tým, že právne účinky úkonov, ktoré nastali skôr, mali zostať zachované.

Všeobecné   súdy   v základnom,   resp.   v odvolacom   konaní   a ani   najvyšší   súd v dovolacom   konaní   nepovažovali   za   sporné,   že   právne   úkony   napadnuté   odporovacou žalobou sťažovateľa bolo možné odporovať podľa právnej úpravy účinnej do 1. februára 1998. Právne sporná bola len otázka, či rozšírenie lehoty na podanie odporovacej žaloby, ktoré   vyplýva   zo   zákona   č.   12/1998   Z.   z.,   ktorý   menil   a dopĺňal   zákon   o konkurze a vyrovnaní,   je   potrebné   aplikovať   aj   na   prípad   sťažovateľa.   Najvyšší   súd   vec   právne uzavrel v tom smere, že ústavne neakceptovateľný by bol nielen taký výklad § 70a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní, ktorý by umožňoval na základe neskoršej právnej úpravy postihnúť stratou právnej účinnosti právne úkony uzavreté v súlade s   právnou úpravou platnou v čase ich uzavretia, ale aj taký výklad, ktorým sa rozširuje samotná lehota na podanie odporovacej žaloby.

Pre   porovnanie   právnej   úpravy   sa   žiada   uviesť,   že   všeobecná   úprava odporovateľnosti   právnych   úkonov   uvedená   v Občianskom   zákonníku   (§   42a   –   §   42b) zavedená zákonom č. 509/1991 Zb. umožňovala podľa § 869 odporovať právnym úkonom urobeným v období 3 rokov pred účinnosťou zákona, t. j. 3 roky pred 1. januárom 1992. Táto stále platná a účinná právna norma teda umožňuje vyhlásiť za právne neúčinný aj taký právny úkon, ktorý v čase jeho vzniku nebolo vôbec možné odporovať.

Ústavný   súd   sa   však   s postupom   a výkladom   §   70a   ods.   3   zákona   o konkurze a vyrovnaní najvyššieho súdu nestotožňuje. Každá právna úprava prijatá zákonodarcom má svoj   účel   a význam.   Zmyslom   zmien   právnej   úpravy   konkurzu   a vyrovnania   (prijatých zákonom č. 12/1998 Z. z.) bolo okrem iného umožniť aj účinnejšie postihnutie právnych úkonov, ktoré boli uzavreté s úmyslom ukrátiť konkurzných veriteľov. Cieľom konkurzu je totiž   dosiahnuť   pomerné   uspokojenie   veriteľov   z dlžníkovho   majetku   (§   2   zákona o konkurze a vyrovnaní).

Nemožno   súhlasiť   s názorom   vyplývajúcim   z napadnutého   rozsudku,   že   každá nepravá retroaktivita, ktorá sa dotýka nadobudnutých práv, je protiústavná. Z judikatúry ústavného súdu v skutočnosti vyplýva, že nadobudnutých práv sa môže nová právna úprava dotýkať. Nepravá retroaktivita je možná, ak to odôvodňujú „závažné dôvody všeobecného záujmu“ a ak prípadné zásahy ustanovené novou právnou úpravou rešpektujú aj princíp proporcionality (napr. PL. ÚS 67/07, tiež pozri článok Vavřovský P.: K rozsahu ochrany majetkových práv podle Úmluvy o ochraně lidských práv a základních svobod a k zákazu retroaktivity právních norem, Právní fórum 2005/3).

Ústavnosť nepravej retroaktivity právnej normy má pritom právomoc skúmať len ústavný súd v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Najvyšší súd nemá právomoc rozhodovať o súlade ustanovení zákonov s ústavou (podľa   čl. 144 ods. 1 ústavy sú sudcovia pri výkone funkcie viazaní aj zákonom) a postup, ktorý najvyšší súd   zvolil,   je   v rozpore   s princípom   legality   a príkazom   aplikácie   zákonných   právnych noriem. Platná a účinná zákonná právna norma nie je čosi, čo je k dispozícii orgánom ju aplikujúcim. Tieto orgány sú právnu normu povinné aplikovať. V teórii ústavného práva i v slovenskom ústavnom systéme sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú s ústavou   dovtedy,   kým   ústavný   súd   predpísaným   spôsobom   nevysloví   jej   neústavnosť (mutatis mutandis III. ÚS 274/07).

Ak najvyšší súd považoval prípad za taký, ktorý treba subsumovať pod §70a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní v časti za bodkočiarkou, ktorá znie: „právne účinky úkonov, ktoré nastali skôr, zostávajú zachované“, potom by malo odôvodnenie najvyššieho súdu obsahovať   presvedčivé   právne   úvahy,   ktoré   právne   účinky   a   ktorých   právnych   úkonov nastávajú   skôr   a musia   zostať   zachované,   to   všetko   v kontexte   s   §   15   a   §   16   zákona o konkurze   a vyrovnaní   a prípadným   vysvetlením,   kedy   ide   o právne   účinky,   ktoré   už nastali do 1. februára 1998 (a majú zostať zachované) a ktoré mali nastať po 1. februári 1998. Za dostatočné odôvodnenie nemožno považovať jedinú vetu týkajúcu sa tejto otázky uvedenú   v rozsudku: „Napokon   samotné   ustanovenie   §   70a   ods.   3   v poslednej   vete stanovuje, že právne účinky úkonov, ktoré nastali skôr zostávajú zachované, teda tie, ktoré nastali pred 1. februárom 1998.“

Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že najvyšší súd rozhodol úplne opačne ako v inej veci sp. zn. 4 Obo 92/2000 z   30. júna 2000 publikovanej aj v odbornej literatúre (M. Ďurica:   Zákon   o konkurze   a vyrovnaní,   Poradca   podnikateľa   spol.   s   r.   o.,   2001, s.142 – 143).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého   súčasťou   je   tiež   požiadavka,   aby   sa   na   určitú   právne   relevantnú   otázku   pri opakovaní   v   rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď   (napr.   I.   ÚS   87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o   tej   istej   právnej   otázke   za   rovnakej   alebo   analogickej   skutkovej   situácie,   pokiaľ   ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL.   ÚS   6/04,   III.   ÚS   328/05,   IV.   ÚS   60/2010).   Úlohou   najvyššieho   súdu   je   práve usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko, ESĽP – Veľká Komora, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59). Podľa názoru ESĽP je preto v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a trvalých   inkonzistencií   (m.   m.   Beian   v.   Rumunsko,   Baranowski   v.   Poľsko).   Rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú tak v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, ESĽP).

Z   rozsudku   ESĽP   Beian   v.   Rumunsko   (č.   1)   zo   6.   decembra   2007   vyplýva,   že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).   K   rozdielnej   judikatúre   prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotí   rozdielne   právne   názory   súdov   v   skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Právny   poriadok   Slovenskej   republiky   upravuje   mechanizmus   zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v § 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“).   Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším   súdom   a   v   inštitúte   prijímania   stanovísk   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   plénom   najvyššieho   súdu   alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   mal   najvyšší   súd   vypracovaniu   dôsledného a presvedčivého   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   venovať   zvýšenú   pozornosť. Najvyšší   súd   sa   však   žiadnym   spôsobom   nevyrovnal   so   svojou   „rozchádzajúcou“   sa rozhodovacou činnosťou pri výklade a aplikácii príslušných ustanovení zákona o konkurze a vyrovnaní v znení po 1. februári 1998.

Najvyšší   súd   v okolnostiach   prípadu   neaplikoval   znenie   §   15   zákona   o konkurze a vyrovnaní účinné od 1. februára 1998 (v zmysle § 70a ods. 3) s poukazom na rozpor so zásadou   ochrany   nadobudnutých   práv.   Pritom   nemalo   ísť   o nové   prípady   právnych úkonov, ktoré by bolo možné odporovať (ako to zaviedlo nové znenie § 15 ods. 5 a 6 zákona o konkurze a vyrovnaní), v súvislosti s ktorými došlo k vysloveniu nesúladu § 70a ods.   2 s ústavou, ale o úkony,   ktoré   bolo možné odporovať aj pred   účinnosťou   zákona č. 12/1998 Z. z. K nadobudnutiu účinnosti tohto zákona (t. j. predĺženiu lehoty, v ktorej možno   odporovať   právnemu   úkonu   v konkurznom   konaní)   došlo   v danom   prípade   ešte počas   trvania   lehoty   ustanovenej   podľa   zákona   účinného   do   1.   februára   1998.   Právny výklad   podaný   najvyšším   súdom   o nevyhnutnosti   aplikácie   §   15   zákona   o konkurze a vyrovnaní   v znení   účinnom   do   1.   februára   1998   v sťažovateľovej   veci   však   ani s poukazom   na   princíp   právnej   istoty   a zásadu   ochrany   nadobudnutých   práv   neobstojí, pretože je v zjavnom rozpore so znením platnej a účinnej právnej normy (§ 70a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní). Ústavný súd považuje napadnutý rozsudok za svojvoľný, pretože   nerešpektuje   ústavne   akceptovaný   princíp,   podľa   ktorého   je   možné   výnimočne uplatniť   aj   retroaktívne   ustanovenia   zákona.   Ústavný   súd   už   v minulosti   judikoval,   že závažné dôvody všeobecného záujmu si môžu vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu   spätnej   pôsobnosti   v prospech   slobodnej   tvorby   právnej   úpravy   zo   strany zákonodarcu   (m.   m.   PL.   ÚS   3/00).   Aplikácia   zásady   ochrany   nadobudnutých   práv vyplývajúcej z princípu právnej istoty prichádza v prípade legislatívnych zmien do úvahy predovšetkým   v tých   prípadoch,   v ktorých   by   nimi   mali   byť   dotknuté   právne   úkony uzavreté v súlade s platnou právnou úpravou v čase ich uzavretia, a to takým spôsobom, ktorý môže viesť k strate ich právnej účinnosti alebo platnosti.

Podľa ústavného súdu napadnutým rozsudkom najvyšší súd poprel účel a význam znenia   použitých   zákonných   ustanovení,   a tak   porušil   čl.   46   ústavy,   pretože v sťažovateľovej   veci   nebola   aplikovaná   platná   a účinná   právna   norma   (§   15   zákona o konkurze a vyrovnaní v znení od 1. februára 1998), ktorá mala byť použitá podľa § 70a ods.   3   zákona   o konkurze   a vyrovnaní.   V danom   prípade   nebola   s poukazom   na   jej retroaktivitu   a   rozpor   so   zásadami   ústavnosti   vôbec   použitá   relevantná   právna   norma napriek tomu, že posúdenie ústavnosti právnych noriem patrí do právomoci ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov.   Rovnako najvyšší   súd nevysvetlil   ani odklon   od predchádzajúcej   judikatúry   (uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Obo   92/2000).   Tieto skutočnosti   samy   osebe   v   súlade   s   doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu,   ako   aj relevantnou   judikatúrou   ESĽP   zakladajú   v   posudzovanom   prípade   súčasne   dôvod   na vyslovenie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ako porušujúce   základné   právo   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   jemu porovnateľné   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   bolo namieste toto rozhodnutie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy (a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde) zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ako to vyplýva z druhého bodu výroku rozhodnutia. V ďalšom konaní je najvyšší súd povinný rozhodnúť   o mimoriadnom   dovolaní   podanom   generálnym   prokurátorom   ústavne konformným   spôsobom,   dôsledne   rešpektujúc   zákonnú   úpravu   aplikovateľnú v sťažovateľovom prípade.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ   si   uplatnil   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   254,88 €, čo zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych náhrad za dva úkony právnej služby podľa § 11   ods.   3   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (odmena za 1 úkon predstavuje sumu 120,23 € a paušálna náhrada za 1 úkon sumu 7,21 €). Úhradu trov právneho zastúpenia uplatnených právnou zástupkyňou sťažovateľa za dva vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2010 (t.   j.   prevzatie   a príprava   zastupovania,   podanie   sťažnosti)   považuje   ústavný   súd   za dôvodné,   a preto   porušovateľa   základného   práva   zaviazal   na   ich   zaplatenie   tak,   ako   to vyplýva z bodu 4 výroku nálezu.

Sťažovateľ   napokon   požiadal   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume 3 300 €.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02). V danom   prípade   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   je   v plnej   miere kompenzované popri vyslovení porušenia označených práv zrušením rozsudku najvyššieho súdu a vrátením veci na ďalšie konanie, z toho dôvodu ústavný súd nevyhovel požiadavke sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011