znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 2/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžp 17/2009 zo 17. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra 2009   doručená   sťažnosť   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžp 17/2009 zo 17. septembra 2009. Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 9. decembra 2009.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka konania vo veci žiadosti akciovej spoločnosti R. P. „o povolenie výnimky z podmienok ochrany   chráneného   živočícha   -   medveďa   hnedého“.   Ministerstvo   životného   prostredia Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo životného prostredia“) vydalo   22.   apríla   2008   rozhodnutie   sp.   zn.   3380/2008-2.1/KD,   ktorým   sťažovateľovi nepriznalo   postavenie   účastníka   konania   vo   veci.   O   opravnom   prostriedku   sťažovateľa rozhodoval minister životného prostredia Slovenskej republiky, ktorý rozhodnutím sp. zn. 77/2008-rozkl.   z   26.   júna   2008   potvrdil   napadnuté   rozhodnutie   a rozklad   sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) podal na Krajskom   súde   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 S 99/2008 z 9. januára 2009 jeho žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 17/2009 zo 17. septembra 2009 tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu. Podaním z 28. septembra 2009 požiadal sťažovateľ o prerušenie   konania.   Rozsudok   najvyššieho   súdu   bol   doručený   právnej   zástupkyni sťažovateľa 6. októbra 2009.

Podľa sťažovateľa postupoval najvyšší súd v tejto veci zásadne odlišne ako v inej druhovo   identickej   veci,   pretože   vo   veci,   ktorá   je   podľa   sťažovateľa   druhovo   totožná s právnou vecou sp. zn. 5 Sžp 6/2009 a sp. zn. 5 Sžp 41/2009, prerušil uznesením z 22. júna 2009 konanie o odvolaní sťažovateľa a Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev predložil predbežné otázky   na   rozhodnutie.   Takýmto   odlišným   postupom   a rozhodnutím   došlo   k porušeniu   princípu   predvídateľnosti   súdneho   rozhodnutia,   k   porušeniu   princípu   právnej istoty a k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   uznesením   prijal   jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety 1. Dohovoru - rozsudkom Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   3   Sžp   17/2009   zo   17.   9.   2009   a   konaním,   ktoré   mu predchádzalo bolo porušené.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžp 17/2009 zo dňa 17. 9. 2009 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   SR   zakazuje   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   pokračovať   v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že odlišným rozhodnutím najvyššieho súdu v skutkovo a právne obdobných veciach došlo k porušeniu zásady právnej istoty, a tým aj k porušeniu jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd z podania a jeho príloh   zistil,   že sťažovateľ sa podľa   § 14 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) domáhal postavenia účastníka v konaní o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha, pretože v tomto konaní budú priamo dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy v zmysle Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 43/2006 (ďalej len „Aarhuský dohovor“). Ministerstvo životného prostredia dospelo k záveru, že nie sú splnené   podmienky   na   priznanie   postavenia   účastníka   konania   podľa   §   14   Správneho poriadku,   a   zároveň   konštatovalo,   že   v   zmysle   §   82   ods.   3   zákona   č.   543/2002   Z.   z. o ochrane   prírody   a   krajiny   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ochrane prírody a krajiny“) môže mať sťažovateľ v tomto konaní len postavenie zúčastnenej osoby. O   rozklade   sťažovateľa   rozhodoval   minister   životného   prostredia   Slovenskej   republiky, ktorý rozhodnutím č. 77/2008-rozkl. z 26. júna 2008 potvrdil prvostupňové rozhodnutie, keď konštatoval, že postup správneho orgánu bol v súlade so zákonom o ochrane prírody a krajiny.

Na základe žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 77/2008- rozkl. z 26. júna 2008 preskúmal napadnuté rozhodnutie ako vecne a miestne príslušný krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 4 S 99/2008 z 9. januára 2009 žalobu zamietol, pretože usúdil,   že   žaloba   nie   je   dôvodná.   Podľa   názoru   krajského   súdu: „Čl.   9   Dohovoru,   je aplikovateľný   až   prostredníctvom   úprav   vnútroštátneho   práva,   t.   j.   nie   je   priamo aplikovateľný.

Podľa   názoru   súdu,   ani   logickým,   ani   gramatickým   výkladom   článku   9   ods.   2 Dohovoru nemožno dôjsť k záveru, že by žalobcovi priamo Dohovorom mohlo vzniknúť právo   zúčastňovať   sa   správneho   a   súdneho   konania   v   postavení   účastníka   konania. Uvedené   ustanovenie   zmluvy   zakladá   povinnosť   strany   (štátu)   prijať   vo   svojom vnútroštátnom práve také úpravy, aby mala zainteresovaná verejnosť prístup k procesu preskúmavania rozhodnutí buď pred súdom, alebo iným nestranným orgánom v prípadoch činností uvedených v článku 6 Dohovoru. Dohovor teda ukladá stranám (štátom) prijať zákonnú   úpravu,   na   základe   ktorej   umožní   zainteresovanej   verejnosti   zúčastňovať   sa preskúmania rozhodnutí o činnostiach podľa čl. 6 pred súdom alebo iným orgánom, napr. prokuratúrou. Za účelom postupného zosúlaďovania vnútroštátnych predpisov selankami Dohovoru, priebežného hodnotenia jeho vykonávania, sa podľa čl. 10 strany Dohovoru schádzajú na pravidelných stretnutiach. Časový horizont, v ktorom má byť vnútroštátne právo   upravené   podľa   požiadaviek   Dohovoru,   určený   nie   je.   V   danom   prípade   nebola splnená podmienka podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Dohovoru na to, aby sa žalobca stal účastníkom v správnom konaní, pretože nebol splnený predpoklad podľa vnútroštátneho práva (§ 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody), nejedná sa o rozhodnutie o činnostiach podľa čl. 6 Dohovoru, ani   o   rozhodnutie,   ktoré   je   v   rozpore   s   vnútroštátnym   právom   v   oblasti   životného prostredia.“

Najvyšší súd, rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 17/2009 zo 17.   septembra   2009,   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   4   S   99/2009   z   9.   januára   2009 potvrdil. V rozhodnutí najvyšší súd konštatoval, že: „Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy je založený na zistení žalobcom tvrdenej vady v procesnom postupe alebo   v   rozhodnutí   orgánu   verejnej   správy.   Pokiaľ   takáto   vada   nieje   súdom   zistená znamená to, že správnym orgánom použitý procesný postup, zistenie skutkového stavu a následná aplikácia hmotnoprávneho predpisu boli v súlade so zákonom....

Právny stav vyplývajúci zo zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane a prírody a krajiny v znení neskorších predpisov je nesporný. V správnom konaní, vo veci žiadosti spoločnosti R., a. s... v konaní o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha - medveďa hnedého je v   zmysle   § 82   ods.   3,   prvá   veta   zák.   č.   543/2002 Z.   z.   v znení neskorších predpisov účastníkom konania len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Zákon č. 543/2002   Z.   z.   ako   Iex   specialis   (§   81   ods.   1)   kategoricky   vymedzil   okruh   účastníkov správneho   konania   a   tým   vylúčil   možnosť   subsidiárnej   aplikácie   všeobecnej   definície účastníkov správneho konania ust. § 14 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Žalobca má v tomto administratívnom konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby v zmysle § 82 ods. 3, tretia veta zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov.

Zo   stanovísk   žalobcu   vyplýva,   že   procesné   postavenie   zúčastnenej   osoby   mu neumožňuje   plne   realizovať   jeho   oprávnenia   podľa   čl.   9   ods.   3   Aarhuského   dohovoru napadnutie   úkonov   a   opomenutí   súkromných   osôb   a   orgánu   verejnej   moci,   ktoré   sú   v rozpore s vnútroštátnym právom.

Žalobca   tvrdil,   že   právo   byť   účastníkom   konania   v   administratívnych   konaniach vedených pred I. stupňovým správnym orgánom, aj žalovaným vyvodzuje z ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie, zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umožňujúcemu napadnutie   úkonov   súkromných   osôb   a   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sú   v   rozpore   s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2.

Podľa   Čl.   9   ods.   3   Dohovoru   navyše   bez   toho,   aby   boli   dotknuté   procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu   alebo   súdnemu   konaniu   umožňujúcemu   napadnutie   úkonov   a   opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

Najvyšší súd poukazuje na to, že ust. čl. 9 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné vykladať v spojení s čl. 6 ods. 1, písm. b/ Dohovoru pri posudzovaní výnimky z podmienok ochrany chráneného   živočícha   -   medveďa   hnedého   a   intenzity   jej   vplyvu   na   životné   prostredie. Formy a rozsah prístupu zainteresovanej verejnosti k správnemu a súdnemu konaniu sú ponechané na vnútroštátne právo, ktoré ich môže v zmysle čl. 6 ods. 1, písm. b/ Dohovoru vnútroštátne upraviť s ohľadom na intenzitu ich vplyvu na životné prostredie.

Z dikcie čl. 9 ods. 3 Dohovoru je zjavné, že odkazuje na splnenie podmienok vo vnútroštátnom práve. Rozsah účasti z hľadiska vnútroštátneho je žalobcovi zabezpečený procesným postavením zúčastnenej osoby, ktoré procesné postavenie považuje najvyšší súd sa primerané a proporcionálne vo vzťahu k intenzite vplyvu povolenia výnimky z podmienok ochrany   chráneného   živočícha   -   medveďa   hnedého   na   životné   prostredie.   Táto   činnosť nepatrí   medzi   Dohovorom   pomenované   (Príloha   I   Dohovoru)   činnosti   s   významným vplyvom   na   životné   prostredie.   Obiter   dictum   najvyšší   súd   poznamenáva,   že   pri   týchto činnostiach forma účasti verejnosti by mala byť najširšia t.j. vo forme účastníka správneho konania. Z toho vyplýva, že pri iných činnostiach (ako je povolenie výnimky z podmienok ochrany   chráneného   živočícha   -   medveďa   hnedého   na   životné   prostredie)   je   forma zainteresovanej verejnosti účasti užšia- t. j. v procesnom postavení zúčastnenej osoby.“

Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je účastníkom konania ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania   je   aj   ten,   kto   tvrdí,   že   môže   byť   rozhodnutím   vo   svojich   právach,   právom chránených   záujmoch   alebo   povinnostiach   priamo   dotknutý,   a   to   až   do   času,   kým   sa preukáže opak. Podľa odseku 2 je účastníkom konania aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.

Podľa § 15a ods. 1 Správneho poriadku môže osobitný zákon ustanoviť, za akých podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než účastník konania (ďalej len „zúčastnená osoba“). Podľa odseku 2 má zúčastnená osoba právo byť upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa na ústnom   pojednávaní   a   na   miestnej   obhliadke,   navrhovať   dôkazy   a   doplnenie   podkladu rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.

Podľa   §   82   ods.   3   zákona   o   ochrane   prírody   a   krajiny   je   účastníkom   konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ, ak tento   zákon   neustanovuje inak.   Účastníkom   konania o   vydanie   súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická záhrada   umiestnená.   Združenie   s   právnou   subjektivitou,   ktorého   predmetom   činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou osobou.

Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,   medzinárodné   zmluvy,   na   ktorých   vykonanie   nie   je   potrebný   zákon,   a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa   čl.   9   ods.   2.   Aarhuského   dohovoru   každá   zmluvná strana   v   rámci   svojho vnútroštátneho   práva   zabezpečí,   aby   členovia   zainteresovanej   verejnosti   a)   majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne, b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde   to   právne   predpisy   Strany   upravujúce   správne   konanie   požadujú   ako   predbežnú podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na účely napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku   3,   iným   relevantným   ustanoveniam   tohto   dohovoru.   O   tom,   čo   predstavuje dostatočný   záujem   a   porušovanie   práva,   bude   rozhodnuté   v   súlade   s   požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k spravodlivosti   v   rámci   rozsahu   pôsobnosti   tohto   dohovoru.   Na   tento   účel   sa   záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b).

Ústavný súd najprv preskúmal napadnutý rozsudok   najvyššieho súdu   v spojení s rozsudkom krajského súdu. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil, že by   závery   najvyššieho   súdu   o   odvolaní   voči   rozhodnutiu   krajského   súdu   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. V rozhodnutí krajského súdu sú uvedené skutkové okolnosti veci a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu nie je svojvoľné a obsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu odvolania sťažovateľa.

Ústavný súd sa tiež zaoberal otázkou, či napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje   znaky   arbitrárneho   rozhodnutia   z   dôvodu   jeho   rozporu   s   konštantnou rozhodovacou praxou. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).

Diametrálne   odlišná   rozhodovacia   činnosť   všeobecného   súdu   o   tej   istej   právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   skonštatoval,   že   v   danom   prípade   vyslovenie právneho   záveru,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   nie   je   opodstatnené.   V   posudzovanom   prípade   ústavný   súd   poukazuje   na skutočnosti uvedené v rozhodnutí najvyššieho súdu, podľa ktorých vo viacerých podaniach obdobného   skutkového   stavu   a   totožného   právneho   problému   rozhodol   najvyšší   súd identicky. Nejde ani o ojedinelý právny názor jedného zo senátov najvyššieho súdu, keďže k obdobným záverom dospel aj iný senát najvyššieho súdu. Sťažovateľ na podporu svojich tvrdení o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009, ktorým v obdobnej právnej veci rozhodol odlišným spôsobom ako vo veci sp. zn. 3 Sžp 17/2009 zo 17. septembra 2009. Uviedol teda prípad, ktorý sa odlišoval od množstva iných rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré boli identické. Nenapadol   pritom   tento   zatiaľ   ojedinelý   odlišný   prípad   rozhodnutia   o   vedení   procesu v rámci veľkého počtu analogických prípadov, ale napáda všetky ostatné rozhodnutia vo veci samej, ktoré nie sú v súlade so sťažovateľovým názorom a očakávaniami.

Toto   odlišné   rozhodnutie   zároveň   nie   je   odlišným   meritórnym   rozhodnutím,   ale procesným   rozhodnutím   o   prerušení   konania   a   predložení   predbežných   otázok   na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (od 1. decembra 2009 Súdny dvor Európskej   únie,   pozn.,   ďalej   len   „Súdny   dvor“),   sťažovateľ   teda   porovnáva   obsah rozhodnutí vydaných v odlišnej forme a odlišnej fáze konania.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že účastník konania podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu otázku Súdnemu   dvoru.   Takýto   postup   však   môže   navrhnúť   a   môže   ho   ovplyvniť   prípadným odvolaním   sa   proti   uzneseniu,   ktorým   sa   o   návrhu   na   prerušenie   konania   z   dôvodu predloženia/nepredloženia prejudiciálnej otázky vyhovelo/nevyhovelo (III. ÚS 207/09).Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného   súdu   v   Slovenskej   republike   vyplýva, že   rozhodovanie   v   občianskoprávnych veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti výkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity) alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu, pozri napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).

Ústavný   súd   preto   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   dospel k záveru,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa z   dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti   (obdobne   ako   v   jeho   veci   vedenej   pod   sp.   zn. III. ÚS 359/09).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010