znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 2/08-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť Mgr. A. Č., L., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. G., Advokátska kancelária, T., pre namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 14/2006 z 12. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. A. Č., L., B., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Obdo 14/2006 z 12. júna 2007   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 4 Obdo   14/2006 z 12. júna 2007 z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho zastúpenia Mgr.   A.   Č.,   L.,   B., v sume   7   425   Sk   (slovom   sedemtisícštyristodvadsaťpäť slovenských korún) na účet advokátky JUDr. A. G., Advokátska kancelária, T., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III.   ÚS   2/08-11   z 9.   januára   2008   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť Mgr.   A.   Č.,   L.,   B. (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   A.   G.,   Advokátska   kancelária,   T., pre namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 14/2006 z 12. júna 2007.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   sa   návrhom   podaným Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) domáhala od žalovaného zaplatenia istiny 202 665,60 Sk z titulu poplatku z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných, odvetvových,   podnikových   a   občianskych   zdravotných   poisťovní   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   zdravotnom   poistení“),   ktorému   okresný   súd   vyhovel (v späťvzatej časti v sume 6 970,12 Sk konanie zastavil).

  Proti prvostupňovému rozsudku podal žalovaný 19. júla 2005 odvolanie, v ktorom „poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. mája 2004, vyhlásený v Zbierke zákonov 15. júla 2004, podľa ktorého ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z.z. v znení neskorších predpisov, nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 druhá veta v spojení s čl. 13 ods. 3, 4 Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že dve faktúry (VS 2100402682 a 2100402681) boli splatné po 15.7.2004. Poukázal na § 3 zák.č. 1/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov, podľa   ktorého   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   nadobúdajú   platnosť dňom ich vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, teda účinky pôsobia len do budúcnosti. Sťažovateľke teda mal vzniknúť nárok na poplatok z omeškania z dlžnej sumy iba vo výške 0,01% denne v období od 1.6.2003 do 15.7.2004.“.

  Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom zo 14. februára 2006 č. k. 2 Cob 203/05-56 o podanom odvolaní v napadnutej časti rozhodol tak, že rozsudok v časti istiny 35 882,95 Sk potvrdil a vo zvyšnej časti návrh zamietol. V tejto súvislosti sťažovateľka   uviedla: „V   odôvodnení   rozsudku   odvolací   súd   uviedol,   že   podľa   nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky nie je § 38 ods. 4 zák.č. 273/1994 Z.z. v súlade s čl. 20 ods. 1 veta druhá v spojení s čl. 13 ods. 3,4 Ústavy SR. Podľa názoru odvolacieho súdu uverejnením Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v Zbierke zákonov dňa 15.7.2004 stratilo   ust.   §   38   ods.   4   upravujúce   poplatok   z omeškania   na   0,01%   účinnosť.   Od nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/2003 Z.z. od 1.6.2003 do straty účinnosti uvedeného zákonného   ustanovenia   dňa   15.7.2004,   bolo   predmetné   zákonné   ustanovenie   platné a účinné, teda podľa odvolacieho súdu sťažovateľke vzniklo za obdobie od 1.6.2003 do 15.7.2004 právo na poplatok z omeškania vo výške 0,01% denne.“  

  Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 31. marca 2006 dovolanie, ktoré oprela o túto argumentáciu: „Stratou účinnosti prípadne platnosti právnych predpisov na základe   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   sa   neobnovuje   platnosť   právnych predpisov nimi zrušených, ak však išlo len o ich zmenu alebo doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto novelou alebo doplnením. Sťažovateľka považuje za neopodstatnené tvrdenie že by § 38 ods. 4 bol neúčinný a neplatný, neúčinná a neplatná je iba   jeho   novelizácia.   Zastáva   názor,   že   platí   pôvodné   znenie   §   38   ods.   4   ustanovené zákonom 273/1994 Z.z. so sadzbou poplatku z omeškania vo výške 0,1% denne.“

  Najvyšší súd   svojím rozsudkom č. k. 4 Obdo 14/2006 z 12. júna 2007 dovolanie sťažovateľky zamietol a podľa vyjadrenia sťažovateľky svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Podľa názoru dovolacieho súdu nie je sporné že § 38 ods. 4 novely č. 138/2003 Z.z., stratil účinnosť dňom 15.7.2004, kedy došlo k zverejneniu Nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov SR. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 1/1993 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov, rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   nadobúdajú   platnosť   dňom   ich vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, teda Nález Ústavného súdu SR, týkajúci sa právneho predpisu, ktorým sa riadi predmetná sporná otázka, nadobudol platnosť až zverejnením   v zbierke   zákonov   t.j.   dňom   15.7.2004   ustanovenie   §   38   ods.   4   zákona 273/1994 Z.z. v znení novely č. 138/2003 Z.z. stratilo účinnosť. Dovolací súd prijal názor, že sťažovateľke ako navrhovateľovi za obdobie od 1.6.2003 do 15.7.2004 vzniklo právo na poplatok z omeškania vo výške 0,01% denne, pretože v tomto období bol platný a účinný zákon 273/1994 Z.z.   v znení novely č.   138/2003 Z.z.,   ktorý stanovoval sadzbu poplatku z omeškania vo výške 0,01% denne z dlžnej sumy. Zverejnením Nálezu Ústavného súdu SR, toto ustanovenie stratilo účinnosť, nie však platnosť, preto podľa názoru dovolacieho súdu nemožno prisvedčiť tvrdeniu, že by došlo k porušeniu § 41a ods. 3 zákona č. 38/1993 Z.z.“

  Sťažovateľka v podanej sťažnosti uviedla, že s názorom najvyššieho súdu nesúhlasí, pretože   podľa   jej   názoru „je   povinnosťou   všeobecného   súdu   aplikovať   právny   stav vzniknutý   nálezom   ústavného   súdu   o nesúlade   právnych   predpisov,   a to   nielen v procesnoprávnom   zmysle   ale   aj   z hľadiska   hmotnoprávneho.   To   znamená,   že hmotnoprávne   účinky   nesúladného   ustanovenia   sa   uverejnením   nálezu   ústavného   súdu anulujú   ex   tunc.“. V rámci   argumentácie   v uvedenom   smere   sa   sťažovateľka   oprela o zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06.

Sťažovateľka bola toho názoru, že uvedeným rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a preto v závere sťažnosti navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR, č.k. 4 Obdo 14/2006 zo dňa 12. júna 2007 bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, č.k. 4 Obdo 14/2006 zo dňa 12. júna 2007 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť trovy konania za dva úkony právnej pomoci, vrátane 19% DPH, 2X režijný paušál vo výške 7424,60,- Sk do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet JUDr. A. G.“

Ústavnému   súdu   bolo   17.   apríla   2008   doručené   vyjadrenie   predsedu najvyššieho súdu, v ktorom uviedol: „Jadrom sťažnosti je otázka výkladu dôsledkov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. PL. ÚS 38/03 – 89 zo dňa 17. mája 2004, ktorým bol vyslovený nesúlad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení s Ústavou Slovenskej republiky.   V nadväznosti na uvedený nález nebol v rozhodovaní všeobecných súdov jednotný názor na to, či hmotnoprávne účinky nálezu nastávajú ex tunc, alebo až ex nunc od vyhlásenia nálezu v Zbierke nálezov Slovenskej republiky. Ústavný súd medzičasom vydaním nálezu č. PLz. ÚS 1/06 – 4 zo dňa 11. októbra 2006 zjednotil odchylné právne názory   svojich   senátov   v tejto   otázke,   keď   sa priklonil   k názoru,   že   účinky   vo vzťahu k účastníkom   konania,   ktoré   neboli   právoplatne   skončené   pred   uverejnením   nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky nastávajú ex tunc. Za tejto situácie už nepovažujem za potrebné vecne sa k sťažnosti vyjadrovať. Zároveň Vám oznamujem, súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   24.   apríla   2008   právna   zástupkyňa sťažovateľky oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho prerokovania veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

  Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné   do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich do súladu   s ústavou,   s ústavnými zákonmi a s   medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

  Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5   sa   vyhlasuje   spôsobom   ustanoveným   na   vyhlasovanie   zákonov.   Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov   s   právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo   dňa   jeho   vyhlásenia   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Zbierka zákonov“).

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v   Zbierke zákonov.

  Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa   §   41b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   právoplatné   rozhodnutia   vydané v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom sčasti   alebo   v niektorom   ustanovení   stratil   účinnosť,   zostávajú   nedotknuté;   povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

  Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného   súdu   len subsidiárne.   Z toho vyplýva, že   ak je v danom   prípade oprávnený o ochrane základných práv sťažovateľa rozhodnúť všeobecný súd, je právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať vo veci vylúčená.

  Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 17/01).

  Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

  Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorej   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom prípade   ide   najmä o výklad tých   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde,   z ktorých   možno vyvodiť   právne   účinky   nálezov   ústavného   súdu   vydaných   v konaní   o súlade   právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Konkrétne ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pre   označené   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   je   charakteristické   vzájomné pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu vyjadreného   v čl.   1   ods.   1   prvej   vete   ústavy.   Princíp   ochrany   a zachovania   ústavnosti sa realizuje v danom prípade samotným rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy   a   jeho   následnými   právnymi   účinkami na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych veciach.   Princíp   právnej   istoty   sa   prejavuje   v dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak   na   zachovaní   právoplatnosti   rozhodnutí   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci vychádzajúcich   z   prezumpcie   ústavnosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   kolízii spomínaných   princípov   treba   dať   prednosť   jednoznačne   princípu   zachovania   a ochrany ústavnosti,   a   to   za   súčasného   spolupôsobenia   bŕzd   vyplývajúcich   z uplatnenia   princípu právnej istoty (mutatis mutandis I. ÚS 51/06).

Zákon o ústavnom súde rozlišuje účinky nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o   súlade   právnych   predpisov   na   konania   pred   súdmi   a inými   orgánmi   verejnej   moci v individuálnych   veciach   na   tie,   ktoré   boli   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu v Zbierke zákonov už právoplatne skončené (§ 41b zákona o ústavnom súde), a tie, ktoré ešte   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov   neboli   právoplatne skončené (§ 41a zákona o ústavnom súde).

V danom   prípade   sťažovateľka   namieta   postup   a   rozhodnutie   najvyššieho   súdu v konaní,   v ktorom   najvyšší   súd   rozhodoval   o dovolaní   smerujúcom   proti   rozsudku krajského   súdu.   Súdne   konanie   týkajúce   sa   predmetnej   veci   nebolo   v čase   uverejnenia nálezu ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   38/03   v Zbierke   zákonov   právoplatne skončené. Krajský súd rozhodol 14. februára 2006, t. j. v čase po uverejnení nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 v Zbierke zákonov a v čase, keď ustanovenie § 38 ods. 4 zákona   o zdravotnom   poistení   v znení   podľa   novelizácie   vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994   Z.   z.   o   zdravotnej   starostlivosti   v   znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.   138/2003 Z. z.“), v zmysle čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy stratilo nielen účinnosť, ale aj platnosť, keďže dňom 15. januára 2005 uplynula lehota podľa čl. 125 ods. 3 druhej vety ústavy, v rámci ktorej bola Národná rada   Slovenskej   republiky   povinná   uviesť   protiústavné   znenie   §   38   ods.   4   zákona o zdravotnom poistení do súladu s ústavou.

Krajský súd bol teda povinný v čase, keď rozhodoval, aplikovať na daný prípad § 41a v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom pre ústavne akceptovateľné rozhodnutie krajského súdu bola nevyhnutná správna interpretácia a aplikácia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

III.

Krajský   súd   rozhodnutie   okresného   súdu   (ktorý   pôvodne   návrhu   sťažovateľky vyhovel) na základe odvolania žalovaného v časti istiny 35 882,95 Sk potvrdil a vo zvyšnej časti zmenil tak, že návrh sťažovateľky zamietol. Svoje rozhodnutie v odvolacom konaní odôvodnil tak, že podľa jeho názoru od nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/2003 Z. z., teda od 1. júna 2003 až do straty jeho účinnosti, bola predmetná novelizácia stanovujúca poplatok z omeškania vo výške 0,01 % denne z dlžnej sumy platná a účinná, preto pre obdobie od 1. júna 2003 až do 15. júla 2004 bolo potrebné sťažovateľke priznať poplatok z omeškania v uvedenej výške.

Najvyšší súd   ako dovolací súd sa s právnym názorom druhostupňového súdu ako vecne   správnym   stotožnil,   a preto   dovolanie   sťažovateľky   zamietol.   Svoje   stanovisko v podstate odôvodnil tým, že v čase, keď „sporný“ nárok vznikol, teda v období od 1. júna 2003 do 15. júla 2004, bolo platné a účinné ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v znení svojej novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z., preto za uvedené obdobie   bolo   potrebné   priznať   sťažovateľke   nárok   na   poplatok   z omeškania   v znení uvedenej novelizácie, teda vo výške 0,01 % denne z dlžnej sumy. Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd skonštatoval, že k porušeniu ustanovenia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde nedošlo.

Vychádzajúc z uvedených zistení bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či najvyšší súd v danom prípade správne interpretoval a aplikoval § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde a či   v dôsledku   tejto   interpretácie   a aplikácie   postupom   a rozsudkom   najvyššieho   súdu nedošlo k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde od uverejnenia nálezu ústavného súdu vydaného   v konaní   o súlade   právnych   predpisov   v Zbierke   zákonov   nie   je   možné postupovať podľa právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ktoré ústavný súd vyhlásil za rozporné s ústavou. Podľa názoru ústavného súdu dňom márneho uplynutia lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy stráca takýto právny predpis, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie platnosť ex tunc, t. j. je anulované od počiatku.

V danej veci je nesporné, že § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v znení podľa novelizácie   vykonanej   zákonom   č.   138/2003   Z.   z.   v čase   rozhodovania   krajského   súdu nebol účinný ani platný, t. j. už nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania nemohol aplikovať na daný prípad § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v neplatnom znení, t. j. nemohol potvrdiť nárok sťažovateľky na poplatok z omeškania vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, ktorý jej priznal vo svojom rozsudku č. k. 2 Cob 203/05-56 zo 14. februára 2006, a to bez ohľadu na to, že v čase, keď tento nárok vznikol, bolo toto ustanovenie platné a účinné. Zo znenia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde jednoznačne vyplýva, že v danom prípade   po   strate   účinnosti   (po   15.   júli   2004),   ako   aj   po   následnej   strate   platnosti (po 15. januári 2005) posledného znenia zákona o zdravotnom poistení „platí skorší predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“, t. j. v čase rozhodovania krajského súdu platil § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v znení pred nadobudnutím platnosti a účinnosti novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z., keď ustanovoval poplatok z omeškania   0,1   %   z dlžnej   sumy   za   každý   deň   omeškania.   Rovnako   to   platí   aj   pre rozhodovanie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, povinnosťou ktorého bolo vykonať ústavne akceptovateľnú interpretáciu ustanovenia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe stanoviska pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11. októbra 2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce stanovisko k odchylným právnym názorom senátov ústavného súdu vyslovených pri svojej rozhodovacej činnosti na aplikáciu nálezu ústavného súdu č. k. PL. ÚS 38/03-39 zo 17. mája 2004 v konaní pred všeobecným súdom, senát ústavného   súdu   dospel   k názoru,   že   najvyšší   súd   porušil   základné   právo   sťažovateľky (1. bod výroku nálezu).

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   zruší   také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 4 Obdo 14/2006 z 12. júna   2007,   bolo   potrebné   tento   rozsudok   zrušiť   a vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie najvyššiemu súdu (2. bod výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. A. G. Sťažovateľka žiadala uhradiť trovy konania za dva úkony právnej služby vrátane DPH a režijného paušálu v sume 7 424,60 Sk.

Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   stanovení   výšky   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   postupoval ústavný súd podľa ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 1 a 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom vychádzal z výpočtového základu pre úkony   právnej   služby vykonané v roku   2007,   ktorý   je odvodený   z priemernej   mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2006, t. j. zo sumy 17 822 Sk, ako aj z hodnoty režijného paušálu pre toto obdobie. Základná sadzba tarifnej odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   v roku   2007   v konaní   pred   ústavným   súdom   je 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk.

V súlade   s uvedenými   ustanoveniami   vyhlášky   mohla   sťažovateľka   požadovať náhradu   trov   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie   a príprava   právneho   zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s klientom   a písomné podanie vo veci – sťažnosť) vrátane paušálnej náhrady výdavkov, spolu v sume 6 296 Sk zvýšenej   o 19   %   DPH   (keďže   jej   právna   zástupkyňa   je   platiteľkou   tejto   dane),   teda v celkovej sume 7 425 Sk.

Na   základe   toho   ústavný   súd   priznal   sťažovateľke,   ktorá   bola   v konaní   úspešná, náhradu trov konania v sume 7 425 Sk, pričom uložil najvyššiemu súdu uhradiť ich na účet právnej zástupkyne v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu (3. bod výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008