znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 199/07-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júla 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   I.   G.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   B.,   P., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Mestského zastupiteľstva mesta P. č. 178/2006 v bodoch A), B) a C) z 20. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   I.   G.   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra 2006 doručená sťažnosť Ing. I. G., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. B., P., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 36 písm.   b)   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   a uznesením Mestského   zastupiteľstva   mesta   P.   (ďalej   len   „mestské   zastupiteľstvo“)   č.   178/2006 v bodoch A), B) a C) z 20. októbra 2006.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením mestského zastupiteľstva č. 86/2003 bol v súlade s ustanovením § 18 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) zvolený do funkcie hlavného kontrolóra mesta P. (ďalej len „hlavný kontrolór“). Podľa vyjadrenia sťažovateľa uznesením mestského zastupiteľstva č. 178/2006 z 20. októbra 2006 bol   z funkcie   hlavného   kontrolóra   odvolaný.   Podľa   jeho názoru   je však   postup,   ako   aj samotné uznesenie mestského zastupiteľstva týkajúce sa jeho odvolania nezákonné.

Nezákonnosť postupu a uznesenia mestského zastupiteľstva vidí sťažovateľ v tom, že mu nebola daná možnosť   kvalifikovane sa   vyjadriť   k dôvodom   uvádzaným v návrhu na jeho   odvolanie,   ako   aj   v tom,   že   podľa   jeho   názoru   neboli   jednoznačne   preukázané dôvody na jeho odvolanie, pričom dodal, že mestské zastupiteľstvo pri jeho odvolávaní „použilo 1 z 3 zákonných taxatívnych podmienok, a to ust. § 18a ods. 9 písm. a) zák. č. 369/1990 Zb.“.

Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že z funkcie hlavného kontrolóra bol odvolaný v dôsledku zneužitia skutkových okolností väčšinou prítomných poslancov, aj keď podľa jeho názoru s poukazom na ustanovenie § 18a ods. 3 zákona o obecnom zriadení, ktoré upravuje voľbu hlavného kontrolóra, mala o jeho odvolaní rozhodnúť nadpolovičná väčšina všetkých poslancov mestského zastupiteľstva. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentoval: „V právnom poriadku SR neexistuje prípad, kde na odvolanie z verejnej funkcie by bol postačujúci menší počet hlasov, než hlasov potrebných na voľbu do príslušnej verejnej funkcie“.

Sťažovateľ namietal, že uznesenie mestského zastupiteľstva z 20. októbra 2006 je „neurčité,   nezrozumiteľné   a zmätočné,   a to   minimálne   z dôvodu,   že   tajné   hlasovanie na odvolanie   sťažovateľa   malo   jediný,   ale   nie   právoplatný   výsledok   –   s odvolaním sťažovateľa z funkcie hlavného kontrolóra súhlasilo len 11 poslancov z 25 a to je len súhlas nadpolovičnej   väčšiny   prítomných   poslancov   zastupiteľstva,   ale   nie   je   to   súhlas nadpolovičnej   väčšiny   všetkých   poslancov   zastupiteľstva   potrebnej   k platnej   voľbe do funkcie hlavného kontrolóra“.

Sťažovateľ   vyjadril   aj   názor,   že   je   pozoruhodné, „že   k dnešnému   dňu   MsZ   P. nevykonalo relevantné úkony potrebné k zvoleniu nového hlavného kontrolóra mesta P., a teda akoby svojím nekonaním – s poukazom na § 18a ods. 4 zákona č. 369/1990 Zb. v znení neskorších predpisov... negovalo svoje konanie a rozhodnutie dňa 20. 10. 2006...“

Sťažovateľ   zároveň   uviedol,   že   následne   skupina   poslancov   písomne   požiadala primátora mesta P. (ďalej len „primátor“) o zvolanie mimoriadneho zasadnutia mestského zastupiteľstva,   ktoré   sa   konalo   30.   októbra   2006   a na   ktorom   sťažovateľ   predložil vyjadrenie k dôvodom a okolnostiam svojho odvolania. Sťažovateľ uviedol, že na podporu jeho tvrdení sa postavil aj stavovský orgán – predsedníctvo Združenia hlavných kontrolórov miest   a obcí   Slovenskej   republiky,   ako   aj   primátor,   ktorý   aj   keď   nesúhlasil   s jeho odvolaním, uznesenie s poukazom na ustanovenia § 12 ods. 6 a § 13 ods. 6 a 7 zákona o obecnom zriadení podpísal.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že postupom a uznesením mestského zastupiteľstva č. 178/2006 z 20. októbra 2006 v bodoch A), B) a C) boli porušené jeho základné práva podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 36 písm. b) ústavy, namietané uznesenie zrušil, orgánom územnej samosprávy mesta P. zakázal pokračovať v porušovaní jeho   základných   práv   a   mestskému   zastupiteľstvu   prikázal   obnoviť   stav   pred   prijatím uznesenia č. 178/2006 z 20. októbra 2006.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa ustanovenia § 18 ods. 1 zákona o obecnom zriadení hlavného kontrolóra volí a odvoláva obecné zastupiteľstvo. Hlavný kontrolór je zamestnancom obce a ak tento zákon neustanovuje   inak,   vzťahujú sa   na neho všetky   práva   a povinnosti   ostatného   vedúceho zamestnanca   podľa   osobitného   predpisu.   (...)   Týmto   osobitným   predpisom je   zákon č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone práce vo verejnom záujme“).

Podľa § 1 ods. 4 zákona o výkone práce vo verejnom záujme na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa vzťahuje Zákonník práce, ak tento   zákon   alebo   osobitný   predpis   neustanovuje   inak.   Pracovnoprávne   vzťahy zamestnancov   pri   výkone   práce   vo   verejnom   záujme   sú   pracovnoprávne   vzťahy zamestnancov pri výkone verejnej služby podľa § 3 ods. 1 Zákonníka práce.

Podľa   §   3   ods.   1   zákona   č.   311/2001   Z.   z.   Zákonník   práce   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone verejnej služby sa spravujú týmto zákonom, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa   čl.   9   Zákonníka   práce   zamestnanci   a   zamestnávatelia,   ktorí   sú   poškodení porušením   povinností   vyplývajúcich   z   pracovnoprávnych   vzťahov,   môžu   svoje   práva uplatniť na súde. (...)

Pri prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   s poukazom   na   čl.   142   ods.   1   ústavy   limituje   hranice právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych   veciach,   a to tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nebol   príslušný   na preskúmanie   postupu   a uznesenia mestského zastupiteľstva č. 178/2006 v bodoch A), B) a C) z 20. októbra 2006, na základe ktorého bol sťažovateľ odvolaný z funkcie hlavného kontrolóra. Ústavný súd zastáva názor, že   v danom   prípade   ide   o pracovnoprávnu   vec   patriacu   v prvom   rade   do   právomoci všeobecných   súdov.   Práve   všeobecné   súdy   sú   orgánmi   verejnej   moci,   ktoré   primárne poskytujú   ochranu   základným   právam   a slobodám   fyzických   osôb   a právnických   osôb. Právomoc ústavného súdu sa v takýchto prípadoch   uplatňuje subsidiárne, teda už vtedy, ak možnosť   domáhať   sa   ochrany   základných   práv   a slobôd   na   všeobecnom   súde už zo zrejmých dôvodov neexistuje. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 186/06).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júla 2007