znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 199/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť A. B. a K. B., zastúpených obchodnou spoločnosťou hbr advokáti s. r. o., Obchodná 58, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Holič, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/73/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B. a K. B.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. februára 2014   doručená   sťažnosť   A.   B.   a   K.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľky“),   ktorou namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Co/73/2012.

V sťažnosti sťažovateľky okrem iného uviedli:„Dňa   19.   12.   2013   podali...   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   žiadosť o urýchlené prejednanie veci v konaní vedenom na Krajskom súde Bratislava pod sp. zn. 5 Co/73/2012, a to s poukázaním na skutočnosť, že odvolanie bolo podané dňa 16. 11. 2011 na   Okresný   súd   Bratislava   IV   (č.   k.   25 C/304/2009   a   do   dnešného   dňa   od   podania odvolania uplynulo viac ako 26 mesiacov. V texte žiadosti sťažovatelia upozornili súd aj na skutočnosť, že konanie javí známky prieťahov v konaní. Toto podanie mal podľa názoru sťažovateľov Krajský súd v Bratislave vyhodnotiť v zmysle jeho obsahu aj ako sťažnosť na postup   súdu   vo   veci   porušovania   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov v zmysle § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. a malo byť teda predložené aj predsedovi Krajského súdu v Bratislave na rozhodnutie. Následne sa mal v lehote 30 dní predseda Krajského súdu v Bratislave k sťažnosti vyjadriť a vykonať potrebné opatrenia. Sťažovatelia opierajú tento svoj právny názor o ustanovenia § 41 ods. 2 OSP (v spojitosti s §   31a   zákona   o   ústavnom   súde),   podľa   ktorého   sa   každý   úkon   účastníka   konania posudzuje podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený a podporne aj o nález Ústavného súdu zo dňa 26. 11. 2009 sp. zn.: III. ÚS 265/09. K žiadnemu takémuto konaniu zo strany súdu však v lehote 30 dní (teda pravdepodobne do 19. 01. 2014) podľa vedomostí sťažovateľov nedošlo, resp. nemajú o tom žiadnu vedomosť. Vo veci nebol doteraz zo strany súdu vytýčený termín pojednávania, nebol vykonaný žiadny úkon, ani sťažovatelia neboli informovaní   o   vybavení   svojho   podania,   resp.   o   vykonaní   opatrenia   na   odstránenie nežiaduceho   stavu.   Uvedené   znamená,   že   ku   dňu   podania   tejto   sťažnosti   je   dodržaná dvojmesačná lehota na jej podania na Ústavnom súde.

Poukazujeme aj na nález Ústavného súdu SR v porovnateľnej veci IV. ÚS 115/2012- 28... Napriek tomu,   že neexistovali   žiadne   prekážky postupu súdu,   v čase od   podania odvolania   sťažovateľov dňa 16.   11.   2011 dodnes   neboli vykonané žiadne ďalšie   úkony zo strany súdu, ktoré by viedli k rozhodnutiu o odvolaní.

Vzhľadom   na   nečinnosť   súdu   sťažovatelia   podali   dňa   19.   12.   2013   žiadosť   o urýchlené prejednanie veci, ktorá poukazovala na postup súdu vo veci porušovania práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keďže ku dňu podania žiadosti to už bolo viac ako 24 mesiacov odo dňa, kedy bolo konanie postúpené odvolaciemu sudu (dňa 15. 02. 2012), počas ktorých sa nevykonal žiaden ďalší krok smerujúci k preskúmaniu veci, či   k   odstráneniu   nežiaduceho   stavu.   Na   žiadosť   sťažovateľov   súd   nijakým   spôsobom nereagoval.“

Sťažovateľky   ďalej   po   podrobnom   opísaní   skutkového   stavu,   ktorý   predchádzal odvolaciemu súdnemu konaniu, navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1.   Základné   právo...   A.   B...   a...   K.   B...   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy... postupom Krajského súdu v Bratislave... porušené bolo.

2. Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje v konaní vedenom pod spisovou značkou 5 Co 73/2012 konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. B... a K. B... sa priznáva finančné zadosťučinenie každej z nich v sume po 3.500,- EUR...

4.   Krajský   súd...   je   povinný   nahradiť   trovy   právneho   zastúpenia...   vo   výške 340,90 EUR s DPH...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   obsahu   sťažnosti   i   navrhovaného   petitu   je   zrejmé,   že   sťažovateľky   namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/73/2012.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej právnej normy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku   1,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má k dispozícii podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§   53 ods.   2 zákona o ústavnom   súde);   takéto dôvody   v danej   veci   sťažovateľ neuviedol a ani ústavný súd ich nezistil.

Podľa ustáleného názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých   základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na súdnu   ochranu, ako aj so základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03, I. ÚS 164/2010).   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými prieťahmi   v   súdnom   konaní   potvrdzuje   aj   znenie   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), ktorý vo viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj   disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy   v   konaní...“. V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   „Orgán,   ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľky   dosiaľ   nepodali   predsedovi   krajského   súdu kvalifikovanú   sťažnosť   na   prieťahy   v   predmetnom   konaní   pred   podaním   sťažnosti ústavnému   súdu   (za   takýto   dôkaz   nemožno   považovať   žiadosť   ich   právneho   zástupcu o urýchlené prejednanie veci zo 17. decembra 2013 adresovanú krajskému súdu, v ktorom okrem iného uviedli: „ obraciame sa na Vás ako splnomocnený právny zástupca žalobcu v prvom rade: A. B... a žalobcu v druhom rade: K. B..., proti žalovanému v prvom rade: I... a žalovanému v druhom rade: A... v právnej veci o určenie neplatnosti príkaznej zmluvy vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod spisovou značkou 5 Co 73/2012. Odvolanie žalobcov v tejto veci bolo podané dňa 16. 11. 2011 na prvostupňový súd. Do dnešného dňa nebolo v uvedenej vecí rozhodnuté, čo negatívnym spôsobom zasahuje do života žalobcov, rodina trpí právnou neistotou a čaká na spravodlivé rozhodnutie súdu.

Dovoľujeme si Vás požiadal: o čo najrýchlejšie prejednanie veci, nakoľko sme toho názoru, že vec napĺňa predpoklady pre podanie sťažnosti na prieťahy v konaní na Ústavný súd..., podľa článku 127... (porušenie základného práva podľa článku 48 ods. 2 Ústavy... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov).“

Z   uvedeného   vyplýva,   že   postup   sťažovateliek   v   okolnostiach   daného   prípadu nemožno   podľa   ústavného   súdu   považovať   za   účinné   splnenie   požiadavky   namietania prieťahov v konaní u orgánu štátnej správy súdov nahradzujúce sťažnosť orgánu štátnej správy   súdu   podľa   zákona   o   súdoch.   V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie   týmto   spôsobom   alebo   chyba   pri   vyžadovanom   postupe   má   za   následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03, IV. ÚS 111/2011).

Z obsahu sťažnosti a ani z jej príloh tiež nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti   sťažnosti   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   došlo   zo   strany sťažovateliek   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa,   preto   ústavný   súd   odmietol   ich sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   neprípustnú   (obdobne III. ÚS 391/2010).

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľky v tejto veci predložili ústavnému súdu novú sťažnosť (obdobne I. ÚS 182/2010).

V dôsledku odmietnutia sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími požiadavkami v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2014