znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 199/2012-12

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 2. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. P., S., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. C., Advokátska kancelária, T., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod   sp.   zn.   4 T/229/2002   a postupom   Krajského   súdu   v Trnave   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 To/26/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2012 doručená   sťažnosť R.   P.,   S. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre namietané   porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T/229/2002 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To/26/2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na sťažovateľa bola podaná 24. mája 2002 na   okresnom   súde   obžaloba   pre   trestný   čin   vydierania   podľa   §   235   ods.   1   zákona č. 140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov.   Okresný   súd   rozhodol v trestnej veci sťažovateľa rozsudkom z 24. novembra 2009, proti ktorému podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie.

Sťažovateľ uvádza, že „predkladacia správa so spisovým materiálom“, teda podané odvolanie bolo krajskému súdu predložené 9. marca 2010 a odvolacie konanie je vedené pod sp. zn. 6 To/26/2010.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   jeho   trestná   vec   nebola   do   dňa   podania   sťažnosti ústavnému súdu právoplatne skončená a domnieva sa, že postupom konajúcich súdov došlo k porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ argumentuje, že „Okresný súd a Krajský súd v Trnave mali za uvedené obdobie   dostatok   procesných   nástrojov,   aby   v súlade   s Trestným   poriadkom   zabezpečili účasť jednotlivých svedkov na hlavných pojednávaniach, ako aj zabezpečil všetky potrebné procesné úkony tak, aby mohol rozhodnúť v primeranej lehote. Lehotu 11 rokov v žiadnom prípade nemožno považovať za primeranú.“.

Sťažovateľ na základe toho v sťažnosti   žiada, aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   T/229/2002   a postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn. 6 To/26/2010, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy v postupe konajúcich súdov v rámci trestného stíhania   vedeného   voči   jeho   osobe,   ktoré   podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   nebolo   ku   dňu podania sťažnosti ústavnému súdu právoplatne skončené. Ústavný súd zistil, že predmetné trestné   konanie   bolo   právoplatne   skončené   potvrdením   prvostupňového   rozsudku rozhodnutím krajského súdu z 5. apríla 2012.

1.   K namietanému   porušeniu   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom okresného súdu sp. zn. 4 T/229/2002

Jednou   zo   základných   pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   je požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Judikatúra ústavného súdu sa konštantne opiera o východisko, že účelom základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. II. ÚS 26/95). Pri výklade tohto základného práva si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy a právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje   ochranu   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   predložená   v čase, keď k namietanému porušeniu označených práv došlo alebo porušenie v tomto   čase ešte trvalo.

Pokiaľ ide o prvostupňové konanie v trestnej   veci sťažovateľa, toto bolo skončené prijatím rozsudku okresného súdu z 24. novembra 2009, ktorý následne uplatnený opravný prostriedok   sťažovateľa   spolu   so   spisovým   materiálom   predložil   nadriadenému   súdu na rozhodnutie 9. marca 2010.

Sťažnosť sťažovateľa obsahujúca námietku porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní   bola   ústavnému   súdu   doručená   2.   apríla   2012   (na   poštovú   prepravu   podaná 29. marca   2012),   teda   po   prijatí   prvostupňového   rozhodnutia   a po   predložení   podaného opravného prostriedku nadriadenému súdu.

V čase podania sťažnosti už okresný súd nedisponoval právomocou vo veci konať, pretože   táto   bola   prijatím   rozsudku   a   predložením   uplatneného   opravného   prostriedku prenesená na krajský súd. Okresný súd teda v danej etape konania už nemohol ovplyvniť priebeh trestného konania a ani porušiť základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Prijatím   prvostupňového   rozhodnutia a predložením podaného odvolania so spisovým materiálom nadriadenému súdu vykonal okresný súd všetky relevantné úkony smerujúce k nastoleniu právnej istoty sťažovateľa a svoju úlohu v tomto smere splnil.

Možnosť domáhať sa ochrany základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu,   a   to   vo vzťahu k postupu okresného súdu, bola pre sťažovateľa časovo ohraničená obdobím, počas ktorého prebiehalo v jeho veci prvostupňové konanie.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne neopodstatnenú   vtedy,   ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp.   rozhodnutia   orgánu verejnej moci v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a vychádzajúc z   podstaty a účelu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd sťažnosť v časti námietky porušenia označených článkov ústavy a dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú   ju   v zmysle   ustanovenia   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).

2.   K namietanému   porušeniu   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom krajského súdu sp. zn. 6 To/26/2010

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   štandardne   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04,   III.   ÚS   401/08) považuje   za   účinný   prostriedok   nápravy   slúžiaci   na   ochranu   základného   práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   sťažnosť na postup súdu podanú podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi   príslušného   súdu.   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred zbytočnými   prieťahmi v súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona   č.   385/2000   Z.   z. o sudcoch   a   prísediacich   a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za také   prieťahy   aj   disciplinárnu   zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že účelom vybavovania sťažnosti je zistiť,   či   v   danej   veci   boli spôsobené prieťahy v   konaní.   V zmysle prvej   vety   druhého odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   orgán,   ktorý   vybavuje   sťažnosť,   je   povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.

Účelom práva   účastníka konania podať predsedovi príslušného všeobecného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní je podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu poskytnutie príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   porušením základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03,   I. ÚS 33/05, III. ÚS 401/2008). Ústavný súd preto o sťažnosti obsahom ktorej   je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok, ktorý mal k dispozícii podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je teda jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Sťažovateľ sa k otázke vyčerpania účinných právnych prostriedkov poskytovaných zákonom   na   ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd   v zmysle   ustanovenia   §   53   ods.   1 zákona o ústavnom súde v sťažnosti nevyjadril. Ústavný súd zistil, že tieto sťažovateľ ani nerealizoval, a teda sťažnosť na postup súdu adresovanú predsedovi krajského súdu podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch v namietanom konaní odvolacieho súdu nepodal.

Zároveň ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade sťažovateľa neboli preukázané ani také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by mohli viesť k odpusteniu požiadavky   na   využitie   účinných   prostriedkov   nápravy   podľa   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde (dĺžka odvolacieho konania predstavovala dobu približne dvoch rokov).

Vzhľadom na existenciu procesnej prekážky pre meritórne rozhodovanie o tom, či v sťažovateľom   označenom   konaní   krajského   súdu   bolo   porušené   jeho   základné   právo na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd jeho sťažnosť v časti námietok porušenia označených článkov ústavy a dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To/26/2010   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. mája 2012