znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 199/2011-13

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 3. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. Š., H., toho času vo väzbe, ktorou namietal porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 8 ods.   3 Listiny základných práv a slobôd postupmi a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos/22/2011 z 8. februára 2011 a   Okresnej   prokuratúry   Trnava   z   20.   septembra   2010   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Pv 581/2010, v ktorom podala návrh na jeho vzatie do väzby, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2011 doručená   sťažnosť   Ľ.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 8 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupmi   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 3 Tos/22/2011 z 8. februára 2011 a Okresnej prokuratúry Trnava (ďalej len „okresná prokuratúra“) z 20. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 581/2010, v ktorom podala návrh na jeho vzatie do väzby na Okresnom súde Trnava (ďalej len „okresný súd“). Súčasťou sťažnosti bola žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že okresná prokuratúra tým, že „dňa 20. 9. 2010 podala návrh na vzatie do väzby na Okresný súd Trnava, sudkyni pre prípravné konanie JUDr. H. G. v trestnej veci obvineného Ľ. Š. pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b trestného zákona.

Namietam   predovšetkým   nedodržanie   24   hodinovej   lehoty   na   odovzdanie   súdu obvineného, pretože osobné sloboda mi bola obmedzená 18. 9. 2010 o 19. 30 hodine a návrh na vzatie do väzby Okresnej prokuratúry v Trnave sp. zn. 2 Pv 581/10-7 bol podaný Okresnému súdu v Trnave až 20. 9. 2010 čím bol jednoznačne porušený   čl. 8 ods. 3 Listiny..., čo som namietal aj v sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe dňa 7. 1. 2011 na Krajský súd Trnava, ktorý sa k porušeniu môjho základného práva... absolútne nevyjadril, čo považujem za neprípustné...“.

Sťažovateľ na základe uvedeného ústavný súd žiada, aby rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 3 Tos/22/2011 z 8. februára 2011 a taktiež návrh na vzatie do väzby od okresnej prokuratúry sp. zn. 2 Pv 581/10 z 20. septembra 2010 zrušil v plnom rozsahu a rozhodol uznesením, ktorým mu prizná finančné zadosťučinenie v sume 12 000 € a úhradu trov právneho zastúpenia.  

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

1. Sťažovateľ v časti sťažnosti tvrdí, že k porušeniu jeho základných práv a slobôd podľa čl. 8 ods. 3 listiny malo dôjsť rozhodnutím okresnej prokuratúry z 20. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 581/2010 o návrhu na jeho vzatie do väzby, o ktorom rozhodol 21. septembra 2011 právoplatne okresný súd, a to nedodržaním 24-hodinovej zákonnej lehoty od jeho zadržania (resp. od obmedzenia osobnej slobody), do rozhodnutia o návrhu na vzatie do väzby.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Ústavný súd zistil, že návrh okresnej prokuratúry bol podaný ešte 20. septembra 2010 a sťažovateľ bol vzatý do väzby na základe tohto návrhu uznesením okresného súdu sp. zn. Tp/46/2010 z 21. septembra 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť toho istého dňa, teda ešte 21.   septembra   2010.   Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   však   sťažovateľ   nepodal žiadny opravný prostriedok.

Podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby (...).

Podľa   §   83   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   je   prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak tento zákon neustanovuje inak.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa mohol domôcť ochrany svojich práv podaním sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 21. septembra 2010, ktorý rozhodol na základe návrhu okresnej prokuratúry, avšak z obsahu sťažnosti nevyplýva, že túto možnosť využil.

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07, III. ÚS 98/2011).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Nad   rámec   k   tomu   ústavný   súd   uvádza,   že   uvedené   námietky   sťažovateľa   treba považovať aj za zjavne neopodstatnené, a to z týchto dôvodov. Podľa čl. 152 ods. 1 a 4 ústavy má ústava prednosť nielen pred zákonmi a podzákonnými normatívnymi právnymi aktmi, ale i pred ústavnými zákonmi, teda i pred listinou. Ak teda čl. 17 ods. 3 ústavy ustanovuje lehotu 48 hodín a čl. 8 ods. 3 listiny pre rovnaké situácie lehotu 24 hodín, tak platí   čl. 17   ods.   3 ústavy, čiže   lehota 48   hodín.   S   týmito   otázkami sa   ústavný   súd   už vysporiadal   vo   svojich   viacerých   rozhodnutiach   napr.   č.   k.   I.   ÚS   141/04-37   a   č.   k. I.   ÚS   100/04-76.   Obdobné   stanoviská   zaujal   ústavný   súd   aj   v rozhodnutí   č.   k. III. ÚS 220/04-45 z 30. júna 2004.

Aj súčasná právna úprava obsiahnutá napr. v § 73, § 85 až § 87 Trestného poriadku vychádza   z   ústavnosti   48-hodinových   lehôt.   Právna   istota,   predvídateľnosť   súdnych rozhodnutí a zásada prednosti ústavne konformného výkladu spolu so zásadou zotrvania na už rozhodnutom, pokiaľ nie sú zvlášť významné dôvody pre zmenu judikatúry, teda vedú ústavný súd k tomu, aby aj naďalej pokladal za ústavný postup orgánov verejnej moci rešpektujúci 48-hodinové lehoty podľa čl. 17 ods. 3 ústavy (obdobne napr. II. ÚS 396/06).

2. V ďalej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 8 ods. 3 listiny uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos/22/2011 z 8. februára 2011, ktorým zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T/64/2010 z 11. januára 2011 tým, že sa k jeho sťažnosti „proti rozhodnutiu o väzbe dňa 7. 1. 2011... absolútne nevyjadril, čo považujem za neprípustné...“.

Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu   pri   poskytovaní   ochrany   týmto   právam   a   slobodám   vo   vzťahu   k   právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv   a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   pripomína,   že   nie   je   súdom   vyššej   inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto   neposudzuje   správnosť   procesného   postupu   či   skutkových   a   právnych   názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07). Do jeho právomoci v konaní podľa čl. 127 ústavy patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie všeobecne záväzných právnych   predpisov   orgánmi   verejnej   moci   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Ústavný   súd   z   tohto   pohľadu   preto   preskúmal   obsah   namietaného   uznesenia krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tos/22/2011   z   8.   februára   2011,   ktorým   zamietol   sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 5 T/64/2010   z 11. januára 2011 o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 7. januára 2011 a konštatuje, že je síce pomerne stručné a nedalo vyčerpávajúcu odpoveď na všetky námietky sťažovateľa, ako to tvrdí on vo svojej sťažnosti, ale na druhej strane ho nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, resp. svojvoľné.

Z   rozhodnutia   krajského   súdu   totiž   nepochybne   vyplýva,   že   riadne   preskúmal správnosť   výrokov   rozhodnutia   okresného   súdu   o   zamietnutí   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie z väzby, ako aj to, či dôvody väzby u sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku naďalej trvajú (stotožnil sa v celom rozsahu s jeho odôvodnením), a keďže „nezistil žiadne dôvody pre zmenu I. stupňového rozhodnutia, sťažnosť obvineného ako nedôvodnú v zmysle § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku zamietol“.

Sťažovateľ   bol   v   okolnostiach   prípadu   navyše   vzatý   do   väzby   ešte   uznesením okresného   súdu   sp.   zn.   Tp/46/2010   z   21.   septembra   2010   a   toto   uznesenie   sa   stalo právoplatným toho istého dňa [sťažovateľ ho v zákonnej lehote ani nenapadol účinným riadnym opravným prostriedkom (sťažnosťou), ktorú mal vtedy k dispozícii], preto jeho námietky   v   tomto   smere   už   nemôžu   nijakým   spôsobom   spochybniť   iné   rozhodnutie krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tos/22/2011   z   8.   februára   2011   preskúmavajúce   rozhodnutie okresného   súdu   sp.   zn.   5   T/64/2010   z   11.   januára   2011   o   zamietnutí   jeho   žiadosti   o prepustenie z väzby, ktoré je predmetom tejto sťažnosti.

Nad rámec ústavný súd   k   tomu   tiež   zistil,   že okresný   súd   po   podaní   obžaloby (9. marec 2011) rozhodol trestným rozkazom sp. zn. 5 T/18/2011 z 10. marca 2011 tak, že v danej trestnej veci uložil okrem iného sťažovateľovi úhrnný trest odňatia slobody v trvaní deväť mesiacov nepodmienečne a jeho rozhodnutie nadobudlo aj právoplatnosť 8. apríla 2011.

Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   uvedeného   prípadu   preto nedomnieva, že by závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené či arbitrárne, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v   uvedenej   veci   (predovšetkým   o   jeho   žiadosti   o   ustanovenie   právneho zástupcu ústavným súdom) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2011