znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 2/09-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2009 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Ľubomíra   Dobríka prerokoval   sťažnosť   Ing.   V.   Ď.,   N.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   E.   Ľ.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresnej prokuratúry v Prievidzi č. k. 2 Pv 107/2007-16 z 20. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. V. Ď. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Okresnej   prokuratúry   v Prievidzi č. k. 2 Pv 107/2007-16 z 20. októbra 2008 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Okresnej prokuratúry v Prievidzi sp. zn. 2 Pv 107/2007 z 20. októbra 2008 z r u š u j e   a vec jej vracia na ďalšie konanie.

3. Okresná   prokuratúra   v   Prievidzi j e   p o v i n n á   uhradiť   Ing.   V.   Ď.   trovy právneho zastúpenia v sume 412,10 € (slovom štyristodvanásť eur a desať centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Ing. V. Ď. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) sp. zn. III. ÚS 2/09   zo   14. januára 2009   bola   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Ing. V. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“) v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresnej   prokuratúry   v   Prievidzi   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“) sp. zn. 2 Pv 107/2007 z 20. októbra 2008.

Zo sťažnosti vyplynulo, že uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru P., Úradu   justičnej   a kriminálnej polície   (ďalej len „okresné riaditeľstvo“   alebo „policajný orgán“)   sp.   zn.   ČVS: ORP-173/OEK-PD-2007   z   26.   septembra   2008   (v   časti   týkajúcej sa sťažovateľa) bolo voči sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu podľa §   250   ods.   1   a   5   Trestného   zákona.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ 10. októbra 2008   sťažnosť,   ktorá   bola   uznesením   prokurátora   okresnej   prokuratúry z 20. októbra 2008 č. k. 2 Pv 107/2007-16 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodná zamietnutá.

Sťažovateľ   vo   vzťahu   k postupu   policajného   orgánu   a dozorujúceho   prokurátora okresnej prokuratúry namieta, že uznesenie okresnej prokuratúry je „svojvoľné, arbitrárne a nepreskúmateľné a pod., lebo sa odmietol vyporiadať so všetkými námietkami sťažovateľa bez racionálneho, zákonného základu, čím hrubo porušil nielen ust. § 176 ods. 2 Tr. por., ale aj ústavné práva sťažovateľa na spravodlivý proces, garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, spojené s právom na obhajobu.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa cit. článkov je aj právo účastníka na také odôvodnenie úradného rozhodnutia,   ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom ochrany (porov. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06 ap.).

Preto ust. § 176 ods. 2 Tr. por. treba z hľadiska už uvedených čl. ústavy a dohovoru aj s ohľadom na príslušnú judikatúru ESĽP (napr. Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. 1. 1999, § 26 ap.) vykladať a uplatňovať tak že uznesenie okresného prokurátora malo obsahovať v odôvodnení dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých bolo vynesené a ktoré by vyčerpávajúco reagovali na sťažovateľove sťažnostné dôvody.

Pokiaľ prokurátor v odôvodnení svojho uznesenia vôbec nereagoval na podstatnú časť   sťažovateľových   námietok   -   napr.   týkajúcich   sa   objektu   a   objektívnej   stránky, či subjektu a subjektívnej stránky posudzovaného trestného činu podľa § 250 ods.   1,   5 Tr. zák. - a neuviedol z akých dôvodov považoval jeho argumentáciu za skutkovo i právne nepodstatnú, postupoval svojvoľne a arbitrárne, čím porušil základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu a spravodlivý proces...

Okresný   prokurátor   na   všetky   námietky   reagoval   len   paušálnym   zhrnutím, že sťažnosť nie je dôvodná a konštatovaním, že jedna strana sa obohatila na úkor druhej, čo je absolútnym nezmyslom, pretože žiadnej zo strán nevznikol nárok z titulu tzv. privátnej novácie...“.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil,   že   okresná   prokuratúra porušila napadnutým uznesením jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasne žiadal, aby ústavný súd napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry zrušil a vrátil jej vec na nové konanie a rozhodnutie.

Po   prijatí   sťažnosti   okresná   prokuratúra   zaslala   vyjadrenie   k predmetu   konania, a to podaním č. k. Pv 107/07-18 z 3. februára 2009, v ktorom okresný prokurátor okrem iného uviedol:

„V   danej   veci   prokurátor   okresnej   prokuratúry   na   základe   podanej   sťažnosti zo strany   obvineného   Ing.   V. Ď. podľa § 192   ods.   1   Trestného   poriadku   preskúmal správnosť výroku   o vznesení   obvinenia   v uznesení   vydaného   vyšetrovateľom   Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru,   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   v P. vo   veci   pod ČVS: ORP-173/OEK-PD-2007   zo   dňa   26. 09. 2008,   a   tiež   aj   správnosť   konania predchádzajúceho   tomuto   výroku.   Preskúmanie   bolo   vykonané   zo   všetkých   do   úvahy prichádzajúcich   hľadísk   a   aj   z   hľadiska   chýb   postupu   konania,   ktoré   mohli   spôsobiť nesprávnosť   napadnutého   výroku.   Pri   preskúmaní   boli   vzaté   do   úvahy   aj   argumenty Ing. V. Ď. uvedené   v   jeho   sťažnosti.   Po   náležitom   preskúmaní   prokurátor   okresnej prokuratúry uzavrel, že napadnutý výrok je správny a správne bolo aj konanie, ktoré mu predchádzalo,   preto   uznesením   sp.   zn.   2   Pv   107/2007   zo   dňa   20. 10. 2008   sťažnosť Ing. V. Ď. podľa § 193 ods. 1, písm. c) Trestného poriadku zamietol ako nedôvodnú. Pri   odôvodnení   rozhodnutia   sa   prokurátor   okresnej   prokuratúry   riadil   aj § 176 Trestného poriadku. Vzhľadom na povahu veci a procesnú povahu rozhodnutia o sťažnosti proti   uzneseniu   o   vznesení   obvinenia,   keďže   nejde   o   rozhodnutie   vo   veci   samej,   svoje rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti prokurátor okresnej prokuratúry dostatočne odôvodnil. Nie je pravdou, že prokurátor okresnej prokuratúry sa pri rozhodovaní o sťažnosti odmietol vysporiadať   so   všetkými   námietkami   Ing.   V. Ď. uvádzanými   v   sťažnosti. K skutkovej a právnej   argumentácii   Ing.   V. Ď. sa   v   odôvodnení   rozhodnutia   nachádza   dostatočné stanovisko Z uvedeného dôvodu považujem postup prokurátora pri rozhodovaní za zákonný. Zároveň   namietam   prípustnosť   sťažnosti   Ing.   V. Ď. podľa § 53   ods.   1   zákona č. 38/1993 Z. z. pričom poukazujem na § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre a uvádzam, že Ing. V. Ď. nežiadal, hoci mohol, o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu   (sťažnosti   proti   uzneseniu   o   vznesení   obvinenia)   opakovaným   podnetom,   ktorý možno považovať za iný právny prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorého použitie bol oprávnený podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre...“.

Okresná   prokuratúra   v   závere   svojho   vyjadrenia   k   sťažnosti   uviedla,   že   netrvá na verejnom   ústnom   pojednávaní   senátu   ústavného   súdu,   a   na   základe   uvedených skutočností navrhla sťažnosti nevyhovieť.

K citovanému   vyjadreniu   zaujal   sťažovateľ   stanovisko   prostredníctvom   svojej právnej zástupkyne podaním zo 16. februára 2009, v ktorom uviedol:

«Súhlasíme   s   prejednaním   veci   bez   ústneho   pojednávania,   lebo   predmet   sporu je dostatočne   vymedzený   písomnými   listinami,   ktoré   sme   spolu   so   sťažnosťou   doručili a na tom nič nemení ani vyjadrenie porušovateľa našich práv.

Vyjadrenie okresného prokurátora len vzbudzuje u nás absolútnu nedôveru v tento štátny   orgán,   ktorý   tvrdí,   že   pri   preskúmaní   sťažnosti   sťažovateľa   (v   rámci   trestného konania) boli vzaté do úvahy všetky skutočnosti, vrátane jeho námietok a aj napadnuté uznesenie zodpovedá ust. § 176 Tr. por., hoci pravdou je opak, čo sa zistí len porovnaním našej sťažnosti a naň reagujúcim obsahom napadnutého uznesenia.

Uvedenú   skutočnosť   potvrdzuje   aj   ďalšia   námietka,   že   sme   sa   mali   podnetom domáhať preskúmania „svojho podnetu (sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia), ktorý možno považovať za iný právny prostriedok v zmysle § 53 ods. 1 ZÚS“.

K   uvedenej   námietke   dodávame   len   toľko,   že   jednak   nejde   o   účinný   prostriedok ochrany   našich   práv,   ktorým   by   sme   mohli   napadnúť   nezákonnosť   a   protiústavnosť vydaného   uznesenia   -   inak   to   priamo   potvrdzuje   aj   vyjadrenie,   ktoré   lapsusy   uvedené v našej sťažnosti nedokáže ani identifikovať a už vôbec nie ich považovať za opodstatnené - a   jednak   táto   námietka   je   len   účelová   a   zavádzajúca   (porov.   §   31   ods.   3   zák. č. 153/2001 Z. z.).»

Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   využil   možnosť   postupu   podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci nemožno od neho očakávať jej ďalšie objasnenie.

II.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry

Okresná prokuratúra uznesením č. k. 2 Pv 107/2007-16 z 20. októbra 2008 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS: ORP-173/OEK-PD-2007 z 26. septembra 2008 (v časti týkajúcej sa sťažovateľa), ktorým bolo voči sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona, ako nedôvodnú.

V odôvodnení označeného uznesenia okresnej prokuratúry sa okrem iného uvádza:„Podľa ustanovenia § 192 ods. 1, písm. a), b) Trestného poriadku som preskúmal správnosť   výroku   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorému   sťažovateľ   podal   sťažnosť a konanie predchádzajúce výroku napadnutého uznesenia.

Z dôkazov zadovážených v tomto štádiu trestného konania vyplýva, že vyšetrovateľ PZ   postupoval   pri   rozhodovaní   v   súlade   s   §   206   Trestného   poriadku   a   napadnutým uznesením rozhodol správne.

Za uvádzanie do omylu iného možno považovať aj konanie páchateľa, páchateľov spočívajúce   v   predstieraní   okolností,   ktoré   nie   sú   v   súlade   so   skutočným   stavom   veci. Ak v skutočnosti malo ísť o privatívnu nováciu, z obsahu novej dohody mala nepochybne vyplývať vôľa strán nahradiť doterajší záväzok, ktorý záväzok by bol riadne vymedzený. V opačnom   prípade,   sa   na   základe   predstieraných   skutočností   jedna   strana   obohatila o plnenie, ktoré nemusela dať a druhá strana bola poškodená, pretože nezískala plnenie, na ktoré mala nárok.

Za   účelom   objektívneho   zistenia   skutkového   stavu   budú   vykonané   ďalšie   dôkazy a po ich zabezpečení vyšetrovateľ PZ vo veci meritórne rozhodne.

Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam som rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“

III.

Právne východiská na rozhodovanie a závery ústavného súdu

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   pripomína, že   nie   je súčasťou   systému   orgánov   činných   v trestnom konaní, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a posudzovanie   právnych   názorov   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o právnych prostriedkoch   nápravy   a ochrany   práv   a slobôd   (vrátane   základných   práv   a slobôd) fyzických   osôb   a právnických   osôb   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Skutkové   a právne   závery   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách (III. ÚS 38/05, III. ÚS 287/06).

Podstata namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd (III. ÚS 60/04, II. ÚS 374/06).

Vychádzajúc   z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   je   zrejmé,   že   okresná prokuratúra na námietky sťažovateľa, ktoré uviedol v sťažnosti z 10. októbra 2008 proti uzneseniu okresného riaditeľstva, fakticky nereagovala.

Hoci   ústavný   súd   v tejto   veci   posudzoval   uznesenie   okresnej   prokuratúry,   a nie rozhodnutia   všeobecných   súdov,   pri   preskúmaní   ktorých   viackrát   vyslovil,   že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom súdnej   ochrany,   pričom   však   všeobecný   súd   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam (napr. m. m.   IV. ÚS 115/03   a   III. ÚS 209/04,   I. ÚS 110/07),   v   danej   veci   nemohol prehliadnuť   to,   že   ani   iné   orgány   verejnej   moci   nemôžu   prijímať   také   rozhodnutia, ktoré môžu   svojimi   účinkami   porušiť   základné   práva   slobody   fyzických   a právnických osôb, najmä ak nie sú odôvodnené, svojvoľné, arbitrárne a nedávajú odpoveď na podstatu veci. Ústavný súd je toho názoru, že aj rozhodnutie okresnej prokuratúry, ktorá dala navyše pokyn   policajnému   orgánu   na   vznesenie   obvinenia   proti   sťažovateľovi   v auguste   2008, by malo obsahovať také odôvodnenie, ktoré odpovie na podstatné námietky sťažovateľa a dá mu na ne aspoň stručnú odpoveď. V danom prípade sa to však nestalo.

Zo sťažnosti vyplýva, že okresná prokuratúra nevyhodnotila námietky:že «... v posudzovanej   veci   sú   identifikovateľné   iba   tzv.   obvinené   osoby   (alebo podozriví páchatelia) a tzv. osoba poškodená t. j. V. N. - hoci ani to nie je pravda - ale už nie osoba konajúca v omyle a osoba obohatená, v dôsledku čoho je už prima facie zrejmé, že   celé   trestné   stíhanie   bolo   len   umelo   vykonštruované,   zrejme   s   cieľom   vec   „nejako uzavrieť“, ale bez uvedomenia si, že takéto ukončenie preverovania si je nielen protiprávne, ale i protiústavné...,

že   nebola   skúmaná,   ale   ani   preukázaná a)   objektívna   stránka   trestného   činu podvodu..., ani b) subjektívna stránka tohto činu a to úmysel obvineného spôsobiť škodu na cudzom majetku, a tým seba alebo tretiu osobu neoprávnene obohatiť (toto je absolútne opomenuté   v   napadnutom   uznesení   okrem   konštatovania   holého   faktu   o   nejakej   škode na majetku š. p. N. N.)“,

že jeho konanie „... nenapĺňa žiadnu zo skutkových podstát upravených v našom Tr. zákone, preto nemôže byť postihnuteľné trestnou represiou a už vôbec nie podľa § 250 ods. 1, 5 TZ tak, ako je to uvedené v napadnutom uznesení. Tento rozpor so skutočnosťou nie   je   totiž spôsobilý   ohroziť   žiaden   vzťah   chránený   Tr.   zák.   pri   rešpektovaní   zásady „nullum crimen sine lege...“

„že Ing. V. Ď. konal v danej veci ako jeden zo štatutárnych zástupcov firmy Z. a v jej záujme, aby sa na jej úkor neobohatila iná firma – V. a... všetky písomnosti podpisoval nie ako fyzická osoba ale ako orgán obchodnej spoločnosti, ktorý vôľu prejavil v tom zmysle, čo bolo   v tomto   orgáne   prijaté   zákonnou   procedúrou,   takže   sa   ohradzujeme   proti svojvoľnému prekrucovaniu faktov príslušných policajných orgánov...»

Okresná prokuratúra nedala odpoveď ani tie námietky sťažovateľa, ktoré zhrnula a citovala   vo   svojom   uznesení   na   str. 2: „že   v danej   veci   išlo   o typický   aprobovaný obchodný   vzťah   a doteraz   nebola   skúmaná   a ani   preukázaná   objektívna   a subjektívna stránka   trestného   činu   podvodu...“. Súčasne   nekonkretizovala   a   nevyhodnotila   dôkazy, ktoré boli zadovážené v doterajšom štádiu trestného konania, iba konštatovala, že uznesenie policajného orgánu je správne.

Okresná   prokuratúra   odôvodnenie   svojho   rozhodnutia   založila   iba   na   stručnom zhodnotení   podstaty   obsahu   sťažnosti   sťažovateľa,   obmedzila   sa   v ňom   iba   na   citáciu niektorých   ustanovení   Trestného   poriadku   a vyjadrila   súhlas   s napadnutým   uznesením policajného   orgánu,   avšak   bez   uvedenia   konkrétnych   skutkových   okolností,   z ktorých vychádzala, a spôsobu, ktorým k takýmto záverom dospela. S argumentáciou sťažovateľa v jeho sťažnosti sa vôbec nevysporiadala.

Vychádzajúc z citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia a záverov zistených ústavným súdom je zrejmé, že ide o arbitrárne rozhodnutie, zjavne neodôvodnené, a keďže neuvádza   preskúmateľné   dôvody,   na   ktorých   je   založené,   javí   sa   ústavnému   súdu ako nezlučiteľné so základnými zásadami vzťahu medzi orgánom verejnej moci a občanom vyplývajúcimi   z   druhej   vety   ustanovenia   § 1   ods. 1   Trestného   poriadku   a z čl. 1   ods. 1 ústavy. Ústavný súd pripomína, že všetky štátne orgány, resp. orgány verejnej moci, sú povinné interpretovať a aplikovať právo predovšetkým z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavou a medzinárodnými zmluvami garantovaných základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb.

IV.

Rozhodnutie ústavného súdu

Ústavný   súd   v   dôsledku   uvedených   zistení,   východísk   a   záverov   konštatuje, že označené   uznesenie   svojimi   účinkami porušilo   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého reálne uplatnenie, zabezpečenie a realizácia   vylučujú   taký   postup   a rozhodnutie,   ktoré   okresná   prokuratúra   vydala 20. októbra 2008 pod sp. zn. 2 Pv 107/2007. Vzhľadom na to, že ústavný súd považuje označené uznesenie okresnej prokuratúry za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, bolo potrebné rozhodnúť o namietanom porušení základného práva sťažovateľa, tak ako to je uvedené v prvom bode výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Ďalšej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   práva uznesením   okresnej   prokuratúry   na   spravodlivé   súdne   konanie,   ústavný   súd   nevyhovel z dôvodu, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa týka iba rozhodnutí súdov rozhodujúcich o právach občianskej povahy alebo o opodstatnenosti trestného obvinenia osoby, ktorá je účastníkom konania pred súdom (m. m. III. ÚS 206/06).

Okresná prokuratúra v prípravnom trestnom konaní nemá postavenie súdneho orgánu a jej akékoľvek rozhodnutie nie je súdnym rozhodnutím v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nevzťahujú   sa   naň   preto   ani   požiadavky   vyplývajúce   z práva   na   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   vyvodila   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na   ďalšie   konanie   [§ 56 ods. 3   písm. b)   zákona   o ústavnom   súde].   V danom   prípade na ochranu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bolo potrebné napadnuté rozhodnutie okresnej prokuratúry sp. zn. 2 Pv 107/2007 z 20. októbra   2008,   ktorým   bola   zamietnutá   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu okresného riaditeľstva sp. zn.   ČVS: ORP-173/OEK-PD-2007   z   26.   septembra   2008 o vznesení obvinenia, nielen zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom   bude okresná prokuratúra pokračovať v takom štádiu, v akom jej bola vec po podaní sťažnosti proti označenému rozhodnutiu okresného riaditeľstva predložená (bod 2 výroku nálezu).

Na základe citovaného článku ústavy a ustanovení zákona o ústavnom súde preto ústavný   súd   zrušil   napadnuté   uznesenie   okresnej   prokuratúry   a vrátil   jej   vec   na   ďalšie konanie, v ktorom bude viazaná právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze [§ 56 ods. 3 písm. b) a ods. 6 zákona o ústavnom súde].

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil trovy právneho zastúpenia v sume 438,58 eur za tri úkony právnej služby.

Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2008 (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11   ods. 2   a   § 14   ods. 1   písm.   a)   a   c)   v   spojení   s   § 13 ods.   3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“), a to v sume 105,4238 € (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 6,3068 € režijný paušál, teda spolu v sume 223,46 €.

Pri priznaní odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2009 (vyjadrenie k stanovisku   okresnej   prokuratúry)   vychádzal   ústavný   súd   z priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v I. polroku 2008, ktorá bola 20 950 Sk, teda 695,41 €, na základe čoho priznal za tento úkon odmenu predstavujúcu 1/6 z tejto sumy, t. j. 115,90 € a 1 x režijný paušál v sume 6,95 €.

Úhrada bola priznaná v celkovej sume 346,31 €. Keďže advokátka je platiteľkou dane z pridanej hodnoty, k tejto sume bolo pripočítané ešte 19 % DPH (65,79 €), t. j. spolu za tri úkony právnej služby ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania v celkovej sume 412,10 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresná prokuratúra povinná zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2009