znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 20/08-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť spoločnosti U., so sídlom S., zastúpeného JUDr. P. L., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   Okresného   súdu   Ružomberok   sp.   zn. 5 Er 341/2006 z 3. októbra 2007 o schválení príklepu a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti U., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 5 Er 341/2006 z 3. októbra 2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 5 Er 341/2006 z 3. októbra 2007 z r u š u j e.

3. Okresný súd Ružomberok j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti U., trovy konania v sume   6   296   Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. P. L., N.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 20/08 zo 16. januára 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť U. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústava“) uznesením   Okresného   súdu Ružomberok (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 5 Er 341/2006 z 3. októbra 2007 o schválení príklepu.

Predmetom   sťažnosti je skutočnosť, že súdny exekútor viedol exekučné konanie od 17. mája 2006 v prospech oprávneného H., s. r. o., L., proti povinnému J. J., nar...., L. Predmetom zabezpečenia pohľadávky oprávneného v exekučnom konaní bol návrh na predaj nehnuteľností vo vlastníctve povinného, na ktoré bolo predtým zriadené zmluvné záložné právo v prospech prednostného záložného veriteľa spoločnosti P., s. r. o., N. (na základe vkladu záložného práva do katastra pod sp. zn.... z 10. januára 2006), ktorý neskôr   svoju   pohľadávku   zabezpečenú   týmto   záložným   právom   postúpil   na   základe zmluvy zo 7. marca 2007 na M. Š., N.

Sťažovateľ nadobudol záložné právo k nehnuteľnosti na základe zmluvy o odplatnom postúpení pohľadávky od M. Š. 4. júla 2007. Podľa sťažovateľa súdny exekútor a okresný súd   napriek   tomu,   že   nikdy   nebol   daný   súhlas   sťažovateľa   a už   uvedených   záložných veriteľov na predaj predmetnej nehnuteľnosti, vykonal dražbu 4. septembra 2007 a schválil udelenie príklepu (uznesením z 3. októbra 2007), čím porušil ustanovenie § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka, ako aj § 61a ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním   sp.   zn.   Spr   3003/08   z   22.   januára   2008   doručeným   ústavnému   súdu 7. februára 2008, ktorého súčasťou je vyjadrenie zákonnej sudkyne JUDr. J. M.

V stanovisku sudkyne sa uvádza:„Dňa 17. 5. 2006 sa začalo pred súdnym exekútorom JUDr. J. F. Exekútorský úrad so sídlom v L. exekučné konanie EX 179/2006 na vymôžeme pohľadávky oprávneného H., s. r. o., L., proti povinnému J. J., vo výške 256.172.- Sk priznanej vykonateľným rozsudkom Okresného súdu Ružomberok č. k. 5 C 54/2006-41 zo dňa 21. 2. 2006.

Vykonaním vyššie uvedenej exekúcie poveril tunajší súd súdneho exekútora JUDr. J. F. poverením zo dňa 25. 5. 2006 pod číslom 5508*013081, a to v zmysle ust. § 44 ods. 2 Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/. Neexistoval   žiaden   zákonný   dôvod,   pre   ktorý   by   súd   nemal   udeliť   poverenie na vykonanie exekúcie, keď súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie   alebo návrhu   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučného titulu   so   zákonom. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva súdnemu exekútorovi povinnosť predložiť so žiadosťou súdneho exekútora o vydanie poverenia aj súhlas záložného veriteľa, ako na to poukazuje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. V čase udelenia poverenia ešte nie je zrejmé, akým spôsobom bude súdny exekútor viesť exekúciu.

Dňa   12.   9.   2007   predložil   poverený   súdny   exekútor   tunajšiemu   súdu   návrh na schválenie príklepu udeleného pri dražbe nehnuteľností konanej dňa 4. 9. 2007 spolu so spisovým materiálom.

Z obsahu spisu súdneho exekútora bolo ďalej zistené, že súdny exekútor dňa 7. 7. 2006 vydal upovedomenie   o   začatí   exekúcie,   a   to   predajom   nehnuteľností   a   zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosť vo vlastníctve povinného vedenú na LV č.... Katastrálneho úradu v Ž., Správa Katastra R., dňa 24. 8. 2006 vydal exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností a zriadením exekučného záložného práva na uvedenú nehnuteľnosť. Postup súdneho exekútora bol v súlade s ustanoveniami § 47, § 48, 52, 53 Exekučného poriadku.

Následne   boli   vykonané   zo   strany   súdneho   exekútora   ďalšie   procesné   úkony v súvislosti s vykonávaním exekúcie predajom nehnuteľností.

Spôsob   vykonávania   exekúcie   určuje   súdny   exekútor,   tento   musí   byť   v   súlade s ustanoveniami Exekučného poriadku /§ 167 až 172 Ex. poriadku/. Spôsoby vykonania exekúcie ustanovuje znenie § 63 ods. 1, 2 Exekučného poriadku.

Podľa § 134 Exekučného poriadku, exekúciu predajom nehnuteľností možno vykonať len   vtedy,   ak   oprávnený   s   exekúciou   predajom   nehnuteľností   označenej   v   upovedomení o začatí exekúcie predajom nehnuteľností súhlasí a ak sa preukázalo, že nehnuteľnosť je vo vlastníctve povinného.

Obe podmienky pre vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností boli splnené. Podľa § 151 h ods. 6 Občianskeho zákonníka, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie možno viesť iba vtedy, ak oprávneným je záložný veriteľ alebo ak záložný veriteľ s výkonom rozhodnutia alebo s exekúciou súhlasí.

Podľa § 61a ods. 2 Exekučného poriadku, exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy, ak oprávnený je záložný veriteľ alebo ak záložný veriteľ s exekúciou súhlasí.

Vyššie citované zákonné ustanovenia zvyšujú právnu ochranu záložného veriteľa vo vzťahu k uplatneniu práva na exekučné konanie na veci zaťažené zálohom. Záložný veriteľ ako prednostný veriteľ má mať najsilnejšie postavenie pri uspokojovaní svojich pohľadávok zo zálohu a toto právo by nemalo byť obmedzované ani záložnými veriteľmi so záložnými právami,   ktoré   vzniknú   neskôr.   Tento   legitímny   cieľ   na   druhej   strane   neznemožňuje   a nemôže úplne   znemožniť   uplatňovanie   práv   ostatných   veriteľov   voči   dlžníkovi   /PL.   ÚS 20/05/

V danom prípade sa stal oprávnený záložným veriteľom na základe postupu súdneho exekútora podľa § 167 Exekučného poriadku, a to zriadením exekučného záložného práva na predmetnú nehnuteľnosť.

Na základe uvedeného nie je zrejmé, v čom spočíva porušenie práva sťažovateľa na súdnu   a   inú   právnu   ochranu,   keď   oprávnený   v   tomto   exekučnom   konaní   v postavení záložného veriteľa s exekúciou predajom nehnuteľností, súhlasil.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa sa k stanovisku okresného súdu vyjadrila podaním z 18. februára 2008 doručeným ústavnému súdu 20. februára 2008, v ktorom okrem iného uviedla:

„Vo veci vyjadrenia sudkyne, JUDr. J. M., máme za to, že sudkyňa či už cielene alebo nevedomky oprela svoje tvrdenia len o časť nálezu Ústavného súdu (PL. ÚS 20/05), pričom   podľa   nášho   názoru   je   nevyhnutné   prihliadať   na   tento   nález   z komplexného hľadiska. Preto naďalej trváme na našom vyjadrení uvedenom v sťažnosti, ktoré vychádza z ustanovení platného Občianskeho zákonníka, Exekučného poriadku a v neposlednom rade z predmetného nálezu Ústavného súdu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Na základe sťažnosti a jej príloh, vyjadrení účastníkov a zo spisu okresného súdu sp. zn. 5 Er 341/06 ústavný súd zistil tieto relevantné skutočnosti:

Dňa   18.   mája   2006   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   súdneho   exekútora JUDr. J.   F.   (ďalej   len   „exekútor“)   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie „oprávneného   H.,   s.   r.   o.,   L.   proti   povinnému   J.   J.,   nar.  ..., L.   (...)“. Poverenie   pre exekútora bolo vydané 25. mája 2006.

Dňa 12. septembra 2007 bola okresnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o schválenie príklepu pri dražbe nehnuteľností konanej 4. septembra 2007 v katastrálnom území I. pre vydražiteľa J. S., bytom S.

Dňa 3. októbra 2007 okresný súd uznesením sp. zn. 5 Er 341/06 schválil príklep vydražiteľovi pri dražbe nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území I., pričom zamietol námietky povinného proti udeleniu príklepu.

Dňa 18.   decembra 2007   podal   vydražiteľ   na okresnom   súde   „Návrh o predbežné opatrenie   zamietnutia   zápisu   záznamového   konania   a vkladového   konania   na   LV   č.  ..., z dôvodu nezákonného postupu dražobnej spoločnosti a notára“.

Ďalej zo sťažnosti vyplýva, že 30. júla 2007 bolo exekútorovi zaslané oznámenie sťažovateľa (v exekučnom konaní záložného veriteľa) o výslovnom nesúhlase s výkonom exekúcie, predmetom ktorej mala byť nehnuteľnosť, ku ktorej má zriadené záložné právo. V tomto oznámení sa okrem iného uvádza:„Týmto Vás dôrazne žiadam, aby ste dražbu, ktorú ste vypísali dňa 25. 7. 2007 (zverejnené   v   Obchodnom   vestníku   č.   145/2007,   bezodkladne   zrušili,   vzhľadom   na skutočnosť, že spoločnosť U., so sídlom S., IČO:... je vlastníkom pohľadávky zabezpečenej záložným právom zapísaným na LV č.... pre kat. úz. I., v časti "C ťarchy ako: pod číslom 1 ako Záložné právo v prospech P., spol. s r. o., N. (IČO:...) na pozemok KN parc. č.... o výmere 492 m2 zast. plocha a na stavbu rod. dom s. č.... na parc. č.... a na konanie na predmetný záloh sme Vám, ako prednostný záložný veriteľ, súhlas neudelili. Súhlas na konanie na záloh Vám nebol udelený ani predchádzajúcimi záložnými veriteľmi.

Zároveň Vám oznamujem, že spoločnosť U. (...) podala návrh na výkon záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby dňa 30. 7. 2007. Návrh na zámenu účastníka na katastri nehnuteľností v registri záložných práv v prospech spoločnosti U. (...)   bol podaný dňa 30. 7. 2007.

Spoločnosť   U.   (...) nadobudla   pohľadávku   na základe zmluvy   o   postúpení pohľadávky zo dňa 4. 7. 2007.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL. ÚS 21/00,   I. ÚS 5/00,   II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej exekúcii sa musí každému zaručiť prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku ústavy dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu tohto základného práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil náhodné alebo svojvoľné uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie a ak prijme konečné rozhodnutie, vychádzal z toho, čo objektívne zistil.

Základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Podľa názoru ústavného   súdu   aj   na   vydanie   rozhodnutia   o schválení   udelenia   príklepu   súdom   sú primerane kladené požiadavky, ktoré vyplývajú zo základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Znamená to, že takéto rozhodnutie musí mať zákonný podklad,   musí   byť   dostatočne   skutkovo   a právne   odôvodnené   a nemôže   byť   prejavom svojvôle.

Ústavný   súd   vychádzal   pri   posúdení   veci   sťažovateľa   zo   svojej   konštantnej judikatúry, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   práva   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách.

Tento   prístup   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodnutiam   všeobecných   súdov je dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokúvaní   a rozhodovaní   vecí patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a vlastnej   interpretácie   zákonov a podzákonných   úprav.   Z postavenia   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   im   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené základné právo alebo sloboda   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   (m.   m.   I. ÚS 5/00,   II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04,   II.   ÚS   83/06).   Rozhodnutiu   všeobecného   súdu   vo   veci   samej   (vrátane rozhodnutia   všeobecného   súdu   v exekučnej   veci)   musí   predchádzať   jeho   postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení ústavy a tiež príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách.

Z   uvedených   ústavných   princípov   vychádzal   aj   ústavný   súd   pri   preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorým schválil udelenie príklepu vydražiteľovi podľa § 148 ods. 1 Exekučného poriadku.

Zo sťažnosti je zrejmé, že exekučné konanie na základe návrhu oprávneného bolo vedené napriek tomu, že na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností (zálohu), na ktoré bolo   predtým   zriadené   zmluvné   záložné   právo,   nemal   súhlas   žiadneho   zo   záložných veriteľov, čím došlo k nedodržaniu postupu podľa § 151h ods. 6 zákona č. 40/1964 Zb. v znení   neskorších   predpisov   (Občianskeho   zákonníka)   a   §   61a   ods.   2   Exekučného poriadku.

Podľa 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy, ak oprávnený je záložný veriteľ alebo ak záložný veriteľ s výkonom rozhodnutia alebo s exekúciou súhlasí.

Podľa § 61a ods. 2 Exekučného poriadku, exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy, ak oprávnený je záložný veriteľ alebo ak záložný veriteľ s exekúciou súhlasí.

Zmyslom ustanovenia § 61a ods. 2 Exekučného poriadku bolo teda výslovne upraviť procesný postup súdneho exekútora, za akých podmienok je možné vykonať exekúciu na záloh.V rozhodnutí sp. zn. 5 Er 341/2006 z 3. októbra 2007 okresný súd okrem iného uviedol: „K námietkam povinného proti udeleniu príklepu súdny exekútor uviedol, že mu bolo doručené   podanie   spoločnosti   U..,   zastúpenej   JUDr. P.   L.,   toto   podanie   je   podaním subjektu, ktorý nie je účastníkom konania a nie je ani v jeho prospech podľa listu vlastníctva zriadené záložné právo. Rovnako nebolo súdnemu exekútorovi doručené plnomocenstvo pre konanie v mene tejto spoločnosti JUDr. P. L. Do dňa konania dražby nebola predložená žiadna písomnosť o tom, že by osoba, ktorú uvádzal povinný, bola záložným veriteľom. Ďalej s poukazom na § 61a ods. 2) zákona č 233/1995 Z. z., exekučné konanie na záloh je možné viesť   vtedy,   ak oprávneným je záložný veriteľ.   V   prospech oprávneného v tomto exekučnom konaní bolo zriadené exekučné záložné právo vydaním exekučného príkazu zo dňa 24. 8. 2006 a od tohto dátumu je oprávnený súčasne záložným veriteľom povinného, čím sú splnené podmienky ustanovené v § 61a ods. 2) Exekučného poriadku. (...)

Na základe uvedeného súd potom námietky povinného proti udeleniu príklepu ako nedôvodné zamietol, keďže súd nezistil porušenie ustanovení § 134 a nasl. Exekučného poriadku, procesný postup exekútora pri uskutočňovaní dražby predajom nehnuteľností bol v súlade s ustanoveniami Exekučného poriadku, neboli zistené žiadne vady na ujmu povinného, ktorý podal námietky.

Pokiaľ ide o podanie spoločnosti U.., zastúpenej JUDr. P. L., ktoré je obsiahnuté v pripojenom exekučnom spise súdneho exekútora sp. zn. EX 179/2006, uvedená spoločnosť nepreukázala nadobudnutie pohľadávky zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 4. júla 2007 od záložného veriteľa P., spol. s r. o., N., navyše nebolo doručené exekútorovi ani plnomocenstvo   pre konanie   v   mene   tejto   spoločnosti   JUDr.   P.   L.,   ani   žiadny   doklad preukazujúci skutočnosti uvádzané v tomto podaní.

Na základe vyššie uvedeného súd potom schválil príklep udelený vydražiteľovi J. S. na dražbe nehnuteľností konanej dňa 4. 9. 2007.“

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   všeobecný   súd posudzoval   podanie   sťažovateľa   príliš   formalisticky,   vo   svojom   rozhodnutí bližšie neskúmal, či sťažovateľ je naozaj v skutočnosti záložným veriteľom na základe zmluvy o postúpení pohľadávky   zo   4.   júla 2007, a tiež nepreveril   ani to,   že 31. júla 2007 bol doručený na Správu katastra R. návrh na zmenu záložného veriteľa (na listine je v katastri nehnuteľností vyznačená toho istého dňa aj plomba). Takisto nebral do úvahy to, či bol už predtým daný súhlas ostatných záložných veriteľov (od 10. januára 2006). Sťažovateľ bol síce v katastri nehnuteľností zapísaný záznamom ako záložný veriteľ až 24. októbra 2007, tento   záznam   má   však   v danom   prípade   iba   deklaratórny   (evidenčný)   charakter,   čo znamená, že sa ním zapisujú práva, ktoré vznikli, zmenili alebo zanikli nezávisle na jeho vykonaní. Ich existencia teda nezávisí na tom, či sú alebo nie sú zapísané v katastri.

Ak sťažovateľ (i predchádzajúci záložní veritelia) nikdy neudelil súhlas na predaj nehnuteľnosti (zálohu) v exekučnom konaní, exekútor podľa § 61a ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka nemohol viesť exekučné konanie na záloh, a teda ani zriadiť exekučné záložné právo na záloh. Ak tak exekútor urobil (navyše bez   toho,   aby   si   overil   skutočnosti   uvedené   v podaní   sťažovateľa),   porušil   zásadným spôsobom procesný predpis - Exekučný poriadok, ale aj hmotnoprávny predpis - Občiansky zákonník, čo pri svojom rozhodovaní mal okresný súd vziať do úvahy. Takýto postup by bol nielen v rozpore s uvedenými právnymi predpismi, ale by to bolo neprípustné obchádzanie zákona, ale aj v rozpore so zásadou vyjadrenou v čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorej štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Preto   ústavný   súd   nemohol   akceptovať   vyjadrenie   všeobecného   súdu,   že   postup exekútora i okresného súdu bol v súlade so zákonom.

Obmedzenie   rozsahu   exekúcie   vyplývajúce   z   ustanovenia   §   151h   ods.   6 Občianskeho zákonníka teda súvisí aj s hmotnoprávnou úpravou záložného práva (§ 151a nasl. Občianskeho zákonníka), ktorá posilňuje ochranu záložného veriteľa. Súčasťou tejto ochrany je súhlas záložného veriteľa s exekúciou na záloh. Tento súhlas treba považovať za súčasť vzniku práva na súdnu a inú právnu ochranu v exekučnom konaní a za predpoklad na úspešné začatie a vedenie exekúcie. Zmyslom tohto súhlasu a základným účelom obmedzenia súdnej   exekúcie   podľa   tohto   a   súvisiacich   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   je hmotnoprávna   ochrana postavenia   záložného   veriteľa,   pričom   táto   ochrana   bola premietnutá   už   do predpisov   procesného   práva (novelou   Exekučného   poriadku).   Takéto obmedzenia   súdnej   exekúcie   sú prípustným   prostriedkom   uplatňovaným   pri   nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí (podobne aj PL. ÚS 21/00).

Ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia o schválení udeleného príklepu zistil, že toto rozhodnutie nie je v súlade s normami hmotného a procesného práva, ktorými mal okresný súd   schváliť   príklep. Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   nekorešponduje   presvedčivo a dostatočne s výrokom rozhodnutia o schválení príklepu. Takto koncipované odôvodnenie súdneho rozhodnutia nie je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, naopak svedčí   o   jeho   svojvôli,   zjavnej   neodôvodnenosti   a   arbitrárnosti,   čo   znamená neakceptovateľnosť napadnutého súdneho rozhodnutia z hľadiska základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Požiadavky na spravodlivý proces a odôvodnenie rozhodnutí podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa zásade vzťahujú aj na súdnu exekúciu. Ústavný súd už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03).

Ústavný súd osobitne akcentuje, že je vecou súdu, aby podľa skutkového stavu veci spravodlivo zvážil pomer rizika nepriaznivých následkov spôsobených prípadným súdnym rozhodnutím o schválení udeleného príklepu o to viac, že takéto uznesenie súdu o udelení príklepu   nie   je   napadnuteľné   v   riadnom   inštančnom   opravnom   procese.   Uznesenie okresného súdu o schválení udeleného príklepu musí v odôvodnení obsahovať dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých je vynesené.

Okresný   súd   sa   pri   svojom   rozhodovaní   neriadil   ustanoveniami   §   61a   ods.   2 Exekučného   poriadku   a   §   151h   ods.   6   Občianskeho   zákonníka,   a   tým   nechránil a negarantoval základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v rámci exekučného konania.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 5 Er 341/2006 z 3. októbra 2007, ktorým schválil príklep udelený vydražiteľovi, bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že nebol dodržaný zákonný   postup   exekútora   v prebiehajúcom   v exekučnom   konaní   vo   vzťahu k sťažovateľovi,   ktorý   deklaroval,   že   je   prednostným   záložným   veriteľom   k   zálohu. Okresný súd sa iba formalisticky vysporiadal s podaním sťažovateľa, tak že ho zamietol, pričom nebral do úvahy komplexne jeho zásadné námietky, ktoré sa následne preukázali ako oprávnené a opodstatnené.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol,   že   uznesením   okresného   súdu   sp. zn. 5 Er 341/2006   z   3. októbra 2007   a   predchádzajúcim   postupom   súdneho   exekútora v predmetnej exekučnej veci bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vec môže vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva sťažovateľa   bolo   potrebné   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   o schválení   príklepu zrušiť.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Z citovaného   textu   ústavy   a zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   finančné zadosťučinenie   sa   môže,   ale nemusí priznať.   Ústavný súd   je toho   názoru,   že   priznanie finančného zadosťučinenia je namieste predovšetkým vtedy, keď nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť   ochranu   porušeného   základného   práva   iným   ústavou   a zákonom   upraveným spôsobom, a tiež vtedy, ak bola sťažovateľovi neústavným postupom alebo rozhodnutím spôsobená reálna ujma. Podľa názoru ústavného súdu je v danom prípade ochrana práv sťažovateľa, ktorej sa touto sťažnosťou domáhal, účinne poskytnutá tým, že ústavný súd napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil. Preto ústavný súd sťažovateľovi požadované finančné zadosťučinenie nepriznal a v tejto časti jeho sťažnosti nevyhovel.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy konania jeho právnej zástupkyni advokátke JUDr. P. L. spolu v sume 40 856 Sk.

Pri   určení   sumy   náhrady   trov   konania   ústavný   súd   vychádzal   v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk, a z toho, že za jeden úkon vykonaný v roku 2007 patrí odmena pre každého sťažovateľa v sume 2 970 Sk a k tomu režijný paušál v sume 178 Sk. Podľa tejto vyhlášky bola   priznaná   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   za   dva   úkony   (prevzatie   zastupovania a podanie sťažnosti) spolu v sume 6 296 Sk. Žiadosti sťažovateľa o priznanie trov konania pred ústavným súdom v sume 40 856 Sk nevyhovel aj z dôvodu,   že nebola vypočítaná v súlade s touto vyhláškou.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2008