znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 20/02-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. augusta 2002 prerokoval sťažnosť Ing. D. U., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. I. P., B., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 24/00, a takto r o z h o d o l :

1. Právo   Ing.   D. U. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 24/00   p o r u š e n é   b o l o.

2. Sťažnosť Ing. D. U. vo zvyšnej časti   z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2002   doručená   sťažnosť   Ing.   D.   U.,   bytom   B.,   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   I.   P.,   B.,   ktorú   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   21.   februára   2002 a prijal   ju   na   ďalšie   konanie   v časti   namietajúcej   porušenie   práva   navrhovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom   Bratislava I   (ďalej len „účastník“ alebo „okresný   súd“)   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   9   C   24/00.   Navrhovateľ   žiada   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 miliónov Sk. Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosť odmietol.

Navrhovateľ tvrdí, že účastník do podania sťažnosti na ústavný súd neurčil termín pojednávania.

Na výzvu ústavného súdu navrhovateľ aj účastník súhlasili s upustením od ústneho pojednávania.   Ústavný   súd   využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom na charakter prípadu od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavnému   súdu   boli   10.   mája   2002 doručené   spis okresného súdu   sp. zn. 9 C 24/00 a vyjadrenie predsedu okresného súdu k sťažnosti, v ktorom tvrdí, že o návrhoch navrhovateľa   na   nariadenie   predbežných   opatrení   sa   konalo   bez   prieťahov,   podáva vysvetlenie, prečo nečinnosť okresného súdu v konaní vo veci samej od 25. februára 2000 do   19.   januára   2001   nemožno   považovať   za   prieťah   v konaní.   Ďalej   informuje o opatreniach, ktoré boli u účastníka konania prijaté na urýchlenie vybavovania agendy, a o dôvodoch preťaženosti okresného súdu. Zastáva stanovisko, že vo veci sp. zn. 9 C 24/00 nedošlo   k neodôvodneným   prieťahom,   a preto   žiada   návrh   zamietnuť   v celom   rozsahu. Primerané finančné zadosťučinenie   by podľa   mienky   účastníka   nemalo byť priznané aj preto, lebo ústavný zákon č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov bol prijatý až 23. februára 2001. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia by teda podľa jeho mienky znamenalo uplatnenie ústavne zakázanej retroaktivity.

K stanovisku bola pripojená „Faktografia úkonov vo veci sp. zn. 9 C 24/00“.Na   základe   sťažnosti   navrhovateľa,   vyjadrenia   účastníka   konania   a hlavne   spisu okresného súdu sp. zn. 9 C 24/00 dospel ústavný súd k nasledovným skutkovým a právnym záverom.

Veľká   väčšina   úkonov   okresného   súdu   aj   účastníkov   sa   týkala   konania o opakovaných návrhoch na vydanie predbežných opatrení, a nie konania vo veci samej. Ústavný súd rozlišuje konanie vo veci samej a konanie o návrhoch na vydanie predbežných opatrení.   Už   v   uznesení   o   prijatí   veci   na   ďalšie   konanie   (č. k. III. ÚS 20/02-8) odmietol,   nadväzujúc   tak   na   svoju   predchádzajúcu   v uznesení   uvedenú   judikatúru, aplikovateľnosť   čl.   48   ods.   2   ústavy   na   konanie   o predbežnom   opatrení.   Z   toho   však zároveň   vyplýva,   že ani úkony   urobené v rámci   konania   o predbežnom   opatrení   nie   sú úkonmi urobenými vo   veci   samej,   a teda   ústavný súd ich   neberie   do   úvahy pri   riešení otázky, či v konaní vo veci samej došlo k zbytočným prieťahom.

Ústavný súd zo spisu sp. zn. 9 C 24/00 zistil, že vo veci samej bol účastník konania nečinný od 25. februára 2000 do 6. novembra 2000 (8 mesiacov) a od 5. marca 2001 do 6. mája 2002 (14 mesiacov). V konaní, ktoré do doby rozhodnutia ústavného súdu trvá 29 mesiacov (od 25. februára 2000),   teda   došlo   k   zbytočným   prieťahom v dobe 22   mesiacov.   Judikatúra   ústavného   súdu   sa   ustálila   v tom,   že   otázka,   či   v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Obranu účastníka spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť   prieťahy   (vysoký   nápad   a počet   nerozhodnutých   vecí,   personálne   problémy a pod.),   ústavný   súd   nemôže   akceptovať   a   zotrváva   tým   na   svojej   doterajšej judikatúre (sp. zn. I. ÚS 51/01).

Navrhovateľ svojím správaním neprispel k nečinnosti okresného súdu v uvedených obdobiach, a tým   ani   ku   zbytočným   prieťahom.   Pre   prípadnú   zložitosť   veci nemožno ospravedlniť 8-mesačnú nečinnosť okresného súdu od podania návrhu na začatie konania po jeho zaslanie na vyjadrenie odporcom ani 14-mesačnú nečinnosť od doplnenia návrhu vo veci samej po nariadenie pojednávania.

Navrhovateľ svoju žiadosť o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 miliónov Sk zdôvodnil iba vo svojom podaní zo 14. marca 2002, a to výškou zisku, o ktorý prichádza tým, že nemôže užívať nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu sp. zn. 9 C 24/00.

Podľa   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   však   možno   primerané   finančné zadosťučinenie priznať iba ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, teda nie ako náhradu škody vrátane ušlého zisku. Preto musel ústavný súd žiadosť navrhovateľa o primerané finančné zadosťučinenie zamietnuť.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom. Preto neskúmal možnosť použitia prostriedkov nápravy (príkaz konať podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde), ktorých sa navrhovateľ nedomáhal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2002