znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 199/2010-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   Mesta   Ž.,   Ž.,   zastúpeného advokátkou   Mgr.   M.   K.,   B., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 13 C/292/2007 z 12. marca 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/167/2009 zo 17. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mesta Ž. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 15. marca 2010 doručená   sťažnosť   Mesta   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný   súd“)   sp.   zn. 13 C/292/2007   z   12.   marca   2009   a rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co/167/2009 zo 17. septembra 2009.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   na   okresnom   súde „určenia neplatnosti právneho úkonu - kúpnej zmluvy z 19. januára 2004“.

Následne   sťažovateľ   29.   júla   2008   navrhol,   aby   okresný   súd   pripustil   zmenu žalobného petitu o „určenie vlastníckeho práva“ k nehnuteľnostiam. Okresný súd pripustil zmenu žaloby 13. októbra 2008 a rozsudkom z 12. marca 2009 zamietol jeho návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd rozhodnutie   okresného   súdu   potvrdil,   avšak   rozhodol   o   odvolaní   bez   nariadenia pojednávania,   čím   malo   dôjsť   k   porušeniu   ustanovenia   §   214   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ale   aj k porušeniu „základného   práva   sťažovateľa   na   verejné   prerokovanie   veci   a   v   jeho prítomnosti“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy. Súčasne nezákonný postup krajského súdu zakladal aj „dôvod dovolania podľa § 237 písm. f) OSP“.

Sťažovateľ preto 11. februára 2010 podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), pričom uviedol, že dosiaľ nemá vedomosť o tom, či o jeho dovolaní už bolo najvyšším súdom rozhodnuté.

Ďalšími skutočnosťami, ktoré mali mať podľa sťažovateľa za následok porušenie jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   boli   tie,   že   krajský   súd „arbitrárne   rozhodol   o   návrhu sťažovateľa tým, že svoje skutkové zistenia a právne závery riadne neodôvodnil“, a to, že sa odvolací súd „žiadnym spôsobom nereagoval k obsahu žiadosti sťažovateľa o nariadenie pojednávania   zo   dňa   4.   júna   2009   (ku   konkrétnym   okolnostiam   dôležitého   verejného záujmu)...“, ďalej sa nevysporiadal s návrhom sťažovateľa „na pripustenie dovolania a jeho   argumentmi“,   nevykonal   ním   navrhované   dôkazy   a   tiež   vec „nesprávne   právne posúdil“.

Okrem týchto skutočností sťažovateľ tvrdí, že došlo k porušeniu jeho základného práva na „nezávislé a nestranné konanie a rozhodovanie súdu v dôsledku rozhodovania a konania vylúčeným sudcami“. V sťažnosti pritom poukazuje na bližšie dôvody, v čom vidí zaujatosť konajúcich zákonných sudcov okresného súdu a krajského súdu. Na záver však k tomu   uvádza,   že „nemal   skoršiu   vedomosť,   ako   po   doručení   napadaného   rozsudku odvolacieho súdu, o dôvodoch zaujatosti sudkyni na prvom stupni..., ako ani o dôvodoch zaujatosti sudcov   na Krajskom súde...,   preto   námietku   uplatnil   až   v dovolaní a   v tejto ústavnej sťažnosti“.

Sťažovateľ   v   závere   v   prvom   alternatívnom   petite   navrhuje,   aby   ústavný   súd rozhodol takto:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/167/2009-800 zo dňa 17. septembra 2009 a rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   č.   k.   13   C/292/2007-708   zo   dňa   12.   marca   2009 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/167/2009-800 zo dňa 17. septembra 2009 a rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 13 C/292/2007-708 zo dňa 12. marca 2009 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Žilina vracia na ďalšia konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľovi   vo výške 33.000,- eur (slovom tridsaťtritisíc eur) na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti namietanému rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 13 C/292/2007 z 12. marca 2009 podal riadny opravný prostriedok - odvolanie, o   ktorom   rozhodol   krajský   súd.   Ústavný   súd   preto   vychádzajúc   z   uvedeného   princípu subsidiarity konštatoval, že nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta   porušenie   práv   sťažovateľa   predmetným   rozsudkom   okresného   súdu.   Z   tohto dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Tú   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 5 Co/167/2009   zo   17.   septembra   2009   a   jeho   nezákonný   postup   z   viacerých   dôvodov, ústavný súd odmietol pre jej neprípustnosť podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd zistil, že v danom prípade sťažovateľ podal 11. februára 2010 dovolanie proti namietanému rozhodnutiu krajského súdu z tvrdeného dôvodu [podľa § 237 písm. f) OSP, ale i § 237 písm. g) OSP], preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa   má   najprv   a   predovšetkým   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   (k   podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 26/09, III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   svoje   námietky   uplatnil   aj   v   sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania   ústavného   súdu   nie   je   dovolacie   konanie   skončené,   musela   byť sťažnosť odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože   o   ochrane označených   práv,   ktorých   porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho   súdu   o   dovolaní.   Tejto   situácii   zodpovedá   aplikácia   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o dovolaní.

Sťažovateľ   tiež   v   sťažnosti   sám   uvádza,   že   využil   možnosť   podania   tohto mimoriadneho opravného prostriedku, iba „z dôvodu opatrnosti, aby nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie pre neprípustnosť podaného dovolania sťažovateľom“.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   konštatuje,   že   v   prípade   procesného   rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2010