znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 2/06-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti J. J. a M. Š., obe bytom Ž., zastúpených advokátkou JUDr. M. P., Ž., pre namietané porušenie ich základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a v čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   postupom Okresného   súdu   Žilina   v konaní   o výživnom   vedenom   pod   sp.   zn.   15 Nc 59/00   na neverejnom zasadnutí 10. mája 2006 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Nc   59/00   p o r u š i l základné   právo   J.   J.   a M.   Š.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv a slobôd.

2. J. J.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   M. Š.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Žilina   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania J. J. a M. Š. pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v sume 8 330 Sk (slovom osemtisíctristotridsať slovenských   korún)   na   účet   ich   právnej   zástupkyne   advokátky   JUDr. M.   P.,   Ž., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti J. J. a M. Š. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   prijal uznesením   zo 4. januára 2006 č. k. III. ÚS 2/06-14 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   J.   J.   a M.   Š.,   obe   bytom   Ž.   (ďalej   aj „sťažovateľky“), zastúpených   advokátkou   JUDr. M. P.,   Ž.,   pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní   o výživnom   vedenom   pod   sp.   zn.   15   P   59/00.   Zo   spisového   materiálu predloženého okresným súdom   ústavnému súdu   v súvislosti   s meritórnym prerokovaním veci vyplýva, že táto vec je na okresnom súde v súčasnosti vedená pod sp. zn. 15 Nc 59/00.

Sťažovateľka   J.   J.   (ďalej   aj   „matka   dieťaťa“),   je   matkou   sťažovateľky   M.   Š., z manželstva   sťažovateľky   J.   J.   (predtým   Š.)   a R.   Š.,   ktoré   bolo   rozvedené   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 16 C 190/91, právoplatným od 1. júla 1991.

Sťažovateľky v sťažnosti z 10. októbra 2005 (doručenej ústavnému súdu 13. októbra 2005) prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne uviedli, že 10. marca 2000 bol prostredníctvom Okresného úradu v Ž., odboru sociálnych vecí (ďalej len „okresný úrad“), na okresnom súde podaný návrh na zvýšenie výživného na v tom   čase maloletú M. Š. V predmetnej veci nebolo do podania sťažnosti ústavnému súdu právoplatne rozhodnuté. Súdne   pojednávania   boli   nariadené   na   5.   máj   2000,   1.   február   2001,   27.   marec   2001, 27. september   2001   a   30.   apríl   2002,   ale   otec   dieťaťa   sa   na   ne   ani   raz   nedostavil. Od 30. apríla 2002 sa vo veci nekonalo. Z uvedených dôvodov podala sťažovateľka J. J. 15. januára 2003 žiadosť o určenie termínu pojednávania a 20. júla 2005 (keďže jej žiadosti nebolo vyhovené) podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Sťažovateľky s poukazom na judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 47/96, II. ÚS 61/98, II.   ÚS   33/99)   namietli   porušenie   svojich   základných   práv   žiadajúc,   aby   ústavný   súd nálezom vyslovil   porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny postupom okresného súdu v označenom konaní, prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov,   priznal   sťažovateľkám   (spoločne   a nerozdielne)   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

V podaní   z 23.   januára   2006   doručenom   ústavnému   súdu   25.   januára   2006 sťažovateľky   prostredníctvom   splnomocnenej   právnej   zástupkyne   oznámili,   že   súhlasia s upustením   od   verejného   ústneho   pojednávania   vo   veci   samej.   Zároveň   vyčíslili požadovanú náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 8 330 Sk.

Na   základe   výziev   ústavného   súdu   z 19.   januára   2003   a z 2.   marca   2006   sa k sťažnosti sťažovateliek vyjadril okresný súd prostredníctvom svojho predsedu podaním sp.   zn.   1   SprS   41/06   zo 7.   marca   2006,   v ktorom   okrem   iného   uviedol,   že   súhlasí s upustením   od   ústneho   pojednávania   vo   veci   samej,   pričom „(...)   zo   spisu   je   zrejmý objektívny stav (...) V súčasnosti je vec právoplatne skončená (...)“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami,   ako   aj   s obsahom   súdneho   spisu   okresného   súdu   týkajúceho   sa posudzovaného   konania   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval   na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne predložených vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľka J. J. (matka sťažovateľky M. Š.) podala prostredníctvom okresného úradu   10. marca   2000   na   okresnom   súde   návrh   na   zvýšenie   výživného   na   v tom   čase maloletú dcéru M. Š.

Okresný súd 6. apríla 2000 ustanovil sťažovateľke M. Š. opatrovníka v konaní – okresný   úrad   (ďalej   aj   „ustanovený   opatrovník“),   vyzval   v návrhu   označeného zamestnávateľa otca dieťaťa na oznámenie výšky príjmov otca, pripojil spis týkajúci sa úpravy   pomerov   rodičov   k dieťaťu   na   čas   po   rozvode   manželstva   a   nariadil   vo   veci pojednávanie na 5. máj 2000.

Na pojednávanie 5. mája 2000 sa nedostavil otec sťažovateľky M. Š. (predvolanie prevzal   20.   apríla   2000)   ani   zástupca   ustanoveného   opatrovníka   (okresný   úrad   prevzal predvolanie 14. apríla 2000). Sťažovateľka J. J. (matka dieťaťa) predložila na pojednávaní potvrdenie zamestnávateľa o výške jej príjmov. Pojednávanie bolo odročené s tým, že otec bude vypočutý prostredníctvom dožiadaného Okresného súdu Dolný Kubín.

Okresný súd požiadal listom zo 7. augusta 2000 Okresný súd Dolný Kubín o výsluch otca dieťaťa. Okresný súd Dolný Kubín listom z 23. augusta 2000 okresnému súdu oznámil, že dožiadanie postupuje z dôvodu miestnej príslušnosti Okresnému súdu Námestovo.

Okresný   súd   požiadal   listom   z 18.   októbra   2000   Okresný   súd   Námestovo o oznámenie, v akom stave sa nachádza realizácia jeho dožiadania o výsluch otca dieťaťa. Okresný súd Námestovo listom zo 14. novembra 2000 okresnému súdu oznámil, že otcovi dieťaťa sa nepodarilo prostredníctvom pošty doručiť predvolanie na výsluch nariadený na 16. október 2000. Nový termín výsluchu bol stanovený na 27. november 2000 a predvolanie sa doručuje prostredníctvom orgánov Policajného zboru.

Zápisnica   o výsluchu   otca   maloletého   dieťaťa   bola   okresnému   súdu   doručená 4. decembra 2000.

Okresný   súd   5.   januára   2000   vyzval   zamestnávateľa   otca   dieťaťa   na   oznámenie výšky príjmov otca a nariadil vo veci pojednávanie na 1. február 2001.

Na pojednávanie 1. februára 2001 sa nedostavil otec sťažovateľky M. Š. (predvolanie prevzal 18. januára 2001) ani zástupca ustanoveného opatrovníka (okresný úrad prevzal predvolanie   16.   januára   2001).   Bývalý   zamestnávateľ   otca   dieťaťa   predložil   okresným súdom žiadané podklady o výške príjmov otca až v deň pojednávania. Pojednávanie bolo z uvedených dôvodov odročené na neurčito.

Zákonný sudca nariadil 5. marca 2001 pojednávanie vo veci na 27. marec 2001. Pojednávanie   bolo   27.   marca   2001   odročené   na   neurčito   pre   neúčasť   otca   (doručenie predvolania nebolo vykázané).

Zákonný sudca nariadil 30. augusta 2001 pojednávanie vo veci na 27. september 2001.   Pojednávanie   bolo   27.   septembra   2001   odročené   na   neurčito   pre   neúčasť   otca (doručenie predvolania nebolo vykázané).

Okresný súd listom zo 7. januára 2002 vyzval sťažovateľku J. J. (matku dieťaťa), aby oznámila   súdu   informácie   o   pobyte   a   o   zamestnávateľovi   otca   dieťaťa   (pokiaľ   nimi disponuje),   informácie   o   prebiehajúcom   trestnom   stíhaní   otca   pre   zanedbanie   povinnej výživy (na základe oznámenia matky dieťaťa) a prípadnú zmenu, pokiaľ ide o jej príjmy, resp.   hľadanie   zamestnania.   Otca   dieťaťa   vyzval   na   predloženie   rozsudkov   ohľadne vyživovacej   povinnosti   k ďalším   dvom   deťom   a   oznámenie   zamestnávateľa   (resp. zamestnávateľov od novembra 2001). Okresný súd vyzval taktiež príslušný úrad práce na oznámenie relevantných údajov o otcovi dieťaťa.

Okresný úrad práce N. reagoval listom doručeným okresnému súdu 28. januára 2002. Sťažovateľka J. J. reagovala podaním doručeným okresnému súdu 1. februára 2002.

Zákonný sudca nariadil 11. marca 2002 pojednávanie vo veci na 30. apríl 2002. Na pojednávanie 30. apríla 2002 sa nedostavil otec sťažovateľky M. Š. (predvolanie prevzal 8. apríla 2002) ani zástupca ustanoveného opatrovníka (okresný úrad prevzal predvolanie 5. apríla 2002). Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Podaním z 13. januára 2003 doručeným okresnému súdu 15. januára 2003 žiadala sťažovateľka J. J. (matka dieťaťa) o urýchlenie konania. Zároveň okresnému súdu oznámila názov a adresu subjektu, ktorý by podľa jej informácii mohol poskytovať otcovi dieťaťa mzdu, príp. inú odmenu za prácu.

Listom z 24. marca 2003 požiadal okresný súd o výsluch otca dieťaťa Okresný súd Námestovo. Zároveň požiadal o relevantné informácie o otcovi dieťaťa Okresný úrad v N., odbor sociálnych vecí, ako aj Okresný úrad práce N.

Okresný úrad práce N. reagoval listom doručeným okresnému súdu 25. apríla 2003. Okresný úrad v N.,   odbor sociálnych vecí,   reagoval listom doručeným okresnému súdu 29. apríla 2003.

Zápisnica   o výsluchu   otca   dieťaťa   bola   okresnému   súdu   doručená   9.   júna   2003. Výzvami   z 8.   júla   2003   zabezpečoval   okresný   súd   podklady   o príjmových   pomeroch rodičov dieťaťa. Časť podkladov bola okresnému súdu doručená v júli a v septembri 2003. Na   doplnenie   podkladov   vyzval   okresný   súd   otca   dieťaťa   a spoločnosť,   s ktorou spolupracoval   ako   sprostredkovateľ,   ďalšou   výzvou   z 3.   októbra   2003.   Odpoveď   bola okresnému súdu doručená 17. októbra 2003.

Podľa úradného záznamu z 8. januára 2004 bol spis v predmetnej veci v období od 10. decembra 2003 do 8. januára 2004 „... pripojený pri civilnom spise Okresného súdu v Žiline 14 C 724/2000“.

Na základe pokynu zákonného sudcu z 9. februára 2004 vyzval okresný súd otca dieťaťa opäť na doplnenie podkladov o jeho zamestnávateľoch a príjmoch. Výzvu okresný súd opakoval (pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty) 9. júla 2004. Medzitým sa v apríli 2004 a máji 2004 neúspešne pokúsil doručiť výzvu na predloženie podkladov o príjmoch otca dieťaťa jednému z jeho bývalých zamestnávateľov.

Dňa 9. júla 2004 žiadal okresný súd predloženie podkladov o príjmoch otca dieťaťa aj   Daňový   úrad   N.,   spoločnosť   C.,   a.   s.   Predloženie   podkladov   o príjmoch   matky   - sťažovateľky J. J. žiadal okresný súd 9. júla 2004 od spoločnosti C, a. s.

Spoločnosť C., a. s., reagovala listom doručeným okresnému súdu 26. júla 2004. Odpoveď Daňového úradu N. bola okresnému súdu doručená 3. augusta 2004. Predloženie podkladov o príjmoch matky od spoločnosti C., a. s., ako aj odpoveď otca dieťaťa na výzvu z   9.   júla   2004   okresný   súd   urgoval   23.   augusta   2004.   Podklady   o príjmoch   matky   od spoločnosti C., a. s., boli okresnému súdu predložené v prvej polovici novembra 2004.

Zákonný sudca nariadil 2. augusta 2005 pojednávanie vo veci na 15. november 2005. Zároveň uložil vyzvať Daňový úrad N. a zamestnávateľov oboch rodičov na predloženie aktuálnych podkladov o ich príjmoch. Na pojednávaní konanom 15. novembra 2005, na ktoré sa nedostavil otec sťažovateľky M. Š., boli vypočuté obe sťažovateľky. Pojednávanie bolo odročené na 5. január 2006. Na pojednávaní konanom 5. januára 2006 vyhlásil okresný súd   rozsudok   vo   veci   samej.   Písomné   vyhotovenie   rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 15 Nc 59/2000-134 z 5. januára 2006 bolo účastníkom konania zasielané 3. februára 2006 a 7. marca 2006 bola na rozsudku okresným súdom vyznačená právoplatnosť k 28. februáru 2006.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.“

Podľa ustanovenia čl. 38 ods. 2 prvej vety listiny: „Každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.“

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   neodstráni. K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty,   dochádza   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 38 ods. 2 listiny nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. III. ÚS 28/03).

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky garantovať účastníkom súdneho konania právo na prerokovanie ich veci   v primeranej   dobe   (v   zmysle   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd) je zabezpečiť odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   v primeranej   dobe   (obdobne   napr.   III.   ÚS   111/04, III. ÚS 347/04, III. ÚS 11/05).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   čl.   38   ods.   2   listiny   skúma   ústavný   súd   vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

2. Predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu je konanie o výživnom, ktoré začalo   ešte   v dobe   maloletosti   sťažovateľky   M.   Š.   na   základe   návrhu   jej   matky   – sťažovateľky J. J.

Ústavný   súd   už   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   konštatoval,   že právne veci tohto typu nemožno v zásade považovať za právne či skutkovo zložité (napr. IV. ÚS 63/02, III. ÚS 113/03, III. ÚS 9/04). Právnu ani skutkovú zložitosť veci okresný súd nenamietol. Ústavný súd taktiež nezistil (aj napriek zmene právnej úpravy - § 118 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov) otázku osobitného právneho   významu,   ktorá   by   mala   byť   v posudzovanom   konaní   riešená,   či   skutočnosti svedčiace o osobitnej skutkovej zložitosti danej veci.

Predmetom konania v posudzovanej veci však bolo riešenie vzťahov medzi rodičmi a deťmi,   čo   od   okresného   súdu   vyžadovalo,   vzhľadom   na   všeobecnú   citlivosť   týchto vzťahov, zvýšenú starostlivosť o plynulý a ničím nerušený priebeh konania za súčinnosti všetkých   účastníkov   konania,   predovšetkým   rodičov   maloletých   detí.   Z tohto   aspektu ústavný súd konštatuje, že okresný súd vo svojom postupe nezohľadnil v dostatočnej miere závažnosť   predmetu   konania   pre   sťažovateľky.   Svedčí   o tom   neprimeraná   dĺžka   doby uplynutej od podania návrhu na zvýšenie výživného do rozhodnutia okresného súdu vo veci samej (takmer šesť rokov).

3.   V   správaní   sťažovateliek   ako   účastníčok   konania   pritom   ústavný   súd   nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v napadnutom   konaní   k zbytočným   prieťahom. Predovšetkým   sťažovateľka   J.   J.   (matka   dieťaťa)   vystupovala   v konaní   aktívne, zúčastňovala   sa   na   nariadených   pojednávaniach   a aj   z vlastnej   iniciatívy   oznamovala okresnému súdu informácie relevantné pre ďalší postup v konaní.

4.   Ústavný   súd   preto   skúmal   existenciu   namietaných   zbytočných   prieťahov v označenom   konaní   aj   použitím   ďalšieho   kritéria,   ktorým   bol   postup   okresného   súdu konajúceho v predmetnej veci.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) len čo konanie začalo, musí v ňom súd postupovať i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní   nesmeroval   efektívne   a účinne k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov   konania.   Jeho   postup   nepochybne   sťažovala procesná   nedisciplinovanosť   otca,   ktorý   sa   opakovane   nedostavoval   na   pojednávania. Vzhľadom   na   predmet   a povahu   posudzovaného   konania   s prihliadnutím   na povinnosť okresného súdu vyplývajúcu mu z § 100 ods. 1 OSP však bolo nielen jeho právom, ale aj povinnosťou   účinne využiť všetky   dostupné   oprávnenia   v zmysle Občianskeho   súdneho poriadku   na   zabezpečenie   súčinnosti   účastníkov   konania   v záujme   čo   najrýchlejšieho prejednania   a rozhodnutia   veci.   Okresný   súd   nepostupoval   pri   uplatňovaní   svojich oprávnení, predovšetkým pokiaľ ide o možnosť predvedenia podľa § 52 OSP a uplatnenia poriadkových opatrení podľa § 53 OSP, dostatočne razantne a efektívne na zabezpečenie súčinnosti   otca   dieťaťa   (možnosti   podľa   §   52   a   §   53   OSP   okresný   súd   nevyužil),   čo následne   znížilo   efektivitu   procesného   postupu   okresného   súdu   pri   zabezpečovaní dôkazných prostriedkov potrebou opakovane zabezpečovať aktualizované podklady o výške príjmov rodičov dieťaťa v dôsledku plynutia času.

Za   neefektívny   v tomto   zmysle   považoval   ústavný   súd   postup   okresného   súdu v posudzovanom   konaní   najmä   v období   od   1.   februára   2001   (keď   sa   otec   dieťaťa opakovane napriek riadnemu predvolaniu bez ospravedlnenia nedostavil na pojednávanie pred okresným súdom, pričom vzhľadom na spôsob, akým bolo vybavené predchádzajúce dožiadanie   okresného   súdu   ohľadne   jeho   výsluchu   Okresným   súdom   Námestovo,   bolo nanajvýš pravdepodobné, že zo strany otca ide o procesnú nedisciplinovanosť, resp. pokus predlžovať konanie), do 7. januára 2002, keď okresný súd zabezpečoval podklady potrebné pre rozhodnutie vo veci. Počas uvedeného obdobia (cca jedenásť mesiacov) bolo vo veci dvakrát nariadené pojednávanie (na 27. marec 2001 a na 27. september 2001), ktoré však bolo   odročené   pre   neúčasť   otca   dieťaťa,   pričom   okresný   súd   nerealizoval   žiadne   iné procesné   úkony,   ktoré   by   zásadnejším   spôsobom   smerovali   k meritórnemu   rozhodnutiu veci.

Pokiaľ ide o ďalší priebeh posudzovaného konania, ústavný súd zistil dlhšie obdobia nečinnosti, ktoré nemožno akceptovať, resp. ospravedlniť právne relevantným dôvodom. Ide o obdobie od 30. apríla 2002, keď bolo vo veci opäť odročené pojednávanie pre neúčasť otca dieťaťa, do 24. marca 2003, keď okresný súd v konaní druhýkrát požiadal Okresný súd Námestovo   o výsluch   otca   dieťaťa   (takmer   jedenásť   mesiacov),   a obdobie   od   konca novembra 2004, keď boli okresnému súdu doručené podklady na základe jeho výziev z júla a augusta 2004, do 2. augusta 2005, keď zákonný sudca nariadil pojednávanie vo veci na 15. november 2005 (viac ako osem mesiacov).

Uvedené nedostatky v postupe okresného súdu spolu s označenými obdobiami jeho nečinnosti   boli   hlavnou   príčinou   súčasného   stavu,   keď   posudzované   konanie   o návrhu sťažovateľky J. J. na úpravu vyživovacej povinnosti (z marca 2000) trvalo do rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci takmer šesť rokov.

Ústavný súd preto, berúc do úvahy predovšetkým závažnosť predmetu konania pre sťažovateľky a v tejto súvislosti neprimeranosť dĺžky posudzovaného konania a prihliadajúc na označené obdobia neefektívnej činnosti alebo nečinnosti okresného súdu v uvedenej veci (spolu tridsať mesiacov), dospel k záveru, že základné právo sťažovateliek na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené (bod 1 výroku nálezu).

5. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľky sa v sťažnosti domáhali, aby ústavný súd na základe čl. 127 ods. 2 ústavy   prikázal   okresnému   súdu   konať   v   predmetnej   veci   bez   prieťahov   a uložil   mu povinnosť „... zabezpečiť rozhodnutie v konaní...“.

V čase   rozhodovania   ústavného   súdu   o namietanom   porušení   základného   práva sťažovateliek   sa   však   posudzované   konanie   nachádza   v stave   po   vynesení   rozsudku okresným   súdom,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   28.   februára   2006.   Prípadný   výrok ústavného súdu   prikazujúci   okresnému   súdu   konať v   posudzovanej   veci   bez prieťahov, prípadne ukladajúci okresnému súdu povinnosť v zmysle návrhu sťažovateliek by bol preto neadekvátny súčasnému stavu uvedeného konania. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

6. Sťažovateľky vo svojej sťažnosti žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia z dôvodu,   že   v dôsledku   zbytočných   prieťahov   v posudzovanom   konaní   boli   dlhodobo vystavené právnej neistote v pre nich citlivej oblasti.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základných práv sťažovateliek, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením   stavu   pred   ich   porušením   a výrok   ústavného súdu   deklarujúci   toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľkám primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať každej zo sťažovateliek sumu 50 000 Sk (body 2 a 3 výroku nálezu). Priznaná suma finančného zadosťučinenia zohľadňuje podľa názoru ústavného súdu nemajetkovú ujmu sťažovateliek v označenom konaní. Pri posúdení intenzity tejto nemajetkovej ujmy prihliadal ústavný súd na závažnosť predmetu   konania   pre   sťažovateľky   (výživné   pre   maloleté   dieťa),   na   celkovú   dobu predmetného   konania   (takmer   šesť   rokov)   a na   dĺžku   zistených   období   poznačených zbytočnými   prieťahmi,   za   ktoré   nesie   zodpovednosť   okresný   súd   (dva   a pol   roka). Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

7. Sťažovateľky prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadali priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v uvedenom konaní, ktorých výšku vyčíslila ich právna zástupkyňa sumou 8 330 Sk (za dva úkony právnej   služby   realizované   v roku   2005   –   prevzatie   a prípravu   právneho   zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu).

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   stanovení   výšky   priznanej   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateliek vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a), c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 1 a 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) s tým, že predmet konania   pred   ústavným   súdom   o sťažnosti   v zmysle   čl.   127   ústavy   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo   s   hodnotou   predmetu   sporu,   o ktorom   sa   koná   pred   všeobecným   súdom   (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

V súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z. z. mohli sťažovateľky požadovať náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2005 pre dvoch klientov (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie vo veci – sťažnosť) advokátkou, ktorá je platiteľkou dane z pridanej hodnoty, teda [4 x (2 501 Sk – 20%) + 4 x 150 Sk] + 19 % DPH.Ústavný súd dospel k záveru, že uplatnená náhrada trov konania z hľadiska výšky trov   právneho   zastúpenia   neodporuje   platným   právnym   predpisom,   preto   v súlade s ustanovením §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde priznal   náhradu   trov   právneho zastúpenia   v celej   výške   uplatnenej   právnou   zástupkyňou   sťažovateliek   (bod   4   výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2006