znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 199/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. J., B., zastúpeného advokátom Mgr. R. V., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 38/2007 z 3. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2009 doručená sťažnosť MUDr. M. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 38/2007 z 3. februára 2009.

Sťažovateľ   odôvodnil   svoju   sťažnosť   tým,   že   15.   februára   2006   sa   uskutočnilo mimoriadne valné zhromaždenie akciovej spoločnosti S., a. s., „na ktorom pod zámienkou transformácie spoločnosti, zo S., a.s. na S., sa prijali aj nové stanovy, a to ako súčasť prijatých uznesení č. 2 a 3“.

Podľa názoru sťažovateľa stanovy novovzniknutého S. „umožňujú predstavenstvu spol. S. vyvlastňovať súkromný majetok drobných podielnikov S., konkrétne ich podiely, a to týmto mechanizmom :

1. Stanovy   určujú,   že   nová   hodnota   základného   členského   vkladu   sa   zvyšuje na 360.000,-Sk   (predchádzajúci   základný   podiel   tvorila   1   akcia   v   nominále   1000,-Sk, ktorá sa obchodovala na BCPB v čase jej obchodovateľnosti za podstatne nižšiu trhovú cenu)

2. Stanovy určujú, že neuhradenie tejto novej hodnoty (do 40 dní odo dňa zmeny právnej formy) sa považuje za porušenie členských povinností.

3. Stanovy určujú, že za porušenie členských povinností môže predstavenstvo vylúčiť podielnika z družstva, a vyvlastniť jeho podiely zrušením jeho vlastníckeho práva a výplatou vyrovnávacieho podielu, výšku ktorého určil majoritný akcionár rovnako prostredníctvom tých istých nových stanov.“.

Konkrétny   zásah   do   svojho   práva   vlastniť   majetok   vidí   sťažovateľ   v postupe Predstavenstva   družstva,   ktoré „na   základe   týchto   nových   stanov   prijatých   ako   súčasť uznesení č. 2 a 3, následne vyvlastnilo súkromný majetok sťažovateľa, a to tým, že ho zbavilo vlastníckeho práva (viď príloha č.8), a následne mu vyplatilo vyrovnávací podiel vo výške 206.749,-Sk šekovou poukážkou (viď príloha č. 9) v zmysle nových stanov“.

Ako dôkaz, že došlo k vyvlastneniu, sťažovateľ uvádza, že 26. júna 2006 prevzal „list od predstavenstva S. zo dňa 9.6.2006, v ktorom mi oznamujú ich rozhodnutie o mojom vylúčení   zo   S.   (z   dôvodu   nesplatenia   základného   členského   vkladu),   a   informujú   ma o vyplatení vyrovnávacieho podielu, (viď príloha č. 8)“.

Sťažovateľ sa žalobou zo 7. apríla 2006 domáhal na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) vyslovenia neplatnosti uznesení valného zhromaždenia. Tento o žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 22 Cb 59/06-160 z 18. januára 2007 tak, že návrhu sťažovateľa   čiastočne   vyhovel   a „čiastočne   zneplatnil   uznesenia   č.   2   a   3,   konkrétne navýšenie základného členského vkladu na 360.000,-Sk (viď príloha č. 3)“.

Na   základe   odvolania   žalovaného   bol   rozsudok   okresného   súdu   preskúmaný Krajským   súdom   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a následne   rozsudkom   č.   k. 30 Cob 45/2007-251   z 27.   júna   2007   zmenený.   Krajský   súd   svojím   rozsudkom   žalobu sťažovateľa zamietol a zároveň čiastočne zmenil rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa rozhodnutia o náhrade trov konania.

Sťažovateľ 16. augusta 2007 podal na najvyššom súde dovolanie, v ktorom žiadal zrušiť   rozsudok   krajského   súdu.   Najvyšší   súd   o dovolaní   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 4 Obdo 38/2007 z 3. februára 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva presvedčenie sťažovateľa, že najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí „vyhol podstate sporu. A svoje rozhodnutie odôvodnil irelevantnými argumentmi. Porušovateľ sa vyhol otázke, či nové stanovy, ktoré tvoria súčasť prijatých sporných uznesení umožňujú predstavenstvu S. vyvlastňovať súkromný majetok podielnikov S. v rozpore s čl. 20 Ústavy SR.“.

Podstatou   sporu   podľa   názoru   sťažovateľa „bolo   a   je   dodatočné   navyšovanie základného členského podielu s cieľom vyvlastniť majetok spolupodielníkov, čo je podľa sťažovateľa v rozpore s čl. 20 ústavy. Podstatou sporu bolo a je protiústavné vyvlastňovanie majetku   pod   zámienkou   nezaplatenia   dodatočne   navýšeného   základného   členského podielu.“.

Podľa   argumentov   sťažovateľa   uvedených   v sťažnosti „predstavenstvo   S. vyvlastňovalo súkromný majetok drobných podielnikov bez akejkoľvek opory v zákone, len na základe nových stanov ktoré boli prijaté ako súčasť sporných uznesení č 2 a 3 počas MVZ konaného dňa 15.2.2006 (ďalej len sporné uznesenia)“. V obsahu nových stanov vidí sťažovateľ jasný zámer majoritného akcionára zbaviť iných akcionárov ich „majetkového práva, a privlastniť si takýmto spôsobom ich majetok za netrhovú cenu. (Cenu si určil jednostranne majoritný podielnik, tiež prostredníctvom nových stanov.)“.

V povinnosti   navýšiť   členský   vklad,   o ktorej   rozhodlo   Predstavenstvo   družstva „za účelom vyvlastnenia (t.j. pozbavenia majetkového práva) je už protiprávne konanie, a preto by malo byť súdom aj takto označené. Porušovateľ však toto nespravil. Porušovateľ nadradil akýsi podnikateľský zámer žalovaného nad ústavou garantované práva žalobcu.“.

Podľa   sťažovateľa   teda   najvyšší   súd „svojím   postupom   odmietol   poskytnúť sťažovateľovi ochranu, čím sa dopustil porušenia práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces“.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   jeho základné právo   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené, a preto žiadal rozhodnutie najvyššieho súdu zrušiť.

Sťažovateľ sa domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil:     „1.   Základné   právo   MUDr.   M.   J.   vlastniť   majetok   zaručené   v   či.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a v či. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo 38/2007 zo dňa 3.2.2009 porušené bolo. 2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo 38/2007 zo dňa 3.2.2009 sa zrušuje, a vec sa vracia príslušnému súdu na ďalšie konanie. 3. MUDr. M. J. priznáva (podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR) primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré je porušovateľ povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 223,40 € (slovom dvestodvadsaťtri   eur   a   štyridsať   centov)   k   rukám   jeho   právneho   zástupcu   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 38/2007 z 3. februára 2009.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa čl.   46   ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pri jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   a slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez   najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Súd po preskúmaní sťažnosti, ako aj listinných dôkazov predložených sťažovateľom zistil, že zásadnou námietkou sťažovateľa v dovolaní podanom najvyššiemu súdu bol podľa názoru   sťažovateľa   obsah   uznesení   mimoriadneho   valného   zhromaždenia,   konkrétne uznesení č. 2 a 3. Toto vyplýva z časti dovolania označenej ako „2. PODSTATA SPORU“. Protiprávnosť predmetných uznesení sťažovateľ vidí v skutočnosti, že tieto „obsahujú nové stanovy, ktoré zaväzujú predstavenstvo S. na protiprávne konanie, konkrétne na protiprávne vyvlastnenie   súkromného   majetku“.   Súčasťou   dovolacích   dôvodov   je práve   tvrdenie,   že krajský súd sa v rámci odvolacieho konania touto podstatnou námietkou nezaoberal.

Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu v dostatočnej miere zaoberal podaným dovolaním, pričom svoju pozornosť a argumentáciu v rámci odôvodnenia rozsudku upriamil práve na tvrdenia, ktoré samotný sťažovateľ v dovolaní označil ako podstatné.

Najvyšší súd sa „nestotožnil s názorom žalobcu, že prijatím stanov a odsúhlasením zmeny právnej formy spoločnosti, došlo k vyvlastneniu majetku žalobcu“.

Najvyšší súd podrobne zdôvodnil svoj právny názor, podľa ktorého krajský súd ako odvolací   súd   „dospel   k správnemu   záveru,   že prijatím   uznesení   nedošlo   k   vyvlastneniu majetku   žalobcu   a   porušeniu   článku   20   ústavy   Slovenskej   republiky.   Tvrdenie   žalobcu, že uzneseniami 2,3 došlo k vyvlastneniu jeho majetku, nemá žiadnu právnu oporu a toto konštatovanie je pre posúdenie platnosti, i uznesení z mimoriadneho valného zhromaždenie podľa § 131 ods. 2 Obchodného zákonníka právne irelevantné. Z predložených dôkazov je zrejmé, že prijatými uzneseniami č. 2,3 došlo k zmene stanov, ktorými bol navŕšený členský vklad pôvodných akcionárov, ktorá skutočnosť sa nedá označiť za vyvlastnenie majetku ako tvrdí žalobca. Pre platné prijatie uznesení na valnom zhromaždení, platia zákonné postupy. Pokiaľ tento zákonný postup porušený nebol a bolo prijaté uznesenie, s ktorým nesúhlasili úplne všetci akcionári, nejde o prijaté uznesenia v rozpore s ústavou. Bolo by v rozpore s podnikateľskými zámermi, pokiaľ by nebolo možné v uznesení prijať rozhodnutie, ktoré by nebolo v súlade s vôľou všetkých akcionárov. Fakt, že v danom prípade nové stanovy boli prijaté   potrebnou   väčšinou   akcionárov   na   platné   prijatie   rozhodnutia,   sporný   nie   je. Z uvedeného dôvodu, pokiaľ aj žalobca je názoru, že takto prijaté uznesenie je pre neho nevýhodné, nejde o uznesenie, ktoré by bolo v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Tvrdenie žalobcu, že odvolací súd v danom prípade nerešpektoval ustanovenie § 176 ods. 1 Obchodného zákonníka, je taktiež nedôvodné a s otázkou, či uznesenia č. 2,3 boli prijaté v rozpore so zákonom právne irelevantné.“.

Ako vyplýva aj z už uvedeného, najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne   vysporiadal   s dovolacími   námietkami   žalobcu,   a to   aj   v rozsahu   námietok,   ktoré tvoria zásadný obsah podanej ústavnej sťažnosti.

Podľa   ustálenej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   musia   súdne rozhodnutia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, pričom rozsah tejto povinnosti závisí od osobitostí jednotlivých prípadov. Povinnosť súdov odôvodňovať svoje   rozsudky   nie   je   možné   chápať tak,   že   sa   vyžaduje podrobná   odpoveď   na   každý argument (napr. Helle c. Fínsko, Schenk c. Švajčiarsko, Ruiz Torija c. Španielsko).Za   úplné   a dostačujúce   možno   považovať   také   odôvodnenie   rozsudku, ktoré dostatočným   spôsobom   informuje   účastníka   konania   o   skutkových   zisteniach a právnych záveroch, na základe ktorých súd meritórne posúdil vec a rozhodol. Pokiaľ teda odôvodnenie   obsahuje   základné   prednesy   a   návrhy   účastníkov   konania,   výpočet vyhodnotených   dôkazov   a skutočností,   ktoré   súd   považoval   za   preukázané,   ako   aj zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení, spĺňa v plnej miere požiadavku § 157 Občianskeho súdneho poriadku. Skúmaný rozsudok   najvyššieho   súdu   tieto   náležitosti   bezpochyby   obsahuje.   Najvyšší   súd   bol   pri posudzovaní   dovolania   viazaný   rozsahom,   v akom   bol   napadnutý   výrok   rozhodnutia odvolacieho   súdu.   V rozsahu   dôvodov   dovolania   a výslovne   uvedených   podstatných námietok   sťažovateľa preto ústavný súd   nezistil   v konaní najvyššieho súdu   odmietnutie poskytnutia súdnej ochrany sťažovateľovi tak, ako to tento tvrdí vo svojej sťažnosti.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa obsahu skúmaného rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd tiež zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).  

  Ústavný súd   z rozsudku   najvyššieho   súdu   nezistil   také skutočnosti,   na základe ktorých   by   bolo   možné   pri   meritórnom   prerokovaní   sťažnosti   konštatovať   zjavnú arbitrárnosť   rozhodnutia.   Ústavný   súd   nezistil   priamu   súvislosť   medzi   napadnutým rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a porušením   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu, preto v tejto časti posúdil predmetnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný   súd   už   opakovane   judikoval,   že   možnosť   porušenia   základných   práv hmotného charakteru,   v danom prípade základného práva vlastniť majetok podľa   čl. 20 ústavy, treba posudzovať vždy vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 367/08, I. ÚS 197/08). Inými slovami, ústavný súd stabilne vo svojich rozhodnutiach zastáva názor, že všeobecný súd nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým patria   aj   označené   práva,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že   súd   súčasne   porušil ústavnoprávne princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Skutočnosť, že ústavný súd v postupe a rozhodnutí najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 4 Obdo 38/2007 z 3. februára 2009 nezistil porušenie ústavných princípov determinujúcich spravodlivý proces, je právne významnou vo vzťahu ku skúmaniu opodstatnenosti sťažnosti aj v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ústavy a je tiež dôvodom, pre ktorý treba sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ďalším dôvodom, pre ktorý je potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú,   je   fakt,   že   v danom   prípade   neexistuje   ani   relevantná   súvislosť   medzi obsahom   napadnutého   rozsudku   a označenými   právami,   ktorých   porušenie   sťažovateľ namieta. Najvyšší súd ako súd dovolací svojím rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 30 Cob 45/2007-251 z 27. júna 2007, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na   určenie   neplatnosti   uznesení   mimoriadneho   valného   zhromaždenia.   Konajúce   súdy okrem iného posudzovali aj otázku, či prijatím sporných uznesení došlo k nezákonnému vyvlastneniu   sťažovateľa   ako   minoritného   akcionára,   a teda   či   takýmto   konaním   došlo k neústavnému zásahu do základných práv zaručených čl. 20 ústavy. Skutočnosť, že túto otázku   konajúce   súdy   posúdili   inak,   ako   to   požadoval   sťažovateľ,   logicky   ani   len nesignalizuje možnosť, aby tým zasiahli do označených práv sťažovateľa.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009