SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 2/2015-48
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu ĽubomíraDobríka vo veci sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpených Advokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s. r. o., Kadnárova 83,Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ivan Syrový, vo vecinamietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 20 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 63/2011 z 27. marca 2013 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na súdnuochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdnekonanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 63/2011 z 27. marca 2013p o r u š e n é b o l i.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 63/2011z 27. marca 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republikyna ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume 487,32 € (slovomštyristoosemdesiatsedem eur a tridsaťdva centov) do dvoch mesiacov od právoplatnostitohto rozhodnutia na účet Advokátskej kancelárie Ivan Syrový, s. r. o.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímč. k. III. ÚS 2/2015-17 zo 14. januára 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“), ktorounamietali porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 20ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 63/2011 z 27. marca 2013 (ďalej len „napadnutýrozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 10. októbra 1997 Okresnémusúdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) sa právny predchodca (ďalej len „žalobca“)súčasných žalobcov domáhal proti sťažovateľom určenia vlastníckeho právak nehnuteľnostiam pozemkom (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“), ktoré mali byť podľa̶žalobcu skonfiškované jeho právnej predchodkyni ⬛⬛⬛⬛, zomrelej 23. júna1948 (ďalej len „právna predchodkyňa“), a následne po jej smrti boli tieto spornénehnuteľnosti výmerom o prídele č. VII/5.193.R.1952 z 15. septembra 1952 po vykonaníopravy v tomto výmere zo 16. januára 1953 pridelené do vlastníctva
, zomrelej 18. januára 1969 (ďalej len „prídelkyňa“), ktorá ich následnena podklade notárskej zápisnice č. N34/65 NZ38/65 z 22. februára 1965 predalado vlastníctva ⬛⬛⬛⬛, ktorý zasa tieto sporné nehnuteľnosti v roku 1968 predal(kúpna zmluva registrovaná „... štátnym notárstvom pod RI 500/68“) a ⬛⬛⬛⬛, t. j. právnym predchodcom (rodičom) sťažovateľov, ktorí ichpo rodičoch zdedili.
Po pripustení zmeny žalobného petitu, podľa ktorého sa žalobcovia domáhali určenia,že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva ich právnej predchodkyne, okresný súdrozsudkom č. k. 4 C 145/97-456 z 9. októbra 2009 tejto žalobe v plnom rozsahu vyhovel,pričom svoje závery odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním nebolo hodnovernepreukázané, že by sporné nehnuteľnosti pred ich pridelením prídelkyni boli či už za životaalebo po smrti právnej predchodkyne skonfiškované v prospech štátu. t. j. inými slovami,nebolo preukázané, že by sporné nehnuteľnosti boli pred ich pridelením prídelkynivo vlastníctve štátu, ktorý by s nimi mohol disponovať. Vzhľadom na uvedené bola podľaokresného súdu spochybnená zákonnosť pridelenia sporných nehnuteľností prídelkynia nadväzne na to, keďže z nepráva nemôže vzísť právo, sú podľa okresného súduspochybniteľné aj ďalšie právne úkony o prevode vlastníckeho práva k spornýmnehnuteľnostiam z prídelkyne na ďalšie osoby. Okresný súd tak vzhľadom na zistenia, žeku dňu smrti právnej predchodkyne nedošlo k prevodu vlastníckeho práva k spornýmnehnuteľnostiam v jej vlastníctve na štát, dospel k záveru, že menovaná bola ku dňu svojejsmrti ich vlastníčkou a že teda patria do majetkovej masy jej dedičského konania.
O odvolaní sťažovateľov proti označenému rozhodnutiu okresného súdu rozhodolkrajský súd rozsudkom č. k. 10 Co 445/09-521 z 15. júna 2010 (ďalej len „rozsudokkrajského súdu“), ktorým v prvom výroku tohto rozsudku zmenil výrok rozsudku okresnéhosúdu a v druhom výroku konštatoval všeobecnú prípustnosť dovolania proti tomuto svojmurozsudku. V súvislosti so zmenou výroku rozsudku okresného súdu krajský súd konštatoval,že ide iba o zmenu formálno-právnu, avšak „... žaloba v prejednávanej veci bola i podľa odvolacieho súdu dôvodnou a pretože jej súd prvého stupňa vyhovel, odvolací súd jeho rozsudok vo veci samej fakticky potvrdil ( § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.), právne ho však i s prihliadnutím k spresneniu žaloby v odvolacom konaní spôsobom zodpovedajúcim platnému právu musel zmeniť ( § 220 O. s. p.), i keď pri zachovaní spôsobu rozhodnutia (takže z hľadiska do úvahy prichádzajúcich ustanovení procesného práva ide o zmeňujúci rozsudok len formálne)“.
V súvislosti s výrokom o prípustnosti dovolania proti svojmu rozsudku krajský súdiba v odôvodnení konštatoval, že toto je prípustné, len pokiaľ ide o posúdenie otázkyexistencie naliehavého právneho záujmu žalobcov na určení s prihliadnutím na špecifikádedenia podľa viacerých právnych úprav a pokiaľ ide o posúdenie otázky pomeru „... tzv. všeobecného zákonodarstva a zákonodarstva reštitučného v prípade, v ktorom by mal byť daný reštitučný dôvod...“, pričom otázku nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľnéhodržiteľa s ohľadom na špecifiká daného prípadu krajský súd nepovažoval za nejasnú.
O dovolaní sťažovateľov proti označenému rozsudku krajského súdu rozhodolnajvyšší súd napádaným rozsudkom, ktorým dovolanie sťažovateľov zamietol, a toz dôvodu, že podľa jeho právneho názoru dovolanie proti rozsudku krajského súduv rozsahu, v akom ho pripustil samotný krajský súd, bolo nedôvodné.
Ústavný súd po prijatí sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie 9. marca 2015 vyzvalnajvyšší súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či súhlasí supustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Vyjadrenie najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 20. apríla 2015. V jehoprílohe sa nachádzal zberný súdny spis, vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu, ktorák veci uviedla: „Pokiaľ sťažovatelia namietali, že sa dovolací súd nezaoberal vecou z hľadiska nimi uvádzaných námietok v podanom dovolaní, je potrebné uviesť, že ak je prípustnosť dovolania založená rozhodnutím súdu, môže byť dovolanie podané len z dôvodu tej právnej otázky, pre riešenie ktorej odvolací súd dovolanie pripustil, a ktorá súčasne musí byť pre rozhodnutie veci zásadná (významná).
... Pokiaľ sťažovatelia tvrdia, že dovolací súd sa mal – napriek v tomto smere procesnej neprípustnosti jeho dovolania zaoberať nimi uplatnenými dovolacími dôvodmi, mimo okruh pripustených otázok zo strany odvolacieho súdu, a to opätovne otázkou vydržania, takýto prieskum zo strany dovolacieho súdu je procesne neprípustný, ako už bolo vyššie uvedené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že prípustnosť dovolania posúdil aj z hľadiska vád konania uvedených v § 237 O. s. p., výlučne ktoré mohli zakladať procesnú prípustnosť dovolania, a po zistení, že dovolanie nie je prípustné podľa §237 O. s. p. a tiež nedôvodné z hľadiska § 238 ods. 3 O. s. p. dovolanie zamietol.“
Predsedníčka najvyššieho súdu v závere svojho vyjadrenia vyjadrila súhlass upustením od ústneho pojednávania, „keďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci“, a zároveň navrhla, aby ústavný súd „predmetnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú“.
Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 29. apríla 2015 právnemu zástupcovisťažovateľov s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Požiadal aj o vyjadrenie k možnémuupusteniu od ústneho pojednávania o sťažnosti.
Právny zástupca sťažovateľov doručil ústavnému súdu 12. mája 2015 vyjadrenie,v ktorom zotrval na dôvodoch podanej sťažnosti, vyčíslil trovy konania a vyslovil súhlass upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,ústavný súd“) upustilv danej veci od ústneho pojednávania, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenieveci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom neverejnomzasadnutí bez prítomnosti účastníkov.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovisúdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričomvýklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovaťuvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02,IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť pretov súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnejochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnenýchzáujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziťtoto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II.ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy)(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie jezásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či vkonaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).
Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalejaj „ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svojerozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany boladaná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie,ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov ESĽP posúdiť lenso zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielskuz 9. 12. 1994, séria A, č. 288).
Podľa judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 209/04) je súčasťou obsahu základnéhopráva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruaj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.Pritom všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. napr. IV. ÚS 115/03).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, bolirelevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľminapadnutý rozsudok najvyššieho súdu.
Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľov ústavný súd konštatuje, že zásadnenie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie právas ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách(I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 391/09). Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony,a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný(arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaníobsahu takýchto právnych úprav (II. ÚS 348/08).
Zo sťažnosti a z predloženého spisu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 63/2011 ústavnýsúd zistil, že najvyšší súd zamietol dovolanie sťažovateľov smerujúce proti rozsudkukrajského súd, ktorým krajský súd zmenil výrok rozsudku prvostupňového súdu (ktorýmokresný súd určil, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej, pozn.), pričom nešloo zmenu v pravom slova zmysle, pretože podľa obsahu išlo o potvrdzujúci rozsudok,a zároveň samostatným výrok rozhodol, že „proti tomuto rozsudku je dovolanie prípustné“.Najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku argumentoval tým, že nezistilvady konania podľa § 237 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov (ďalej len „OSP“) a vzhľadom na prípustnosť dovolania založenúrozsudkom krajského súdu preskúmal najvyšší súd dovolaním napadnutý rozsudok výlučnelen z hľadiska otázok pripustených krajským súdom, pričom v závere odôvodnenia svojhorozhodnutia konštatoval, že dovolanie podané sťažovateľmi je nedôvodné, preto hozamietol. K ostatným námietkam sťažovateľov týkajúcim sa namietaného nesprávnehoprávneho posúdenia veci, ktoré najvyšší súd aj uviedol v rámci rekapitulácie obsahudovolania v odôvodnení svojho rozhodnutia, neuviedol nič.
Všeobecný súd poskytujúci ochranu účastníkovi konania je povinný poskytnúť mu juv požadovanej kvalite, ktorej zodpovedá odôvodnenie rozhodnutia reflektujúce na všetkyzásadné otázky. Ide pritom o tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalido všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (napr. rozhodnutia ESĽPvo veci Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997 a vo veci Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Až zo stanoviska predsedníčky najvyššieho súdu k prijatej sťažnosti je zrejmé, ženajvyšší súd iné námietky sťažovateľov týkajúce sa nesprávneho právneho posúdeniauvedené v dovolaní než tie, pre ktoré krajský súd rozsudkom pripustil dovolanie, považovalza procesne neprípustné (pretože v súvislosti s nimi nebola založená prípustnosť dovolaniaani podľa § 237 a ani § 238 ods. 3 OSP), preto sa nimi nezaoberal a dovolanie zamietol.
Ústavný súd pri hodnotení procesných súvislostí konštatuje, že prerokúvaný prípadvykazuje niekoľko neobvyklých procesných riešení. Krajský súd svojím rozsudkom de factopotvrdil odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu, pričom výrokom zmenilrozsudok okresného súdu, čo vzbudzuje na prvý pohľad aplikovateľnosť § 238 ods. 1 OSP,v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolzmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Zároveň samostatným výrokomkrajský súd pripustil dovolanie proti svojmu rozhodnutiu bez uvedenia konkrétnych otázokzásadného právneho významu vo výroku rozhodnutia, čím mohol zmiasť účastníkovkonania, že dovolanie je prípustné v plnom rozsahu. Vychádzajúc z uvedeného bolo ťažkéz pohľadu sťažovateľov predvídať, v akom rozsahu bude považovať najvyšší súd dovolanieproti rozsudku krajského súdu za prípustné. Ako už bolo uvedené, najvyšší súd k niektorýmdovolacím námietkam nezaujal stanovisko, teda ich ani meritórne neposudzoval vzhľadomna ich následne tvrdenú procesnú neprípustnosť. Tieto závery týkajúce sa neprípustnostiniektorých dovolacích námietok sa však nepremietli (ani sa nemohli) do výrokumeritórneho rozhodnutia dovolacieho súdu, ale ani do jeho odôvodnenia.
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že v štandardných prípadoch podanéhodovolania, ktoré smeruje proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu a sťažovateľnamieta nesprávne právne posúdenie veci, čo je uznaným dôvodom dovolania podľa § 241ods. 2 písm. c) OSP, avšak nezakladá samo osebe jeho procesnú prípustnosť, je výroknajvyššieho súdu nemeritórny procesný teda dovolanie sa odmieta, čo má zásadný význam̶pre rozsah možného prieskumu ústavným súdom z hľadiska namietaného porušeniazákladných práv a slobôd vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu. V zmysle judikatúryESĽP, ktorú rešpektuje a prevzal aj ústavný súd, je potom v takých prípadoch zachovanálehota voči poslednému meritórnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, aby bola zachovanámožnosť prieskumu z hľadiska existencie porušenia základných práv a slobôd ústavnýmsúdom. Práve nepredvídateľnosť postupu najvyššieho súdu s ohľadom na jeho prax (ako ajprax ústavného súdu), čo sa týka posudzovania procesných podmienok meritórnehoprieskumu súdnych rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska namietaného porušeniazákladných práv a slobôd, bola predmetom kritiky ESĽP. Táto prax totiž napokon malaza následok, že namietaným porušením práv účastníka konania (pred ústavným súdomsťažovateľa) sa v konečnom dôsledku meritórne nezaoberal ani najvyšší súd, ani ústavný súd(ten sťažnosti odmietal z dôvodov subsidiarity) a otázky týkajúceho sa možného porušeniazákladných práv a slobôd zostali v konečnom dôsledku nezodpovedané (pozri rozsudokESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosťč. 46129/99).
Tieto okolnosti (formálna zmena rozsudku odvolacím súdom a pripusteniedovolania) spôsobili z pohľadu účastníkov konania nepredvídateľnosť postupu najvyššiehosúdu, čo sa týka rozsahu meritórneho prieskumu námietok uvedených v dovolaní.Vzhľadom na meritórny výrok rozsudku dovolacieho súdu bol znemožnený prieskumrozsudku krajského súdu z hľadiska namietaného porušenia základných práv a slobôdrozsudkom krajského súdu v konaní pred ústavným súdom, pričom najvyšší súd sazásadnými námietkami sťažovateľov odmietol zaoberať z dôvodu ich údajnej procesnejneprípustnosti, čo malo za následok to, že na tieto námietky, v ktorých sťažovatelia videliporušenie svojich označených práv, sťažovatelia dosiaľ nedostali relevantnú odpoveďzo strany všeobecných súdov.
Pokiaľ ide o údajnú procesnú neprípustnosť námietok sťažovateľov týkajúcich sanesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom, ústavný súd v prvom radekonštatuje, že najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku k nim neuviedol nič,až následne predsedníčka najvyššieho súdu uviedla, že najvyšší súd ich neskúmal z dôvoduich procesnej neprípustnosti, čo samo osebe postačuje na vyslovenie porušenia označenýchpráv sťažovateľov napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, keďže sa s nimi vôbecnevysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku. Ústavný súd v okolnostiach prípadu ani tútonáslednú argumentáciu najvyššieho súdu nemohol akceptovať, pretože ako už bolo uvedené,procesné okolnosti prípadu si vyžadovali, aby najvyšší súd v záujme poskytnutia súdnejochrany v požadovanej kvalite dal meritórnu odpoveď na všetky námietky sťažovateľovtýkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, aby bol naplnenýprincíp spravodlivosti, a to aj s ohľadom na dôsledky vyplývajúce z jeho meritórnehovýroku, a tým aj následnej nemožnosti prieskumu z hľadiska možného porušeniaoznačených práv sťažovateľov krajským súdom ako súdom odvolacím. V tejto súvislosti nieje možné prehliadnuť ani skutočnosť, že krajský súd v danej veci viackrát zrušil rozsudokokresného súdu a formuloval aj právny názor na vec, ktorým sa následne okresný súd muselriadiť.
Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa nímv konečnom dôsledku nielen zmaril účel súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnejochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovikonania, ktorý sa tejto ochrany domáha.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd podľa názoruústavného súdu dostatočne nereflektoval na zásadné a podstatné argumenty sťažovateľovuvedené v dovolaní a uprednostnil formalizmus rozhodovania, ktorý povýšil nad zmyselsúdnej ochrany, v rámci ktorej sa sťažovatelia domáhali spravodlivosti, čo priamo súvisís poskytovaním súdnej ochrany a čo teda malo za následok porušenie ich základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods.1 ústavy ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného právasťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušenierozsudku najvyššieho súdu sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu(II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd sám vyrovnals ochranou označeného základného práva hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnostiv tejto časti nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranusubjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavnýmsúdom. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahovdo právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutieo poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľom na ochranu ich právposkytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia týchto práv v rámcisústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. IV. ÚS 128/07, IV. ÚS 24/2010,I. ÚS 244/2011, IV. ÚS 495/2011).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákonao ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, žeprávoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva aleboslobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súdmôže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, bolo pre dovŕšenie ochranyporušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, resp. podľa § 56ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, a preto zrušil napadnutý rozsudok najvyššiehosúdu (bod 2 výroku nálezu).
V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súduvysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiežviazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
III.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikliv dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľov siuplatnil trovy konania, ktoré však vyčíslil v celkovej sume 749,09 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľom trovy konania z dôvodu právneho zastúpeniaadvokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu,pričom ak ide o zastupovanie viacerých osôb, podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základnásadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch aleboviacerých osôb.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemernámesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2012v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (prípravaa prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 195,24 €. Ďalej má právny zástupcasťažovateľov nárok aj na náhradu režijného paušálu 7,81 € za dva úkony podľa vyhláškyvykonané v roku 2013. Právny zástupca je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty,preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnotyv sume 81,22 €. Pokiaľ ide o vyjadrenie doručené ústavnému súdu 12. mája 2015, ústavnýsúd za tento úkon náhradu trov konania nepriznal, keďže obsah vyjadrenia nepriniesol novéskutočnosti alebo argumenty, ktoré by boli potrebné pre rozhodnutie vo veci samej,respektíve ktoré by bolo potrebné zohľadniť pri rozhodovaní.
Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd priznal celkovú náhradutrov konania v sume 487,32 €, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu (bod 3 výrokunálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jehodoručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2015