znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 2/04-59

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   decembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť V. S., T., zastúpeného advokátkou JUDr. D. T., K., ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 858/00, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín sp. zn. 5 C 858/00   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Trenčín   p r i k a z u j e   vo veci sp. zn. 5 C 858/00 konať bez zbytočných prieťahov.

3. V. S.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trenčín povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Trenčín j e   p o v i n n ý   nahradiť V. S. trovy právneho zastúpenia v sume 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na bankový účet právnej zástupkyne JUDr. D. T. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti V. S. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2003   doručená   sťažnosť   V.   S.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. D. T., K., ktorou   namietal porušenie svojho základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Ústavný súd na základe žiadosti sťažovateľa mu uznesením č. k. III. ÚS 2/04-15 zo 14. januára   2004   ustanovil   na   konanie   pred   ústavným   súdom   za   právnu   zástupkyňu advokátku JUDr. D. T., K.

Z obsahu sťažnosti vyplývalo, že sťažovateľ namietal zbytočné prieťahy v konaní vedenom   pôvodne   na   Úrade   geodézie,   kartografie   a katastra   Slovenskej   republiky,   a to od roku 1986, a v konaniach Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)   sp. zn. 7 C 38/98, 5 C 858/00 a 7 C 526/01.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí uznesením č. k. III. ÚS 2/04-27 zo 7. júla 2004 prijal sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 7 C 526/01 (pôvodne pod sp. zn. 7 C 38/98) a 5 C 858/00, na ďalšie konanie a v časti, ktorou namietal porušenie základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym   úradným   postupom   podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   v konaní   Okresného   úradu v Trenčíne,   katastrálneho   odboru   (ďalej   len   „okresný   úrad“   alebo   „odporca   v 1.   rade“) a okresného súdu, ju odmietol pre nedostatok právomoci, pričom zároveň v časti, ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní okresného úradu vedenom pod sp. zn. 7 C 526/01 (pôvodne pod sp. zn. 7 C 38/98), ju odmietol ako podanú oneskorene.

Ústavný   súd   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   2/04-51 z 3. novembra 2004 konanie o sťažnosti sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 7 C 526/01 (pôvodne sp. zn. 7 C 38/98), zastavil, a to podľa ustanovení § 24 písm. a) a § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v spojení s ustanoveniami   §   103,   §   104   ods.   1   prvej   vety   a   §   159   ods.   3   Občianskeho   súdneho poriadku.

Predsedníčka okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu, ktorá jej bola doručená 9. septembra 2004, vyjadrila, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 14. septembra 2004 oznámila, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona o   ústavnom   súde   a   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože   vzhľadom   na   charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že 26. októbra 2000 podal okresnému súdu žalobu, v ktorej žiadal, aby okresný súd prikázal okresnému úradu uskutočniť opravný zápis podľa   pôvodného   geometrického   plánu   a uhradiť   škodu   podľa   dodatočného   vyčíslenia. Okresný súd konanie v danej veci uznesením č. k. 5 C 858/00-8 z 28. augusta 2001 zastavil s tým, že nie je v právomoci súdu v tejto veci rozhodnúť, a vec postúpil okresnému úradu.

Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v dôsledku odvolania sťažovateľa uznesením č. k. 4 Co 550/01-37 z 28. januára 2002 uznesenie okresného súdu zrušil a vec bola vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, pričom odporučil zároveň posúdiť spojenie   posudzovanej   veci   s konaním   sp.   zn.   7   C   526/01.   Okresný   súd   pokračoval v samostatných   konaniach   a v predmetnej   veci   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   5   C   858/00 z 26. februára   2003,   ktorým   priznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov v jednej   tretine.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   Co   163/03   z 30.   júna   2003   priznal sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   v celom   rozsahu.   Sťažovateľ   ďalej uvádza, že z dôvodu nečinnosti a prieťahov v konaní opakovane podal sťažnosť na prieťahy v konaní.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ vo svojom návrhu výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní okresného súdu sp. zn. 5 C 858/00 a prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez prieťahov. Zároveň sťažovateľ žiada primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou z 31. augusta 2004 požiadal predsedníčku okresného súdu, aby sa   v zmysle   ustanovenia   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadrila   k   sťažnosti sťažovateľa.   Predsedníčka   okresného   súdu   v stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu 23. septembra 2004 uviedla prehľad úkonov okresného súdu v predmetnej veci a poukázala na skutočnosť,   že   k prieťahom   v predmetnom   konaní došlo   jednak   zavineným   konaním sťažovateľa,   ktorý podal   okresnému   súdu   nedostatočne   špecifikovaný   žalobný   návrh a neuhradil   súdny   poplatok   splatný   podaním   návrhu   na   súde,   jednak   konaním   súdu z dôvodu nedostatočného personálneho obsadenia.

Predsedníčka okresného súdu zároveň vo svojej odpovedi zdôraznila, že k prieťahom nedošlo zlou organizáciou práce sudcu alebo predsedu súdu, pretože do jeho kompetencie nepatrí personálne zabezpečiť súd potrebným počtom sudcov.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska predsedníčky okresného súdu a najmä podrobného preštudovania spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 858/00 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ doručil okresnému súdu 26. októbra 2000 žalobu o obnovenie právneho stavu hranice pozemku s prílohami, v ktorej ako odporcov uviedol okresný úrad (odporca v 1. rade) a Obecný úrad Drietoma (ďalej len „odporca v 2. rade“). Okresný súd vydal 17. mája 2001 pokyn na pripojenie spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 38/98. Podľa úradného záznamu okresného súdu z 18. mája 2001 požadovaný spis bol 26. marca 1998 postúpený okresnému úradu, preto ho nebolo možné pripojiť.

Okresný súd uznesením sp. zn. 5 C 858/00 z 28. augusta 2001 konanie zastavil podľa ustanovenia § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 5. októbra 2001 odvolanie proti predmetnému uzneseniu s prílohami. Okresný súd prípisom z 15. októbra 2001 vydal pokyn na doručenie odvolania sťažovateľa odporcom v 1.   a   2.   rade   a   vypracovanie   predkladacej   správy   krajskému   súdu.   Spis   bol   doručený krajskému súdu 21. novembra 2001.

Krajský súd uznesením č. k. 4 Co 550/01-37 z 28. januára 2002 uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd vydal 8. apríla 2002 pokyn na doručenie uznesenia krajského súdu účastníkom konania a 13. mája 2002 vydal pokyn na pripojenie spisu sp. zn. 7 C 526/01, ktorý bol pripojený na nahliadnutie 11. júna 2002. Podľa úradného záznamu okresného súdu z 19. júna 2002 (číslo listu 44 spisu) predsedníčka okresného súdu upozornila na nutnosť plynulého a rýchleho konania vzhľadom na sťažnosť na prieťahy.

Okresný súd prípisom z 21. júna 2002 požiadal sťažovateľa, aby v lehote 15 dní doplnil   svoj   návrh   na   začatie   konania   podľa   ustanovení   §   79   ods.   1   a   2   Občianskeho súdneho   poriadku.   Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   8.   júla   2002   doplnené   podanie s prílohami v zmysle výzvy okresného súdu.

Okresný súd uznesením č. k. 5 C 858/00-54 zo 14. októbra 2002 vyzval sťažovateľa na úhradu   súdneho   poplatku   v lehote   10   dní   od   jeho   doručenia.   Sťažovateľ   v žiadosti doručenej   okresnému   súdu   11.   novembra   2002   s prílohami   požiadal   o oslobodenie   od súdnych poplatkov. Okresný súd vydal 18. novembra 2002 pokyn na doručenie príslušného tlačiva   v súvislosti   so   žiadosťou   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   sťažovateľovi. Sťažovateľ doručil okresnému súdu požadované tlačivo 5. decembra 2002.

Okresný   súd   vydal   22.   januára   2003   pokyn   na   zaslanie   prípisov   sťažovateľovi a odporcom   v   1.   a   2.   rade   v   súvislosti   s predmetom   konania.   Sťažovateľ   a odporcovia v 1. a 2. rade doručili okresnému súdu požadované informácie s prílohami v požadovanej lehote.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   5   C   858/00-69   z   26.   februára   2003   priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov „... v časti, a to v 1/3“. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 19. marca 2003 proti predmetnému uzneseniu odvolanie.

Okresný   súd   vydal 19.   marca 2003 pokyn   na predloženie spisu   krajskému súdu. Podľa úradného záznamu okresného súdu z 22. mája 2003 bol predmetný spis pridelený zastupujúcej   zákonnej   sudkyni   v zmysle   rozvrhu   práce   v dôsledku   preloženia   pôvodnej zákonnej sudkyne na iný okresný súd.

Krajský   súd uznesením   č.   k.   4   Co 160/03-77   z 30.   júna 2003   zmenil   uznesenie okresného súdu tak, že sťažovateľovi priznal oslobodenie od súdnych poplatkov v plnom rozsahu.   Predmetné   uznesenie   bolo   okresnému   súdu   doručené   1.   augusta   2003.   Podľa potvrdenia   okresného   súdu   (číslo   listu   80   spisu)   bol   posudzovaný   spis   pridelený   na prejednanie a rozhodnutie novej zákonnej sudkyni 1. augusta 2003.

Krajský   súd   prípisom   z   31.   júla   2003   požiadal   okresný   súd   o zaslanie   jeho prvostupňového   rozhodnutia   z 26.   februára   2003   v danej   veci.   Okresný   súd   vydal 12. augusta   2003   pokyn   na   doručenie   uznesenia   krajského   súdu   sťažovateľovi.   Podľa úradného   záznamu   okresného   súdu   z 12.   decembra   2003   (číslo   listu   83   spisu)   bol posudzovaný   spis   vyžiadaný   a odovzdaný   oddeleniu   Spr.   Podľa   úradného   záznamu okresného súdu z 18. decembra 2003 bol spis z oddelenia Spr. zákonnej sudkyni vrátený v uvedený deň (číslo listu 84 spisu). Uvedeným záznamom predmetný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   a práva   v zmysle   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 28/01).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníkov súdneho   konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd vzal do úvahy právny a skutkový stav veci. Predmetom konania je žaloba týkajúca sa obnovenia právneho stavu   pri   určení   hranice   pozemku.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   č.   k. Rks 4/01-52   z 26.   apríla   2001   vo   veci   sporu   o právomoc   medzi   okresným   súdom a okresným úradom rozhodol, že na prejednanie a rozhodnutie veci je daná právomoc súdu. Predsedníčka okresného súdu navyše ako dôvod, pre ktorý okresný súd dosiaľ v predmetnej veci   nerozhodol,   neuviedla   právnu   alebo   skutkovú   zložitosť   posudzovanej   veci,   preto ústavný súd posúdil predmetnú vec po právnej stránke ako štandardnú.

Skutkovú   stránku   predmetnej   veci   možno   zaradiť   k   štandardnej   v   rámci   agendy patriacej do rozhodovacej činnosti všeobecného súdnictva aj s prihliadnutím na prípadné protikladné tvrdenia účastníkov konania, ako je to v sporových konaniach bežné. Ústavný súd uznáva, že ustálenie skutkového stavu v danej veci môže byť náročné, ale okresný súd zatiaľ k nemu nepristúpil, a preto nie je ani významné pre hodnotenie postupu okresného súdu.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci   v primeranej lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru. Ústavný   súd   v tejto súvislosti nezistil žiadnu okolnosť v správaní sťažovateľa, ktorou by prispel k prieťahom v konaní.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom stanovisku z 20. septembra 2004 uviedla, že sťažovateľ sa podieľal na dĺžke sporu tým, že neuhradil súdny poplatok splatný podaním návrhu   ani   nepožiadal   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a   podal   nedostatočne špecifikovaný   žalobný   návrh.   Ústavný   súd   uvedené   okolnosti,   ktoré   mohli   prispieť k predĺženiu konania, neposudzoval ako zbytočné prieťahy spôsobené okresným súdom.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu okresného súdu došlo k porušeniu vyššie uvedených práv, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 3/00).

Ústavný súd navyše v tejto súvislosti zdôrazňuje, že pokiaľ posudzoval predmetné konanie z hľadiska zbytočných prieťahov, práve s prihliadnutím na skutkovú stránku veci posudzoval   len   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu,   keď   neboli   v   určitých   obdobiach vykonané žiadne úkony.

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyhodnotil postup okresného súdu v obdobiach od 26. októbra 2000 do 17. mája 2001 (6,5 mesiacov) a od 12. augusta 2003 do 20. septembra 2004 (11 mesiacov – v tomto období nie je započítané obdobie od 26. apríla 2004, keď bola okresnému súdu doručená žiadosť   ústavného   súdu   o predloženie   spisu,   do   1.   júna   2004,   keď   bol   predmetný   spis ústavným   súdom   vrátený   okresnému   súdu)   ako   postup,   v ktorom   došlo   k   zbytočným prieťahom, pretože v uvedených obdobiach okresný súd nevykonal žiadne úkony smerujúce k rozhodnutiu v posudzovanej veci.

Ústavný   súd   posúdil   uvedené   obdobia   ako   časové   úseky,   v ktorých   došlo k zbytočným prieťahom nečinnosťou okresného súdu v celkovej dĺžke 17,5 mesiacov.

Ústavný súd považuje posudzované konanie, v ktorom bolo za obdobie štyroch rokov od   podania   návrhu   sťažovateľa   rozhodnuté   len   o oslobodení   sťažovateľa   od   súdnych poplatkov a neuskutočnilo sa ani jedno pojednávanie vo veci samej, za konanie, v ktorom nastali zbytočné prieťahy.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   okresnému   súdu 23. septembra 2004 uviedla prehľad úkonov okresného súdu v predmetnej veci a poukázala na skutočnosť,   že   k prieťahom   v predmetnom   konaní došlo   jednak   zavineným   konaním sťažovateľa,   ktorý podal   okresnému   súdu   nedostatočne   špecifikovaný   žalobný   návrh a neuhradil   súdny   poplatok   splatný   podaním   návrhu   na   súde,   jednak   konaním   súdu z dôvodu nedostatočného personálneho obsadenia.

Predsedníčka okresného súdu zároveň vo svojej odpovedi zdôraznila, že k prieťahom nedošlo zlou organizáciou práce sudcu alebo predsedu súdu, pretože do jeho kompetencie nepatrí personálne zabezpečiť súd potrebným počtom sudcov.

Ústavný   súd   už   v priebehu   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   ustálil,   že nadmerné množstvo vecí,   v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za prieťahy v súdnom konaní (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).Právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré   plynule   smeruje   k odstráneniu   právnej   neistoty   osoby,   ktorá   sa   obrátila   na   súd v konkrétnej   veci   (napr.   rozhodnutie   sp.   zn.   II.   ÚS   40/97).   Podľa   právneho   názoru ústavného súdu vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 14/00 „Otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní“.

Ústavný súd neposudzuje, či ku zbytočným prieťahom v konaní došlo v dôsledku nedostatočného   personálneho   obsadenia   súdu   a   následného   veľkého   počtu   vecí pripadajúcich na sudcu alebo v dôsledku subjektívnych príčin na strane sudcu a vedenia súdu.

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v uvedených obdobiach, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy, a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľa,   zaoberal   sa   aj   jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.“

Ústavný súd pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vzal do úvahy obdobie nečinnosti okresného súdu, ako aj okolnosť, že sťažovateľ svojím správaním neprispel k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní. Ústavný súd v okolnostiach tejto veci považuje sumu 10 000 Sk pre sťažovateľa za primeranú so zreteľom na konkrétne okolnosti   posudzovanej   veci,   a   preto   žiadosť   sťažovateľa,   ktorý   požadoval   primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk, vo zvyšnej časti zamietol.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru, aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ústavný súd rozhodol, že označené základné práva sťažovateľa boli porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   ochrana   základných   práv   a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi. Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2004, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z   oznámenia Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk.

Podľa   takto   určených   kritérií   je   výška   odmeny   za   dva   úkony   právnej   pomoci   – prevzatie   a   prípravu   veci   a podanie   vo   veci   samej   4   534   Sk   za   každý   úkon   v zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 9 068 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   19   ods.   3   vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dvakrát 136 Sk, teda spolu 272 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov konania v sume 9 340 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnej zástupkyni sťažovateľa okresný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2004