znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 2/2014-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika o sťažnosti   S. D.,   zastúpeného   JUDr.   Ing.   Vierou   Kolačanskou, Advokátska   kancelária, Námestie sv. Anny 7269/20A,   Trenčín, vo veci   namietaného porušenia základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súde konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca vo vykonávacom konaní vedenom pod sp. zn. 16 Em 5/2013 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo S. D. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   na   rovnosť   účastníkov   v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky,   na   tlmočníka   podľa   čl.   47   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca vo vykonávacom konaní vedenom pod sp. zn. 16 Em 5/2013   p o r u š e n é   b o l i.

2. S. D. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Čadca p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý uhradiť S. D. trovy konania v sume 262,62 € (slovom   dvestošesťdesiatdva   eur   a šesťdesiatdva   centov)   na účet   advokátky JUDr. Ing. Viery   Kolačanskej,   Advokátska   kancelária,   Námestie sv. Anny 7269/20A, Trenčín, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 2/2014-13 z 15. januára 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť S. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   na   rovnosť   účastníkov v konaní podľa   čl. 47 ods. 3 ústavy, na tlmočníka podľa   čl. 47 ods.   4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv (ďalej len   „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Čadca   vo   vykonávacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 16 Em 5/2013 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako otec maloletej A. B. (ďalej len „maloletá“)   bol   účastníkom   konania   o nariadenie   predbežného   opatrenia   v súvislosti s prebiehajúcim   konaním   vo   veci   starostlivosti   o maloleté   dieťa,   ktoré   začalo   na návrh matky, ktorá žiadala zveriť maloletú do osobnej starostlivosti. Okresný súd vydal predbežné opatrenie   sp.   zn.   5   P   50/2012   z 19.   apríla   2013,   ktorým   zveril   maloletú   do osobnej starostlivosti matky a zaviazal sťažovateľa prispievať na výživu maloletej. Proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoP 88/2013, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Okresný súd   uznesením   vydaným   v napadnutom   konaní   nariadil   výkon   rozhodnutia   –   odňatie maloletého dieťaťa otcovi a jeho odovzdanie do   starostlivosti matky, pričom   sťažovateľ tvrdí,   že pri   realizácii   výkonu   tohto rozhodnutia   došlo   k hrubému porušeniu   jeho práv. Sťažovateľ,   ktorý   je   nepočujúci,   namietal,   že   pri   výkone   rozhodnutia   nebol   prítomný tlmočník do posunkovej reči napriek tomu, že okresný súd má od roku 2009 vedomosť o jeho sluchovom postihnutí a vo všetkých konaniach vystupuje tlmočník z posunkovej reči, ktorý   sa   pravidelne   zúčastňuje   všetkých   súdnych   pojednávaní,   keďže   otec   maloletej   – sťažovateľ i matka maloletej sú nepočujúci. Takýmto postupom a konaním okresného súdu došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd   po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie 11. februára 2014 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 24. februára 2014. V jeho prílohe   sa   nachádzal   súdny   spis,   vyjadrenie   predsedníčky   okresného   súdu,   ktorá   k veci uviedla:

„Pokiaľ sťažovateľ namietal v sťažnosti, že pri výkone rozhodnutia nebol prítomný tlmočník do posunkovej reči, jeho tvrdenie je pravdivé. Zo zápisnice na čl. 27 spisu vyplýva, že povinný bol vyššou súdnou úradníčkou dotazovaný, či vie čítať a písať. Po udelenom znaku súhlasu bol opäť písomne na mieste samom oboznámený o tom, že súd mu týmto spôsobom doručuje rozhodnutie o nariadení výkonu rozhodnutia.“

Predsedníčka   okresného   súdu   v   závere   svojho   vyjadrenia   vyjadrila   súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v stanovisku doručenom ústavnému súdu 12. marca 2014   vyjadrila   súhlas   s upustením   od   verejného   pojednávania   vo   veci   v   konaní   pred ústavným súdom. Vo svojom vyjadrení opätovne poukázala na neschopnosť nepočujúcich porozumieť písomnému textu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   §   49   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy; napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v   tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V danom prípade je týmto zákonom zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľom napadnuté konanie okresného súdu.

Základnou a najzávažnejšou námietkou sťažovateľa bolo jeho tvrdenie, že pri výkone rozhodnutia   v napadnutom   konaní   nebol   prítomný   tlmočník   z posunkovej   reči,   a to aj napriek tomu, že okresný súd mal vedomosť o tom, že sťažovateľ je sluchovo postihnutý a v prebiehajúcich   konaniach   pred   okresným   súdom   (napr.   sp.   zn.   5   P   226/2009, 5 P 226/2009 a sp. zn. 5 P 50/2012) sa zúčastňuje tlmočník posunkovej reči, ktorý tlmočí obsah   právnych   úkonov   sťažovateľovi   ako   účastníkovi   konania   a spolupôsobí pri komunikácii sťažovateľa s okresným súdom. Z namietaného pochybenia okresného súdu sťažovateľ odvodzoval porušenie svojich označených práv v napadnutom konaní. Okresný súd   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   24.   februára   2014   potvrdil   pravdivosť   tvrdenia sťažovateľa, že pri výkone rozhodnutia nebol prítomný tlmočník posunkovej reči.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   závažnosť   predmetu vykonávacieho   konania   (odobratie   a odovzdanie   dieťaťa),   osobu   sťažovateľa,   ktorý   je sluchovo   postihnutý   –   nepočujúci,   a skutočnosť,   že   v prebiehajúcich   konaniach   pred okresným súdom bol pribratý tlmočník posunkovej reči, ústavný súd nemal pochybnosť o potrebe pribratia tlmočníka aj na účely vykonávacieho konania, a to aj napriek tomu, že sťažovateľ pri výkone právoplatného rozhodnutia okresného súdu vyjadril posunkom súhlas s tým,   že   vie   čítať   a písať.   V okolnostiach   prípadu   okresný   súd   pri   realizovaní   výkonu rozhodnutia   nezohľadnil   špecifiká   tohto   úkonu,   počas   ktorého   komunikácia   prebieha v prevažnej časti ústne (najmä čo sa týka možnosti obrany účastníka konania, proti ktorému úkon smeruje), a skutočnosť známu z jeho rozhodovacej činnosti,   a to potrebu pribratia tlmočníka   posunkovej   reči   pri   komunikácii   so   sťažovateľom,   čím   porušil   povinnosť zabezpečiť možnosť na uplatnenie práv sťažovateľa v zmysle § 18 OSP.

Z okolností danej veci tiež vyplýva, že okresný súd nevenoval dostatočnú pozornosť samotnej príprave tohto špecifického spôsobu výkonu rozhodnutia. Podľa § 272 ods. 3 OSP pred   nariadením   výkonu   rozhodnutia   súd   písomne   vyzve   povinného,   ktorý   sa   odmieta podrobiť rozhodnutiu, aby sa rozhodnutiu podrobil. V tejto výzve upozorní tiež na následky neplnenia povinností ustanovených v rozhodnutí. Ak sa javí, že účel výzvy možno lepšie dosiahnuť pojednávaním, sudca je oprávnený nariadiť pojednávanie a môže naň predvolať povinného,   oprávneného,   maloleté   dieťa,   zástupcu   príslušného   orgánu   sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo zástupcu príslušného orgánu obce. Ústavný súd zastáva názor, že v takomto prípade sa javí nanajvýš účelné, aby súd využil oprávnenie nariadiť pojednávanie v zmysle citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Na   základe   uvedeného   a všetkých   zistených   skutočností   ústavný   súd   dospel k záveru, že napadnutým postupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa   na   tlmočníka   v zmysle   čl.   47   ods.   4   ústavy   a   zároveň   aj   k porušeniu   jeho základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Sťažovateľ ako účastník konania   mal   nepochybne sťažené   postavenie   v rámci   možnosti   komunikácie   so   súdom, keďže   zo   skutkových   okolností   prípadu   je nepochybné, že   vzhľadom   na jeho sluchové postihnutie a zníženú komunikačnú schopnosť nemohol efektívne reagovať, a tým uplatniť svoje práva, ak navyše išlo o emočne vypätú situáciu.

Porušenie   procesných   práv   vyplývajúcich   z príslušných   ustanovení   Občianskeho súdneho poriadku a čl. 47 ods. 4 ústavy znamená v danom prípade porušenie základného práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   „iným zásahom“ v zmysle § 49 zákona   o   ústavnom   súde,   jeho základného   práva na rovnosť   účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4 ústavy. V konečnom dôsledku však došlo aj k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

V predmetnej veci došlo k porušeniu sťažovateľových základných práv podľa ústavy a práva   podľa   dohovoru   postupom   okresného   súdu   vo   vykonávacom   konaní,   pričom samotný úkon (odňatie dieťaťa) bol už vykonaný. V danej situácii nie možné ani účelné navrátenie veci do pôvodného stavu (restitutio in integrum), preto ústavný súd nepristúpil k zrušeniu tohto „iného zásahu“ do práv sťažovateľa.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti   žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €, ktoré odôvodnil intenzitou zásahov do jeho práv a pocitom krivdy.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd pri rozhodovaní vzal do úvahy závažnosť porušenia označených práv sťažovateľa,   ako   aj   samotný   predmet   vykonávacieho   konania,   sťažovateľovu   psychickú ujmu   vyplývajúcu   z pocitu   bezmocnosti   a skutočnosť,   že   v prerokovávanom   prípade neprichádza do úvahy restitutio in integrum. Na základe uvedeného dospel k záveru, že nepostačuje   samotné   konštatovanie   porušenia   označených   práv sťažovateľa,   preto je na mieste   priznať   finančné   zadosťučinenie.   Vzhľadom   na   všetky   už   uvedené   okolnosti daného   prípadu   ústavný súd považoval   priznanie sumy 4 000 € za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa sťažovateľa si uplatnila trovy konania, ktoré vyčíslila v celkovej sume 262,62 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2012 v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2013   (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 130,16 €. Ďalej má právna zástupkyňa sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby podľa vyhlášky vykonané v roku 2012 po 7,81 €.

Keďže   suma   uplatnenej   náhrady   trov   konania   neprevyšovala   sumu   vypočítanú ústavným súdom, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v požadovanej sume 262,62 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyni sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2014