znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 2/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. T., K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach č. k. 2 Co/311/2009-83 z 26. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra 2010 doručená sťažnosť M. T., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co/311/2009-83 z 26. augusta 2010.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: «... Rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 3.11.2008 sp. zn. 24C/21/2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.08.2010 sp. zn. 2Co/311/2009 bol môj návrh o určenie nájomného vzťahu zamietnutý.

Predmetom konania bolo určenie nájomného vzťahu k bytu, z ktorého som bola bez právneho   titulu   v   neskorých   nočných   hodinách   (až   do   nadrána)   násilím   vysťahovaná, spoločne s ostatnými obyvateľmi domu K. Po tomto vlastník domu začal vykonávať stavebné úpravy,   ktoré   mu   boli   zo   strany   stavebného   úradu   zakázané   príslušným   rozhodnutím, napriek čomu v dome vytvoril nové byty s novým dispozičným riešením a tieto odpredal, ktoré byty pre uvedenú prekážku neboli do skončenia tohto konania skolaudované a ani zapísané   v   katastri   nehnuteľnosti.   Z   obyvateľov   domu   (žalobcov)   sa   prevažne   stali bezdomovci.

Vec sa spočiatku viedla na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 24C 172/2003 za účasti všetkých nájomcov domu... Na základe Uznesenia Okresného súdu Košice II, zo dňa 27.9.2005, sp. zn. 24C 172/03, boli návrhy menovaných účastníkov vylúčené na samostatné konanie a moja vec bola pridelená pod sp. zn. 24C/21/2007. Keďže vec sa spočiatku viedla ako J. S. a spol., po vylúčení bol menovaný účastník vedený pod sp. zn. 24C/28/05, pričom v tomto spise ostala časť dôkazov spoločných pre všetkých účastníkov konania.

Porušovateľ moju žalobu zamietol z dôvodu § 680 ods. 1 Občianskeho zákonníka, že predmet sporu neexistuje, pretože bol zničený a súčasne z dôvodu, že som sa nedomáhala neplatnosti výpovede z nájmu, ktorá mi bola doručená pred násilným vyprataním.

Porušovateľ   zhliadol,   že   moje   násilné   vysťahovanie   z   bytu   bolo   nezákonné,   ako aj skutočnosť,   že   nezákonná   bola   prestavba   bytu,   vykonávaná   v   rozpore   s   nariadením stavebného úradu,   ktorú   po tomto   násilnom vysťahovaní   vykonal odporca.   Nezákonnou prestavbou odporca získal byty s novým dispozičným riešením (presnejšie povedané práva k budúcim   bytom,   pretože   neboli   skolaudované   a   iba   takto   sú   zapísané   v   katastri nehnuteľnosti). V skutočnosti teda neexistujú „byty" odporcov, ale existujú byty pôvodných nájomcov, a teda aj môj byt, z ktorých boli povyberané priečky, pričom základ týchto bytov (ako obvodové múry, podlahy, stropy a pod. existujú). Napriek tomu porušovateľ zhodnotil, že vec bola zničená a týmto skončil aj nájomný pomer ku nej.

Súčasne porušovateľ poukazoval na skutočnosť, že som sa nedomáhala neplatnosti výpovede z nájmu, pričom opakovane som tvrdila a predkladala listinnými dôkazmi, že výpoveď   z   nájmu   mi   nebola   daná   a   už   vôbec   nie   prenajímateľom.   Všetkým   nájomcom domu  ...   boli   hromadne   odovzdané   odstúpenia   od   zmlúv   o   ubytovaní,   učinené   treťou osobou, nie prenajímateľom (teda bez príslušnej právnej legitimity založiť právne účinky odstúpenia), a preto nebolo voči čomu a komu sa relevantne právne brániť a už vôbec nie v konaní o neplatnosť výpovede z nájmu (ktorá výpoveď nebola daná).

Mám za to, že vec bola rozhodnutá arbitrárne a porušovateľ bez opory v zákone a v rozpore s vykonaným dokazovaním porušil moje práva, a to podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy SR, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom....»

Sťažovateľka je toho názoru, že namietaný rozsudok krajského súdu porušuje jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie svojich práv vidí v tom, že krajský súd rozsudkom č. k. 2 Co/311/2009-83 z 26. augusta 2010 potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 24 C/21/2007-41 z 3. novembra 2008, ktorým bola žaloba sťažovateľky o určenie, že nájomný vzťah k bytu v slobodárni na... v K. trvá, zamietnutá.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 2 Co/311/2009-83 z 26. augusta 2010, aby zrušil tento rozsudok a vec vrátil krajskému súdu   na ďalšie konanie, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 333 € a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 254,88 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či preskúmavanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorých z práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov, ku ktorým   dospeli   pri   interpretácii   a   aplikácii   zákonov   a   ktoré   sa   stali   základom   pre   ich rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).

Základnou námietkou sťažovateľky obsiahnutou v odôvodnení jej sťažnosti bolo jej presvedčenie,   že   krajský   súd,   ktorý   vo   veci   konal   a   rozhodoval,   nesprávne   vyhodnotil skutkový stav, nevykonal, resp. nevyhodnotil sťažovateľkou navrhnuté dôkazy.

V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co/311/2009-83 z 26. augusta 2010 sa uvádza:

«... Vzhľadom na to, že v danom prípade sa žalobkyňa domáhala určenia, že je nájomkyňou bytu, ku ktorému nájom naďalej trvá a uloženia povinnosti umožniť jej užívanie bytu, základným predpokladom úspešnosti takéhoto žalobného návrhu bolo preukázanie, že v danom prípade žalobkyni vznikol nájom k bytu....

Žalobkyňa   počas   celého   konania   pred   súdom   prvého   stupňa   sama   uvádzala,   že nehnuteľnosť v ktorej obývala obytné priestory je nehnuteľnosťou - slobodárňou, je teda zrejmé,   že   nehnuteľnosť   nie   je   podľa   samotného   tvrdenia   žalobkyne   bytovým   domom. Slobodáreň je potrebné chápať ako zariadenie, v ktorom sú obytné miestnosti určené na trvalé bývanie a nájom týchto obytných miestnosti je potrebné považovať za osobitný druh nájmu, ktorý popri nájme bytu slúži na uspokojovanie trvalých potrieb občana na bývanie. Ide   o   nájom   obytných   miestnosti   v   zariadeniach   určených   na   trvalé   bývanie,   ktorý   je upravený v § 717 a 718 0Z.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade žalobkyni nevznikol nájom k bytu, ako to konštatoval aj súd prvého stupňa, ktorý výslovne uzavrel, že nájomný vzťah uzavretý medzi žalobkyňou a prenajímateľom posúdil ako nájom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie, ktorými sú slobodárne, podnikové ubytovne,   penzióny   a   pod.   Keďže   žalobkyni   nevznikol   nájom   k   bytu   podľa   záveru odvolacieho súdu žalobkyňa sa nemôže úspešne domáhať určenia, že je nájomníčkou bytu a nájom k tomuto bytu naďalej trvá a že žalovaní sú povinní umožniť jej užívanie bytu, pretože jej žiaden nájom k bytu nevznikol, keďže obytné priestory, ku ktorým jej vznikol nájomný vzťah, nie sú bytom....

Neobstojí tvrdenie žalobkyne uvádzané v odvolaní, že súd prvého stupňa neúplne zistil   skutkový   stav,   pretože   nevykonal   dokazovanie   zadovážením   konkurzného   spisu a ohliadkou interiéru budovy, pretože uvedené dôkazy nie sú spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť a to tvrdenie, že priestory, ktoré boli žalobkyni prenajaté sú bytom, pretože   pre   posúdenie,   či   prenajaté   priestory   spĺňajú   podmienky   bytu   je   rozhodujúce právoplatne kolaudačné rozhodnutie stavebného úradu a nie skutočnosť, akým spôsobom predmetné   priestory   boli   odpredávané.   Otázka   vrátenia   do   pôvodného   stavu   nie   je rozhodujúcou pre posúdenie dôvodnosti žalobkyňou uplatneného nároku, preto jej návrh na vykonanie ohliadky interiéru budovy, nemôže byť spôsobilým odvolacím dôvodom....»

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Skutkové a právne závery krajského súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnené a toto   zdôvodnenie   je   i   náležite   a   obšírne   zhodnotené.   Krajský   súd   sa   vysporiadal s námietkami   obsiahnutými   v   odvolaní   sťažovateľky   ústavne   predvídaným   spôsobom. Závery   krajského   súdu   sú   logickým   pokračovaním   dokazovania   vykonaného   okresným súdom   a   podradené   príslušným   právnym   ustanoveniam,   ktorými   sa   daná   právna   vec spravuje.

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   s   ohľadom   na ustanovenie   §   120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zosumarizoval skutkové poznatky a z nich následne plynúce logické úvahy, ktoré viedli k záveru vyjadrenému vo výroku rozhodnutia.

Rozsudok krajského súdu č. k. 2 Co/311/2009-83 z 26. augusta 2010 nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený a jeho postup a rozhodnutie v konečnom dôsledku nemôže viesť k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv a slobôd. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v odôvodnení predmetného rozhodnutia riadne a ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka s rozhodnutím krajského súdu nestotožňuje, nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   jeho   postupu. Sťažovateľka   neuvádza   konkrétne   porušenie   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   by mohlo viesť k záveru o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02, I. ÚS 3/97).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   ďalšieho   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky, ktoré sú viazané na jej úspech v konaní.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011