znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 199/08-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   augusta   2008 prerokoval sťažnosť L. D., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici č. k. 17 CoP/32/2007-131 z 5. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. D. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici č. k. 17 CoP/32/2007-131 z 5. septembra 2007   p o r u š e n é   b o l o.

2.   L.   D.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000   Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania L. D. v sume 7   425   Sk   (slovom sedemtisícštyristodvadsaťpäť   slovenských   korún)   na   účet jej advokátky JUDr. D. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti L. D. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 199/08-16 z 3. júla 2008   prijal   na ďalšie   konanie sťažnosť   L.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 17 CoP/32/2007-131 z 5. septembra 2007.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Sťažovateľka   som   matka   maloletého   K.   V..   Návrhom zo   dňa   05.   01.   2007 som sa na Okresnom súde v Banskej Bystrici domáhala zvýšenia výživného na maloletého K. Okresný súd môjmu návrhu čiastočne vyhovel a rozsudkom 32P/10/2007-115 zo dňa 24. 05.   2007   zaviazal   otca   maloletého   prispievať   na výživu   mal.   K.   zvýšeným   výživným zo sumy 1.400,- Sk na sumu 2.400,- Sk mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky,   počnúc   dňom   01.   09.   2006.   Proti uvedenému   rozsudku   podal   otec   odvolanie. Odvolanie otca mi doručené nebolo. O skutočnosti, že otec maloletého podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie a že prebiehalo odvolacie konanie som sa dozvedela až potom, ako   bol   mojej   právnej   zástupkyni   doručený   termín   pojednávania   na   okresnom   súde, ku ktorému bol pripojený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, 17 CoP/32/2007-131 zo dňa 05. 09. 2007, ktorým bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Tvrdím, že rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 CoP/32/2007-131 zo dňa   05.   09.   2007   boli   porušené   moje   základe   ľudské   práva   a   slobody   garantované Ústavou SR a medzinárodným dohovorom, ktorý bol Slovenskou republikou ratifikovaný spočívajúce v tom, že mi bolo odňaté právo konať pred súdom a s tým spojené právo na spravodlivý súdny proces.

Krajský   súd   porušil   moje   základné   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie, keď v rozpore s § 209a O. s. p. konal napriek tomu, aby mi bolo doručené odvolanie otca maloletého a bez toho, aby som mala možnosť sa k dôvodom uvádzaným otcom maloletého v odvolaní vyjadriť. Rozhodnutie a odvolacie konanie, ktoré prebiehalo na krajskom súde a o ktorom som ja nemala žiadnu vedomosť zároveň považujem za prejav diskriminácie vo vzťahu ku mne ako jedincovi ženského pohlavia. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov mám za to, že došlo k porušeniu mojich práv a slobôd mne priznaných.“

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom a uznesením krajského súdu č. k. 17 CoP/32/2007-131 z 5. septembra 2007 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby toto uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, a aby priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk a právnej zástupkyni sťažovateľky náhradu trov právneho zastúpenia.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   vyjadril   krajský   súd   listom   sp.   zn. Spr. 590/08 zo 17. apríla 2008, v ktorom sa uvádza:

„Konanie na Okresnom súde Banská Bystrica, vedené pod sp. zn. 32 P 10/07 začalo na návrh matky maloletého dieťaťa dňa 10. januára 2007, kedy bol tomuto súdu doručený návrh   matky   na   zvýšenie   výživného   pre   maloletého   a   na   zmenu   úpravy   styku   rodičov k maloletému. Tomuto konaniu predchádzali už ďalšie štyri konania vedené na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 31 P 327/02, 32 P 348/02, 31 P 204/03 a 31 P 17/04. Prvé pojednávanie nariadené na deň 3. apríla 2007 bolo odročené na neurčito z dôvodu zhodnej žiadosti rodičov, ktorí boli ochotní riešiť spor prostredníctvom mediátora. Rozsudok okresného súdu, o ktorom konal Krajský súd v Banskej Bystrici v dôsledku odvolania   otca   maloletého   dieťaťa,   bol   vyhlásený   na   pojednávaní   dňa   24.   mája   2007 za prítomnosti oboch rodičov, právnej zástupkyne matky maloletého dieťaťa a kolízneho opatrovníka. Okresný súd rozsudkom z 24. mája 2007 č. k. 32 P 10/2007-115 rozhodol, že otec je povinný platiť na výživu maloletého K. V. od 1. septembra 2006 zvýšené výživné zo sumy 1.400,- Sk na 2400,- Sk mesačne,   zročné výživné za obdobie od 01. 09.   2006 do 24. 05. 2007 povolil otcovi splácať v mesačných splátkach po 400,- Sk spolu s bežným výživným. Okresný súd konštatoval, že v poslednej úprave výživného došlo k zmene pomerov tak na strane maloletého dieťaťa, ako aj jeho rodičov, preto považoval návrh na zvýšenie výživného za dôvodný. V rozsudku konštatoval okresný súd, že sa otec dieťaťa vzdal bez vážneho dôvodu výhodnejšieho zamestnania a zárobku, preto pri určení výšky výživného vychádzal   súd   prvého   stupňa   z   príjmu   otca,   ktorý   dosahoval   u predchádzajúceho zamestnávateľa.

Rozsudok   bol   doručený   právnej   zástupkyni   matky   dieťaťa   04.   06.   2007,   otcovi dieťaťa 19. 06. 2007, kolíznemu opatrovníkovi 31. 05. 2007.

Otec dieťaťa doručil dňa 04. 07. 2007 na Okresný súd Banská Bystrica odvolanie proti rozsudku z 24. mája 2007.

Dňom 01. 07. 2007 nadobudol účinnosť zákon č. 273/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorým bol zmenený Občiansky súdny poriadok okrem iného v tom, že za § 209 sa vložil § 209a, ktorý ukladal súdu prvého stupňa doručiť odvolanie ostatným účastníkom a vyzvať účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu, ak odvolanie smerovalo proti rozhodnutiu vo veci samej.   Okresný   súd   Banská   Bystrica   túto   povinnosť   podľa   §   209a   ods.   1   nesplnil a už 10. júla   2007   dal   pokyn   na   predloženie   veci   odvolaciemu   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní otca. Vec napadla na Krajský súd v Banskej Bystrici 11. 07. 2007 a podľa rozvrhu práce pripadla na vybavenie senátu 17 Co pod sp. zn. 17 CoP 32/2007. Senát 17 Co Krajského súdu v Banskej Bystrici v období od 01. 07. 2007 do 31. augusta 2007 pracoval v zložení JUDr. E. J. riadiaci predseda senátu, členovia JUDr. Z. N., JUDr. Ing. J. G. a JUDr. O. M. JUDr. Z. N. bola v období od 1. apríla 2007 do 31. augusta 2007 dočasne pridelená na výkon funkcie sudcu na Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Predsedníčka   senátu   17   Co   JUDr.   E.   J.   dňa   8.   augusta   2007   dala   pokyn občianskoprávnej kancelárii krajského súdu, aby oznámila na úradnej tabuli súdu, že dňa 5. septembra 2007 o 08. 25 hod. bude vo veci vyhlásený rozsudok. Odvolanie otca nedoručil matke dieťaťa a kolíznemu opatrovníkovi ani odvolací súd. Dňa 5. septembra 2007 odvolací súd v senáte zloženom:   predsedníčka senátu JUDr.   Z.   N.,   členovia   senátu JUDr. E.   J. a JUDr.   Ing.   J.   G.   vyhlásil   uznesenie,   ktorým   rozsudok   okresného   súdu   zrušil   a   vec mu vrátil na ďalšie konanie pre nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom, ktoré spočívalo   vtom,   že   bez   zistenia   rozhodujúcich   skutočností   okresný   súd   konštatoval, že existuje dôvod na zmenu súdneho rozhodnutia o výživnom (pretože sa zmenili okolnosti, ktoré boli rozhodujúce pre určenie výšky dávok v zmysle § 163 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku)   a   uložil   okresnému   súdu,   aby   pre   nové   rozhodnutie   vo   veci   skúmal   celkové osobné a majetkové pomery účastníkov.

Vec bola vrátená Okresnému súdu Banská Bystrica s vypracovaným rozhodnutím odvolacieho súdu už dňa 13. septembra 2007. Vo veci ďalej konal súd prvého stupňa, ktorý rozsudkom z 04. 12. 2007 vo veci opätovne rozhodol tak, že uložil otcovi povinnosť platiť na výživu maloletého K. V. zvýšené výživné zo sumy 1.400,- Sk na sumu 2.400,- Sk mesačne od 01. 01. 2007, zročné výživné za obdobie od 01. 01. 2007 do 04. 12. 2007 povolil otcovi splácať v 400,- Sk mesačných splátkach spolu s bežným výživným až do splatenia. Tento rozsudok napadla odvolaním matka maloletého dieťaťa aj otec dieťaťa, odvolanie oboch rodičov   bolo   protistrane   doručené   na   vyjadrenie   a   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici rozsudkom z 27. marca 2008 sp. zn. 16 CoP 14/2008 rozsudok okresného súdu potvrdil a odvolanie otca maloletého odmietol. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici bol vyhotovený, ale účastníkom konania ku dnešnému dňu nebol doručený.

Sťažovateľka vytýka Krajskému súdu v Banskej Bystrici porušenie základných práv a slobôd priznaných jej Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého sa dopustil odvolací súd tým, že konal o odvolaní otca napriek tomu, že matke ako účastníčke konania nebolo toto odvolanie doručené a týmto konaním   odvolacieho   súdu   jej   bola   odňatá   možnosť   uplatniť   práva   účastníka   v   konaní (vyjadriť sa k odvolaniu otca) a výsledkom takéhoto vadného postupu bolo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je prejavom diskriminácie jej osoby ako ženy.

Ja, ako predsedníčka senátu, ktorý vo veci rozhodoval uvádzam : Po   uplynutí   doby   dočasného pridelenia   na výkon   funkcie   sudcu na   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   (31.   08.   2007)   som   dňa   3.   septembra   2007   nastúpila   do   práce na Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici.   Vec   mi   bola   pridelená   na   vybavenie   riadiacou predsedníčkou   senátu   JUDr.   E.   J.   dňa   3.   septembra   2007,   kedy   už   bol   určený   termín verejného   vyhlásenia   rozsudku   na   deň   5.   septembra   2007.   V   období   od   3.   septembra do 5. septembra 2007, kedy o 08. 25 hod. bol vo veci vyhlásený rozsudok už nebol časový priestor na odstránenie pochybenia prvostupňového súdu, ktorý v rozpore s § 209a O. s. p. nedoručil odvolanie ostatným účastníkom konania na vyjadrenie.

Po naštudovaní veci senát dospel k názoru, že je potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa   zrušiť   a   vec   vrátiť   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie,   pretože   pre   správne rozhodnutie vo veci neboli zistené všetky rozhodujúce skutočnosti.   Vychádzal z názoru, že pokiaľ bude vec zrušená a vrátená na ďalšie konanie, bude môcť matka maloletého dieťaťa v rámci ďalšieho konania argumentovať vo veci, vyjadrovať sa k tvrdeniam otca v odvolaní a že zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu nebudú základné práva matky, ako účastníčky   konania   vyplývajúce   jej   z   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené. Odvolací súd rozhodnutím vo veci dňa   5.   septembra   2007   sledoval   urýchlenie   konania   o   právach   a   povinnostiach k maloletému dieťaťu. Keby odvolací súd po zistení, že odvolanie otca maloletého dieťaťa nebolo doručené matke dieťaťa zrušil termín verejného vyhlásenia rozsudku a pristúpil by k doručeniu   odvolania   otca   matke   a   kolíznemu   opatrovníkovi,   žiadal   by   vyjadrenie k odvolaniu otca od matky a kolízneho opatrovníka, vybavenie veci na odvolacom súde by trvalo minimálne o 1 mesiac dlhšie a výsledok odvolacieho konania by nebol iný, pretože dokazovanie,   ktoré   bolo   potrebné   vo   veci   vykonať,   bolo   rozsiahle   a   bolo   nevyhnutné, aby všetky   rozhodujúce   skutočnosti   posúdil   najprv   súd   prvého   stupňa.   Odvolací   súd nepostupoval   pri   rozhodovaní   vo   veci   17   CoP   32/07   s   úmyslom   niektorého   účastníka na jeho   právach   a   už   vôbec   nie   diskriminovať   matku   dieťaťa   ako   jedinca   ženského pohlavia.“

Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní zo 16. júla 2008 a predseda krajského súdu v podaní zo 17. júla 2008 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   77/02,   III.   ÚS   63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa   relevantnej právnej   normy, ktorá   môže   mať základ v platnom právnom   poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to,   aby   sa   v jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy, ktorý predpokladá   použitie   ústavne   súladne   interpretovanej   platnej   a účinnej   normy na zistený stav veci.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo   k inému   súdnemu   rozhodnutiu,   ktorým   končí   konanie   pred   nimi.   Tento   postup je dôsledkom   toho,   že všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prejednávaní   a rozhodovaní   veci patriacich   do ich právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a z vlastnej   interpretácie   zákonov. Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným   súdom   úspešný,   t.   j.   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade   s jeho   požiadavkami, resp. s jeho   právnymi   názormi.   Neúspech   v súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (II. ÚS 172/05).

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého   patrí   právo   na   prístup   k súdu.   K nemu   sa   pridávajú   záruky ustanovené čl. 6 ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   organizáciu   a   zloženie   súdu   a   vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé   prejednanie   veci   zahŕňa   v sebe   princíp   rovnosti   zbraní,   princíp kontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   postupom   a uznesením   krajského   súdu č. k. 17 CoP/32/2007-131 z 5. septembra 2007 bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru.   Okresný   súd   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“) vydal rozsudok č. k. 32 P 100/2007-115 z 24. mája 2007, ktorým bolo zvýšené výživné na maloleté   dieťa   sťažovateľky.   Dňa   4.   júla   2007   otec   podal   odvolanie   proti   rozsudku okresného   súdu.   Krajský   súd   uskutočnil   odvolacie   konanie   a vydal   uznesenie č. k. 17 CoP/32/2007-131 z 5. septembra 2007 bez toho, aby skúmal, či okresný súd splnil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 209a Občianskeho súdneho poriadku - doručiť odvolanie na vyjadrenie sťažovateľke. Ak okresný súd nesplnil svoju zákonnú povinnosť, bolo   povinnosťou   krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho,   aby   zabezpečil   postup   podľa Občianskeho súdneho poriadku, a tým aj kontradiktórnosť konania. Preto, ak krajský súd uskutočnil   odvolacie   konanie   a vydal   rozhodnutie   bez   toho,   aby   bolo   odvolanie   otca doručené   sťažovateľke,   odňal   tým   sťažovateľke   možnosť   konať pred   odvolacím   súdom a porušil   jej   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   § 56 ods.   2 zákona o ústavnom   súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môževrátiť vec na ďalšie konanie.

Postupom   a   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   došlo   síce   k porušeniu základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak ústavný súd uznesenie krajského súdu č. k. 17 CoP/32/2007-131 z 5. septembra 2007 nezrušil vzhľadom na to, že vec bola právoplatne skončená 29. apríla 2008, a zrušením tohto uznesenia by nedošlo k lepšiemu postaveniu sťažovateľky, pretože jej návrhu na zvýšenie výživného na maloleté dieťa bolo vyhovené (okresný súd rozhodol rozsudkom zo 4. decembra 2007 a krajský súd rozsudkom   z 27.   marca   2008   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   a odvolanie   otca odmietol).   Výsledok   odvolacieho   konania   na   krajskom   súde   by   nebol   iný   ani   vtedy, keby sťažovateľke bolo doručené odvolanie otca, pretože dokazovanie, ktoré bolo potrebné vo veci vykonať, bolo rozsiahle a nevyhnutné, aby všetky rozhodujúce skutočnosti posúdil súd prvého stupňa.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojim rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha. Podľa odseku 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk voči krajskému súdu poukazujúc na to, že jej bola odňatá možnosť konať pred odvolacím súdom, čím došlo k porušeniu jej základných práv.

Postup   krajského   súdu,   ktorý   uskutočnil   odvolacie   konanie   bez   toho,   aby   bolo sťažovateľke   doručené   odvolanie otca,   u sťažovateľky   oprávnene   vyvoláva   stav   právnej neistoty. Vychádzajúc z tohto pohľadu na pozíciu sťažovateľky, z princípov spravodlivosti a spôsobu zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľky, ako aj z konkrétnych okolností tohto prípadu, ústavný súd dospel k záveru, že finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk, ktoré   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   v súlade   s výrokom   tohto   nálezu   sťažovateľke, je primeraným zadosťučinením spojeným s porušením jej označených práv.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o náhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa sťažovateľky si v podaní zo 16. júla 2008 uplatnila trovy konania v sume 11 498 Sk vrátane DPH.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume 7 425 Sk z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 2 970 Sk (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) zvýšené o 19 % DPH (pretože advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty) a režijný paušál v sume 178 Sk za každý úkon podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd nepriznal náhradu trov konania za tretí úkon, ktorý si právna zástupkyňa uplatnila, a to vyjadrenie zo 16. júla 2008 k stanovisku krajského   súdu.   Tento   úkon   bol   neefektívny,   pretože   zo   strany   ústavného   súdu   bol nevyžiadaný   (ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky   len   na   vyjadrenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a na vyčíslenie trov právneho zastúpenia, čo sa nepovažuje za úkon vo veci). Ústavný súd vyslovil povinnosť krajského súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnej zástupkyni sťažovateľky.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. augusta 2008