znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 2/2015-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu ĽubomíraDobríka   vo veci   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   a ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpených Advokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s. r. o., Kadnárova 83,Bratislava,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát   JUDr.   Ivan   Syrový,   vo   vecinamietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 20 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 63/2011 z 27. marca 2013 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na súdnuochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdnekonanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 63/2011 z 27. marca 2013p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5   Cdo   63/2011z 27. marca 2013 z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republikyna ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ trovy   konania   v   sume   487,32   €   (slovomštyristoosemdesiatsedem   eur   a   tridsaťdva   centov)   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnostitohto rozhodnutia na účet Advokátskej kancelárie Ivan Syrový, s. r. o.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. III. ÚS 2/2015-17 zo 14. januára 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ; ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“), ktorounamietali porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 20ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 63/2011 z 27. marca 2013 (ďalej len „napadnutýrozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 10. októbra 1997 Okresnémusúdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) sa právny predchodca (ďalej len „žalobca“)súčasných   žalobcov   domáhal   proti   sťažovateľom   určenia   vlastníckeho   právak nehnuteľnostiam   pozemkom (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“), ktoré mali byť podľa̶žalobcu skonfiškované jeho právnej predchodkyni ⬛⬛⬛⬛, zomrelej 23. júna1948   (ďalej   len   „právna   predchodkyňa“),   a   následne   po   jej   smrti   boli   tieto   spornénehnuteľnosti výmerom o prídele č. VII/5.193.R.1952 z 15. septembra 1952 po vykonaníopravy   v   tomto   výmere   zo   16.   januára   1953   pridelené   do   vlastníctva

,   zomrelej   18.   januára   1969   (ďalej   len   „prídelkyňa“),   ktorá   ich   následnena podklade   notárskej   zápisnice   č.   N34/65   NZ38/65   z   22.   februára   1965   predalado vlastníctva ⬛⬛⬛⬛, ktorý zasa tieto sporné nehnuteľnosti v roku 1968 predal(kúpna zmluva registrovaná ... štátnym notárstvom pod RI 500/68“) a ⬛⬛⬛⬛,   t.   j.   právnym   predchodcom   (rodičom)   sťažovateľov,   ktorí   ichpo rodičoch zdedili.

Po pripustení zmeny žalobného petitu, podľa ktorého sa žalobcovia domáhali určenia,že   sporné   nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva   ich   právnej   predchodkyne,   okresný   súdrozsudkom č. k. 4 C 145/97-456 z 9. októbra 2009 tejto žalobe v plnom rozsahu vyhovel,pričom   svoje   závery   odôvodnil   tým,   že   vykonaným   dokazovaním   nebolo   hodnovernepreukázané, že by sporné nehnuteľnosti pred ich pridelením prídelkyni boli či už za životaalebo po smrti právnej predchodkyne skonfiškované v prospech štátu. t. j. inými slovami,nebolo   preukázané,   že   by   sporné   nehnuteľnosti   boli   pred   ich   pridelením   prídelkynivo vlastníctve štátu, ktorý by s nimi mohol disponovať. Vzhľadom na uvedené bola podľaokresného   súdu   spochybnená   zákonnosť   pridelenia   sporných   nehnuteľností   prídelkynia nadväzne   na   to,   keďže   z   nepráva   nemôže   vzísť   právo,   sú   podľa   okresného   súduspochybniteľné   aj   ďalšie   právne   úkony   o   prevode   vlastníckeho   práva   k   spornýmnehnuteľnostiam z prídelkyne na ďalšie osoby. Okresný súd tak vzhľadom na zistenia, žeku dňu   smrti   právnej   predchodkyne   nedošlo   k   prevodu   vlastníckeho   práva   k   spornýmnehnuteľnostiam v jej vlastníctve na štát, dospel k záveru, že menovaná bola ku dňu svojejsmrti ich vlastníčkou a že teda patria do majetkovej masy jej dedičského konania.

O odvolaní sťažovateľov proti označenému rozhodnutiu okresného súdu rozhodolkrajský súd rozsudkom   č. k. 10 Co 445/09-521 z 15. júna 2010 (ďalej   len „rozsudokkrajského súdu“), ktorým v prvom výroku tohto rozsudku zmenil výrok rozsudku okresnéhosúdu a v druhom výroku konštatoval všeobecnú prípustnosť dovolania proti tomuto svojmurozsudku. V súvislosti so zmenou výroku rozsudku okresného súdu krajský súd konštatoval,že ide iba o zmenu formálno-právnu, avšak „... žaloba v prejednávanej veci bola i podľa odvolacieho súdu dôvodnou a pretože jej súd prvého stupňa vyhovel, odvolací súd jeho rozsudok vo veci samej fakticky potvrdil ( §   219 ods. 1 a 2 O. s. p.), právne ho však i s prihliadnutím   k   spresneniu   žaloby   v   odvolacom   konaní   spôsobom   zodpovedajúcim platnému právu musel zmeniť ( §   220 O. s. p.), i keď pri zachovaní spôsobu rozhodnutia (takže z hľadiska do úvahy prichádzajúcich ustanovení procesného práva ide o zmeňujúci rozsudok len formálne)“.

V súvislosti s výrokom o prípustnosti dovolania proti svojmu rozsudku krajský súdiba v odôvodnení konštatoval, že toto je prípustné, len pokiaľ ide o posúdenie otázkyexistencie naliehavého právneho záujmu žalobcov na určení s prihliadnutím na špecifikádedenia podľa viacerých právnych úprav a pokiaľ ide o posúdenie otázky pomeru „... tzv. všeobecného zákonodarstva a zákonodarstva reštitučného v prípade, v ktorom by mal byť daný reštitučný dôvod...“, pričom otázku nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľnéhodržiteľa s ohľadom na špecifiká daného prípadu krajský súd nepovažoval za nejasnú.

O   dovolaní   sťažovateľov   proti   označenému   rozsudku   krajského   súdu   rozhodolnajvyšší   súd   napádaným   rozsudkom,   ktorým   dovolanie   sťažovateľov   zamietol,   a   toz dôvodu,   že   podľa   jeho   právneho   názoru   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súduv rozsahu, v akom ho pripustil samotný krajský súd, bolo nedôvodné.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie 9. marca 2015 vyzvalnajvyšší súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či súhlasí supustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 20. apríla 2015. V jehoprílohe sa nachádzal zberný súdny spis, vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu, ktorák veci   uviedla: „Pokiaľ   sťažovatelia   namietali,   že   sa   dovolací   súd   nezaoberal   vecou z hľadiska nimi uvádzaných námietok v podanom dovolaní, je potrebné uviesť, že ak je prípustnosť dovolania založená rozhodnutím súdu, môže byť dovolanie podané len z dôvodu tej právnej otázky, pre riešenie ktorej odvolací súd dovolanie pripustil, a ktorá súčasne musí byť pre rozhodnutie veci zásadná (významná).

...   Pokiaľ   sťažovatelia   tvrdia,   že   dovolací   súd   sa   mal   –   napriek   v tomto   smere procesnej neprípustnosti jeho dovolania zaoberať nimi uplatnenými dovolacími dôvodmi, mimo   okruh   pripustených   otázok   zo   strany   odvolacieho   súdu,   a to   opätovne   otázkou vydržania, takýto prieskum zo strany dovolacieho súdu je procesne neprípustný, ako už bolo vyššie uvedené.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uvádza,   že   prípustnosť   dovolania   posúdil   aj z hľadiska vád konania uvedených v § 237 O. s. p., výlučne ktoré mohli zakladať procesnú prípustnosť dovolania, a po zistení, že dovolanie nie je prípustné podľa §237 O. s. p. a tiež nedôvodné z hľadiska § 238 ods. 3 O. s. p. dovolanie zamietol.“

Predsedníčka   najvyššieho   súdu   v závere   svojho   vyjadrenia   vyjadrila   súhlass upustením od ústneho pojednávania, „keďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci“, a zároveň   navrhla,   aby   ústavný   súd „predmetnú   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú“.

Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 29. apríla 2015 právnemu zástupcovisťažovateľov s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Požiadal aj o vyjadrenie k možnémuupusteniu od ústneho pojednávania o sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľov doručil ústavnému súdu 12. mája 2015 vyjadrenie,v ktorom zotrval na dôvodoch podanej sťažnosti, vyčíslil trovy konania a vyslovil súhlass upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,ústavný súd“) upustilv danej veci od ústneho pojednávania, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenieveci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom neverejnomzasadnutí bez prítomnosti účastníkov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovisúdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričomvýklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovaťuvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02,IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť pretov súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnejochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnenýchzáujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziťtoto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II.ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy)(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie jezásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či vkonaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne záveryzo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalejaj „ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svojerozhodnutie,   čo   však   neznamená,   že   sa   vyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   boladaná podrobná   odpoveď.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie,ktorá vyplýva   z   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   možno   podľa   záverov   ESĽP   posúdiť   lenso zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielskuz 9. 12. 1994, séria A, č. 288).

Podľa judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 209/04) je súčasťou obsahu základnéhopráva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruaj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.Pritom všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. napr. IV. ÚS 115/03).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, bolirelevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľminapadnutý rozsudok najvyššieho súdu.

Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľov ústavný súd konštatuje, že zásadnenie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu.   Úloha   ústavného   súdu   saobmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   právas ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách(I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 391/09). Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony,a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný(arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaníobsahu takýchto právnych úprav (II. ÚS 348/08).

Zo sťažnosti a z predloženého spisu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 63/2011 ústavnýsúd   zistil,   že   najvyšší   súd   zamietol   dovolanie   sťažovateľov   smerujúce   proti   rozsudkukrajského súd, ktorým krajský súd zmenil výrok rozsudku prvostupňového súdu (ktorýmokresný súd určil, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej, pozn.), pričom nešloo zmenu   v pravom   slova   zmysle,   pretože   podľa   obsahu   išlo   o potvrdzujúci   rozsudok,a zároveň samostatným výrok rozhodol, že „proti tomuto rozsudku je dovolanie prípustné“.Najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku argumentoval tým, že nezistilvady   konania   podľa   §   237   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v zneníneskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   a vzhľadom   na   prípustnosť   dovolania   založenúrozsudkom krajského súdu preskúmal najvyšší súd dovolaním napadnutý rozsudok výlučnelen z hľadiska otázok pripustených krajským súdom, pričom v závere odôvodnenia svojhorozhodnutia   konštatoval,   že   dovolanie   podané   sťažovateľmi   je   nedôvodné,   preto   hozamietol.   K ostatným   námietkam   sťažovateľov   týkajúcim   sa   namietaného   nesprávnehoprávneho   posúdenia   veci,   ktoré   najvyšší   súd   aj   uviedol   v rámci   rekapitulácie   obsahudovolania v odôvodnení svojho rozhodnutia, neuviedol nič.

Všeobecný súd poskytujúci ochranu účastníkovi konania je povinný poskytnúť mu juv požadovanej kvalite, ktorej zodpovedá odôvodnenie rozhodnutia reflektujúce na všetkyzásadné otázky. Ide pritom o tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadnedostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzalido všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania   (napr.   rozhodnutia   ESĽPvo veci Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997 a vo veci Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Až zo stanoviska predsedníčky najvyššieho súdu k prijatej sťažnosti je zrejmé, ženajvyšší   súd   iné   námietky   sťažovateľov   týkajúce   sa   nesprávneho   právneho   posúdeniauvedené v dovolaní než tie, pre ktoré krajský súd rozsudkom pripustil dovolanie, považovalza procesne neprípustné (pretože v súvislosti s nimi nebola založená prípustnosť dovolaniaani podľa § 237 a ani § 238 ods. 3 OSP), preto sa nimi nezaoberal a dovolanie zamietol.

Ústavný súd pri hodnotení procesných súvislostí konštatuje, že prerokúvaný prípadvykazuje niekoľko neobvyklých procesných riešení. Krajský súd svojím rozsudkom de factopotvrdil   odvolaním   napadnutý   rozsudok   prvostupňového   súdu,   pričom   výrokom   zmenilrozsudok okresného súdu, čo vzbudzuje na prvý pohľad aplikovateľnosť § 238 ods. 1 OSP,v zmysle   ktorého   je   dovolanie   prípustné   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorým   bolzmenený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   veci   samej.   Zároveň   samostatným   výrokomkrajský súd pripustil dovolanie proti svojmu rozhodnutiu bez uvedenia konkrétnych otázokzásadného   právneho   významu   vo   výroku   rozhodnutia,   čím   mohol   zmiasť   účastníkovkonania, že dovolanie je prípustné v plnom rozsahu. Vychádzajúc z uvedeného bolo ťažkéz pohľadu sťažovateľov predvídať, v akom rozsahu bude považovať najvyšší súd dovolanieproti rozsudku krajského súdu za prípustné. Ako už bolo uvedené, najvyšší súd k niektorýmdovolacím námietkam nezaujal stanovisko, teda ich ani meritórne neposudzoval vzhľadomna ich následne tvrdenú procesnú neprípustnosť. Tieto závery týkajúce sa neprípustnostiniektorých   dovolacích   námietok   sa   však   nepremietli   (ani   sa   nemohli)   do   výrokumeritórneho rozhodnutia dovolacieho súdu, ale ani do jeho odôvodnenia.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   v štandardných   prípadoch   podanéhodovolania, ktoré smeruje proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu a sťažovateľnamieta nesprávne právne posúdenie veci, čo je uznaným dôvodom dovolania podľa § 241ods. 2 písm. c) OSP, avšak nezakladá samo osebe jeho procesnú prípustnosť, je výroknajvyššieho súdu nemeritórny   procesný teda dovolanie sa odmieta, čo má zásadný význam̶pre   rozsah   možného   prieskumu   ústavným   súdom   z hľadiska   namietaného   porušeniazákladných práv a slobôd vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu. V zmysle judikatúryESĽP, ktorú rešpektuje a prevzal aj ústavný súd, je potom v takých prípadoch zachovanálehota voči poslednému meritórnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, aby bola zachovanámožnosť prieskumu z hľadiska existencie porušenia základných práv a slobôd ústavnýmsúdom. Práve nepredvídateľnosť postupu najvyššieho súdu s ohľadom na jeho prax (ako ajprax   ústavného   súdu),   čo   sa   týka   posudzovania   procesných   podmienok   meritórnehoprieskumu   súdnych   rozhodnutí   všeobecných   súdov   z hľadiska   namietaného   porušeniazákladných práv a slobôd, bola predmetom kritiky ESĽP. Táto prax totiž napokon malaza následok,   že   namietaným   porušením   práv   účastníka   konania   (pred   ústavným   súdomsťažovateľa) sa v konečnom dôsledku meritórne nezaoberal ani najvyšší súd, ani ústavný súd(ten sťažnosti odmietal z dôvodov subsidiarity) a otázky týkajúceho sa možného porušeniazákladných práv a slobôd zostali   v konečnom dôsledku nezodpovedané (pozri rozsudokESĽP   z 12. 11.   2002   vo veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosťč. 46129/99).

Tieto   okolnosti   (formálna   zmena   rozsudku   odvolacím   súdom   a pripusteniedovolania) spôsobili z pohľadu účastníkov konania nepredvídateľnosť postupu najvyššiehosúdu,   čo   sa   týka   rozsahu   meritórneho   prieskumu   námietok   uvedených   v dovolaní.Vzhľadom   na   meritórny   výrok   rozsudku   dovolacieho   súdu   bol   znemožnený   prieskumrozsudku   krajského   súdu   z hľadiska   namietaného   porušenia   základných   práv   a slobôdrozsudkom   krajského   súdu   v konaní   pred   ústavným   súdom,   pričom   najvyšší   súd   sazásadnými   námietkami   sťažovateľov   odmietol   zaoberať   z dôvodu   ich   údajnej   procesnejneprípustnosti, čo malo za následok to, že na tieto námietky, v ktorých sťažovatelia videliporušenie   svojich   označených   práv,   sťažovatelia   dosiaľ   nedostali   relevantnú   odpoveďzo strany všeobecných súdov.

Pokiaľ   ide   o údajnú   procesnú   neprípustnosť   námietok   sťažovateľov   týkajúcich   sanesprávneho   právneho   posúdenia   veci   krajským   súdom,   ústavný   súd   v prvom   radekonštatuje, že najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku k nim neuviedol nič,až následne predsedníčka najvyššieho súdu uviedla, že najvyšší súd ich neskúmal z dôvoduich procesnej neprípustnosti, čo samo osebe postačuje na vyslovenie porušenia označenýchpráv   sťažovateľov   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   keďže   sa   s nimi   vôbecnevysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku. Ústavný súd v okolnostiach prípadu ani tútonáslednú argumentáciu najvyššieho súdu nemohol akceptovať, pretože ako už bolo uvedené,procesné okolnosti prípadu si vyžadovali, aby najvyšší súd v záujme poskytnutia súdnejochrany v požadovanej kvalite dal meritórnu odpoveď na všetky námietky sťažovateľovtýkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, aby bol naplnenýprincíp   spravodlivosti,   a to   aj   s ohľadom   na   dôsledky   vyplývajúce   z jeho   meritórnehovýroku,   a tým   aj   následnej   nemožnosti   prieskumu   z hľadiska   možného   porušeniaoznačených práv sťažovateľov krajským súdom ako súdom odvolacím. V tejto súvislosti nieje možné prehliadnuť ani skutočnosť, že krajský súd v danej veci viackrát zrušil rozsudokokresného súdu a formuloval aj právny názor na vec, ktorým sa následne okresný súd muselriadiť.

Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa nímv konečnom dôsledku nielen zmaril účel súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnejochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovikonania, ktorý sa tejto ochrany domáha.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   podľa   názoruústavného súdu dostatočne nereflektoval na zásadné a podstatné argumenty sťažovateľovuvedené v dovolaní a uprednostnil formalizmus rozhodovania, ktorý povýšil nad zmyselsúdnej ochrany, v rámci ktorej sa sťažovatelia domáhali spravodlivosti, čo priamo súvisís poskytovaním súdnej ochrany a čo teda malo za následok porušenie ich základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods.1 ústavy ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného právasťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušenierozsudku   najvyššieho   súdu   sa   v   súlade   s   doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu(II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd sám vyrovnals ochranou označeného základného práva hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnostiv   tejto   časti   nevyhovel,   uprednostňujúc   právomoc   všeobecného   súdu   na   ochranusubjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavnýmsúdom. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahovdo právomoci   iných   orgánov   verejnej   moci,   keďže   nálezom   zrušujúcim   rozhodnutieo poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   zákon   sťažovateľom   na   ochranu   ich   právposkytuje,   sa   vytvoril   priestor   na   ochranu   namietaného   porušenia   týchto   práv   v   rámcisústavy   všeobecných   súdov   (obdobne   pozri   napr.   IV.   ÚS   128/07,   IV.   ÚS   24/2010,I. ÚS 244/2011, IV. ÚS 495/2011).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákonao ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   žeprávoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom   boli   porušené   práva   aleboslobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súdmôže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, bolo pre dovŕšenie ochranyporušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, resp. podľa § 56ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, a preto zrušil napadnutý rozsudok najvyššiehosúdu (bod 2 výroku nálezu).

V   ďalšom   postupe   je   najvyšší   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súduvysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiežviazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

III.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikliv dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľov siuplatnil trovy konania, ktoré však vyčíslil v celkovej sume 749,09 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľom   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpeniaadvokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu,pričom ak ide o zastupovanie viacerých osôb, podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základnásadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch aleboviacerých osôb.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemernámesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2012v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2013   (prípravaa prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 195,24 €. Ďalej má právny zástupcasťažovateľov nárok aj na náhradu režijného paušálu 7,81 € za dva úkony podľa vyhláškyvykonané v roku 2013. Právny zástupca je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty,preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnotyv sume 81,22 €. Pokiaľ ide o vyjadrenie doručené ústavnému súdu 12. mája 2015, ústavnýsúd za tento úkon náhradu trov konania nepriznal, keďže obsah vyjadrenia nepriniesol novéskutočnosti   alebo   argumenty,   ktoré   by   boli   potrebné   pre   rozhodnutie   vo   veci   samej,respektíve ktoré by bolo potrebné zohľadniť pri rozhodovaní.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd priznal celkovú náhradutrov konania v sume 487,32 €, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu (bod 3 výrokunálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdunemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jehodoručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015