znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 2/2012-84

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka   na neverejnom zasadnutí 30. októbra 2012 o sťažnosti J. V., B., zastúpenej spoločnosťou F., s. r. o., Bratislava, v mene ktorej koná advokát   doc. JUDr. B.   F.,   PhD.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1 a na riadne dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave z 22. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 27/2010 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 2. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 1/2011 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a jej   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   a na   riadne dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   z 22.   apríla   2010   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 27/2010 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 2. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 1/2011 p o r u š e n é b o l i.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn.   2   To   27/2010   z 22.   apríla   2010 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 1/2011 z 2. februára 2011 z r u š u j e   a   vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. J. V. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky s ú   p o v i n n í   J. V. uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume   475,93 € (slovom štyristosedemdesiatpäť eur a deväťdesiattri   centov),   z ktorej   je   p o v i n n ý   zaplatiť   jej Krajský   súd   v Bratislave 317,28 € (slovom tristosedemnásť eur a dvadsaťosem centov) a Najvyšší súd Slovenskej republiky   158,65   €   (slovom   stopäťdesiatosem   eur   a šesťdesiatpäť   centov)   na účet   jej právneho zástupcu spoločnosti F., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2011 doručená   sťažnosť   (doplnená   podaniami   doručenými   ústavnému   súdu   21.   júna   2011, 12. júla 2011, 14. septembra 2011 a 12. októbra 2011) J. V., B. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a práva na riadne dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru postupom a rozsudkom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) z 23.   novembra   2009   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 1 T   83/2007,   postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 22. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 27/2010 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 2. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 1/2011.

V sťažnosti sťažovateľka uviedla, že bola označeným rozsudkom okresného súdu odsúdená na podmienečný trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov a bola jej uložená povinnosť   nahradiť   poškodenému   škodu   vo   výške   32 175,30   €,   a   to   pre   trestný   čin sprenevery podľa ustanovení § 248 ods. 1 a 4 písm. c) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), keďže v zmysle rozsudku okresného súdu si mala prisvojiť finančné prostriedky, ktoré jej boli zverené zmluvami o pristúpení   ku zmluvám   o vklade   (ďalej   len   „zmluvy   o pristúpení“),   keď   bez   súhlasu a vedomia   majiteľa   (poškodeného)   mala   vybrať   tieto   finančné   prostriedky   a použiť   ich pre vlastnú   potrebu   napriek   tomu,   že   mali   byť   použité   výlučne   pre   potreby   spojené so starostlivosťou   o   poškodeného.   O odvolaní,   ktoré   podala   sťažovateľka   proti prvostupňovému rozhodnutiu, rozhodol krajský súd tak, že ho v zmysle ustanovenia § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)   ako   nedôvodné   zamietol.   Dovolanie   podané   proti   uzneseniu   krajského   súdu opierajúce   sa   o dôvody   podľa   ustanovenia   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku (založenie   rozhodnutia   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku a na nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia   Trestného   poriadku)   bolo najvyšším   súdom   odmietnuté   v zmysle   ustanovenia   §   382   písm.   c)   Trestného   poriadku pre nedostatok dovolacích dôvodov.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla túto argumentáciu:«Skutková podstata trestného činu sprenevery predpokladá, aby predmetom útoku bola   cudzia   vec,   ktorá   bola   zverená,   pričom   objektívnou   stránkou   je   prisvojenie   si a subjektívnou stránkou úmysel. Máme za to, že obžalobe sa v konaní vôbec nepodarilo nepreukázať, že sťažovateľka vykonala skutok tak, ako je uvedený vo výroku rozsudku a tiež nepreukázala   jej   vinu   z   hľadiska   naplnenia   obligatórnych   znakov   skutkovej   podstaty trestného   činu   sprenevery   a   preto   je   rozhodnutie   súdu   o   vine,   treste   a   náhrade   škody nesprávne a to z nasledovných dôvodov:

1. nesprávne právne posúdenie zmlúv o pristúpení ku zmluvám o vklade

Dňa 10.01.2003 sťažovateľka uzatvorila s poškodeným, ako pôvodným majiteľom vkladnej knižky a bankou S. a.s., B., Zmluvy o pristúpení ku zmluve o vklade. Na základe týchto zmlúv sa sťažovateľka stala spolumajiteľom (výslovne uvedené v zmluve), nie iba disponentom, peňažných vkladov na týchto vkladných knižkách, pričom na právne úkony týkajúcich sa vkladov na vkladných knižkách bola oprávnená a povinná spolu s poškodeným spoločne a nerozdielne, t.j. solidárne. Tieto zmluvy boli uzatvorené slobodne a vážne bez uvedenia podmienok použitia vkladu na vkladných knižkách alebo iných obmedzení, či už písomne alebo ústne a pred tretími osobami — pracovníčkami banky. To, že sťažovateľka sa stala spoluvlastníčkou vkladov na vkladných knižkách, na základe zmeny vlastníctva k nim na   základe   vyššie   uvedených   zmlúv,   potvrdzuje   aj   oznámenie   S.,   a.s.   z   17.9.2007 a z 19.9.2007 (príloha č. 1 a č. 2).

Podpísanie týchto zmlúv v banke bolo písomným zakončením a faktickým i právnym písomným potvrdením ústneho darovania peňažných vkladov na týchto vkladných knižkách zo strany manželov M. sťažovateľke, ktoré jej zabezpečilo po právnom úkone darovania aj reálnu možnosť disponovať s darom - vkladmi na vkladných knižkách. Táto zmluva tiež preukazuje   úmysel   poškodeného   a   jeho   manželky,   previesť   vlastníctvo   vkladov   na sťažovateľku, nielen právo dispozície, ako tvrdí obžaloba.

Poznámka Uvedené zmluvy o pristúpení ku zmluvám o vklade boli dňa 10.01.2003 spísané v pobočke banky – S., a.s. B., ktorá bola najbližšou pobočkou k bytu, kde sťažovateľka spoločne s p. M. bývali. Vzhľadom na skutočnosť, že zrušenie pôvodných zmlúv bolo podľa pracovníčky banky možné urobiť iba v centrále na Suchom mýte č. 4, kde boli zmluvy vedené, došlo „iba k pristúpeniu“ s tým, že na centrálu zájdu keď bude lepšie počasie. Počasie v Bratislave sa však v ten deň prudko zhoršilo a napadlo veľa snehu. Návštevu banky teda odložili na lepšie počasie a už sa tam nedostali. Zomrela p. G. M., zdravotný stav p. M. sa zhoršil a bol dva krát hospitalizovaný. Po návrate z nemocnice a zotavení odišiel „na dovolenku“ do Popradu.

Banka, S., a.s., v súvislosti s vkladmi, pozná aj obsahovo odlišné, tzv. dispozičné právo,   ktoré   umožňovalo   disponentovi   iba   nakladať   (disponovať)   vkladom   majiteľa, bez toho,   aby   sa   tento   disponent   stal   majiteľom   vkladov,   pričom   táto   dispozícia neumožňovala rušenie vkladov. Pri tomto inštitúte boli vklady pre disponenta vždy cudzími vecami   a   nakladať   s   nimi   mohol   len   podľa   pokynov   a   vôle   majiteľa   vkladov.   Ak   by poškodený a jeho manželka mali vôľu, aby sa sťažovateľka stala iba disponentom vkladov, aby   ich   mohla   použiť   len   na   starostlivosť   a   potom   až   po   smrti,   určite   by   poškodený neuzatvoril zmluvy o pristúpení k zmluvám o vklade, na základe ktorých sa sťažovateľka stala spolumajiteľkou vkladov, ale len zmluvy o dispozícii s vkladmi.

Zmluvy o pristúpení ku vkladom dokazujú, že:

- poškodený s manželkou daroval peňažné prostriedky na vkladoch sťažovateľke, nakoľko v zmysle uzatvorených zmlúv, sa sťažovateľka stala spolumajiteľkou vkladov, čomu musel predchádzať prejav vôle poškodeného a jeho manželky spojený s prevodom práv k vkladom, ktorým bolo darovanie vykonané na Vianoce 2002 a ktoré bolo fakticky i právne potvrdené poškodeným   podpísaním   zmlúv;   úmysel   darovať   vklady   je   preto   jednoznačne   zrejmý z podpisu zmlúv o pristúpení k zmluvám o vklade;

-   sťažovateľka   sa   stala   spolumajiteľkou   vkladov   so   všetkými   právami   a   povinnosťami vo vzťahu k druhému spolumajiteľovi a dlžníkovi (banke) a vo vzťahu k banke aj solidárnym veriteľom, čo možno vyvodiť z práv a povinností dohodnutých v zmluvách o pristúpení k zmluvám o vkladoch a pričom záver len o dispozičnom práve z obsahu týchto zmlúv nie je možné vyvodiť;

-   sťažovateľka   sa   nestala   iba   disponentom   vkladov,   nakoľko   v   prípade   takejto   vôle poškodeného,   poznala   banka   osobitný   inštitút,   osobitný   typ   zmluvy,   umožňujúci   len dispozíciu s vkladom, ktorý však poškodený nechcel uzatvoriť, nakoľko v tom čase a na tom mieste si bol vedomý toho, že vklady s manželkou daroval;

- podpísané zmluvy o pristúpení k vkladom výslovne zakotvovali, že sťažovateľka sa stáva spolumajiteľkou   vkladov,   pričom   mala   právo   aj   rušenia   vkladov,   čo   banka   „iba disponentovi“, ako to neskôr začal tvrdiť poškodený, nepriznávala;

-   neboli   určené   žiadne   podmienky   použitia   vkladov   zo   strany   poškodeného   alebo   jeho manželky,

- možno teda skonštatovať, že je veľmi nepravdepodobné, že poškodený s manželkou najprv uzavreli   so   sťažovateľkou,   hoci   aj   ústne,   dohodu   o   dispozícii   a   účele   použitia   vkladov na vkladných   knižkách   a   následne   v   rozpore   s   touto   dohodou   by   poškodený   v   banke podpísal   dohody   o   pristúpení   k   vkladom,   na   základe   ktorých   sa   stala   sťažovateľka spolumajiteľkou vkladov, nie iba disponentom, nakoľko jeden prejav vôle by odporoval druhému a preto je viac ako isté, že podpisu zmlúv predchádzalo darovanie;

Z odôvodnenia, či skôr len z holého konštatovania prvostupňového súdu, vôbec nie je zrejmé, akou právnou úvahou (právnym a skutkovým zdôvodnením) súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu, že zmluvami o pristúpení k zmluvám o vkladoch sa sťažovateľka stala len   disponentom   a   nie   spoluvlastníčkou   vkladov   a   vlastníkmi   zostal   poškodený   a   jeho manželka.   Preto   považujem   toto   zdôvodnenie   uvedených   zmlúv   súdom   za   nedostatočné a nepreskúmateľné, nemajúce oporu v právnych predpisoch.

2. nesprávne   hodnotenie   vykonaných   dôkazov   z hľadiska   ich pravdivosti a vierohodnosti

Výpoveď poškodeného a jej pravdivosť a vierohodnosť Po   zhodnotení   výpovedí   poškodeného   v   prípravnom   konaní,   i   jeho   písomných vyjadrení je nepochybné, že tieto je potrebné vyhodnotiť ako nevierohodné, účelovo menené a dopĺňané a v niektorých prípadoch si vzájomne odporujúce, ako i odporujúce tvrdeniam iných svedkov na strane obžaloby a to z nasledovných dôvodov:

-   poškodený   pri   výsluchu   pred   vyšetrovateľom   dňa   21.3.2005   i   v   samotnom   trestnom oznámení popiera, že by obžalovanej daroval vklady na vkladných knižkách, tvrdí že ich dal obžalovanej len do opatery pre jeho potreby a potreby jeho manželky s tým, že peniaze ktoré zostanú, môže vybrať a použiť pre seba — toto popieranie darovania je v rozpore s vyjadreniami o darovaní obsiahnutými v týchto listinách:

1.   v liste z 30.11.2004, kde píše: „Áno s tetou sme Vám poskytli nemalý obnos peňazí na kúpu záhrady s tým, že tam budeme tráviť spoločne chvíle voľna a oddychu“ (príloha č. 3 k odvolaniu),

2. v liste z 10.4.2006, kde píše: „... áno to bola pravda, že sme spoločne schvaľovali, že táto darovaná suma sa použila na kúpu záhrady“ (príloha č. 4 k odvolaniu).

S týmito vyjadreniami poškodeného, na ktoré upozorňovala obhajoba i sťažovateľka, sa   súd   pri   odôvodňovaní   rozsudku   vôbec   nevysporiadal,   nie   je   zrejmé,   prečo   ich   súd nepovažoval   za   dôležité   pre   konanie   a   prečo   nemohli   spochybniť   dôveryhodnosť poškodeného ako svedka a naopak podporiť pravdivosť tvrdení sťažovateľky.

-   darovanie   vkladných   knižiek   potvrdzuje   aj   fotografia   (príloha   č.   5   k   odvolaniu), zachytávajúca poškodeného s manželkou, sťažovateľkou a jej dcérou na Vianoce roku 2002, pred darovaním vkladných knižiek, na ktorých pod stromčekom v pravom dolnom rohu sú tieto vkladné knižky zabalené v baliacom papieri a previazané stuhou; darovanie vkladných knižiek pod stromčekom nebolo aktom darovania len knižiek (obalu), ale aj ich obsahu, teda práva na vklady s nimi spojené; tento dôkaz sme predložili až v odvolacom konaní, nakoľko sťažovateľka   považovala   tieto   fotografie   za   stratené   a   podarilo   sa   jej   ich   nájsť   až po vyhlásení rozsudku.

-   poškodený   pri   výsluchu   pred   vyšetrovateľom   dňa   21.3.2005   i   v   samotnom   trestnom oznámení spomína len ústnu dohodu o spôsobe použitia peňazí na vkladoch, pričom však v rozpore s týmito tvrdeniami naopak, vo vyjadrení z 10.4.2006 (príloha č. 4 k odvolaniu), adresovanom   Okresnému   súdu   Bratislava   III,   sp.   zn.:   12C/122/2005,   o   vrátenie   daru uvádza, že uzatvoril aj s manželkou a V. písomnú dohodu o tom, že peniaze môžu vybrať až po smrti; tomuto tvrdeniu odporuje aj vyjadrenie svedkyne V. pred vyšetrovateľom uvádza, že mal byť napísaný lístok, že peniaze majú byť uložené v banke do tej doby, kým ona s manželom   nezomrú;   iný   svedkovia   existenciu   písomnej   dohody   nepotvrdili,   pričom vzhľadom na takú blízkosť svedkov V., C. a S., s poškodeným a jej manželkou, ako to títo svedkovia na hlavnom pojednávaní o sebe uvádzali, sa javí ako krajne nepravdepodobné, že by im o existencii písomnej dohody manželia M. nič nepovedali — z týchto odporujúcich si tvrdení   poškodeného,   rozchádzajúcich   sa   v   podstatnej   náležitosti   a   to   či   bola   dohoda o použití vkladov uzatvorená písomne alebo ústne vyplýva, že ako svedok je poškodený nevierohodný, nakoľko buď účelovo tvrdí, že existovala takáto dohoda a preto, keďže túto nepravdu   nedomyslel   úplne,   mu niektoré detaily unikajú,   z čoho potom   vyplýva rozpor v jeho vyjadreniach alebo to svedčí o tom, že si na okolnosti okolo prenechania vkladných knižiek nepamätá presne, čo taktiež spochybňuje jeho vierohodnosť ako svedka.

- poškodený tiež nepravdivo uvádza vo svojom doplnení trestného stíhania z 12.12.2005, že: „V. majú 2 záhrady, ktoré kúpili ešte za života mojej manželky“. (prílohy č. 6); podľa kúpnych zmlúv založených v spise, 1. záhrada bola kúpená 12.4.2002, pred smrťou pani M. a 2. druhá záhrada bola kúpená v januári 2004 s tým, že záloha bola vyplatená koncom decembra 2003 a pani M. zomrela 7.4.2003.

- z vyjadrení poškodeného vyplýva, že s odstupom času, nevníma právne úkony spôsobom, akým prejavil vôľu, ale ako si myslí, že ju prejavil, často mení postoje a názory - toto vyplýva napr.:

1. z listu z 12.8.2004 (príloha č. 7), kde spomína: „... keď z môjho vlastného bytu...“, aj keď list písal po darovaní bytu dňa 10.11.2000 - byt síce už daroval, stále ho však považuje za svoj byt a tiež

2. z listu z 12.12.2005, kde v 3 odseku píše: „.Rozmýšľam a pozerám na ten Váš pozdrav...“ a na jeho konci protichodne: „... Vaše listy a pohľadnice vôbec nečítam...“ (príloha č. 8),

Tieto listiny preukazujú zmätenosť v správaní sa poškodeného, rozpor s tým, ako poškodený prejavil vôľu a s tým, ako prejavenú vôľu vníma neskôr. Rovnako tak možno posúdiť jeho zmätenosť ohľadne vnímania darovania vkladných knižiek - údajne chcel dať obžalovanej len dispozíciu k peniazom po ich smrti, no sám uvádza, že 10.1.2003 podpísal ako pôvodný majiteľ zmluvu s pristupujúcim majiteľom; toto vyplýva to aj z vyjadrenia svedka Kuchtu, ktorý vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní tvrdí, že: „M. mu sľúbila 100.000.- Sk z prerozdelenia, no následne si to rozmyslela, dá tomu, kto dochová..., kto sa postará

, im nič nedali len sesterniciam, bratrancom...“, pri otázke sťažovateľky uvádza, že: „Sám sa zháčil, keď ho M. požiadala prerozdeliť peniaze, či ho len skúša.“

Máme   za   to,   že   rovnaký   posun   vo   vnímaní   svojich   právnych   úkonov   nastal u poškodeného aj po darovaní vkladných knižiek, keď voči sťažovateľke a jej manželovi prejavil vôľu vkladné knižky darovať a s odstupom času to však vníma len ako zverenie vkladných knižiek do opatery a preto táto zmena názoru nemôže byť na škodu sťažovateľky.

-   poškodený   sa   účelovo   vyhýba   konfrontácii   so   sťažovateľkou   v   prípravnom   konaní i výsluchu pred súdom — toto vyhýbanie sa zdôvodňuje zlým zdravotným stavom, doložené lekárskym potvrdením, avšak: v liste adresovanom vyšetrovateľovi 6.8.2006 (príloha č. 9 k odvolaniu),   tvrdí,   že   sa   na   konfrontáciu   pred   nezávislým   súdom   sa   priam   teší,   tiež vo vyjadrení   z   10.4.2006   (príloha   č.   6   k   odvolaniu)   adresovanom   Okresnému   súdu Bratislava III, sp. zn.: 12C/122/2005, o vrátenie daru uvádza, že — „Na môj vysoký vek si myslím, že pamäť a myseľ mi ešte dobre slúži, psychický stav je výborný.“ a ďalej napriek svojej údajnej neschopnosti sa vyjadriť, doloženej v roku 2006 na súd v tomto konaní, sa poškodený zúčastnil na pojednávaní vedenom Okresnom súde Bratislava III, 28.11.2007, sp. zn.:   12C/122/2005,   kde   sa   preukázal   skôr   opak,   teda   nepamätanie   si   okolností,   nič nepočul, nechápal súvislosti a pod. Vyhýbanie sa procesným úkonom v trestnom konaní jednoznačne   vyvoláva   pochybnosť   o   úmysle   konania   poškodeného,   a   jeho   obave   ustať a obhájiť   svoje   tvrdenia   pri konfrontácii   so sťažovateľkou a ďalšími   svedkami ohľadne okolností darovania vkladných knižiek, podpisu zmlúv, starostlivosti o neho a s písomnými vyhláseniami nižšie uvedených svedkov ohľadne starostlivosti.

Máme   za   to,   že   súd   pochybil   aj   v   tomto   prípade,   ak   nepreveril   opodstatnenosť neúčasti   poškodeného   na   hlavnom   pojednávaní   a   uspokojil   sa   iba   z   jeho   výpoveďou pred vyšetrovateľom, ktorá však nemôže byť úplná a dostatočná na objasnenie veci bez umožnenia sťažovateľky klásť mu otázky.»

Sťažovateľka ďalej poukázala na svedecké tvrdenia poškodeného o zlej starostlivosti zo   strany   sťažovateľky,   ktorá   bola   dôvodom   jeho   odchodu   od   nej   a o ktoré   sa   podľa vyjadrenia   sťažovateľky   vo   významnej   miere   opieral   aj   konajúci   súd,   a   odkázala na vyjadrenia   7   svedkov   pripojené   v prílohe   sťažnosti,   ktoré   podľa   sťažovateľky   tieto tvrdenia   poškodeného   vyvracajú.   Podľa   názoru   sťažovateľky   účelovosť   týchto   tvrdení poškodeného je daná jeho snahou o opätovné získanie bytu, ktorý v minulosti daroval spolu so svojou manželkou sťažovateľke a jej manželovi, čoho dôkazom je podľa sťažovateľky skutočnosť, že po podaní trestného oznámenia podal poškodený 31. mája 2005 aj žalobu o vrátenie daru, pričom svojimi vykonštruovanými tvrdeniami chce preukázať porušenie dobrých   mravov.   Sťažovateľka   napokon   dodala,   že   u poškodeného   možno   tiež predpokladať,   že   bol   pri   svojej   výpovedi   a písomných   vyjadreniach   ovplyvnený   inými osobami, s ktorými žije v spoločnej domácnosti a ktoré majú záujem o jeho majetok ako dedičia.

Sťažovateľka   v rámci   svojej   argumentácie   namietala   spôsob   vyhodnotenia vykonaných   dôkazov   svedčiacich   v jej   prospech,   a síce   jej   výpovede   a výpovede   jej manžela, ktoré konajúci súd vyhodnotil ako výpovede účelové poukazujúc na snahu vyhnúť sa trestnej zodpovednosti sťažovateľky a vráteniu neoprávneného majetkového prospechu, čo   považovala   sťažovateľka   za   zdôvodnenie   absolútne   nedostatočné.   Arbitrárnosť odôvodnenia rozsudku videla sťažovateľka v skutočnosti, že konajúci súd „pri hodnotení dôkazov vychádzal z axiómy, že tvrdeniu sťažovateľky a jej manžela a priori nemôže veriť, lebo sa snaží zbaviť trestnej zodpovednosti, ale tvrdeniam poškodeného, bez ohľadu na ich zmätočnosť   a rozpornosť   sa   veriť   musí“.   Sťažovateľka   dôvodila,   že   väčšina   ňou navrhovaných   dôkazov,   ktoré   mali   objasniť   okolnosti   týkajúce   jednak   darovania predmetných   vkladných   knižiek   a jednak   starostlivosti   o poškodeného,   bola   súdom odmietnutá s odôvodnením, že ich nemožno vykonať (výsluch poškodeného, konfrontácia s poškodeným)   a že   nie   sú   pre   konanie   relevantné   (výsluch   svedkov),   čo   považovala sťažovateľka za narušenie spravodlivosti konania a porušenie práv obhajoby.

Sťažovateľka   tiež   formulovala   názor,   že   v posudzovanom   trestnom   konaní   boli zo strany konajúcich súdov nesprávne právne posúdené zmluvy o pristúpení, ktoré podľa nej predstavujú právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k dotknutým vkladom, a to darovaním.   V tomto   kontexte   poukázala   sťažovateľka   na   to,   že   konajúce   súdy   ústavne nesúladným   spôsobom   interpretovali   ustanovenia   §   708   až §   715   zákona   č.   513/1991 Obchodný   zákonník   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Obchodný   zákonník“) a v spojitosti s nimi ustanovenia § 628 až § 630 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení   neskorších   predpisov   upravujúce   inštitút   darovacej   zmluvy.   Sťažovateľka   ďalej uviedla, že v odôvodnení odsudzujúceho rozsudku absentuje úvaha prezentujúca spôsob, na základe   ktorého   dospel   konajúci   súd   k jednoznačnému   a nepochybnému   záveru,   že zmluvami o pristúpení sa sťažovateľka nestala vlastníkom vkladov, ale len oprávneným disponentom. Táto skutočnosť podľa sťažovateľky svedčí o porušení zásady spravodlivého procesu   vyžadujúcej,   aby   odôvodnenie   rozhodnutia   o vine   zo   spáchania   trestného   činu zodpovedalo   požiadavke   preukázania   všetkých   zákonných   znakov   trestného   činu   mimo rozumných   pochybností.   Sťažovateľka   ďalej   dôvodila,   že   z odôvodnenia   odsudzujúceho rozsudku   objektívne   nevyplýva   vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami   a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na druhej strane. Za podstatný fakt,   na   ktorý   by   sa   malo   podľa   názoru   sťažovateľky   konanie   o sťažnosti   sústrediť, sťažovateľka považovala skutočnosť, že jej odsúdenie bolo v rozhodujúcej miere založené len na výpovedi poškodeného z prípravného konania, pri ktorej nebolo rešpektované jej právo na obhajobu – zúčastniť sa tohto výsluchu a klásť poškodenému otázky. Sťažovateľka zdôraznila, že   poškodený,   ktorého   výpoveď   považoval   konajúci   súd   za   kľúčovú,   nebol vypočutý   na   hlavnom   pojednávaní   a nebol   konfrontovaný   so   sťažovateľkou,   pričom pre takýto   postup   neexistovali   legitímne   a rozumné   dôvody.   Sťažovateľka   pokračovala v argumentácii   poukazujúc   na judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len „ESĽP“)   a uviedla,   že   pokiaľ   je výpoveď   podaná   svedkom,   v jej   prípade   poškodeným, v „stricto   sensu“ spôsobilá   podstatným   spôsobom   podporiť   odsúdenie   obvineného,   je usvedčujúcim svedectvom a záruky čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru sú aplikovateľné. Dôkazy preto musia byť zásadne vykonané pred obvineným na verejnom pojednávaní na účely ich kontradiktórneho prerokovania a z tejto zásady môžu existovať výnimky len vtedy, pokiaľ to nie je na úkor obhajoby. Je možné opierať sa o výpoveď získanú počas vyšetrovania, obvinený   však   musí   mať primeranú   a dostatočnú   možnosť   poprieť výpoveď buď počas vyšetrovania, alebo počas pojednávania. Ak je odsúdenie založené výlučne a v rozhodujúcej miere na výpovedi osoby, ktorú obvinený nemohol nikdy vypočuť alebo dať vypočuť, práva obhajoby sú skrátené spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s čl. 6 dohovoru.

Sťažovateľka vo vzťahu k rozhodovaniu krajského súdu uviedla,   že odvolací súd prakticky prevzal závery a argumentáciu prvostupňového súdu, avšak reálne nepreskúmal rozhodujúce   otázky   predostreté   v podanom   odvolaní.   Takýto   postup   krajského   súdu   je podľa   názoru   sťažovateľky   porušením   požiadavky   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia implicitne zahrnutého v práve na spravodlivý proces garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdu dôvodila sťažovateľka analogicky   a   uviedla,   že   dovolací   súd   iba   mechanicky   prevzal   dôvody   prezentované okresným súdom a krajským súdom a neposkytol vo svojom rozhodnutí také argumenty, ktoré by svedčili o skutočnom preskúmaní rozhodujúcich otázok predostretých v podanom dovolaní.

V podaní doručenom ústavnému súdu 14. septembra 2011 sťažovateľka v súvislosti s formulovanou námietkou porušenia čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru poukázala na znalecký posudok z 2. februára 2011, ktorý získala do dispozície nazretím do spisového materiálu Okresného súdu Bratislava III týkajúceho sa konania sp. zn. 12 C 122/2005 vyhotovený z podnetu   Okresného   súdu   Poprad,   ktorého   závery   týkajúce   sa   zdravotného   stavu poškodeného   sa   podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   vzťahujú   na   obdobie   počnúc   už   rokom 2004,   teda   aj   na   časové   obdobie   korešpondujúce   prebiehajúcemu   trestnému   konaniu vedenému proti sťažovateľke. Znalkyňa v predmetnom znaleckom posudku konštatovala, že „vyšetrením   psychických   funkcií   dospela   k záveru,   že   u menovaného   ide   o organické /sklerotickým   ochorením/   poškodenie   mozgových   funkcií   s obrazom   stredne   ťažkej demencie. Ide o chronické degeneratívne ochorenie mozgu, ktoré sa v konkrétnom prípade prejavuje prítomnou ťažkou poruchou pamäti, poruchou orientácie a poruchou intelektu. U vyšetrovaného   je   výrazne   defektný   úsudok   a chápavosť.   Výrazne   u menovaného   je v dôsledku   degeneratívnych   zmien   mozgových   buniek   postihnutá   reč,   tá   je   redukovaná na používanie   pár   slov.   Znalkyňa   u menovaného   zistila   tiež   výraznú   poruchu   myslenia v zmysle neschopnosti previesť logické úlohy, konkrétne na otázku znalkyne, aby uviedol význam porekadla, nechápal ani význam položenej otázky.“.

Sťažovateľka   v tomto   kontexte   zdôraznila,   že   konajúce   súdy   odmietli   bez racionálneho zdôvodnenia vykonať ňou navrhovaný kľúčový dôkaz – výsluch poškodeného na hlavnom pojednávaní v konfrontácii s otázkami obhajoby v snahe dokázať, že všetky podania   a návrhy   poškodeného   v trestnom   konaní   sa   nezakladajú   na   pravde,   pretože poškodený nie je a od počiatku nebol duševne spôsobilý posúdiť obsah a dôsledky svojich úkonov.

  Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru postupom a rozsudkom okresného súdu z 23. novembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 83/2007, postupom a uznesením krajského súdu z 22. apríla   2010   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   To   27/2010,   postupom   a uznesením najvyššieho   súdu   z 2.   februára   2011   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 Tdo 1/2011, predmetné rozhodnutia zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia, ktoré budú povinné zaplatiť sťažovateľke konajúce súdy spoločne a nerozdielne.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 2/2012-47 zo 17. januára 2012 prijal sťažnosť sťažovateľky   na   ďalšie   konanie   v časti   namietaného   porušenia základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru postupom a uznesením krajského súdu z 22. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 27/2010 a postupom a uznesením   najvyššieho   súdu   z 2.   februára   2011   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 Tdo 1/2011.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Krajský súd vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 2. marca 2012 uviedol, že   postup   okresného   súdu   týkajúci   sa   vykonania   dôkazu   (prečítanie   výpovede   svedka poškodeného   z prípravného   konania)   bol   súladný   s obsahom   ustanovenia   §   263   ods.   3 písm. a)   Trestného   poriadku   a krajský   súd   v odvolacom   konaní   tento   postup   náležite zdôvodnil   poukazom   na   lekársku   správu,   podľa   ktorej   bol   poškodený   v čase prvostupňového   konania „občanom   s ťažkým zdravotným postihnutím,   ktoré   mu bránilo zúčastniť sa hlavného pojednávania“. Podľa vyjadrenia krajského súdu „V danom prípade nešlo v diagnóze poškodeného v spojení s vekom, prípadne o demenciu. Išlo len o problémy mobility“,   a tak odvolací súd nemal žiadne pochybnosti o vierohodnosti jeho výpovede z prípravného konania, a to aj s prihliadnutím na „jeho ďalšie aktivity“ a následne vykonané ostatné dôkazy. Krajský súd v závere vyjadrenia uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania   vo   veci   samej   v   zmysle   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

Najvyšší   súd   vo   svojom   liste   doručenom   ústavnému   súdu   22.   februára   2012 formuloval   stanovisko,   v ktorom   odmietol   tvrdenie   sťažovateľky   o arbitrárnosti   ním prijatého uznesenia dôvodiac, že rozhodnutie dáva primeranú odpoveď na základnú otázku vymedzenú   podaným   dovolaním,   ktorou   bola   správnosť   právneho   posúdenia   zisteného skutku,   a odvolal   sa   aj   na   judikát   trestnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. Tpj 32/2007   z 30.   mája 2011 obsahujúci   právnu   vetu, podľa   ktorej   zmluva o pristúpení ku zmluve   o vklade   na   účte   nerieši   vlastnícke   práva   klientov   ku   vkladu.   Najvyšší   súd v ďalšom   bode   poukázal   aj   na   správnosť   postupu   v zmysle   ustanovenia   §   263   ods.   3 písm. a)   Trestného   poriadku   upravujúceho   možnosť   čítania   skoršej   výpovede   svedka z prípravného   konania.   Ďalej   najvyšší   súd   argumentoval,   že   skutkové   námietky sťažovateľky   naznačujúce   duševnú   nespôsobilosť   svedka   poškodeného   už   v čase   činu možno   kvalifikovať iba   ako   výhradu   k spôsobu   hodnotenia   jeho   prečítaných   výpovedí z prípravného   konania,   keď   v otázke   vierohodnosti   poškodeného   zostalo   dokazovanie v základnom konaní neúplné s tým, že pokiaľ by vykonané bolo, nebolo by možné jeho výpoveď   hodnotiť   ako   vierohodnú.   Podľa   najvyššieho   súdu   tieto   skutkové   námietky „predstavujú od 1.9. 2011 potenciálne nový dovolací dôvod podľa § 371 ods. 3 Tr. por. – podľa ktorého minister spravodlivosti podá (na podnet) dovolanie aj proti právoplatnému rozhodnutiu   vychádzajúcemu   zo   skutkového   stavu,   ktorý   bol   na   základe   vykonaných dôkazov   v podstatných   okolnostiach   nesprávne   zistený   alebo   ak   boli   pri   zisťovaní skutkového   stavu   závažným   spôsobom   porušené   ustanovenia,   ktorými   sa   má   zabezpečiť objasnenie veci“.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   v uvedenom   kontexte   v posudzovanej   veci sťažovateľky prichádza do úvahy eventuálne len otázka dostatočného objasnenia veci, nie však to, že by najvyšší súd porušil jej právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia ako súčasť práva na spravodlivý proces. V závere svojho listu najvyšší súd vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci sťažovateľky.

Argumentáciu k stanoviskám krajského súdu a najvyššieho súdu formuloval právny zástupca   sťažovateľky   v   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   30.   apríla   2012.   Uviedol v ňom,   že   sa   so   stanoviskom   krajského   súdu   nemožno   stotožniť,   pretože   podľa   jeho vyjadrenia v pozícii obžalovanej sťažovateľka neustále poukazovala opierajúc sa o reálne dôkazy   na   duševnú   nespôsobilosť   svedka   poškodeného,   na   ktorého   tvrdeniach   bolo v majoritnej časti založené rozhodnutie prvostupňového súdu, ktoré získal konajúci súd len na základe prečítania zápisnice o jeho výpovedi, pri realizácii ktorej nebolo rešpektované právo sťažovateľky byť pri jeho výsluchu a klásť mu otázky. Za takýchto okolností právny zástupca   sťažovateľky   považoval   za   neprípustné   tvrdiť,   že   zákonnosť   rozhodnutia odvolacieho súdu je založená na preukázaní problémov s mobilitou tohto svedka. Právny zástupca   sťažovateľky   dôvodil,   že   odvolací   súd   sa   jej   obranou   vôbec   nezaoberal a iba mechanicky   prevzal   dôvody   rozhodnutia   obsiahnuté   v rozsudku   okresného   súdu. Všeobecné súdy boli podľa jeho vyjadrenia povinné uskutočniť všetky relevantné opatrenia na   preukázanie   pravdivosti   obrany   sťažovateľky,   predovšetkým   garantovaním   jej   práva na obhajobu, osobitne práva vypočúvať alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti   sebe podľa   čl.   6 ods.   3 písm. d)   dohovoru,   čo sa   však v postupe krajského súdu nestalo. Krajský súd ako súd odvolací vôbec neprihliadol na sťažovateľkou formulované odvolacie dôvody a svoj postoj žiadnym legitímnym spôsobom neodôvodnil, čím podľa názoru   právneho   zástupcu   sťažovateľky   porušil   aj   jej   právo   na   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia   tvoriace   súčasť   práva   na   spravodlivý   proces   garantovaného   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   Vo vzťahu   k stanovisku   najvyššieho   súdu   právny   zástupca   sťažovateľky poukázal na formalistický   výklad príslušných   ustanovení   Trestného poriadku   obsiahnutý v jeho rozhodnutí, kde podľa názoru právneho zástupcu sťažovateľky najvyšší súd svoje rozhodovanie   podriadil   jeho   nesprávnej   zužujúcej   interpretácii,   čím   fakticky   odmietol poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľky.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   7.   septembra   2012   právny   zástupca sťažovateľky oznámil, že sťažovateľka súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po oboznámení   sa   s   ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyjadrení odporcov a sťažovateľky, ako aj z obsahu príslušného spisového materiálu   zistil   a zrekapituloval tieto relevantné skutočnosti:

1. Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru z 26.   mája 2005 bolo sťažovateľke vznesené obvinenie pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 4 písm. c) Trestného zákona,   a to   na   základe   predchádzajúceho   trestného   oznámenia   poškodeného   a jeho predchádzajúceho (jediného vykonaného) výsluchu z 21. marca 2005 realizovaného teda ešte   pred   vznesením   obvinenia   sťažovateľke,   v rámci   ktorého   sa   pred   vyšetrovateľom svedok poškodený výslovne zmienil o svojom nepriaznivom zdravotnom stave, pre ktorý bol aj viackrát hospitalizovaný („som vojnový invalid a som   ochrnutý na ľavú polovicu tela“).   Návrhu   sťažovateľky   na   vykonanie   konfrontácie   s poškodeným   predloženému v rámci   prípravného   konania,   vyhovené   nebolo   a nebola   jej   poskytnutá   ani   možnosť konfrontovať svedka poškodeného prostredníctvom svojho obhajcu.

2.   Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   T   83/2007   z 23.   novembra   2009   uznal sťažovateľku vinnou zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 4 písm. c) Trestného   zákona.   V   odôvodnení   rozsudku   poukázal   na   jednej   strane   na   výpoveď sťažovateľky   a jej   manžela   svedčiace   v   jej prospech,   na   strane   druhej   na   výpoveď poškodeného z prípravného konania, ktorú ako dôkaz odvolávajúc sa na lekársku správu o imobilite   poškodeného   vykonal   s odkazom   na   ustanovenie   §   263   ods.   3   Trestného poriadku prečítaním zápisnice o jeho výsluchu na hlavnom pojednávaní. Okrem výpovede poškodeného ako na relevantné dôkazy svedčiace v neprospech sťažovateľky okresný súd poukázal na výpovede štyroch svedkov. V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že návrh   obhajoby   vypočuť   poškodeného   a vykonať   jeho   konfrontáciu   so   sťažovateľkou odmietol   vzhľadom   na   zdravotný   stav   poškodeného,   ktorý   mu   nedovoľuje   zúčastniť sa osobne   hlavného   pojednávania.   Vo   vzťahu   k   návrhu   obhajoby   na   vykonanie   ďalších dôkazov   –   konkrétne   vypočutie   dvoch   svedkov „na   objasnenie   rodinných   vzťahov a súvislosti“, okresný súd dôvodil, že ho odmietol, „nakoľko sa týka okolnosti nepodstatnej pre   rozhodnutie   o veci   samotnej   a zrejme   svedkovia   nie   sú   až   takí   dôležití,   nakoľko v prípravnom   konaní   nie   sú   nikým   spomínaní“. Okresný   súd   kvalifikoval   obranu sťažovateľky   ako   účelovú,   vedenú   snahou   vyhnúť   sa   trestnej   zodpovednosti,   ako   aj povinnosti vrátenia neoprávneného majetkového prospechu, rovnako hodnotil aj výpoveď manžela sťažovateľky. Okresný súd považoval za preukázanú skutočnosť, že sťažovateľka nadobudla   dispozičné   právo   ku   vkladným   knižkám   patriacim   poškodenému   a jeho manželke. Na základe výpovede poškodeného a svedkov okresný súd uzavrel, že peniaze na týchto vkladných knižkách mali byť použité pre potreby poškodeného a jeho manželky a až po ich smrti mohla s finančnými prostriedkami, ktoré na vkladných knižkách ostanú, disponovať   sťažovateľka.   Okresný   súd   konštatoval,   že   dokazovaním   bolo   zistené,   že sťažovateľka   finančné   prostriedky   z vkladných   knižiek   vybrala   bez   vedomia   a súhlasu poškodeného,   za   predčasný   výber   zaplatila   náhradu   vo   vysokej   sume, vkladné   knižky následne zrušila a časť z týchto finančných prostriedkov   použila na kúpu nehnuteľnosti, ktorá nebola určená pre potreby poškodeného. V závere okresný súd zhrnul: „I keď nie je nikde   písomne   ustanovené,   že   obžalovaná   môže   disponovať   s peniazmi   na   vkladných knižkách až po smrti poškodeného, súd nemal dôvod pochybovať o tvrdení poškodeného, že to   bolo   dojednané   ústne.   Obžalovaná   sa   zmluvou   o pristúpení   k zmluve   o vklade   stala oprávnená disponovať vkladom, ale nestala sa vlastníčkou finančných prostriedkov. Ich vlastníkmi   boli   manželia   M.   a po   smrti   manželky   poškodený.   Obžalovaná   teda   nebola oprávnená bez súhlasu poškodeného nakladať s peniazmi z vkladnej knižky ako s vlastnými, a keďže tak urobila, prisvojila si cudziu vec, ktorá jej bola zverená, čím naplnila zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 248 odsek 1, odsek 4 Tr. zák. (zák. č. 140/1961 Zb.) po subjektívnej a objektívnej stránke.“

3.   Prvostupňové   rozhodnutie   napadla   sťažovateľka   20.   januára   2010   odvolaním, ktoré   obsahovalo   argumentáciu   totožnú   s tou,   ktorú   formulovala   v sťažnosti   podanej ústavnému súdu. V odvolaní predostrela sťažovateľka návrh na vykonanie najmä týchto špecifikovaných dôkazov: sťažovateľka žiadala opätovne o vypočutie svedka poškodeného na hlavnom pojednávaní; žiadala o vyhotovenie odborného znaleckého posudku týkajúceho sa   svedeckej   spôsobilosti   poškodeného;   ďalej navrhla   vypočuť   8   svedkov,   ktorých svedectvá mali objasniť jednak okolnosti týkajúce sa sťažovateľkou tvrdeného darovania vkladných knižiek a jednak okolnosti týkajúce sa starostlivosti o svedka poškodeného v čase jeho pobytu u sťažovateľky; sťažovateľka takisto žiadala o vykonanie dôkazu – prečítanie závetu   svedka   poškodeného,   ktoré   malo   podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   preukázať,   že sporné finančné prostriedky poškodený v závete vôbec nezmienil, pretože si bol vedomý, že ich v minulosti daroval sťažovateľke.

2. Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   2   To   27/2010   z 22.   apríla   2010   odvolanie sťažovateľky   podľa   ustanovenia   §   319   Trestného   poriadku   zamietol   dôvodiac,   že v intenciách   ustanovenia   §   317   ods.   1   Trestného   poriadku   preskúmal   zákonnosť a odôvodnenosť   všetkých   výrokov   napadnutého   rozsudku,   proti   ktorým   smerovalo odvolanie sťažovateľky, ako aj správnosť postupu konania, ktoré rozsudku predchádzalo, a zistil nedôvodnosť podaného odvolania. Krajský súd konštatoval, že prvostupňový súd vykonal všetky dostupné dôkazy nevyhnutné pre jeho spravodlivé rozhodnutie a rešpektoval pritom   zásadu   objasňovania   okolností   svedčiacich   v prospech   obžalovaného   s rovnakou starostlivosťou ako pri objasňovaní okolností svedčiacich v jeho neprospech. Krajský súd odvolávajúc sa na zdravotný stav poškodeného vykonal dôkaz prečítaním jeho svedeckej výpovede z prípravného konania. Krajský súd ďalej poukázal na výpovede troch svedkov svedčiacich v neprospech sťažovateľky, ktorí podľa vyjadrenia krajského súdu vo svojich výpovediach uviedli, že „úmysel manželov M. bol taký, aby obžalovaná s manželom mohli po ich smrti s peniazmi manipulovať a peniaze uložené v banke nesmeli vybrať počas ich života,   mali byť   použité   pre ich   potreby“.   V nadväznosti   na to   dodal,   že prvostupňový rozsudok podrobne rozoberá aj ďalšie listinné dôkazy, a síce vyjadrenie peňažného ústavu, zmluvy o pristúpení, notársku zápisnicu a listy poškodeného adresované sťažovateľke a jej manželovi, z ktorých vyplýva skutočnosť, že sa o poškodeného riadne nestarali a bez jeho vedomia a súhlasu zrušili vkladné knižky. Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu   o účelovosti   obrany   sťažovateľky.   Citujúc   zákonné   znenie   skutkovej   podstaty trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 4 Trestného zákona krajský súd zhrnul svoje skutkové   a právne   závery,   podľa   ktorých   podpísaním zmlúv   o pristúpení   vznikol   vzťah medzi sťažovateľkou a peňažným ústavom, na základe ktorého mohla ako splnomocnená osoba   vyberať   vložený   vklad,   no   nemohla   s ním   disponovať   bez   súhlasu   a proti   vôli vkladateľov, teda poškodeného, pretože podpísaním uvedených zmlúv nedošlo automaticky k   vzniku   vlastníckeho   práva   sťažovateľky   ku   vkladom,   ale   vlastníkom   ďalej   ostával poškodený   a jeho   manželka.   Úmyselným   konaním   si   podľa   vyjadrenia   krajského   súdu sťažovateľka   prisvojila   cudziu   vec,   pretože   konala   v rozpore   s účelom   a vôľou poškodeného,   pričom   za   podklad   tohto   záveru   považoval   odvolací   súd   predovšetkým samotné   zmluvy   a výpoveď   poškodeného,   ktorú   kvalifikoval   ako   vierohodnú, korešpondujúcu s celým skutkovým stavom. Krajský súd na vysvetlenie formuloval vlastnú logickú   úvahu,   v ktorej   poukázal   na   to,   že   pokiaľ   by   poškodený   s manželkou   chceli sťažovateľke finančné prostriedky z vkladných knižiek darovať, nič im v tom nebránilo, pretože sťažovateľke už predtým darovali byt a iné finančné prostriedky. O takejto možnosti prevodu   peňazí   teda   vedeli,   ale   práve   podpísaním   zmlúv   o pristúpení   riešili „určité dochovanie“ s tým, že až v prípade ich smrti sa potenciálny zostatok na vkladných knižkách mal stať vlastníctvom sťažovateľky.

3. Sťažovateľka   právoplatné   rozhodnutie   napadla   mimoriadnym   opravným prostriedkom   –   dovolaním,   ktoré   oprela o dovolací   dôvod   podľa   §   371 ods.   1 písm.   i) Trestného poriadku, teda   že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom   posúdení zisteného skutku a na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. V dovolaní sťažovateľka argumentovala závažnými pochybeniami konajúcich súdov, pričom v prvom rade formulovala námietku, že konajúce súdy sa nesprávne, resp. nedostatočne vysporiadali s najdôležitejšou otázkou trestného činu sprenevery, ktorou je otázka vlastníctva, pretože ich závery   sú v absolútnom rozpore s vykonaným dokazovaním a právnou úpravou, kde poukázala na zmluvy o pristúpení a právnu   úpravu   vlastníctva   vkladov – hmotnoprávne predpisy   o vkladových   účtoch,   podľa   ktorých   sa   na   základe   zmlúv   o   pristúpení   stala majiteľom   nie   vkladných   knižiek,   ale   majiteľom   vkladov.   V ďalšom   bode   dôvodila sťažovateľka   porušením   práva   na   spravodlivý   proces   znemožnením   možností   účinnej obrany odvolávajúc sa na skutočnosť, že oznamovateľ a svedok poškodený v jednej osobe, u ktorého podľa názoru sťažovateľky je dôvodná obava z jeho ovplyvnenia (zmanipulovanie treťou osobou) a nedostatku schopnosti objektívne posudzovať skutočnosti (čo sťažovateľka opierala   o priloženú   lekársku   správu),   nikdy   nebol   konfrontovaný   s otázkami   obhajoby alebo súdu. Sťažovateľka namietala nevyváženosť trestného konania, keď konajúce súdy nebrali   do   úvahy   žiadne   z okolností   predostretých   obhajobou,   nevykonali   navrhované dôkazy   svedčiace   v jej   prospech,   čo   podľa   jej   názoru   zabránilo   objektívnemu   zisteniu skutkového stavu, ktorý konajúce súdy ustálili len na základe tvrdení nepriamych svedkov.

4. Uznesením   sp.   zn.   2   Tdo   1/2011   z 2.   februára   2011   najvyšší   súd   dovolanie sťažovateľky odmietol podľa ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku pre nesplnenie dovolacích   dôvodov.   Najvyšší   súd   dôvodil,   že   námietky   sťažovateľky   o porušení   práva na spravodlivý   súdny   proces   nevypočutím   poškodeného   v štádiu   súdneho   konania a nevykonaním všetkých sťažovateľkou navrhovaných dôkazov, čo spôsobilo neobjektívne zistenie skutkového stavu, stoja mimo uplatnený   dovolací dôvod zakotvený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, preto nebolo možné na ne prihliadať. Najvyšší súd interpretujúc aplikovateľnosť označeného dovolacieho dôvodu   uviedol,   že v rámci tohto dôvodu   možno   uplatňovať   výlučne   námietky   právne,   avšak   nie   chyby   skutkové,   teda nesprávnosť či neúplnosť skutkových zistení.

Najvyšší súd ďalej uviedol, že námietka porušenia práva na spravodlivý proces by mohla byť posúdená iba v kontexte s dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom), pretože základnou zložkou označeného práva je aj právo na obhajobu zahŕňajúce možnosť aspoň raz kontradiktórnym   spôsobom   vypočúvať   svedka,   výpoveď   ktorého   má   podstatný   význam pre rozhodnutie. Najvyšší súd argumentoval, že z tohto princípu kontradiktórnosti pozná aj samotná   judikatúra   ESĽP   výnimky,   a jeho   dodržiavanie   preto   nie   je   absolútne.   Takéto výnimky   podľa   najvyššieho   súdu   predstavujú   situácie   upravené   v ustanoveniach   §   263 ods. 3   písm.   a)   a   b)   Trestného   poriadku,   a preto   v konkrétnom   prípade   sťažovateľky nevypočutie svedka poškodeného na hlavnom pojednávaní, ktorého výpoveď z prípravného konania bola za splnenia podmienok ustanovenia § 263 ods. 3 písm. a) citovaného zákona na   hlavnom   pojednávaní   prečítaná,   nie   je   bez   ďalšieho   porušením   práva   obvineného na obhajobu   zásadným   spôsobom.   Ani   nevyhovenie   návrhom   obhajoby   na   vykonanie dokazovania v celom rozsahu ešte nemožno podľa stanoviska najvyššieho súdu subsumovať pod označený dovolací dôvod. Najvyšší súd na základe uvedeného konštatoval, že nebol naplnený ani dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktorý síce sťažovateľka v podanom dovolaní výslovne neformulovala, ale ktorým sa musel najvyšší   súd   i napriek   tomu   zaoberať,   keďže   bol   identifikovaný   samotným   obsahom dovolania.

Najvyšší súd skonštatoval, že samotný skutok, tak ako je ustálený v tzv. skutkovej vete prvostupňového rozhodnutia, ktorého správnosť a úplnosť nemôže dovolací súd meniť, zodpovedá   tak   z hľadiska   objektívneho   i subjektívneho   zákonným   znakom   skutkovej podstaty trestného činu sprenevery. Najvyšší súd zdôraznil, že ustálený skutok nepochybne vyjadruje   skutočnosť,   že   vklady   na   vkladných   knižkách   boli   vo   vzťahu   k sťažovateľke vecou cudzou   a že pokrýva aj preukázanie úmyselného zavinenia sťažovateľky, pretože z neho   vyplýva   jej   vedomosť,   že   s vkladom   naložila   v rozpore   s účelom,   pre   ktorý   jej vzniklo oprávnenie s ním nakladať. Najvyšší súd ako na ťažiskový základ predmetného záveru   poukázal   na   osobitnú   časť   všeobecných   obchodných   podmienok   príslušného peňažného ústavu, podľa ktorých „banka neskúma vzájomné nároky klientov na peňažné prostriedky na účte a nenesie za tieto nároky alebo iné vzájomné vzťahy klientov žiadnu zodpovednosť“, a preto sťažovateľka uzavretím zmlúv o pristúpení sa stala síce oprávnenou s vkladom   disponovať,   teda   aj   finančné   prostriedky   vybrať   z vkladných   knižiek   a tieto zrušiť, no finančné prostriedky nemohla použiť na iný ako zverený účel.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uplatnila   námietku   porušenia   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na riadne dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe.

Sťažovateľka   v   odôvodnení   sťažnosti   ako   zásadnú   námietku   predostrela tvrdenie o porušení svojho práva na riadne dokazovanie takým spôsobom vykonania, podľa jej   názoru   rozhodujúceho   dôkazu   –   výsluchu   svedka   poškodeného,   ktorým   došlo k neprípustnému   okliešteniu   jej   práva   na   obhajobu.   V ďalšej   nadväzujúcej   rovine sťažovateľka prezentovala argumentáciu o nevyváženosti trestného konania, keď konajúce súdy   odmietli   väčšinu   z   ňou   navrhovaných   dôkazov   bez   toho,   aby   takéto   odmietnutie náležite zdôvodnili.

Napokon   sťažovateľka   načrtla   aj   námietky   o ústavne   nekonformnej   interpretácii relevantnej právnej úpravy.

1. K namietanému porušeniu práva na riadne dokazovanie

Požiadavky obsiahnuté v ods. 3 čl. 6 dohovoru predstavujú zvláštne aspekty práva na spravodlivý   proces   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Do   skupiny   týchto   osobitných trestnoprocesných záruk spravodlivého prerokovania veci pred súdom zaraďuje judikatúra štrasburských orgánov ochrany práva aj právo na riadne dokazovanie garantované čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, ktorého obsahom je právo vypočúvať alebo dať vypočuť svedkov proti sebe, a právo dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe. Zo znenia predmetného článku dohovoru vyplýva, že obvinený má:

a) jednak právo byť prítomný a aktívne sa zapájať do výsluchu svedkov proti sebe,

b) jednak právo, aby sa zabezpečil výsluch svedkov, ktorých výpovede by mali byť v jeho prospech; pričom ani jedno z týchto práv nemá absolútny charakter.

K bodu a) Právo   vypočúvať   alebo   dať   vypočúvať   svedkov   proti   sebe   (ďalej   aj   „právo na výsluch   svedka“)   je   ilustráciou   princípu   rovností   zbraní   vyplývajúceho   z práva spravodlivého prerokovania veci pred súdom a týka sa predovšetkým prípravného konania (kde   k výsluchu   svedkov   dochádza   v niektorých   prípadoch   bez   účasti   obvineného) a následnej   možnosti   prečítať   takúto   svedeckú   výpoveď   pred   súdom   na   hlavnom pojednávaní.   Judikatúra   ESĽP   v zásade   nevylučuje   prečítanie   svedeckej   výpovede z prípravného konania v konaní pred súdom, ale na druhej strane kvalifikuje ako porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru spravidla také prípady, v ktorých   je   odsúdenie   založené   len   na   takto   vykonanom   dôkaze,   čo   považuje za znemožnenie vedenia kontradiktórneho súdneho procesu.   Prečítanie výpovede   svedka z prípravného konania v konaní pred súdom teda na jednej strane nemôže byť samo osebe považované za nezlučiteľné s čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, na druhej strane však použitie takejto výpovede ako dôkazu musí byť zlučiteľné s právami obhajoby, ktorých ochrana je predmetom a účelom čl. 6 dohovoru a platí to predovšetkým v prípadoch, keď obvinený nemal   príležitosť   vypočúvať   alebo   nechať   vypočúvať   tohto   svedka   proti   sebe,   ktorého výpoveď je pred súdom čítaná, v žiadnom predchádzajúcom štádiu trestného konania (napr. rozhodnutie   ESĽP   Unterpertinger   proti   Rakúsku   z 24.   novembra   1986).   Konštantná judikatúra   ESĽP   formuluje stanovisko,   podľa   ktorého   k obmedzeniu   práva   na obhajobu spôsobom nezlučiteľným s čl. 6 dohovoru dochádza predovšetkým vtedy, keď sa odsúdenie zakladá výlučne alebo v rozhodujúcej miere na výpovedi svedka, ktorého obvinený vo fáze vyšetrovania   a ani   v súdnom   konaní   nemal   možnosť   vypočuť   alebo   dať   vypočuť (rozhodnutia ESĽP Van Mechelen a ďalší proti Holandsku z 23. apríla 1997, Balšán proti Českej republike z 18. júla 2006). V tomto kontexte práva obsiahnuté v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru   sú   rozhodovacou   praxou   ESĽP   ponímané   ako   práva   obhajoby   ako   celku, a judikatúra   preto   považuje   za   dostatočné,   ak   bola   možnosť   vypočuť   sporného   svedka poskytnutá   aspoň   obhajcovi   obvineného   za   predpokladu,   že   tento   disponoval   všetkými relevantnými informáciami potrebnými pre účinnú realizáciu obhajoby (napr. rozhodnutia ESĽP Verdam proti Holandsku z 31. augusta 1999, Vebiu proti Českej republike z 26. júla 2003, Kurup proti Dánsku z 10. júla 1985). Právo na výsluch svedka ESĽP interpretuje ako možnosť vyjadriť sa k výpovedi svedka a súčasne možnosť klásť svedkovi otázky, teda ho priamo „vypočúvať“ (napr. rozhodnutia ESĽP Hulki Günes proti Turecku z 19. júna 2003, Atanasov proti Macedónsku z 19. apríla 2011). V súvislosti s otázkou existencie prekážok objektívneho   charakteru   brániacich   vykonaniu   výsluchu   svedka   v „súdnej   sieni“   ESĽP vyslovil,   že   dohovor   zaväzuje príslušné   orgány,   aby   využili   tie   z dostupných   spôsobov alternatívneho vykonania výsluchu, ktoré zachovávajú práva obhajoby v čo najširšej miere (napr.   rozhodnutie   ESĽP   Kachan   proti   Poľsku   z 3.   novembra   2009).   Takisto   ESĽP upozornil vyzdvihujúc osobitný význam rešpektovania práv obhajoby v trestnom konaní, že obvinenému nemožno odoprieť jeho právo garantované mu čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru s odkazom na skutočnosť, že vnútroštátne právo pre rozhodnutie o oprávnenosti trestného obvinenia umožňuje použiť „prehlásenie“ uskutočnené v etape pred súdnym prerokovaním prípadu   osobami   ex   post   nedostupnými   (napr.   svedok,   ktorého   pobyt   v čase   súdneho pojednávania nie je známy; svedok, ktorý objektívne nie je schopný vypovedať pred súdom a pod.); [pozri napr. rozhodnutie ESĽP Fausciana proti Taliansku z 1. apríla 2004].

Aj ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej praxe v intenciách čl. 154c ods. 1 ústavy zohľadňuje   popísané   interpretačné   východiská   zastrešujúce   obsah   sťažovateľkou namietaného porušenia čl. 6 ods. 3 písm. d) v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru (a súčasne čl. 46   ods.   1   ústavy),   a preto   posúdil,   či   postup   konania   v trestnej   veci   sťažovateľky nevybočoval z takto vymedzených limitov.

Z odôvodnení   rozhodnutí   konajúcich   súdov   vyplýva,   že   odsúdenie   sťažovateľky založili na skutkovom zistení o spreneverení cudzích finančných prostriedkov (patriacich poškodenému)   vychádzajúcom   predovšetkým   z tvrdenia   poškodeného   (ako   jediného priameho   svedka)   o existencii   ústneho   dojednania,   podľa   ktorého   sťažovateľka   síce na základe zmlúv o pristúpení bola oprávnená disponovať s vkladom, avšak s finančnými prostriedkami   ako   s vlastnými   mohla   nakladať   až   po   smrti   poškodeného.   Rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, ale aj samotná podstata posudzovaného skutku (výlučná vôľa   poškodeného   ako   vlastníka   finančných   prostriedkov   určujúca   charakter   možností sťažovateľky   disponovať   s jeho   finančnými   prostriedkami)   profilovali   výpoveď   svedka poškodeného ako rozhodujúci dôkaz viny sťažovateľky.

Keďže   výpoveď   svedka   poškodeného,   nevypočutého   na   hlavnom   pojednávaní, vykonaná   prečítaním   zápisnice   o jeho   výsluchu   z prípravného   konania   bola   určujúcim a kľúčovým   dôkazom   („déterminante“)   pre   odsúdenie   sťažovateľky,   bolo   povinnosťou konajúcich súdov postupovať nanajvýš opatrne a podrobiť postup prísnemu preskúmaniu spoľahlivosti   tohto   dôkazu   vrátane   rešpektovania   pevných   procesných   záruk   vzhľadom na vysoký stupeň rizika, ktorý dôkaz takéhoto charakteru so sebou prináša.

Ústavný   súd   preto   z hľadiska   požiadavky   rešpektovania   všetkých   aspektov spravodlivosti trestného konania skúmal, či spomínané riziko konajúce súdy vyvážili inými faktormi   zaručujúcimi   korektnosť   a spravodlivosť   posudzovaného   trestného   konania. Úlohou   ústavného   súdu   v tomto   kontexte   nebolo   hodnotenie   zhromaždených   dôkazov, na ktorých súdy založili svoje rozhodnutie, ale preskúmanie, či posudzované súdne konanie ako celok vrátane spôsobu vykonávania dôkazov bolo spravodlivé.

Všetky   dôkazy   by   mali   byť   v zásade   vykonávané   za   prítomnosti   obvineného na verejnom   pojednávaní   pre   účely   ich   kontradiktórneho   prerokovania,   kde   sú   dôkazy predložené   pred   obvineného   ku   kontradiktórnej   diskusii   (rozhodnutie   ESĽP Barberá, Messegué a Jabardo proti Španielsku zo 6. decembra 1988). Ako už bolo povedané, z tohto pravidla   akceptuje výnimky   aj judikatúra   štrasburských   orgánov   ochrany práva   a počíta s nimi   i samotný   Trestnoprocesný   kódex,   avšak   za   predpokladu   rešpektovania   práva na obhajobu.

Podľa ustanovenia § 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku zápisnica o výpovedi spoluobžalovaného alebo svedka   sa   môže prečítať (okrem   iných   zákonne vymedzených situácii) aj vtedy, ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona a taká osoba zomrela alebo sa stala nezvestnou, pre dlhodobý pobyt v cudzine alebo na neznámom mieste nedosiahnuteľnou, alebo ochorela na chorobu, ktorá natrvalo alebo na dlhší čas znemožňuje jej výsluch, alebo ak sa taká osoba ani na opätovné predvolanie súdu k výsluchu bez dôvodného ospravedlnenia nedostaví a jej predvedenie bolo neúspešné; ak ide o výpoveď svedka, u ktorého bol v čase jeho výpovede v prípravnom konaní, ktorá sa má prečítať, dôvodný predpoklad, že na hlavnom pojednávaní ho nebude možné vypočuť, možno jeho výpoveď prečítať len vtedy, ak bol o úkone riadne upovedomený obvinený, a ak má obhajcu, jeho obhajca.

Prvoradou povinnosťou súdov bolo teda preveriť, či existoval opodstatnený dôvod na to, aby bolo od výsluchu svedka poškodeného na hlavnom pojednávaní upustené, teda náležite zistiť,   či   neprítomnosť tohto svedka   bolo možné naozaj ospravedlniť (obdobne pozri rozhodnutie ESĽP Al-Khawaja a Tahery proti Spojenému kráľovstvu z 15. decembra 2011). Svedok poškodený bol v rámci vedeného trestného konania vypočutý iba raz, a to v rámci prípravného konania pred vznesením obvinenia sťažovateľke. Po následnej žiadosti sťažovateľky   o vykonanie   konfrontácie   s daným   svedkom   predloženej   v priebehu prípravného   konania   bolo   pre   potreby   prípravného   konania   predložené „Oznámenie o zdravotnom   stave“ z 12.   decembra   2006   vystavené   ošetrujúcou   lekárkou   svedka poškodeného, v ktorej sa na základe jeho žiadosti táto vyjadrila, že „z vážnych zdravotných dôvodov   je   neschopný   teraz   ani   v budúcnosti   zúčastniť   sa   vypočutia   –   konfrontácie ohľadom   hnuteľného   aj   nehnuteľného   majetku“, a stanovisko   obdobného   charakteru vystavila   ošetrujúca   lekárka   na   základe   žiadosti   svedka   poškodeného   aj   v rámci   etapy prvostupňového súdneho konania 4. marca 2008. V danom kontexte sťažovateľka v rámci uplatneného odvolania z 19. januára 2010, kde (okrem iného) žiadala o riadne vypočutie svedka   poškodeného   na   hlavnom   pojednávaní,   upozornila   odvolací   súd   na   relevantnú skutočnosť,   a síce,   že   sa   svedok   (poškodený)   napriek   spomínaným   lekárskym   správam o jeho   nepriaznivom   zdravotnom   stave   osobne   zúčastnil   (28.   novembra   2007)   súdneho pojednávania v inej občianskoprávnej veci prerokovávanej Okresným súdom Bratislava III. Krajský   súd   ako   súd   odvolací   však   tak   závažnej   informácii   vyvolávajúcej   minimálne pochybnosti o existencii relevantných dôvodov na uplatnenie výnimky zo zásady ústnosti konania   a priameho   oboznámenia   sa   sudcu   s dôkazmi   („principio   deĺ   immutabilita   del giudice   del   dibattimento“)   nevenoval   žiadnu   pozornosť,   a teda   sa   s   ňou   nijako nevysporiadal,   čím   podľa   názoru   ústavného   súdu   vážne   narušil   spravodlivú   rovnováhu konania v neprospech sťažovateľky.

Oveľa   závažnejším   negatívnym   faktorom,   pokiaľ   ide   o   zákonné   požiadavky citovaného ustanovenia Trestného poriadku, bola skutočnosť, že preukázateľne existovala prekážka   predvídaná   dotknutou   právnou   úpravou   [§   263   ods.   3   písm.   a)   Trestného poriadku],   ktorá   vylučovala   možnosť   prečítania   výpovede   svedka   poškodeného z prípravného konania na hlavnom pojednávaní. Počas výpovede v prípravnom konaní sa totiž   svedok   poškodený   pred   vyšetrovateľom   výslovne   zmienil   o charaktere   svojho nepriaznivého zdravotného stavu a s tým súvisiacou opakovanou hospitalizáciou. Uvedené skutočnosti spolu so skutočnosťou vysokého veku svedka poškodeného zakladali dôvodný predpoklad (o ktorom hovorí citované ustanovenie Trestného poriadku), že na hlavnom pojednávaní ho nebude možné vypočuť. Pretože išlo o výsluch vykonaný pred vznesením obvinenia sťažovateľke, nebola o tomto úkone (ani jej právny zástupca) nijakým spôsobom upovedomená.

Najzávažnejšou z pohľadu prezentovanej judikatúry štrasburských orgánov ochrany práva je však skutočnosť, že sťažovateľke možnosť „vypočúvať“ tohto určujúceho svedka obžaloby nebola nikdy poskytnutá.

V ďalšej rovine ústavný súd sústredil svoju pozornosť na sťažovateľkou predostretú otázku   spoľahlivosti   výpovede   dotknutého   svedka   poškodeného,   vo   vzťahu   ku   ktorej zdôraznila, že nebola napriek jej opakovaným a zdôvodneným výhradám prednášaným už od počiatku vedeného trestného konania konajúcimi súdmi vyriešená.

Okresný súd a krajský súd vo svojich rozhodnutiach uviedli, že nemali dôvod neveriť tvrdeniam   svedka   poškodeného   a že   jeho   výpoveď   považovali   za   hodnovernú a presvedčivú,   sťažovateľka   však   argumentovala,   že   práve   naopak,   existovali   okolnosti signalizujúce duševnú nespôsobilosť svedka poškodeného riadne vypovedať,   na základe ktorých tvrdení sťažovateľka navrhovala na posúdenie jeho svedeckej spôsobilosti pribratie znalca.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v súvislosti   s otázkou   svedeckej   spôsobilosti   svedka poškodeného   vzhľadom   na   informácie   týkajúce   sa   jeho   osoby,   jednak   tie,   na   ktoré sťažovateľka v rámci svojej obrany upozorňovala (vyjadrenia svedka poškodeného, ktoré si podľa   názoru   sťažovateľky   odporovali   navzájom   a ktoré   odporovali   aj   niektorým vyjadreniam vypočutých svedkov; domnienka o možnosti manipulácie svedka poškodeného vzhľadom na jeho duševný stav zo strany tretej osoby), ale predovšetkým tie, o ktorých existovali   v spisovom   materiáli   pripojené   relevantné   listinné   podklady   – „Prepúšťacia správa“ zo 4.   apríla   2003   obsahujúca   informácie   o psychiatrickou   vyšetrení   svedka poškodeného   so   stanovenou   diagnózou   („nespecif.   organicka   porucha   osobnosti po poskodeni a dysf. mozgu, delirium nasadujuce na demenciu...“), bolo úlohou konajúcich súdov postupovať s osobitnou starostlivosťou,   tieto závažné informácie náležite preveriť a v kontexte   výsledkov   týchto   zistení   vyhodnotiť   hodnovernosť   výpovede   svedka poškodeného,   resp.   jeho   spôsobilosť   riadne   vypovedať.   Konajúce   súdy   však   situáciu podcenili, tak závažné signály prešli mlčaním a nevenovali im žiadnu pozornosť, ktorá tak ako   preukazuje   listinný   dokument   predložený   ústavnému   súdu   sťažovateľkou,   bola absolútne   na   mieste   (znalecký   posudok   z 2.   februára   2011   o duševnom   stave   svedka poškodeného,   v ktorom   znalec   kvalifikoval   jeho   psychický   stav   ako   tak   závažný,   že vylučuje   schopnosť   menovaného   previesť   objektívne,   racionálne   a správne   akýkoľvek právny úkon, a súčasne navrhol pozbaviť ho spôsobilosti na právne úkony).

V intenciách   prezentovanej   judikatúry   teda   možno   skonštatovať,   že   na   strane sťažovateľky, ktorá nemala v žiadnej fáze konania možnosť konfrontovať či už osobne alebo   prostredníctvom   svojho   obhajcu   kľúčového   svedka   obžaloby,   u ktorého   navyše obhajobou   prezentované   závažné informácie   spochybňujúce spoľahlivosť   jeho   výpovede neboli nijakým spôsobom súdom preverené, došlo ku skráteniu práv obhajoby spôsobom nezlučiteľným s obsahom čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, čím bola sťažovateľka pripravená o spravodlivé konanie garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navyše, na vykonanie dôkazu prečítaním výpovede svedka poškodeného z prípravného konania na hlavnom pojednávaní zjavne   nebola   splnená   jedna   z   obligátornych   podmienok,   ktoré   požadoval   aj   samotný Trestný poriadok.

K bodu b) Právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahrnuje právo, aby každá strana (trestného) súdneho konania mala primeranú možnosť obhajovať svoju záležitosť pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (rozhodnutie ESĽP Szwabowicz proti Švédsku z 30. júna 1959).

V rámci   garancií   práva   na   obhajobu   v prípade   uplatnenia   návrhu   obvineného na výsluch svedka v jeho prospech má byť tento návrh posudzovaný kritériom užitočnosti takéhoto dôkazu pre rozhodnutie, pričom konajúci súd nie je povinný takémuto návrhu bezpodmienečne   vyhovieť.   Adekvátna   obhajoba   pred   súdom   nevyžaduje   predvolanie a výsluch každého svedka, ktorého navrhla obhajoba, je však potrebné vždy posúdiť, či nevypočutie svedkov alebo nevykonanie iných dôkazov nestavia obvineného ako účastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní so stranou obžaloby (pozri rozhodnutia ESĽP Engel a ostatní proti Holandsku z 8. júna 1976; De Haes a Gijsels proti Belgicku z 24. februára   1997).   V prípade   odmietnutia   návrhu   obvineného   na   výsluch   svedka   je konajúci   súd   povinný   toto   odmietnutie   v rámci   zásady   spravodlivého   súdneho   procesu riadne zdôvodniť (napr. rozhodnutia ESĽP Vidal proti Belgicku z 22. apríla 1992, Sgarbi proti Taliansku z 21. októbra 2008, Köktas proti Nemecku z 13. septembra 2011). Takisto treba poukázať na skutočnosť, že ESĽP v rámci svojej rozhodovacej činnosti už konštatoval porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru v prípadoch, v rámci ktorých obvinenému súd nepovolil ani jedného alebo väčšinu z ním navrhovaných svedkov v jeho prospech na úkor rovnováhy a rovnosti medzi stranou obžaloby a obhajoby (napr. rozhodnutie ESĽP Vaturi proti Francúzsku z 13. apríla 2006). Článok 6 ods. 3 písm. d) dohovoru teda   neukladá povinnosť predvolať všetkých svedkov, ale jeho cieľom je zabezpečiť rovnosť prostriedkov (rozhodnutie ESĽP Pisano proti Taliansku z 24. októbra 2002).

Z obsahu   spisového   materiálu   vyplýva,   že   sťažovateľka   v rámci   prvostupňového konania navrhovala vypočutie troch svedkov vo svoj prospech, ktorí mali súdu objasniť charakter   relevantných   rodinných   vzťahov   a ostatných   podstatných   súvislostí,   ako   aj vykonanie   ďalších   dôkazov   (oboznámenie   sa   s okolnosťami   dedičského   konania po manželke svedka poškodeného, v rámci ktorého podľa vyjadrenia sťažovateľky neboli sporné   finančné   prostriedky   na   vkladných   knižkách   predmetom   dedičského   konania; prečítanie závetu svedka poškodeného, do ktorého podľa vyjadrenia sťažovateľky svedok poškodený sporné finančné prostriedky na vkladných knižkách nezahrnul) a, samozrejme, priame vypočutie svedka poškodeného. Prvostupňový súd prečítal zápisnicu z prípravného konania o výsluchu svedka poškodeného, zo svedkov navrhnutých obžalobou svedčiacich v neprospech sťažovateľky vypočul na hlavnom pojednávaní 3 svedkov, pričom sa nijako nevysporiadal s námietkami sťažovateľky o možnej účelovosti výpovede jedného z týchto svedkov vzhľadom na jeho pomer k veci. Okresný súd takisto prečítal zápisnicu o výpovedi štvrtého svedka obžaloby, ktorého výsluch bol vykonaný len v rámci prípravného konania a o ktorého vykonaní nebola sťažovateľka v prípravnom konaní nijako oboznámená, a teda ho   nemala   nikdy   možnosť   konfrontovať   či   už   osobne,   alebo   prostredníctvom   svojho obhajcu. Zo sťažovateľkou navrhovaných svedkov vykonal výsluch jedného z nich, pričom jeho   výpoveď   vzhľadom   na   jeho   pomer   k osobe   sťažovateľky   (manžel   sťažovateľky) považoval za účelovú, rovnako ako výpoveď sťažovateľky. Vo vzťahu k zvyšným dvom svedkom navrhovaným sťažovateľkou súd skonštatoval, že „Tento dôkaz súd tiež odmietol, nakoľko sa týka okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie o veci samotnej a zrejme svedkovia nie sú až takí dôležití, nakoľko v prípravnom konaní nie sú nikým spomínaní“, z obsahu spisu však jasne vyplýva, že sťažovateľka o vypočutie týchto svedkov v rámci prípravného konania žiadala.

V podanom   odvolaní   sťažovateľka   žiadala   opätovne   o   vypočutie   svedka poškodeného   na   hlavnom   pojednávaní,   ďalej navrhla   vypočuť   8   svedkov,   ktorí   mali objasniť   jednak   okolnosti   týkajúce   sa   sťažovateľkou   tvrdeného   darovania   vkladných knižiek, jednak okolnosti týkajúce sa otázky starostlivosti   o svedka   poškodeného v čase jeho pobytu   u sťažovateľky, a takisto   žiadala   o   vykonanie dôkazu   – prečítanie   závetu svedka   poškodeného,   ktorý   mal   podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   potvrdzovať   darovanie vkladných knižiek sťažovateľke. Krajský súd považoval výpoveď svedka poškodeného za jednoznačnú   a   súčasne   podporenú   výpoveďami   3   svedkov   navrhnutých   obžalobou svedčiacich   v neprospech   sťažovateľky,   z ktorých   dvaja   boli   vypočutí   v rámci prvostupňového konania a jeden len v rámci prípravného konania. Výpoveď štvrtého svedka obžaloby, u ktorého sťažovateľka namietala hodnovernosť jeho výpovede pre jeho pomer k veci, krajský súd z uvedeného okruhu svedkov svedčiacich v neprospech sťažovateľky bez bližšieho zdôvodnenia vypustil. Výpoveď sťažovateľky (ktorú podporovalo svedectvo jedného z ňou navrhnutých svedkov – manžel sťažovateľky) hodnotil ako účelovú. Ďalej krajský   súd   poukázal   na   skutkové   zistenia   o   negatívnych   ľudských   vzťahov   medzi poškodeným a sťažovateľkou, ktoré považoval za preukázané výpoveďami spomínaných 3 svedkov, ako aj listinnými dôkazmi (listy poškodeného adresované sťažovateľke). Krajský súd   nijako   podrobnejšie   nevysvetlil,   z akých   dôvodov   nebolo   vyhovené   návrhom sťažovateľky   na vykonanie   dokazovania,   iba   formálne   skonštatoval,   že „Okresný   súd vykonal všetky dostupné dôkazy nevyhnutné na jeho rozhodnutie, riadiac sa pritom zásadou, že s rovnakou starostlivosťou treba objasňovať okolnosti svedčiace proti obžalovanému, ako   aj   okolnosti,   ktoré   svedčia   v jeho   prospech   a vykonal   dôkazy   tak,   aby   mohol spravodlivo rozhodnúť.“.

Spravodlivosť konania si v posudzovanom prípade sťažovateľky vyžadovala, aby sa aj   jej   ponúkol   primeraný   priestor   brániť   sa   presne   a účinne.   Odhliadnuc   od   zmlúv o pristúpení, na ktoré ako na listinné dôkazy poukazovali obe strany, a výpovede priameho svedka poškodeného, čomu sa ústavný súd venoval v bode a), z hľadiska jednoduchého aritmetického   ponímania   na   jednej   strane   boli   krajským   súdom   ako   vykonané   dôkazy zohľadnené   výpovede   3   nepriamych   svedkov   navrhnutých   obžalobou   svedčiacich v neprospech   sťažovateľky,   kde   u jedného   z nich   boli   práva   obhajoby   skrátené neakceptovateľným   spôsobom   (výsluch   svedka   vykonaný   len   v prípravnom   konaní   bez poskytnutia   možnosti   sťažovateľke   „vypočúvať“   svedka),   a listinné   dôkazy,   prevažne písomné   prejavy   svedka   poškodeného,   ktorých   relevancia   je   vzhľadom   na   okolnosti uvedené v bode a) spochybnená. Priestoru, ktorý bol poskytnutý sťažovateľke, zodpovedá výsluch jedného z ňou navrhovaných svedkov, ku ktorého relevancii sa však krajský súd v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   nijako   nevyjadril   (a   teda   ho   nevyhodnotil),   zvyšným návrhom sťažovateľky na vykonanie dôkazov vyhovené nebolo, no s touto skutočnosťou sa krajský súd v odôvodnení rozhodnutia nijako argumentačne nevysporiadal. Takto zistený aritmeticky   vyjadrený   pomer   síl   za súčasnej   absencie   dostatočného   zdôvodnenia zamietnutia   návrhov   sťažovateľky   na   vykonanie   dôkazov   a porušenia   práv   obhajoby v prípade   jednej   zo svedeckých   výpovedí   v neprospech   sťažovateľky   potvrdzuje nerovnováhu konania a je nezlučiteľný so zásadou spravodlivého súdneho procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd prijal preto záver, že strana obhajoby bola obmedzená natoľko, že bola sťažovateľka aj z uvedeného hľadiska pripravená o spravodlivé konanie, ktoré by prebiehalo v duchu plného práva na obhajobu a princípu „rovnosti zbraní“.

2. K námietkam neústavnej interpretácie relevantnej právnej úpravy

Pokiaľ   ide   o argumentáciu   sťažnosti   obsahujúcu   námietky   o protiústavnej interpretácii   relevantnej   právnej   úpravy   Obchodného   zákonníka   a Občianskeho   kódexu, v ktorej   konajúce   súdy   s podporou   stanoviska   dovolacieho   súdu   uzavreli,   že   zmluva o pristúpení ku zmluve o vklade na účte nerieši vlastnícke práva klientov ku vkladu,   je ústavný   súd   toho   názoru,   že   ju   nemožno   považovať   za   arbitrárnu.   Právny   záver,   že pristúpenie   k zmluve   o vklade   bez   ďalšieho   ešte   neznamená,   že   vlastník   finančných prostriedkov previedol vlastnícke právo k nim na pristupujúcu osobu, totiž dovolací súd náležite podporil odkazom na ustálenú judikačnú prax.

Vychádzajúc   zo   všetkých   čiastkových   záverov   ústavný   súd   kvalifikuje   postup krajského súdu ako inštančne nadriadeného prvostupňovému súdu, ktorého povinnosťou bolo   poskytnúť   ochranu   sťažovateľke   garantovaným   právam   vyplývajúcim   z ústavy a dohovoru   ako   ústavne   neudržateľný,   odporujúci   obsahu   čl.   46   ods.   1   ústavy a nekonformný so zárukami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru, a preto skonštatoval ich porušenie, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu. Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu, ktorému ako súdu dovolaciemu prislúchala ex offo povinnosť preskúmať otázku rešpektovania práva na obhajobu a poskytnúť ochranu v prípade   jeho porušenia, čo sa napriek zisteniam ústavného súdu nestalo.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím   boli   porušené   práva   alebo   slobody,   takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   ústavný   súd   konštatoval   porušenie   označeného   základného   práva sťažovateľky   zaručeného   ústavou   a práv   sťažovateľky   zaručených   dohovorom,   tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b)   zákona   o ústavnom   súde   rozhodnutia   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   zrušil a vec   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie,   v ktorom   je   krajský   súd   viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume   5 000 €,   ktoré odôvodnila   postupom   konajúcich   súdov   odporujúcim   jej základným právam, ktoré jej podľa vlastného vyjadrenia spôsobili nemajetkovú ujmu spočívajúcu   v spôsobených   psychických   útrapách,   znevážení   dobrého   mena a nákladoch na svoju ochranu.

Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd pri rozhodovaní otázky priznania finančného zadosťučinenia aplikoval zásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a zároveň sa riadil úvahou, že cieľom   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   len   zmiernenie   ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou. Vyslovenie porušenia garantovaných práv sťažovateľky postupom a rozhodnutiami oboch konajúcich súdov, zrušenie napadnutých rozhodnutí a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie predstavujú vo svojom súhrne podľa názoru ústavného súdu   dostatočné   zavŕšenie   poskytnutej   ústavnoprávnej   ochrany   a   vytvárajú   reálny predpoklad i pre garantovanie ústavne konformnej ochrany práv sťažovateľky v ďalšom konaní pred všeobecnými súdmi, preto jej požadované primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.

Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   žiadala,   aby   jej ústavný   súd   priznal   náhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom,   ktorých   výšku špecifikovala sumou 1 356,05 €.

Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľky vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   s tým,   že   predmet   konania   pred ústavným   súdom   (konanie   o sťažnosti   v zmysle   čl.   127   ústavy)   je   v zásade nevyjadriteľný   v peniazoch   a   je   nezameniteľný   s   primeraným   finančným zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2011 v konaní pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu (t. j. zo sumy 741 €), čo predstavuje sumu 123,50 € a hodnota režijného paušálu sumu 7,41 €. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2012 v konaní pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu (t. j. zo sumy 763 €), čo predstavuje sumu 127,16 € a hodnota režijného paušálu sumu 7,63 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2011 (prevzatie   a príprava   zastúpenia sťažovateľky,   podanie sťažnosti) a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012   (vyjadrenie   k stanoviskám   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu),   čo   celkovo predstavuje sumu 374,16 €.

K tomu   bolo   potrebné   pripočítať   dvakrát   režijný   paušál   vo   výške   7,41   € a jedenkrát   režijný   paušál   vo   výške   7,63   €,   čo predstavuje   sumu   396,61   €.   Keďže právny zástupca sťažovateľky je platcom DPH, priznal jej ústavný súd náhradu trov právneho   zastúpenia   v celkovej   sume   475,93   €.   Zohľadniac   pomer   zodpovednosti konajúcich   súdov   je   z uvedenej   sumy povinný   zaplatiť   jej krajský   súd   317,28   €   a najvyšší súd 158,65 €, a to na účet jej právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2012