SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 199/2016-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Pádejom, advokátska kancelária, Krížna336/2, Považská Bystrica, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 7 C 70/2015 z 23. apríla 2015a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 473/2015 zo 16. decembra 2015o náhrade trov konania, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2016doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) uznesením Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 7 C 70/2015 z 23. apríla 2015 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 5 Co 473/2015 zo 16. decembra 2015 o náhrade trov konania (ďalejlen „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania na strane navrhovateľav konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 C 70/2015, ktorého predmetom malo byťzrušenie výživného na plnoleté dieťa. Okresný súd mal v dôsledku späťvzatia návrhusťažovateľom rozhodnúť o zastavení konania a uznesením z 23. apríla 2015 mal sťažovateľazaviazať na náhradu trov konania v sume 1 912,50 €. Sťažovateľ podal odvolanie protioznačenému uzneseniu o trovách konania, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutýmuznesením tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a sťažovateľa zaviazalna náhradu trov odvolacieho konania v sume 243,26 €.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že došlo k porušeniu jeho označených právnapadnutým uznesením okresného súdu sp. zn. 7 C 70/2015 z 23. apríla 2015, ako ajnapadnutým uznesením krajského súdu, pričom argumentoval tým, že návrh bol podanýa následne bol vzatý späť v dôsledku nedostatočného informovania sťažovateľa ako otcadieťaťa o všetkých náležitostiach súvisiacich s ďalším rozširovaním a pokračovanímvzdelania dennou formou pomaturitného štúdia svojho dieťaťa. Sťažovateľ tvrdí, že nemalbyť zaviazaný na náhradu trov konania, a zároveň spochybňoval aj spôsob výpočtu náhradytrov.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súdo sťažnosti sťažovateľa rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie označených právsťažovateľa označeným uznesením okresného súdu 23. apríla 2015 a napadnutýmuznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec mu vrátina ďalšie konanie a sťažovateľovi prizná finančné zadosťučinenie v sume 500 € a náhradutrov právneho zastúpenia.
⬛⬛⬛⬛II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladaťzáver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti aleborozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymiokolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv označeným uznesenímokresného súdu o náhrade trov konania z 23. apríla 2015 a napadnutým uznesenímkrajského súdu, ktorým potvrdil označené uznesenie okresného súdu, pričom podstata jehoargumentácie spočíva v tvrdení, že okresný súd, ako aj krajský súd nesprávne rozhodolo trovách konania, keď protistrane priznal náhradu trov konania, ktoré podľa jeho názorunemal, pretože vznikli v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia otázky, kto zavinilzastavenie konania, ktorú nenapravil ani krajský súd.
1. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu 23. apríla 2015, ústavný súd poukazujena princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomocústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje inýsúd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označené uznesenieokresného súdu ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho už meritórne preskúmalna základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúťsťažovateľovi ochranu jeho právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti uzneseniusúdu prvého stupňa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010,III. ÚS 311/2014).
2. Sťažovateľ tiež namietal, že krajský súd tým, že potvrdil uznesenie okresnéhosúdu o trovách konania napadnutým uznesením, neprípustným spôsobom zasiahol do jehooznačených práv.
V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebnézdôrazniť, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivéhosúdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trováchkonania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľa nepochybnenegatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľanázoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu akonámietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp.samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).
Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušenízákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľasmerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdnehokonania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahujespravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základnýchpráv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahuk predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivoa k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keďzistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnymspôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd poukazuje na skutočnosť,že vo svojej podstate sťažovateľ namieta, že krajský súd napadnutým uznesením, ktorýmpotvrdil uznesenie okresného súdu o trovách konania, porušil jeho označené práva.V danom prípade je nevyhnutné zohľadniť intenzitu namietaného porušenia zákona (jehoústavnoprávny rozmer), ktorá by odôvodňovala vyslovenie porušenia základného právasťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnymzástupcom k sťažnosti nepripojil kópie sťažnosťou napadnutých uznesení okresnéhoa krajského súdu. Napriek uvedenému nedostatku ústavný súd vychádzajúc z opísanéhoobsahu týchto uznesení, dospel k záveru, že posudzovaná vec takúto intenzitu zjavnenedosahuje, keďže výrok o trovách konania bol v zmysle zákona odôvodnený, čo zakladádôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Skutočnosť namietaná sťažovateľom, že nebol dostatočne informovaný o formea dĺžke štúdia svojho syna, v dôsledku čoho vzal svoj návrh na zrušenie výživného naplnoleté dieťa späť, nezakladá údajné nesprávne právne posúdenie veci a absentuje ajústavnoprávny rozmer prípadu.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, žesťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich označených práv napadnutýmuznesením krajského súdu, je zjavne neopodstatnená, a preto ju v tejto časti podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd v súvislosti s nepredložením kópií napadnutých rozhodnutí všeobecnýchsúdov pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaniasťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitútpovinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonompredpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskoršíchpredpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právneprostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnostiadvokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinnývykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatiekonania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovenépredpoklady.
Pretože predmetná sťažnosť v tejto časti neobsahovala náležitosť, ktoré na uplatnenieprávomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce kópiunapadnutého uznesenia krajského súdu, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právnezastúpenie sťažovateľa mohol jeho sťažnosť v tejto časti odmietnuť aj pre nesplneniezákonom predpísaných náležitostí.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bezprávneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2016