znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 20/06-57

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   augusta   2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť V. H., M., zastúpeného advokátkou JUDr. Ž. V., M., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní Okresného súdu Trebišov vedenom pod sp. zn. 5 Nt 4/04, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva V. H. podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods.1 písm. e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní Okresného súdu Trebišov vedenom pod sp. zn. 5 Nt 4/04   p o r u š e n é   b o l i.

2.   V.   H. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   100 000   Sk (slovom   stotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   mu   Okresný   súd   Trebišov p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Trebišov j e   p o v i n n ý nahradiť V. H. trovy právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na bankový účet právnej zástupkyne JUDr. Ž. V. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti V. H. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2005 doručená sťažnosť V. H., M., zastúpeného advokátkou JUDr. Ž. V., M., ktorou namietal porušenie   svojho   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl. 17   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   prerokovanie   veci   verejne, bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva   na   právnu   pomoc   podľa   čl.   47   ods.   2 ústavy,   základného   práva   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy   a   práva   na   slobodu a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   e)   a   ods.   3   dohovoru   v konaní Okresného   súdu Trebišov   (ďalej   len „okresný   súd“)   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Nt   4/04,   práva   na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. e) a podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru a základných slobôd v konaní okresného súdu vedeného pod sp. zn. Tpv 11/04.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   20/06-18   z 11.   januára   2006   ustanovil sťažovateľovi právnu zástupkyňu na základe jeho žiadosti.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   20/06-34   z   10.   mája   2006   prijal   sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v časti, v ktorej namietal porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 5 Nt 4/04, pričom vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 14. júla 2006 oznámila, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že proti nemu bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin únosu podľa § 216 Trestného zákona a trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Trestné oznámenie proti sťažovateľovi podala manželka sťažovateľa.

Na vysvetlenie dôvodov trestného stíhania sťažovateľ uvádza, že medzi manželmi prebiehalo konanie o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletému synovi. Podľa tvrdenia sťažovateľa v čase spáchania trestného činu únosu, t. j. 21. marca 2003, bola sporná právoplatnosť rozsudku o výchove maloletého syna T., a teda bolo aj sporné, či sa vôbec predmetných skutkov dopustil. Vzhľadom na to, že medzi manželmi existovali nezhody týkajúce sa stretnutí sťažovateľa so synom, sťažovateľ zobral zo školy syna bez vedomia matky, pretože „trpel na citovej závislosti k chlapcovi, ktorý jeho citovú náklonnosť taktiež opätoval“.

Na základe rozhodnutia okresného súdu sp. zn. Tpv 11/04 z 2. februára 2004 bol sťažovateľ vzatý do väzby. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   č.   k.   4   Tpo   15/04-42 z 18. februára 2004 zamietol. Väzba trvala do 13. júla 2004, keď okresný súd rozhodol o prepustení sťažovateľa. Podľa tvrdenia sťažovateľa väzbou bolo porušené jeho základné právo   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy,   pretože   neboli   jednoznačne   preukázané   dôvody trestného stíhania a väzby.

Už počas   trvania   väzby   okresný   súd   na   verejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. 5 Nt 4/04-61 z 15. júna 2004 o uložení ochranného liečenia   sťažovateľovi   ústavnou   formou   v Psychiatrickej   nemocnici   v M.   (ďalej   aj „nemocnica“). Sťažovateľ ďalej tvrdí, že do   nemocnice bol prepravený priamo z väzby a jeho ústavná liečba bola ukončená 10. marca 2005. Okrem toho v sťažnosti spochybňuje znalecké dokazovanie týkajúce sa jeho zdravotného stavu.

Sťažovateľ   vzniesol   námietku   zaujatosti   voči   sudcovi   J.   N.,   ktorý   je   zákonným sudcom v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 5 Nt 4/04, a podľa jeho tvrdenia o námietke zaujatosti rozhodol sám namietaný sudca. Takýto postup považuje sťažovateľ za nezákonný.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje aj na to, že ak „od začiatku uväznenia nebol vinný pre duševnú chorobu, potom tu nemal byť ani dôvod na väzobné riešenie“. Svoj názor zdôvodňuje tým, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v T. sp. zn. ČVS: OUJP-182/20-2003 z 15. marca 2004 bolo jeho trestné stíhanie zastavené so zdôvodnením,   že   obvinený   nebol   v čase   činu   pre   nepríčetnosť   trestne   zodpovedný. Uvedené uznesenie zrušil prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov (ďalej aj „prokurátor“) uznesením   sp.   zn.   1 Pv   420/03   z 26.   marca   2004.   Vyšetrovateľ   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru T. uznesením sp. zn. ČVS: OUJP-182/20-2003 z 29. júna 2004 znova rozhodol,   že   trestné   stíhanie   sťažovateľa   bolo   zastavené,   so zdôvodnením,   že   obvinený nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný.

Namietané   porušenie čl.   48   ods.   2 ústavy   sťažovateľ   vidí   v tom,   že   mu   nebolo umožnené zúčastniť sa pojednávania o uložení ochranného liečenia, že uznesenie okresného súdu č. k. 5 Nt 4/04-63 z 15. júna 2004 o uložení ochranného liečenia ústavnou formou nenadobudlo právoplatnosť, pretože mu nebolo doručené, a preto nemalo byť ani vykonané. Konanie   v uvedenej   veci   prebiehalo   v jeho   neprítomnosti, vo   veci   mal   konať   senát, no v danom prípade rozhodol samosudca. Sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd tým, že rozhodol bez jeho prítomnosti, porušil jeho základné právo na prerokovanie veci verejne a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom. Uvedeným   konaním   súdu   bolo   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   porušené   aj   jeho   právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Poukazuje aj na to, že mu bol ustanovený právny zástupca ex offo, o ustanovení ktorého nebol informovaný, právny zástupca s ním nekomunikoval a bez porady s ním sa vzdal opravného prostriedku proti uvedenému uzneseniu.

Právna   zástupkyňa   v doplnení   sťažnosti   uviedla,   že   uznesenie   okresného   súdu sp. zn. 5 Nt 4/04 z 15. júna 2004 nebolo sťažovateľovi doručené aj napriek tomu, že v jeho prípade nepostačovalo, aby bolo doručené iba jeho právnemu zástupcovi. Aj napriek tomu, že   do   dňa   podania   doplnenia   sťažnosti   uvedené   uznesenie   nenadobudlo   právoplatnosť, sťažovateľ sa podrobil ochrannému liečeniu ústavnou formou v Psychiatrickej nemocnici v M.,   a to   v období   od   20.   júla   2004   do   10.   marca   2005.   Za   celé   toto   obdobie   bola obmedzená   jeho   osobná   sloboda,   musel   sa   podrobiť   liečeniu,   žiť   v nevyhovujúcom prostredí, pričom jeho duševný stav nevyžadoval takúto formu liečenia. Počas celého tohto obdobia nemohol žiť riadnym životom, venovať sa svojim záujmom, v čom vidí porušenie svojho   základného   práva   na   osobnú   slobodu,   práva   na   slobodu   pohybu   a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že:

1. V konaní okresného súdu sp. zn. 5 Nt 4/04 bolo porušené jeho základné právo na osobnú   slobodu   podľa   čl. 17   ods.   2   ústavy,   základné   právo   na   prerokovane   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 a právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 3 dohovoru.

2. V konaní okresného súdu sp. zn. Tpv 11/04 bolo porušené jeho právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 3 dohovoru.

Okrem toho žiadal, aby ústavný súd rozhodol o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 000 Sk, ktoré zdôvodnil tým, že vo veci doteraz nie je právoplatne rozhodnuté a aj napriek tomu mu bola obmedzená osobná sloboda, čo u neho vyvolalo pocit právnej neistoty, strachu, napätia, poníženia, citového odlúčenia od syna. Nemal možnosť venovať sa svojim záľubám, koníčkom, bola obmedzená jeho možnosť ďalšieho rozvoja osobnosti.

Taktiež žiadal, aby ústavný súd rozhodol o povinnosti okresného súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia jeho právnej zástupkyni.

Ústavný súd   výzvou   z 20.   júna 2006   požiadal predsedu   okresného   súdu,   aby sa v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadril k sťažnosti sťažovateľa. Predseda okresného súdu v stanovisku doručenom ústavnému súdu 10. júla 2006 okrem iného uviedol, že po doručení návrhu na ochranné liečenie 16. apríla 2004 okresný súd vytýčil termín verejného zasadnutia na 6. máj 2004. Konajúci sudca 4. mája 2004 odvolal termín verejného zasadnutia, pretože 6. mája 2004 ešte nebolo krajským súdom rozhodnuté o námietke   zaujatosti   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Tpv   11/04.   Následne   krajský   súd uznesením sp. zn. 4 Nto 5/04 z 26. mája 2004 rozhodol, že sudca Mgr. N. nie je vylúčený z vykonávania   úkonov   trestného   konania   proti   obvinenému   sťažovateľovi.   Uznesenie krajského súdu bolo okresnému súdu doručené 1. júna 2004 a v ten istý deň konajúci sudca opatrením   ustanovil   obvinenému   sťažovateľovi   obhajcu   JUDr.   M.   T.   a nariadil   verejné zasadnutie na 15. jún 2004.

Uznesením   z 15.   júna   2004   uložil   súd   sťažovateľovi   ochranné   liečenie   ústavnou formou v Psychiatrickej nemocnici v M. Predseda   súdu poukázal na to, že vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku, podľa ktorého je obvinený duševne chorý, nechápe zmysel trestného   konania   a jeho   pobyt   na   slobode   bez   liečenia   môže   byť   pre spoločnosť nebezpečný, súd nepredvolával sťažovateľa na verejné zasadnutie a ani mu nedoručoval uznesenie   z 15.   júna   2004.   Okresný   súd   vychádzal   z posudku   znalca   MUDr. S.,   ktorý neodporúčal   doručovať obvinenému písomnosti,   a preto uznesenie   o uložení ochranného liečenia nedoručoval obvinenému, ale jeho obhajcovi.

Ďalej z vyjadrenia vyplýva, že podľa doručenky obvinený uznesenie z 15. júna 2004 prevzal   26.   januára   2005.   Z ďalšej   doručenky,   ktorá   bola   pripojená   na   č.   l.   66a   spisu 5 Nt 4/04 vyplýva, že obvinený uvedené uznesenie prevzal už 17. októbra 2004. Podľa názoru predsedu okresného súdu krajskému súdu ušlo pozornosti, že doručenka o doručení uznesenia nebola pripojená pri samotnom uznesení, ale v inej časti spisu, a preto 3. januára 2005 vrátil okresnému súdu spis sp. zn. 5 Nt 4/04 ako predčasne predložený, za účelom riadneho   doručenia   uznesenia   obvinenému.   Okresný   súd   pokyn   odvolacieho   súdu rešpektoval.

Okresný súd nepredvolával obvineného na verejné zasadnutie, pretože jeho účasť na ňom nepovažoval za nevyhnutnú a podľa § 233 ods. 1 Trestného poriadku (účinného do 31. decembra 2005) sa vyžadovalo iba upovedomenie osoby, ktorá môže byť priamo dotknutá rozhodnutím. Pri tomto postupe súd bral do úvahy tvrdenie znalcov, že obvinený nechápe význam trestného konania, a teda nemôže chápať ani zmysel verejného zasadnutia, pričom jeho práva boli zabezpečené ustanoveným obhajcom.

V dôsledku duševnej choroby bolo trestné stíhanie proti obvinenému sťažovateľovi právoplatne   zastavené.   Obvinený   po   doručení   tohto   uznesenia   závery   znalcov nespochybňoval,   urobil   tak   až   neskôr   v konaní   sp.   zn.   5   Nt   4/04.   V konaní   sp.   zn. ČVS:OÚJP-1182/20-2003 tak sťažovateľ neurobil, ani po právoplatnom zastavení trestného stíhania. Doteraz však ani v konaní sp. zn. 5 Nt 4/04 závery znaleckého dokazovania neboli vyvrátené.   Samotné   prepustenie   sťažovateľa   z   nemocnice   nemožno   považovať   za   akt, z ktorého   by   bolo   možné   vyvodiť   nepochybný   záver,   že   v tom   čase   netrpel   duševnou chorobou. Vzhľadom na existenciu dosiaľ nevyvrátenej skutočnosti nebezpečnosti pobytu sťažovateľa   na   slobode   a potrebe   jeho   ochranného   psychiatrického   liečenia   ústavnou formou   bolo   návrhu   prokurátora   vyhovené.   Predseda   súdu   sa   nestotožňuje   s tvrdením sťažovateľa, že pri ochrannom liečení ústavnou formou od 20. júla 2004 do 10.marca 2005 bola obmedzená jeho osobná sloboda bezdôvodne, že jeho duševný stav nevyžadoval takúto formu   liečenia.   V tejto   súvislosti   poukázal   na   oznámenie   nemocnice,   že   sťažovateľ   sa odmietal podrobiť liečbe a bol naň podaný podnet na trestné stíhanie. Taktiež je zrejmé, že z nemocnice ušiel, pričom dátum úteku oznámený nebol; do zariadenia bol políciou vrátený 7. marca 2005.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané subjektívne prieťahy v konaní, predseda súdu poukázal na priebeh konania, ktorý je zrejmý zo spisu, a uviedol, že berúc do úvahy postup súdu a sťažovateľa okresný súd je toho názoru, že súd vykonával jednotlivé úkony včas a priebežne a nedošlo k prieťahom v konaní zo subjektívnych dôvodov.

Predseda   okresného   súdu   na   záver   vyjadrenia   uviedol,   že   právo   sťažovateľa na osobnú slobodu a na slobodu a osobnú bezpečnosť porušené nebolo, jeho sloboda bola obmedzená vykonateľným súdnym rozhodnutím. Procesné pochybenia súdu prvého stupňa uvádzané v odôvodnení uznesenia krajského súdu z 1. marca 2005 č. k. 6 Tos 11/05-100 boli iba formálneho charakteru. Zistené skutočnosti jednoznačne potvrdzovali záver o tom, že dôvody uloženia ochranného liečenia sťažovateľa ústavnou formou boli dané, a preto navrhol sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietnuť.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska predsedu okresného súdu, ako aj podrobného preštudovania spisu okresného súdu sp. zn. 5 Nt 4/04 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Ústavný súd zo spisu sp. zn. 5 Nt 4/04 zistil, že proti obvinenému sťažovateľovi bolo začaté rozhodnutím príslušného policajného vyšetrovateľa trestné stíhanie pre trestný čin únosu podľa § 216 Trestného zákona a trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v T., Úrad justičnej a kriminálnej polície, Odbor ekonomickej kriminality, T. (ďalej len „Okresné riaditeľstvo Policajného zboru“), uznesením z 15. marca 2004 sp. zn. ČVS:OUJP-182/20-2003 zastavil trestné stíhanie obvineného sťažovateľa, lebo obvinený nebol v čase činu pre nepríčetnosť   trestne   zodpovedný.   Prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Trebišov   uznesením z 26. marca 2004 zrušil uvedené uznesenie z 15. marca 2004 o zastavení trestného stíhania ako neopodstatnené. Okresná prokuratúra Trebišov podala 16. apríla 2004 okresnému súdu návrh   č.   1   Pv   420/04   na   ochranné   liečenie   obvinenému   sťažovateľovi.   Okresný   súd uznesením č. k. 5 Nt 4/04- 63 z 15. júna 2004 rozhodol   o uložení ochranného liečenia ústavnou formou v Psychiatrickej nemocnici v M.. Psychiatrická nemocnica n. o., S., M., listom z 20. júla 2004 oznámila okresnému súdu, že sťažovateľ 20. júla 2004 nastúpil výkon súdom nariadeného ochranného psychiatrického liečenia ústavnou formou.

Okresné   riaditeľstvo   Policajného   zboru   uznesením   z 29.   júna   2004   sp.   zn. ČVS:OUJP-182/20-2003 zastavil trestné stíhanie obvineného, lebo obvinený nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný.

Sťažovateľ listami z 18. augusta a 28. septembra 2004 urgoval doručenie uznesenia okresného   súdu   č.   k.   5   Nt 4/04-63.   Okresný   súd   listom   z 2.   septembra   2004   oznámil sťažovateľovi, že uznesenie o uložení ochranného liečenia, o doručenie ktorého žiadal, bolo doručené   jeho   právnemu   zástupcovi,   a preto   sa   má   v tejto   veci   obrátiť   na   právneho zástupcu.   Sťažovateľ   podal   28.   októbra   2004   krajskému   súdu   sťažnosť   proti   uzneseniu o uložení ochranného liečenia z 15. júna 2004. Dňa 8. decembra 2004 bol krajskému súdu doručený   spis   so   sťažnosťou   proti   uzneseniu   sp.   zn.   5   Nt   4/04   z 15.   júna   2004. Dňa 18. januára 2005 bol spis sp. zn. 5 Nt 4/04 vrátený okresnému súdu ako predčasne predložený za účelom riadneho doručenia uznesenia z č. l. 63 obvinenému sťažovateľovi. Okrem toho je v liste uvedené, že nie je zrejmé, ako sa skončilo trestné stíhanie obvineného. Dňa 3. februára 2005 bol znova spis sp. zn. 5 Nt 4/04 s opravným prostriedkom doručený krajskému   súdu.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   6   Tos   11/05-100   z 1.   marca   2005   zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu z 15. júna 2004 a okresnému súdu uložil, aby vo veci znova   konal   a rozhodol.   Do   dátumu   podania   sťažnosti   na   ústavný   súd   vo   veci   nebolo právoplatne rozhodnuté.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

(...)„e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;“

Podľa § 72 ods. 1 Trestného zákona (účinného do 31. decembra 2005) súd uloží ochranné liečenie v prípade uvedenom v § 25 a § 32 ods. 2, alebo ak páchateľ činu ináč trestného nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný a jeho pobyt na slobode je nebezpečný.

Podľa   §   137   ods.   3   Trestného   poriadku   (účinného   do   31.   decembra   2005) upravujúceho oznamovanie uznesenia obvinenému, ktorý nie je svojprávny, upravuje, že uznesenie, proti ktorému má sťažnosť, treba oznámiť tak jemu, ako aj jeho obhajcovi a jeho zákonnému zástupcovi. Ak je obvinený vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, treba také uznesenie oznámiť tak obvinenému, ako aj jeho obhajcovi i vtedy, ak je obvinený osobou svojprávnou.

V danom   prípade   ústavný   súd   posudzoval,   či   pozbavenie   osobnej   slobody sťažovateľa ústavným ochranným liečením sa uskutočnilo z dôvodov   a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že čl. 5 ods. 1 písm. e) sa zjavne nemôže chápať ako ustanovenie, ktoré dovoľuje pozbaviť slobody osobu len preto, že   jej   názory   a správanie   sa   líšia   od   prevládajúcich   pravidiel   tej-ktorej   spoločnosti. Iný náhľad by nebol v súlade so znením čl. 5 ods. 1, ktorý uvádza vyčerpávajúci zoznam (rozsudok Engel a iní z 8. júna 1976, séria A, č. 22, str. 24 ods. 57 a rozsudok Írsko proti Spojenému   kráľovstvu   z 18.   januára   1978,   séria   A,   č.   25,   str.   74,   ods.   194)   výnimiek volajúcich   po   reštriktívnom   výklade   (pozri   mutatis   mutandis   rozsudok   Klaas   a iní zo 6. septembra   1978,   séria   A,   č.   28,   str.   21,   ods.   42).   Nebolo   by   to   ani   v súlade s predmetom   a účelom   čl.   5   ods.   1,   ktorým   je   zabezpečiť,   aby   nikto   nebol   svojvoľne pozbavený slobody (pozri rozsudok Lawless z 1. júla 1061, séria A, č. 3, str. 52). Navyše by to   znevážilo   dôležitosť   práva   na   slobodu   v demokratickej   spoločnosti   (pozri   rozsudok De Wilde, Ooms a Versyp z 18. júna 1971, séria A, č. 12, str. 36, ods. 65).

Z trestného zákona vyplýva, že jedným z dôvodov pre ochranné liečenie je, že pobyt páchateľa činu ináč trestného ale pre nepríčetnosť trestne nezodpovedného na slobode je nebezpečný.

V danom   prípade   bolo   o   ochrannom   liečení   ústavnou   formou   v   nemocnici rozhodnuté   uznesením   z 15.   júna   2004   č.   k.   5   Nt   4/04-63.   Z odôvodnenia   uvedeného uznesenia   okrem   iného   vyplýva,   že   zo   záveru   znaleckého   posudku   znalcov   z odvetvia psychiatria je nepochybný záver, že obvinený V. H. je duševne chorý, ide u neho o recidívu schizoafektívnej psychózy a v dôsledku tejto duševnej choroby možno očakávať zastavenie trestného   stíhania   proti   tomuto   obvinenému   z dôvodu   nepríčetnosti   a jeho   prepustenie z väzby na slobodu. V odôvodnení je poukázané na to, že zo záverov znaleckého posudku je taktiež nepochybné, že pobyt obvineného na slobode z hľadiska psychiatrického môže byť bez   psychiatrickej   liečby   pre   spoločnosť   nebezpečný.   Ale o zastavení   trestného   stíhania obvineného sťažovateľa, pretože nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný bolo   rozhodnuté   až   uznesením   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   sp.   zn. ČVS: OUJP-182/20-2003 z 29. júna 2004.

Teda   v preskúmavanom   prípade   v čase   rozhodovania   okresného   súdu   existoval znalecký   posudok,   z ktorého   jednoznačne   vyplývalo,   že   sťažovateľ   je   nepríčetný   a jeho pobyt na slobode je pre spoločnosť nebezpečný, ale rozhodnutie o tom, že sťažovateľ nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný, bolo prijaté až následne, teda po rozhodnutí súdu o ochrannom liečení ústavnou formou.

Okrem toho je potrebné poukázať na to, že sťažovateľ v čase rozhodnutia okresného súdu   bol   vo   väzbe,   z ktorej   bol   prepustený   13.   júla   2004.   Teda   aj   keď   zo   znaleckého posudku vyplýval záver, že pobyt sťažovateľa na slobode je pre spoločnosť nebezpečný, nebolo nevyhnutné rozhodnúť o jeho ochrannom liečení ústavnou formou skôr, ako boli splnené všetky zákonné dôvody pre takého rozhodnutie.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva slová obsiahnuté v čl. 5 ods. 1 písm.   e)   „v   súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom“   vo   svojej   podstate   odkazujú   na vnútroštátne právo. Vyjadrujú potrebu súladu príslušného konania so zákonom.

Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   uznesenie   okresného   súdu   z 15.   júna   2004   bolo sťažovateľovi doručené až po jeho urgenciách, a to 17. októbra 2004. Teda aj napriek tomu, že   proti   uvedenému   uzneseniu   je   prípustný   zákonný   opravný   prostriedok   –   sťažnosť, sťažovateľ ju nemohol v primeranej lehote využiť a brániť sa proti konaniu o ochrannom liečení, ale ani proti samotnému uzneseniu okresného súdu o uložení ochranného liečenia ústavnou formou.

Aj napriek zákonnému ustanoveniu (§ 137 ods. 3 Trestného poriadku) ukladajúcemu povinnosť oznámiť uznesenie nielen obhajcovi, ale aj obvinenému, ak je vo väzbe, okresný súd   na   výzvu   sťažovateľa,   aby   mu   bolo   doručené   uvedené   uznesenie,   mu   namiesto doručenia   uznesenia   odpovedal   listom   a oznámil   mu,   že   uznesenie   bolo   doručené   jeho obhajcovi, tak si ho má od neho vyžiadať.

Okrem toho aj po podaní opravného prostriedku sťažovateľom súd druhej inštancie zistil nedostatky v spise okresného súdu, a preto mu spis vrátil. Krajský súd po doplnení spisu (3. februára 2005) rozhodol o opravnom prostriedku uznesením z 1. marca 2005 tak, že uznesenie okresného súdu z 15. júna 2005 zrušil a uložil mu, aby vo veci znova konal a rozhodol.

Okresný súd tým, že sťažovateľa pozbavil slobody inak ako z dôvodov a spôsobom ustanoveným zákonom a konaním, ktoré nebolo ustanovené zákonom, porušil jeho základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru.

Ústavný   súd   neskúmal   konkrétne   dôvody   uloženia   ochranného   liečenia   ústavnou formou sťažovateľovi, pretože to patrí do právomoci všeobecného súdnictva.

IV.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, ústavný súd môže priznať   tomu,   koho   základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   primerané   finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   rozhodol   aj   o primeranom   finančnom zadosťučinení v sume 1 000 000 Sk. Výšku finančného zadosťučinenia zdôvodnil tým, že vo veci doteraz nie je právoplatne rozhodnuté, no aj napriek tomu mu bola obmedzená osobná   sloboda,   čo   u neho   vyvolalo pocit   právnej   neistoty,   strachu,   napätia,   poníženia, citového odlúčenia od syna. Nemal možnosť venovať sa svojím záľubám, bola obmedzená jeho možnosť ďalšieho rozvoja osobnosti.

Ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie a pri určovaní jeho výšky vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru,   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Pre nápravu porušenia základných práv a slobôd urobil ústavný súd tieto opatrenia: Rozhodol o porušení základných práv na osobnú slobodu a práva na slobodu a bezpečnosť. Významnou súčasťou zadosťučinenia sťažovateľa je už samotné deklarovanie porušenia jeho základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru ústavným súdom. V danom prípade ho však nemožno považovať za dostatočné, pretože obmedzenie   osobnej   slobody   inak   ako   z dôvodov,   spôsobom   a konaním,   ktoré   nie   je ustanovené zákonom,   sa   už nedá   napraviť ani odstrániť,   a preto   ústavný súd priznal aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení zohľadnil, že pri ochrannom liečení ústavnou formou je obmedzená osobná sloboda sťažovateľa obdobne ako pri väzbe.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   žiadala   v sťažnosti   ústavný   súd   o priznanie   trov právneho zastúpenia. V liste, ktorý bol ústavnému súdu doručený 23. marca 2006, vyčíslila trovy   právneho   zastúpenia   za   dva   právne   úkony   a režijný   paušál,   a to   v celkovej sume 5 302 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

V súlade   s ustanovením   §   36   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   trovy   konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde,   ktorý   zakotvuje   výnimku   z tejto   zásady,   ústavný   súd   priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa bolo porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v platnom   znení (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna šestina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Ústavný súd preto vychádzal pri priznaní náhrady trov právneho zastúpenia za úkony právnej   služby   vykonané   v roku   2006   z   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky,   podľa   ktorého   za   prvý   polrok   roka   2005   bola   priemerná   mesačná   mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 16 381 Sk.

Ústavný súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške, pretože nepresahujú   trovy   právneho   zastúpenia   stanovené   právnymi   predpismi   (vyhláška č. 655/2004 Z. z.), t. j. v sume 5 302 Sk.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 23. augusta 2006