znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 199/2015-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   augusta   2015v senáte   zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcuĽubomíra Dobríka o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. JCLic. Tomášom Majerčákom, PhD, advokátska kancelária, Južná trieda28, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a právana prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Kežmarok   v konanívedenom pod sp. zn. 2 Cb 13/2010 takto

r o z h o d o l :

Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a právo   na   prejednanie   jeho   záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 13/2010p o r u š e n é   b o l o.

Okresnému   súdu   Kežmarok p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 Cb 13/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

p r i z n á v a finančné   zadosťučinenie   v   sume   1   500   €   (slovomtisícpäťsto   eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Kežmarok p o v i n n ý   vyplatiť   do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný súd Kežmarok j e   p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet jeho právnehozástupcu advokáta JUDr. JCLic. Tomáša Majerčáka, PhD, advokátska kancelária, Južnátrieda 28, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímsp. zn. III. ÚS 199/2015 z 12. mája 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehotepodľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len„dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Kežmarok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konanívedenom pod sp. zn. 2 Cb 13/2010 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Predmetom konania, ktorého sa sťažnosť týka, je rozhodovanie o návrhu žalobcuna vydanie   bezdôvodného   obohatenia   v sume   „88 125,61   Kč“,   pričom   sťažovateľ   jev procesnej   pozícii   žalovaného.   Od   podania   návrhu   vo   veci   uplynulo   takmer   5   rokov,sťažovateľ   tvrdí,   že napadnuté   konanie   trvá   neprimerane   dlho, je   zdĺhavé,   neefektívnea nehospodárne, o čom podľa jeho názoru svedčí aj to, že nemožno očakávať v dohľadnejdobe rozhodnutie vo veci samej.

Okrem   toho,   že   sťažovateľ   sa   domáhal,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavyvyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo na prejednaniezáležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zároveň   požadovalpriznanie finančného zadosťučinenia v sume 4 000 € a úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podanímsp. zn.   1 SprO 638/2015 doručeným ústavnému súdu 29. júla 2015, v ktorom vyjadrilsúhlas s upustením od verejného pojednávania vo veci v konaní pred ústavným súdoma poskytol   stručný   prehľad   procesných   úkonov   súdu,   ako   aj   účastníkov   napadnutéhokonania, z ktorého vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

“15.1.2010 súdu doručený návrh na vydanie platobného rozkazu elektronicky bez ZEP

18.1.2010 návrh doplnený písomne

18.1.2010 sudom vyhotovená výzva na zaplatenie súdneho poplatku v sume 201 €

29.1.2010 súdny poplatok pripísaný na účet súdu

8.2. 2010 VSÚ vydaný platobný rozkaz

16.2.2010 súdu včas doručený odpor žalovaného, súdom vyhotovené uznesenie ⬛⬛⬛⬛ o uložení   povinnosti   žalovanému   zaplatiť   súdny   poplatok   za   odpor ⬛⬛⬛⬛ vo výške

1.3.2010 súdny poplatok za odpor pripísaný na účel súdu

9.3.2010 vec v dôsledku odporu prevedená do registra Cb

16. a 27.4.2010 žiadosť právneho zástupcu žalovaného o odročenie pojednávania pre ⬛⬛⬛⬛ účasť PZ žalobcu na skúške ako člena komisie UPJŠ

28.4.2010 referát   sudkyne   odročenie   pojednávania   nový   termín   pojednávania ⬛⬛⬛⬛ na 24.5.2010

24.5.2010 referát   sudkyne   na   odročenie   pojednávania   na   žiadosť   žalobcu ⬛⬛⬛⬛ (bez uvedenia dôvodu)

14.6.2010 pojednávanie   s prejednaním   veci,   odročené   na   neurčito   za   účelom ⬛⬛⬛⬛ zadováženia ďalších listinných dôkazov a zistenia možnosti vypočutia ⬛⬛⬛⬛ navrhnutého svedka zdržiavajúceho sa v Anglicku

8.7.2010 súdu doručené informácie zástupcu žalovaného o čase pobytu svedka ⬛⬛⬛⬛ na území SR;

11.10.2010 pojednávanie   s prejednaním   veci,   odročené   na   neurčito   za   účelom ⬛⬛⬛⬛ nariadenia   znaleckého   dokazovania   (na   návrh   žalobcu   s uložením ⬛⬛⬛⬛ povinnosti, aby oznámili v lehote 15 dní otázky pre znalca

11. a 19.10.2010   doručené   podanie   zástupcu   žalovaného   obsahujúce   návrh ⬛⬛⬛⬛ na zváženie   dokazovania   vzhľadom   na   kalamitu,   ktorá   postihla ⬛⬛⬛⬛ rozhodnú oblasť lesa

5.11.2010 súdu doručený zoznam otázok pre znalca zo strany žalobcu

3.4.2012 vyjadrenie žalovaného týkajúce sa nedostatku právomoci súdu konať ⬛⬛⬛⬛ vo veci

28.6.2012 návrh žalovaného na vyslovenie nedostatku právomoci konať

17.9.2013 uznesenie   o zamietnutí   návrhu   žalovaného   na   vyslovenie   nedostatku ⬛⬛⬛⬛ právomoci súdu konať vo veci

7.11.2013 dožiadanie adresované do ČR na vykonanie znaleckého dokazovania

10.3.2014 žiadosť dožiadaného súdu v ČR o rozhodnutí vo veci povinnosti zložiť ⬛⬛⬛⬛ preddavok na trovy znaleckého dokazovania (vyčíslený na 62 171,- Kč)

21.3.2014 vydané uznesenie o uložení povinnosti obom stranám založiť preddavok ⬛⬛⬛⬛ v sume 31 085,50 Kč)

8.4.2014 odvolanie   žalovaného   proti   uzneseniu   o povinnosti   zložiť   preddavok ⬛⬛⬛⬛ na trovy   znaleckého   dokazovania   spolu   so   žiadosťou   o priznanie ⬛⬛⬛⬛ oslobodenia od súdnych poplatkov

20.6.2014 vec predložená odvolaciemu súdu

25.7.2014 vec   vrátená   s uznesením   odvolacieho   súdu   o zrušení   uznesenia ⬛⬛⬛⬛ vo výroku o povinnosti žalovaného zložiť preddavok

1.10.2014 žiadosť dožiadaného súdu o zloženie sumy 31 085,50 Kč z rozpočtových ⬛⬛⬛⬛ prostriedkov   súdu   s tým,   že   v opačnom   prípade   bude   dožiadanie ⬛⬛⬛⬛ vrátené bez kladného vybavenia

14.1.2015 uznesenia   o úprave   učtárne   súdu   zložiť   časť   zálohy   z rozpočtových ⬛⬛⬛⬛ prostriedkov súdu

16.2.2015 preddavok vyplatený dožiadanému súdu

13.7.2015 urgencia vybavenia dožiadania

22.7.2015 doručený písomný znalecký posudok.“

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa priebehu napadnutého konania zo súdneho spisu,ktorý mu bol zapožičaný a doručený 29. júla 2015, zistil aj ústavný súd.

Okresný súd k skutkovej a právnej zložitosti sporu vo svojom vyjadrení uviedol,že spor po právnej stránke nepovažuje za náročný, ale považuje ho za náročný po skutkovejstránke   (medzinárodný   prvok,   obťažnosť   znaleckého   dokazovania   v cudzine).   Zároveňpredsedníčka   okresného   súdu   pripustila,   že   v období   2010   2013   zistila   dve   obdobia̶nečinnosti v trvaní približne jedného roka.

Právny   zástupca   sťažovateľa v   stanovisku doručenom ústavnému   súdu   4. augusta2015   vyjadril   súhlas   s   upustením   od   verejného   pojednávania   vo   veci   v   konanípred ústavným   súdom   a zároveň   reagoval   na   vyjadrenie   okresného   súdu   v tom   zmysle,že poukázal   na   revíziu   súdnych   spisov   v roku   2012   a jej   výsledky   uvedené   v správez 25. júna   2013,   nesúhlasil   s uvedenou   zložitosťou   znaleckého   dokazovania,   pretoževyhotovenie znaleckého posudku trvalo po zložení preddavku 3 mesiace.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od nehonemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného právazaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovalabez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovosvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ideo právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahutýchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súduodstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiavšeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osobydomáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadneaž právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu(IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   abyv súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bolarýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupujev ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná arozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03,IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postupsamotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanejveci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom je sťažovateľ odporcomo vydanie bezdôvodného obohatenia, ústavný súd konštatuje, že obdobné konania možnozaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva, preto dĺžka konania nebola závisláod skutkovej či právnej náročnosti prerokovávanej veci. Pokiaľ ide o obranu súdu, ktorývidel   skutkovú   náročnosť   sporu   v medzinárodnom   prvku   a v   nariadení   znaleckéhodokazovania   v cudzine,   ústavný   súd   konštatuje,   že   ju   nemohol   akceptovať,   pretožeaj napriek   medzinárodnému   prvku   žalobca   (ktorý   je   cudzím   štátnym   príslušníkom)poskytoval primeranú súčinnosť a reagoval na výzvy súdu v primeraných lehotách, a pokiaľide   o vyžiadane   dôkazu   z cudziny,   samotné   vyžiadanie   dôkazu   (znaleckého   posudku)po splnení výzvy dožiadaného súdu trvalo približne päť mesiacov.

2.   Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   súdneho   konania   je   druhým   kritériompri rozhodovaní   o tom,   či   v namietanom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a týmaj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil žiadne závažné okolnosti nastrane sťažovateľa, ktoré by relevantne prispeli k doterajšej dĺžke napadnutého konania,preto   konštatuje,   že sťažovateľ   v   doterajšom   priebehu   konania   poskytoval   primeranúsúčinnosť a na výzvy okresného súdu reagoval včas.

3. Napokon ústavný súd posudzoval samotný postup okresného súdu v napadnutomkonaní.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   zistil   obdobie   nečinnosti   v trvaní   dvoch   rokov,t. j. od doručenia   zoznamu   otázok   pre   znalca   zo   strany   žalobcu   5.   novembra   2010do 7. novembra   2013,   kedy   okresný   súd   doručil   žiadosť   dožiadanému   súdu.   Počasuvedeného   obdobia   okresný   súd   vydal   len   jedno   uznesenie,   ktorým   zamietol   návrhžalovaného   na   vyslovenie   nedostatku   svojej   právomoci   na   konanie   vo   veci.O nekoordinovanom   postupe   súdu   pri   realizácii   dožiadania   svedčí   aj   skutočnosť,   žeokresnému   súdu   trvalo   vyše   roka,   kým   vyhovel   požiadavke   dožiadaného   súdu   zložiťpreddavok na trovy dôkazu. Aj pri zohľadnení doby potrebnej na rozhodnutie o oslobodenísťažovateľa od povinnosti platiť súdne poplatky ústavný súd konštatuje, že okresný súd ajv tejto fáze zabezpečenia dôkazu nepostupoval dostatočne razantne, čo malo za následokďalší   prieťah   v trvaní   6   mesiacov.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   okresný   súd   sav napadnutom konaní dopustil zbytočných prieťahov v celkovom trvaní dva a pol roka.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorejnielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecnéhosúdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnejneistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, abyo jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupomokresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniuzákladného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Ústavný   súd   na   základe   svojho   zistenia,   že   postupom   okresného   súdu   došlok porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, mu prikázal, abyvo veci vedenej pod sp. zn. 2 Cb 13/2010 konal bez zbytočných prieťahov, pretože označenávec   nebola   v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu   o   sťažnosti   sťažovateľa   právoplatneskončená (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume4 000 €, ktoré odôvodnil pretrvávajúcim stavom právnej neistoty, ktorú sťažovateľ považujeza ujmu.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúcehoporušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomtoprípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančnéhozadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskymsúdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovorupriznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím   na   doterajšiu   dĺžku   napadnutého   konania   okresného   súdu,   ktorápredstavuje viac ako 5 rokov, a zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadua   najmä   fakt,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatneskončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   1 500   €   sťažovateľovi   za primeranéfinančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca si uplatnil náhradutrov právneho zastúpenia, ktorú vyčíslil v sume 444,66 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpeniaadvokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“).Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemernámesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2014v sume 839 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2015   (prípravaa prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 139,83 €. Ďalej má právny zástupcasťažovateľa nárok aj na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby podľavyhlášky vykonané v roku 2015 po 8,39 €. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal,zodpovedá sume 296,44 €. Pokiaľ ide o stanovisko právneho zástupcu doručené ústavnémusúdu 4. augusta 2015, tak za tento úkon náhradu trov ústavný súd nepriznal, pretože totopísomné podanie vo veci samej neprinieslo nové skutočnosti alebo informácie, ktoré byústavnému súdu neboli už skôr známe zo sťažnosti a z predloženého súdneho spisu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účetprávneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015