znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 20/04-17  

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. P., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., Advokátska   kancelária,   P.,   ktorou   namietal porušenie   jeho základných   práv   zaručených v čl. 20, čl. 46 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 11, čl. 26, čl. 36 a v čl. 38 Listiny základných práv a slobôd, ako aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 267/93, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Co 311/96 a sp. zn. 10 Co 20/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. P. v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv zaručených v čl. 20, čl. 46 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 11, čl. 26, čl. 36 a v čl. 38 Listiny základných práv a slobôd, ako aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 267/93, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Co 311/96 a sp. zn. 10 Co 20/03   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra 2003   doručená   sťažnosť   Ing.   S.   P.,   bytom   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. I. G., Advokátska kancelária, P. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20, čl. 46 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 11, čl. 26, čl. 36 a v čl. 38 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 267/93, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Co 311/96 a sp. zn. 10 Co 20/03.

Vo svojej sťažnosti uviedol, že 21. júla 1992 uzavrel so spoločnosťou EUROGAS, a. s., Bratislava (ďalej len „odporca“) zmluvu o pracovnom povere. Na základe tejto zmluvy pracoval u odporcu ako výkonný riaditeľ od 10. augusta 1992 až do 31. decembra 1993. V spomínanej pracovnej zmluve mal dohodnutý základný plat vo výške 50 000 Sk mesačne, odporca mu mal na základe nej poskytnúť aj ďalšie plnenia (úhradu straty výplaty cieľovej odmeny vo výške 60 000 Sk v januári 1993, ktorú mal dostať u bývalého zamestnávateľa). Odporca však podľa sťažovateľa vzhľadom na zmenené politické podmienky nesplnil účel, na ktorý ho jeho „zakladatelia“ predurčili, a preto sa rozhodol znížiť náklady spoločnosti a jednostranným úkonom sťažovateľovi bez jeho súhlasu znížil základný plat na 30 000 Sk mesačne. Po skončení pracovného pomeru sťažovateľa výpoveďou zo strany odporcu mu následne   bolo   poskytnuté   i nižšie   odstupné.   Odporca   sťažovateľovi   teda   neuhradil   plnú výšku mzdy za obdobie od apríla 1993 do decembra 1993 spolu vo výške 169 709 Sk, ďalej nedoplatok na odstupnom vo výške 51 399 Sk, stratu výplaty cieľovej odmeny vo výške 60 000 Sk a ani náklady súvisiace s výkonom jeho činnosti vo výške 7 065 Sk.

Sťažovateľ   podal   7.   decembra   1993   okresnému   súdu   žalobu,   ktorou   sa   domáhal úhrady   vyššie   uvedených   nárokov voči   odporcovi.   Okresný súd rozsudkom   z 23.   apríla 1996 sťažovateľovej žalobe v podstatnej časti vyhovel. Proti tomuto rozsudku bolo podané odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 311/96 z 29. novembra 1996, ktorým napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. Okresný súd vo veci ďalej konal tak, že v merite veci rozhodol rozsudkom č. k. 8 C 267/93-256 až 21. novembra 2001 a sťažovateľovi v ňom priznal väčšinu nárokov, ktoré si vo svojej žalobe uplatnil. Proti uvedenému rozsudku bolo podané odvolanie ako zo strany odporcu,   tak   i zo   strany   sťažovateľa.   Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   10   Co   20/03-288 z 18. júna 2003 rozhodnutie okresného súdu v napadnutých častiach vo veci samej potvrdil a zároveň v časti náhrady trov prvostupňového konania napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania a nepriznal im   ani náhradu   trov   odvolacieho   konania. Spomínané rozhodnutie   krajského   súdu   bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 30. septembra 2003.

V rámci odôvodnenia svojej sťažnosti sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že konanie sp. zn. 8 C 267/93 začalo 7. decembra 1993 a skončilo 30. septembra 2003, t. j. trvalo 9 rokov 9 mesiacov a 23 dní. V predmetnej veci išlo o konanie, ktorého predmetom boli pracovnoprávne nároky - výplata náhrady mzdy a iných náležitostí z pracovnej zmluvy. V zmysle   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   sú   veci   s takýmto   predmetom konania (mzda ako základný zdroj obživy) považované za prioritné.

Odpovede   okresného   súdu   na   urgencie,   žiadosti,   sťažnosti,   odvolania,   ktoré sťažovateľ podal, nepokladá on sám za primerané porušovaniu jeho práv.

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že tak ústavný súd, ako aj Európsky súd pre ľudské práva už konštatovali, že problémy súdov a ich vyťaženosť nie sú dôvodom na porušovanie základných   práv.   Neskoré   uplatnenie   práva   podľa   neho   stráca   často   význam   a   v jeho prípade takáto situácia pravdepodobne aj nastane, pretože odporca znížil hodnoty svojho majetku   a je   otázne,   či   vymenovaná   likvidátorka   bude   mať   dosť   peňazí   na   úhradu sťažovateľovej   pohľadávky.   Podľa   sťažovateľa bolo   preukázané, že v prípade   skoršieho skončenia sporu by nebol vznikol problém s úhradou jeho pohľadávky.

Podľa sťažovateľa ako osoby na starobnom dôchodku je otázne, kedy a či ešte vôbec si   bude   môcť   svoj   zárobok   užiť.   V tejto   súvislosti   mu   bol   vymeraný   nižší   starobný dôchodok, než mal byť, keby o jeho mzde bolo rozhodnuté skôr. Sociálna poisťovňa mu neuhradí zvýšenie dôchodku spätne tak, aby mu nevznikla škoda.

Nie   celkom   korektný   postup   súdov,   najmä   krajského   súdu,   vidí   sťažovateľ i v samotnom spôsobe rozhodovania a následne rozhodnutia. Krajský súd sa podľa neho vôbec nezaoberal jeho námietkami voči rozsudku okresného súdu, svoje rozhodnutie podľa neho vôbec neodôvodnil a podľa neho ide de facto o arbitrážne rozhodnutie. Predovšetkým mu vyčítal to, že keď prišiel k záveru, že dohoda o úhrade cieľovej prémie, ktorú mal dostať u predchádzajúceho   zamestnávateľa,   sa   prieči   zákonu,   mal   uviesť   i ktorému   a prečo. Krajský súd podľa neho nepoužil ani jeden argument, prečo s týmito názormi nesúhlasí. Ešte viac je podľa neho zarážajúca tá časť rozhodnutia krajského súdu, v ktorej rozhodol o tom, že mu nepriznáva ani pomernú časť trov konania, v ktorej poukázal na dĺžku konania a na správanie účastníkov konania. Podrobnejšie túto časť svojho rozhodnutia podľa neho neodôvodnil a v prípade podrobnejšieho preštudovania si spisového materiálu v predmetnej veci by podľa neho k takémuto záveru nedošiel.

Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   právo   na   vymoženie   pohľadávky   patrí   v zmysle judikatúry ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva k právu vlastniť majetok. Podľa názoru sťažovateľa mu uvedené právo bolo upreté, pretože mu už prakticky 10 rokov nebola vyplatená mzda. Takto si nemôže odmenu za svoju prácu dodnes užívať.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti požiadal ústavný súd o priznanie nemajetkovej ujmy vo   výške   300   000   Sk,   ktorú   zdôvodnil   tým,   že   v jeho   prípade   ide   o problém   zásadný, pretože   nemal   zaručenú   ochranu   práv   v základnej   otázke   jeho   živobytia   –   nebola   mu poskytnutá mzda riadne a včas. Nebola mu podľa neho poskytnutá ochrana v čase, keď ju viac ako kedykoľvek predtým potreboval, v chorobe a starobe.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ prostredníctvom ustanoveného právneho zástupcu navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Právo Ing. S. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na súdnu ochranu   zaručené   čl.   46   a   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   32   a 36   Listiny základných práv a slobôd (zrejmá nesprávnosť, ako vyplýva zo zvyšného obsahu sťažnosti, ide o čl. 36 a čl. 38 listiny), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a právo na prácu a hmotné zabezpečenie zaručené čl. 26 Listiny základných   práv   a slobôd,   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Bratislava   III   sp.   zn. 8 C 267/93   v spojení   s   konaním   na   Krajskom   súde   v Bratislave   o pracovnú   odmenu 67. 065,- Sk s prísl. bolo porušené.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   náhrada   nemajetkovej   ujmy   vo   výške   300.000,-   Sk. Sťažovateľovi   sa   priznáva   náhrada   trov   konania   podľa   vyčíslenia.   Náhrady   poskytne Okresný súd Bratislava III a/alebo Krajský súd v Bratislave primerane ich zavineniu tak ako ho uzná Ústavný súd Slovenskej republiky.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.   Predmetom   konania   je   okrem   iného   sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj porušenie jeho práva na prejednanie veci súdom v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   267/93,   ako   aj   krajského   súdu   v konaniach   vedených   pod sp. zn. 9 Co 311/96 a sp. zn. 10 Co 20/03.

Sťažovateľ   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu,   ktorou   namietal   zbytočné   prieťahy v uvádzaných   konaniach,   a   teda   porušenie   jeho   základného   práva   na   konanie   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 dohovoru), v čase, keď všetky rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré sú uvedené v návrhu na rozhodnutie, už nadobudli právoplatnosť. Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 1. decembra 2003 a rozsudok sp. zn. 8 C 267/93 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 20/03-288 z 18. júna 2003 nadobudol právoplatnosť 3. októbra 2003.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   ochrana   základnému   právu   vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo. Ak v čase,   keď   sťažnosť   ústavnému   súdu   došla,   nedochádza   k porušovaniu   označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02).

Z dátumu právoplatnosti rozsudku, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny), ako aj podľa čl. 6 dohovoru, a z dátumu doručenia sťažnosti ústavnému súdu možno urobiť jednoznačný záver, že v čase doručenia sťažnosti už bolo tvrdené porušovanie práv sťažovateľa skončené (netrvalo) v dôsledku právoplatného skončenia konania.

Z vyššie   uvedených   skutočností   teda   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   v časti namietajúcej porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 dohovoru je zjavne neopodstatnená.

2. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (identický text obsahuje čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 dohovoru)   sa   môže   každý   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne Slovenskej republiky.

Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 36 ods. 2 listiny).

Podľa   čl.   46   ods.   4   ústavy   (rovnako   aj   podľa   čl.   36   ods.   4   listiny)   podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (rovnako podľa čl. 11 ods. 1 listiny) „Každý má právo vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje“.

Podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k dohovoru   „Každá   fyzická   alebo   právnická osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút“.

Podľa čl. 26 ods. 3 listiny „Každý má právo získavať prostriedky na svoje životné potreby   prácou.   Občanov,   ktorí   toto   právo   nemôžu   bez   vlastnej   viny   vykonávať,   štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje; podmienky ustanoví zákon“.

Sťažovateľ namietal v konaní pred ústavným súdom porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ústavy (čl. 36 listiny a čl. 6 dohovoru), ku ktorému malo dôjsť rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 C 267/93 z 21. novembra 1996, ako aj rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 20/03–288 z 18. júna 2003.

Keďže   v prvostupňovom   konaní   vedenom   na   okresnom   súde   mal   sťažovateľ možnosť   dovolávať   sa   ochrany   svojich   práv   a slobôd   v rámci   odvolacieho   konania   na krajskom   súde,   v   konaní   pred   ústavným   súdom   sa   v súlade   s princípom   subsidiarity ustanoveným   v čl.   127   ústavy   ústavný   súd   zaoberal   iba   právoplatným   rozhodnutím krajského súdu v predmetnej veci. Rozhodnutím okresného súdu sa ústavný súd zaoberal iba v rozsahu, v akom sa s ním stotožnil krajský súd.

Podstatou tejto časti sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ústavy (čl. 36 listiny a čl. 6 dohovoru), v dôsledku ktorého malo dôjsť k zásahu aj do ďalších jeho základných práv a slobôd (čl. 20 ústavy, čl. 11 a čl. 26 listiny a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru).

Z argumentácie, ktorou sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil, vyplýva, že porušenie svojho   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy   a v   dôsledku   toho   aj   zásah   do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, čl. 11 listiny a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru a práva na prácu a hmotné zabezpečenie podľa čl. 26 listiny vidí v tom, že súd sa podľa neho nedostatočne zaoberal jeho námietkami, svoje rozhodnutie vôbec neodôvodnil a de facto v predmetnej veci vydal podľa neho arbitrárne rozhodnutie.

Podľa judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy   sa   možno domáhať v medziach   a za   podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (II. ÚS 1/95).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z rozsudku okresného súdu č. k. 8 C 267/93-256 z 21. novembra 1996 vyplýva, že okresný súd zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľovi sumu 198 361 Sk s príslušenstvom, sťažovateľove   trovy   konania   vo   výške   6   240   Sk,   ako   aj   náhradu   trov   sťažovateľovho právneho zástupcu vo výške 14 083 Sk v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku   jeho   návrh   zamietol.   Z obsahu   odôvodnenia   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ namietanú   arbitrárnosť   rozhodnutia   videl   v nedostatočnom   odôvodnení   tých   častí rozhodnutí okresného súdu aj krajského súdu, ktoré sa týkali jemu nepriznaných nárokov, a to predovšetkým nároku na vyplatenie sumy 60 000 Sk (ako náhrady za stratu nároku na vyplatenie cieľovej odmeny za rok 1992 u predchádzajúceho zamestnávateľa), ďalej nároku na náklady súvisiace s výkonom jeho činnosti vo výške 7 065 Sk a nároku na zaplatenie trov konania.

Ako   vyplýva   z odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   8   C   267/93-256 z 21. novembra   2001,   okresný   súd   za   základný   predpoklad   pre   rozhodnutie o opodstatnenosti nároku na vyplatenie sumy 60 000 Sk považoval posúdenie otázky, či dojednanie uvedeného nároku v rámci dohody o pracovnom pomere z 21. júla 1992 je alebo nie je platným právnym úkonom. Pri posúdení tejto otázky vychádzal z listinného dôkazu (dohody   o   pracovnom   pomere   z 21.   júla   1992)   a z aplikácie   ustanovení   príslušných právnych predpisov (Zákonníka práce a zákona č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku v znení neskorších predpisov), ktorú podrobne v rámci odôvodnenia rozpísal a následne dospel k záveru: „Podľa názoru súdu náhrada za stratu výplaty cieľovej odmeny u bývalého zamestnávateľa za rok 1992 vo výške 60 000 Sk nemá charakter mzdy v zmysle zák. č. 1/1992 Zb. Uvedená náhrada nie je podmienená pracovným výkonom zamestnanca a takáto dohoda je neplatným právnym úkonom podľa § 242 ods. 1 písm. a), ods. 3 Zák. práce, keďže ide o dojednanie z plnenia pracovnoprávneho vzťahu, o ktorom   pracovnoprávne   predpisy   neustanovujú   možnosť,   resp.   pravdepodobnosť   jeho poskytovania   zamestnancovi.   Z uvedeného   dôvodu   súd   návrh   navrhovateľa   v časti o zaplatenie 60 000 Sk zamietol ako nedôvodný.“

Z ďalšieho   obsahu   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   je   tiež   zrejmé,   že   návrh navrhovateľa   na   vyplatenie   sumy   7 065   Sk   predstavujúcej   plnenie   zamestnávateľa   súd zamietol z dôvodu „(...) že navrhovateľ vierohodným spôsobom v konaní nepreukázal, že finančné   čiastky   (načerpané   pohonné   hmoty   a výdaje   vynaložené   na   občerstvenie   pri služobných rokovaniach) vynaložil v súvislosti s plnením pracovných úloh a táto okolnosť nevyplynula ani z navrhovateľom predložených listinných dokladov“.

V záverečnej   časti   odôvodnenia   rozhodnutia   okresný   súd   uviedol,   že   o trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a to tak, že najprv určil úspech oboch účastníkov konania, a potom priznal náhradu trov konania sťažovateľovi predstavujúcu 38 % z jemu vzniknutých trov konania, a súčasne podrobne rozpísal, z čoho priznané trovy konania pozostávajú.

Krajský   súd,   ktorý   následne   rozhodoval   o podaných   odvolaniach   sťažovateľa i odporcu,   dospel   po   prejednaní   predmetnej   veci   v rozsudku   č.   k.   10   Co   20/03-288 z 18. júna 2003 k záveru, že ani jedno odvolanie nie je dôvodné. Ako uviedol: „Súd prvého stupňa po zrušení svojho predchádzajúceho rozhodnutia uznesením odvolacieho súdu, po doplnení dokazovania náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci (§ 120 ods. 1 O. s. p.), zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj vecne správny právny záver a svoje rozhodnutie aj patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.), na ktoré odôvodnenie aj odvolací súd poukazuje a s týmto sa zásadne stotožňuje.

Námietky účastníkov vo veci samej, či už sa týkali „ducha a účelu“ zákonníka práce (navrhovateľ) alebo neplatnosti pracovnej zmluvy (odporca) sú vzhľadom na predmet sporu a zistený skutkový stav súdom prvého stupňa bez právneho významu, rovnako aj polemika navrhovateľa, či išlo o tzv. „manažerskú“ zmluvu a či vec nemala byť posúdená podľa predpisov občianskeho práva, nič nemení na správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a jeho dôvodov.“ Krajský súd považoval za nedôvodné aj odvolanie sťažovateľa vo vzťahu k náhrade trov konania a napriek podľa neho správnemu postupu a výpočtu náhrady trov konania zo strany okresného súdu „vzhľadom na predmet sporu a jeho dĺžku a priebeh, správanie sa účastníkov, ako aj pomer úspechu a neúspechu oboch účastníkov mal za to, že v danej   veci   je   pre   rozhodovanie   o náhrade   trov   konania   na   mieste   použiť   druhú   časť zákonného ustanovenia § 142 ods. 2 O. s. p. a vysloviť, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu jeho trov a že teda každý z účastníkov si svoje trovy bude znášať sám“.

Z rozhodnutí   oboch   súdov   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   zjavné,   že   tieto   sa zaoberali   námietkami   a argumentáciou   sťažovateľa   ako   v prvostupňovom,   tak   aj v odvolacom konaní.

Podľa § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Po   oboznámení   sa   s obsahom rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   8   C   267/93-256 z 21. novembra 2001, ako aj s obsahom rozsudku krajského súdu č. k. 10 Co 20/03-288 z 18. júna   2003   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   oba   súdy   svoje   rozhodnutia   náležite odôvodnili. Súd prvého stupňa uviedol, ktoré skutočnosti považoval na základe vykonaného dokazovania za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, ako aj ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil. Odvolací súd sa so skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového súdu vo veci samej stotožnil a v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol aj dôvody, pre ktoré zmenil rozhodnutie okresného súdu v časti týkajúcej sa trov konania.

S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti ani z k nej pripojených napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu nevyplýva   nič,   čo   by   svedčilo   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   záverov vyvodených označenými všeobecnými súdmi, a teda o porušení práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ústavy (čl. 36 listiny a čl. 6 dohovoru).

Keďže sťažovateľ namietal porušenie jeho práv podľa čl. 20 ústavy, čl. 11 a čl. 26 listiny, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru len z dôvodu arbitrárnosti záverov napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, v dôsledku ktorých si nemôže užívať podľa neho svoj majetok, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne jednotlivými článkami ústavy, ktoré mali byť porušené.

Sťažovateľom označené právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (ako aj podľa čl. 36   listiny   a   čl.   6   dohovoru)   porušené   nebolo   a v nadväznosti   na   to   nedošlo   ani k sťažovateľom namietanému porušeniu ďalších práv podľa čl. 20 a čl. 46 ústavy, čl. 11, čl. 26   a čl.   36   listiny,   ako   aj   podľa   čl.   6   dohovoru   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu k dohovoru.

Z vyššie   uvedených   skutočností   teda   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   v časti namietajúcej porušenie čl. 20 a čl. 46 ústavy, čl. 11, čl. 26 a čl. 36 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru je zjavne neopodstatnená.

Z dôvodov uvedených v bodoch 1 a 2 časti II tohto uznesenia ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2004

III. ÚS 20/04

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   pripájam k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 20/04 z 23. januára 2004 (ďalej   len   „uznesenie“   a   „ústavný   súd“)   –   v časti   odmietajúcej   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosť   sťažovateľa   Ing.   S.   P.   (ďalej   len   „ústavná   sťažnosť“ a „sťažovateľ“)   namietajúcu   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) pre zbytočné prieťahy, resp. neprimeranú dobu postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 267/93, ako aj Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Co 311/96 a sp. zn. 10 Co 20/03 (ďalej len „označená časť“) – toto odlišné stanovisko, pretože v označenej časti nesúhlasím ani s výrokom uznesenia ústavného súdu a ani s jeho odôvodnením.

2. Väčšina senátu poukázala, že konanie vo veci sťažovateľa vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 267/93 skončilo právoplatne 3. októbra 2003, avšak ústavná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená až 1. decembra 2003.

Pretože podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ochrana základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa v konaní pred ústavným súdom poskytuje len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte   trvalo,   pričom   v opačnom   prípade   sa   ústavná   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnená   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   (napr.   II. ÚS 55/02),   došlo k takémuto rozhodnutiu vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti aj v tomto prípade.

3. Z mojich odlišných stanovísk k uzneseniam ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 168/02, III. ÚS 64/03, III. ÚS 109/03, III. ÚS 117/03, III. ÚS 143/03, III. ÚS 150/03, III. ÚS 153/03 a III. ÚS 259/03 (na ktoré v týchto súvislostiach v podrobnostiach odkazujem) vyplýva, že právoplatné skončenie veci nie je rozhodujúce z hľadiska podania sťažnosti ústavnému súdu (ale len z hľadiska skončenia lehoty, ktorej primeranosť sa posudzuje) a sťažnosť možno podať   v zmysle   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   v lehote   dvoch   mesiacov   od právoplatného skončenia veci.

4. V označenej časti konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 267/93 trvalo 9   rokov,   9   mesiacov   a 23   dní   (v   rámci   tohto   konania   konal   dvakrát   aj   krajský   súd) a skončilo 3. októbra 2003, keď nadobudol právoplatnosť konečný rozsudok krajského súdu č. k. 10 Co 20/03-288 z 18. júna 2003. Sťažovateľ považuje toto konanie za neprimerane dlhé,   pričom   preukázal,   že   sa   ho   snažil   urýchliť   najmä   urgenciami   a sťažnosťami   na prieťahy v konaní (adresovanými konajúcim súdom).

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal aj porušenie iných základných práv podľa ústavy, listiny a dohovoru (vlastnícke právo a právo na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie). V tejto časti nebola ústavná sťažnosť považovaná za oneskorenú, pričom po jej predbežnom prerokovaní a vyrovnaní sa s argumentáciou sťažovateľa bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená (voči čomu nemám námietky).

Podstatou   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľa   ako   celku   bolo   namietané   porušenie viacerých   základných   práv z dôvodu   spôsobu,   akým jeho vec pred všeobecnými súdmi právoplatne skončila, a tiež z dôvodu neprimeranej doby konania v tejto veci.

Nepovažujem   ani   v okolnostiach   tohto   prípadu   za   ústavne   udržateľné   rozdielne zaobchádzanie so základnými právami sťažovateľa zo strany ústavného súdu. To spočíva v tom,   že   pri   základných   právach,   ktoré   sú   spojené   s konečným   súdnym   rozhodnutím, neexistuje prekážka oneskorenosti, avšak námietky porušenia základných práv spojených s neprimeranou   dobou   súdneho   konania   sú   odmietnuté   bez   preskúmania   v   podstate z dôvodu oneskorenosti.

5.   Na   základe   uvedeného   mala   byť   podľa   môjho   názoru   ústavná   sťažnosť sťažovateľa v označenej časti prijatá na ďalšie konanie.

V Košiciach 23. januára 2004