znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 199/05-54

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci sťažnosti L. K., nar. 30. decembra 1950,   bytom   G.,   toho   času   vo   väzbe,   zastúpeného   advokátom   JUDr. P.   K.,   N.,   pre namietané porušenie jeho základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky,   ako   aj   jeho   práv podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   a ods.   3   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd Krajským súdom v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 5   T   4/2004   a Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 To 91/2004 na neverejnom zasadnutí 24. novembra 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 91/2004 a uznesením sp. zn. 1 To 91/2004 z 26. januára 2005   p o r u š i l   základné práva L. K. zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Krajský   súd   v Nitre   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   T   4/2004   p o r u š i l základné práva L. K. zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

3.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   To   91/2004 z 26. januára 2005   z r u š u j e   a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky   p r i k a z u j e, aby L. K. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

4.   L.   K.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000   Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Nitre p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Nitre   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania L. K. v sume 6 309 Sk (slovom šesťtisíctristodeväť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. K., N. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažnosti L. K. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 199/05-22 zo 6. júla 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť L. K., bytom G., toho času vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), z 25. apríla 2005 v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj v časti týkajúcej sa namietaného porušenia práv sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods.   3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 4/2004 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 91/2004, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 91/2004 z 26. januára 2005 (ďalej aj „napadnuté uznesenie z 26. januára 2005“ alebo „napadnuté uznesenie“). Vo zvyšnej časti bola ústavná sťažnosť odmietnutá.

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu v sťažnosti uviedol, že 23. apríla 2004 bol uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 2 Tp 99/04 vzatý do väzby z dôvodu   podľa   §   67   ods.   2   Trestného   poriadku   s tým,   že   lehota   väzby   začína   plynúť 20. apríla 2004 od 19.55 h. V súvislosti so skončením vyšetrovania v jeho trestnej veci podal   sťažovateľ   prostredníctvom   ustanoveného   obhajcu   15.   októbra   2004   Krajskej prokuratúre v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) žiadosť o prepustenie z väzby podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku.

Z pokladov,   ktoré   si   ústavný   súd   vyžiadal,   vyplýva,   že   prokurátor   krajskej prokuratúry podal 18. októbra 2004 na krajskom súde na sťažovateľa obžalobu pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 1 Trestného zákona a pre pokus trestného činu vraždy podľa § 8 v spojení s § 219 ods. 1 Trestného zákona. Následne (21. októbra 2004) predložil krajskému súdu aj sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby doručenú krajskej prokuratúre 15. októbra 2004.

Krajský súd uznesením sp. zn. 5 T 4/2004 z 28. októbra 2004 sťažovateľovu žiadosť o prepustenie   z väzby   zamietol.   Označené   rozhodnutie   napadol   sťažovateľ   sťažnosťou podanou   prostredníctvom   obhajcu   6.   decembra   2004.   Najvyšší   súd   uvedenú   sťažnosť uznesením sp. zn. 1 To 91/2004 z 26. januára 2005 zamietol.

Sťažovateľ   poukazujúc   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ako   aj judikatúru ústavného súdu namieta, že: «„Dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, hoci je conditio sine qua non pre väzbu, samo osebe môže byť len dočasným väzobným dôvodom   (skôr   v počiatočných   štádiách   trestného   konania).   Pokiaľ   má   väzba   trvať   aj naďalej, musí k tomuto jej základnému predpokladu pristúpiť ďalší významný a dostatočný dôvod, resp. dôvody ustanovené vnútroštátnym zákonom, pričom kompetentné orgány musia naviac vo väzobnej veci postupovať s osobitnou starostlivosťou.“

V mojom   prípade,   kedy   väzba   už   u mňa   trvá   viac   ako   jeden   rok,   k pristúpeniu žiadneho   ďalšieho   významného   a dostatočného   dôvodu   pre   existenciu   a ďalšie   trvanie väzby v zmysle našej právnej úpravy, podľa § 67 ods. 1 Trestného poriadku, však nedošlo. Preto sa cítim byť nespravodlivo držaný vo väzbe a to bez zákonného dôvodu a najmä v rozpore s mojím ústavným právom na osobnú slobodu ako aj právami, ktoré každému jednotlivcovi zaručuje medzinárodnoprávna ochrana, najmä Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

(...) moje osobné pomery, doterajšia bezúhonnosť ako aj to, že skutok, ktorého som sa dopustil som sám oznámil orgánom činným v trestnom konaní, ktorým som sa po čine dobrovoľne odovzdal a neskôr pri objasňovaní skutku som im poskytol svoju plnú súčinnosť, nezakladajú u mňa existenciu ďalšieho väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 Trestného poriadku,   ktorý   by   mal   pristúpiť   k základnému   dôvodu   podľa   §   67   ods.   2   Trestného poriadku, pre ktorý som bol vzatý do väzby. Aj keby všeobecné súdy dospeli k záveru, že moje podozrenie zo spáchania trestného činu pokusu vraždy, t. j. trestného činu, za ktorý je možné uložiť trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov a ktorý odôvodňuje použitie väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku, je dôvodné – napriek tomu, že do prípadu boli objektívne vnesené vážne pochybnosti – ďalšie trvanie   mojej   väzby   je   nedôvodné,   nakoľko   orgány   činné   v trestnom   konaní   nezistili skutočnosti opodstatňujúce obavu z môjho úteku (dokonca nevlastním ani cestovný doklad), z ovplyvňovania   svedkov   či   iného   marenia   dôkazov   alebo   akéhokoľvek   iného   marenia trestného konania z mojej strany ani obavu z prípadného pokračovanie v trestnej činnosti. Všeobecné súdy svojimi rozhodnutiami o ďalšom trvaní mojej väzby popreli inštitút väzby, tak ako ho upravuje náš právny poriadok a najmä medzinárodná úprava základných ľudských práv a slobôd.»

Sťažovateľ taktiež namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov „zbytočne   zdĺhavým   postupom   všeobecných   súdov   pri doručovaní   svojich   rozhodnutí“ v súvislosti   s rozhodovaním   o väzbe   a taktiež   v konaní o veci samej.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy krajským   súdom   a najvyšším   súdom   v konaní   o veci   samej   odmietol   pri   predbežnom prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenú   s tým,   že   na   preskúmanie   postupu   oboch označených súdov v súvislosti s ich rozhodovaním o väzbe sťažovateľa sú aplikovateľné ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, z ktorých okrem iného vyplýva právo sťažovateľa nachádzajúceho sa vo väzbe podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti   tejto   väzby   a nariadil   prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná   (obdobne   napr. III. ÚS 227/03).

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu navrhol (vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie), aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie   základných   práv   sťažovateľa „(...)   podľa   článku   17   ods.   2   a ods.   5   Ústavy Slovenskej republiky ako i článku 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre, č. k. 5 T 4/2004 a na Najvyššom súde SR, č. k. 1 To 91/2004 (...)“, aby prikázal „(...) prepustiť L. K. ihneď z väzby na slobodu (...)“, aby priznal „(...) L. K. (...) primerané finančné zadosťučinenie 150.000,- Sk, ktoré je povinný Krajský súd v Nitre zaplatiť mu do 15 dní od právoplatnosti tohto   rozhodnutia   (...)“,   a aby   uložil   krajskému   súdu   povinnosť   nahradiť   sťažovateľovi trovy konania pred ústavným súdom.

V rámci prípravy prerokovania sťažnosti vyzval ústavný súd listami zo 16. mája 2005 krajský   súd,   ako   aj   najvyšší   súd,   aby   sa   k sťažnosti   písomne   vyjadrili   a predložili   mu príslušný spisový materiál, resp. jeho relevantné časti.

Krajský   súd   sa   vyjadril   k sťažnosti   sťažovateľa   prostredníctvom   svojho   predsedu podaním sp. zn. Spr. 549/05 z 30. mája 2005, v ktorom podal podrobný popis priebehu konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 5 T 4/2004 s tým, že sťažnosť, „pokiaľ   sa   týka   rozhodovacej   činnosti   v trestnej   veci,   vedenej   pod   spisovou   značkou 5 T 4/2004“, nepovažuje   za   opodstatnenú.   V prílohe   uvedeného   vyjadrenia   predložil ústavnému   súdu   kópie   listín   zo   spisového   materiálu   týkajúceho   sa   predmetnej   veci, preukazujúce priebeh konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 5 T 4/2004. Po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   199/05-22 zo 6. júla 2005 predložil krajský súd ústavnému súdu na základe výzvy z 23. augusta 2005 celý spisový materiál týkajúci sa trestnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 5 T 4/2004.

Najvyšší súd sa vyjadril k sťažnosti sťažovateľa prostredníctvom svojho predsedu podaním č. k. KP 8/05-27 z 10. júna 2005, v ktorom sa uvádza: „Vo veci obžalovaného L. K.   rozhodoval   Najvyšší   súd   SR   na   základe   sťažnosti   obžalovaného   proti   uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 28. októbra 2004, sp. zn. 5 T 4/2004, uznesením z 26. januára 2005,   sp.   zn.   1   To   91/2004,   ktorým   podľa   §   148   ods.   1   písm.   c)   Tr.   por.   sťažnosť obžalovaného zamietol. Dôvody uvedeného rozhodnutia sa dotýkali väzby obžalovaného a vyplývajú z odôvodnenia napadnutého uznesenia.

Uvedená sťažnosť obžalovaného spolu so spisovým materiálom bola Najvyššiemu súdu SR predložená dňa 14. decembra 2004.

So zreteľom na nevyhnutnosť štúdia spisového materiálu vzťahujúceho sa k veci bol termín neverejného zasadnutia (26. januára 2005) určený v najkratšej možnej lehote a to napriek preťaženosti senátov trestného kolégia.

Z tohto   pohľadu   preto   konal   Najvyšší   súd   SR   ako   súd   odvolací   s osobitným urýchlením.

Z týchto   dôvodov   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   SR   pri   predbežnom   prerokovaní návrhu tento neprijal na ďalšie konanie.“

V prílohe   svojho   vyjadrenia   predložil   najvyšší   súd   ústavnému   súdu   zberný   spis týkajúci sa konania sp. zn. 1 To 91/2004.

V podaní zo 4. augusta 2004 sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu ústavnému súdu oznámil, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci, a žiadal priznať náhradu trov   konania   pred   ústavným   súdom   vo   výške   6   309   Sk. Krajský   súd   podaním   sp.   zn. Spr. 549/05 z 5. septembra 2005 a najvyšší súd podaním č. k. KP 8/05-40 z 5. septembra 2005   ústavnému   súdu   taktiež   oznámili,   že   súhlasia   s upustením   od   verejného   ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti v merite veci. Možnosť doplniť svoje vyjadrenia k podanej sťažnosti krajský súd ani najvyšší súd nevyužili.

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z vyjadrení oboch súdov, proti ktorým sťažnosť smeruje, a z obsahu predložených listinných dôkazov zistil ústavný súd nasledovný priebeh konania v označenej trestnej veci sťažovateľa:

Krajská   prokuratúra   podala   na   sťažovateľa   v predmetnej   trestnej   veci   obžalobu (z 12. októbra 2004) na krajskom súde 18. októbra 2004. Dňa 21. októbra 2004 predložil prokurátor   krajskej   prokuratúry   krajskému   súdu   písomnú   žiadosť   sťažovateľa   zo   14. októbra 2004 (doručenú krajskej prokuratúre 15. októbra 2004) o prepustenie z väzby na slobodu.

Dňa   26.   októbra   2004   bol   nariadený   termín   neverejného   zasadnutia   o   žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj termín hlavného pojednávania.

Na neverejnom zasadnutí konanom 28. októbra 2004 senát krajského súdu žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Písomné vyhotovenie rozhodnutia bolo vypravené 29. novembra 2004 (sťažovateľovi a krajskej prokuratúre bolo doručené 30. novembra 2004, obhajcovi 1. decembra 2004).

V dňoch 2. a 3. decembra 2004 sa uskutočnilo vo veci hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že podľa § 105 ods. 1 Trestného poriadku bude do konania pribratý znalec z odboru psychológie.

Dňa 6. decembra 2004 bola krajskému súdu doručená sťažnosť sťažovateľa (podaná obhajcom sťažovateľa) z 3. decembra 2004 proti uzneseniu sp. zn. 5 T 4/2004 z 28. októbra 2004.Uznesením sp. zn. 5 T 4/2004 zo 7. decembra 2004 pribral krajský súd do konania v uvedenej trestnej veci znalca z odboru psychológie.

Dňa   7.   decembra   2004   bola   v súvislosti   s podaním   sťažnosti   proti   rozhodnutiu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu vyhotovená predkladacia správa.

Písomné vyhotovenie rozhodnutia krajského súdu o pribratí znalca do konania bolo odoslané 13. decembra 2004.

Spis   bol   najvyššiemu   súdu   doručený   14.   decembra   2004.   Predseda   senátu najvyššieho   súdu   nariadil   22.   decembra   2004   neverejné   zasadnutie   na   prerokovanie a rozhodnutie   o sťažnosti   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   o žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu na 26. január 2005. V uvedený deň (26. januára 2005) najvyšší   súd   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   5   T   4/2004 z 28. októbra 2004 zamietol (uznesením sp. zn. 1 To 91/2004).

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 91/2004 z 26. januára 2005 bolo písomne vypracované 28. februára 2005, súdnej kancelárii predložené 1. marca 2005 a vypravené 20. apríla   2005.   Označené   rozhodnutie   bolo   spolu   so   spisom   krajskému   súdu   doručené 21. apríla   2005.   V uvedený   deň   bolo   písomné   vyhotovenie   označeného   rozhodnutia najvyššieho   súdu   zasielané   sťažovateľovi   (obžalovanému),   jeho   obhajcovi   a krajskej prokuratúre.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   bolo   sťažovateľovi   a krajskej   prokuratúre doručené 25. apríla 2005 a obhajcovi 26. apríla 2005.

V žiadosti o prepustenie z väzby zo 14. októbra 2004 sťažovateľ prostredníctvom ustanoveného obhajcu uviedol: «(...) Okresný súd v Nitre rozhodol o mojom vzatí do väzby z dôvodu podľa § 67 ods. 2 Tr. por., nakoľko som trestne stíhaný pre trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov, aj keď nie sú dôvody väzby dané podľa odseku 1.

K   otázke   dôvodov   väzby   podľa   §   67   ods.   2   Trestného   poriadku   zaujal   svoje stanovisko Najvyšší súd Slovenskej republiky,   podľa   ktorého z dikcie ustanovenia   § 67 ods. 2   Tr.   por.   vyplýva,   že   toto   ustanovenie   nie   je   inštitútom   tzv.   obligatórnej   väzby. Formulácia   tohto   ustanovenia,   najmä   použitia   modálneho   slovesa   „môže“,   pripúšťa možnosť, že obvinený nemusí byť vzatý do väzby napriek tomu, že sa proti nemu vedie trestné stíhanie pre trestný čin s dolnou hranicou trestnej sadzby odňatia slobody najmenej osem   rokov,   ak   to   odôvodňujú   okolnosti   prípadu   alebo   pomery   páchateľa   (Stanovisko trestného   kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   na   zjednotenie   výkladu ustanovenia § 67 ods. 2 Tr. por. z 23. októbra 1995 sp. zn. Tpj 3/95). Ďalšie stanovisko zaujal Najvyšší súd SR k tejto otázke v jednom zo svojich nedávnych rozhodnutí (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. januára 2003 sp. zn. Ntv I-20/02), v ktorom sa konštatuje,   že   obvinenie   zo   spáchania   trestného   činu,   na ktorý   zákon   ustanovuje   trest odňatia   slobody   s   dolnou   hranicou   trestnej   sadzby   najmenej   osem   rokov,   hoci   je nevyhnutnou podmienkou pre väzbu podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku, samo osebe môže   byť   len   dočasným   väzobným   dôvodom   najmä   v   počiatočných   štádiách   trestného konania.   Pokiaľ   má   takáto   väzba   trvať   aj   ďalej,   musí   k   jej   základnému   predpokladu pristúpiť ďalší významný a dostatočný dôvod, resp. dôvody ustanovené Trestným poriadkom v § 67 ods. 1 Trestného poriadku, pričom kompetentné orgány musia naviac vo väzobnej veci postupovať s „osobitnou starostlivosťou (urýchlením)“.

Moja trestná vec sa toho času nachádza v štádiu skončenia vyšetrovania, kedy dňa 01. 10. 2004 som sa zúčastnil úkonu - preštudovania vyšetrovacieho spisu podľa § 166 ods. 1 Trestného poriadku, na ktorom bol prítomný i môj obhajca JUDr. P. K. v zast. - JUDr. R. U., ktorá zároveň vyšetrovateľovi predložila návrh na zmenu, právnej kvalifikácie skutku z trestného činu vraždy v štádiu pokusu podľa § 219 ods. 1 k § 8 ods. 1 Trestného zákona na trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona prípadne trestný čin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 222 ods. 1 k § 8 ods. 1 Trestného zákona.

V prípade, že bude tomuto môjmu návrhu na zmenu právnej kvalifikácie vyhovené, dôvod väzby podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku by týmto pominul. Tak ako vyplýva z obsahu uvedeného návrhu, v rámci prípravného konania sa vo veci vykonalo rozsiahle dokazovanie,   ktorého   som   sa   sám   aktívne   zúčastňoval   a   pri   objasňovaní   skutku   som napomáhal   orgánom   činným   v   trestnom   konaní.   Pokiaľ   mi   je   známe,   po   skončení vyšetrovania   bol   následne   trestný   spis   zo   strany   vyšetrovateľa   predložený   krajskému prokurátorovi   na   ďalšie   konanie   resp.   podanie   obžaloby.   S   poukazom   na   uvedené skutočnosti a najmä s prihliadnutím k tomu, že vo veci som sám vypovedal, podrobil som sa znaleckému dokazovaniu, zúčastnil som sa konfrontácie s poškodeným G. T., rekonštrukcie skutku i ďalších vyšetrovacích úkonov v rámci dokazovania a tiež s ohľadom na citované stanoviská   najvyššieho   súdu   mám   za   to,   že   v   mojom   prípade   nie   sú   dané   okolnosti odôvodňujúce obavu z prípadného zmarenia alebo sťaženia dosiahnutia účelu trestného konania.

Ku svojej osobe by som chcel povedať, že doteraz som žil usporiadaným životom, doposiaľ som nebol stíhaný za násilnú trestnú činnosť, ani som nebol riešený za priestupok. Z   vyjadrení   svedkyne   MUDr.   O.   B.   a   jej   syna   O.   B.,   ktorí   sú   mojimi   susedmi   ako   aj z vyjadrenia obce vyplýva, že som sa voči svojmu okoliu správal vždy slušne a nie som násilnej povahy. Som si vedomý, že som svojím konaním spôsobil poškodenému ujmu na zdraví,   k   čomu   som   sa   sám   pred   vyšetrovateľom   priznal   a   nad   týmto   svojím   konaním vyjadrujem úprimnú ľútosť. Žiadnym spôsobom som nemaril doterajší priebeh trestného konania   a   orgánom   činným   v   trestnom   konaní   som   bol   nápomocný   pri   objasňovaní predmetného skutku.

V   prípade,   že prokurátor vyhovie   tejto   mojej žiadosti   a   prepustí   ma   z väzby na slobodu, budem sa zdržiavať v mieste bydliska svojej sestry P. B. a jej manžela J. B. na adrese K., pričom zároveň sľubujem, že na predvolanie sa budem riadne dostavovať pred orgány činné v trestnom konaní. (...)»

Krajský   súd   po   preskúmaní   žiadosti   obžalovaného,   ako   i   obsahu   predloženého spisového   materiálu   dospel   k   záveru,   že: „(...)   podaná   žiadosť   obžalovaného   nie   je opodstatnená, pretože dôvody väzby u obžalovaného v zmysle § 67 ods. 2 Tr. por. naďalej trvajú,   naďalej   sú   splnené   formálne   podmienky   na   trvanie   väzby   v   zmysle   uvedeného ustanovenia   Trestného   poriadku,   pretože   u   obžalovaného   naďalej   pretrváva   dôvodné podozrenie,   že sa dopustil   konania   popísaného   v   skutkovej   vete   obžaloby   krajského prokurátora, ktoré je týmto kvalifikované ako pokus trestného činu vraždy podľa § 8 odsek 1 k § 219 odsek 1 Tr. zák.

Vzatie   do   väzby   na   základe   ustanovenia   §   67   odsek   2   Tr.   por.   nie   je   potrebné odôvodňovať   žiadnymi   ďalšími   konkrétnymi   skutočnosťami,   dôvod   väzby   podľa   tohto ustanovenia je založený len na zistení, že obvinený je stíhaný pre trestný čin, na ktorý zákon stanovuje   trest odňatia   slobody   s dolnou   hranicou 8   rokov a   podozrenie   zo   spáchania takéhoto   trestného   činu   je   dôvodné.   Pokiaľ   obhajoba   poukazuje   na   okolnosti   prípadu a pomery páchateľa, je treba uviesť, že okolnosťami prípadu sú také okolnosti, ktoré spolu určujú stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť a pokiaľ by mal byť obvinený prepustený z väzby na slobodu, museli by existovať také okolnosti prípadu, ktoré by stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť výrazne znižovali, čo v danom prípade na základe doposiaľ vykonaného   dokazovania   nie   je   dané.   Taktiež   pomery   páchateľa   neodôvodňujú   jeho prepustenie z väzby na slobodu za trvania existencie dôvodu väzby v zmysle § 67 odsek 2 Tr. por.

Vzhľadom na uvedené, krajský súd preto žiadosť obžalovaného L. K. o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. (...)“

V sťažnosti   z 3.   decembra   2004   podanej   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 5 T 4/2004 z 28. októbra 2004 sťažovateľ prostredníctvom obhajcu namietal: „(...) Moja trestná   vec   sa   toho   času   nachádza   v   štádiu   konania   pred   súdom,   pričom   v dňoch   2. a 3. decembra 2004 sa vo veci konalo hlavné pojednávanie, na ktorom boli vykonané všetky podstatné a dôležité dôkazy a to výsluch poškodeného G. T., konfrontácia medzi mnou a týmto   poškodeným,   výsluchy   svedkov:   MUDr.   O.   B.   a J.   B.   ako   aj   výsluchy   znalcov   z odboru zdravotníctva - odvetvie psychiatrie a odvetvie chirurgie a traumatológie. Vykonané dôkazy   pritom,   podľa   môjho   názoru,   vniesli   do   celého   prípadu   vážne   pochybnosti   o priebehu spáchania skutku, tak ako ho opísal vo svojej obžalobe krajský prokurátor a preto nesúhlasím s názorom krajského súdu, že u mňa naďalej pretrváva dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu pokusu vraždy, nakoľko toto podozrenie sa vykonanými dôkazmi nepotvrdilo. Taktiež nesúhlasím s tým, že v mojom prípade nie sú dané okolnosti, ktoré by znižovali stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť, nakoľko súd neprihliadol na tú skutočnosť, že svojho konania som sa mohol dopustiť v dôsledku strachu o svoj život a zdravie ako aj zo strachu pred cudzou osobou, ktorá sa neoprávnene dostala do môjho domu, na môj pozemok. Pokiaľ ide o pomery, v ktorých som doteraz žil, tieto chcem zmeniť a to v tom smere, že sa chcem nasťahovať k svojej sestre P. B. a jej manželovi, ktorí spolu žijú a bývajú v K. a ktorí sa i doteraz o mňa starali a pomáhali mi. Taktiež chcem uviesť, že sa chcem v čo najbližšej budúcnosti dobrovoľne podrobiť protialkoholickému liečeniu. Podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanovením ods. 1 písm. c) tohto článku (zákonné zatknutie), musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote   alebo   prepustený   na   slobodu   počas   konania.   Prepustenie   sa   môže   podmieniť zárukou, že dotknutá osoba sa ustanoví na pojednávanie.

Dôvod väzby podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý bol zavedený do Trestného poriadku   zákonom   č. 177/1993   Z.   z.   s   účinnosťou   od   12. augusta 1993,   nadväzuje   na konštrukciu   dôvodov   väzby   podľa   vyššie   uvedeného   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každý má právo na slobodu a osobnú   bezpečnosť.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   prípadu   zákonného zatknutia alebo iného pozbavenia slobody osoby za účelom jej predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Na základe vyššie uvedených skutočností ako aj vzhľadom na prax Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, Ústavného súdu Slovenskej republiky ako i všeobecných súdov Slovenskej republiky, ktoré z tejto praxe vychádzajú a tiež s poukazom na skutočnosti a   citované   stanoviská   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktoré   som   uviedol v odôvodnení svojej žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 14. októbra 2004, mám za to, že tu   nie   sú   splnené   materiálne   podmienky   pre   ďalšie   trvanie   mojej   väzby.   Napadnuté uznesenie   krajského   súdu   nezodpovedá   skutočnému   významu   inštitútu   väzby,   tak   ako upravuje náš právny poriadok. Súd sa totiž pri svojom rozhodovaní i naďalej opieral jedine o existenciu základnej podmienky pre vzatie do väzby podľa § 67 ods. 2, ku ktorému doteraz nepristúpil žiadny ďalší významný a dostatočný dôvod v zmysle ustanovenia § 67 ods. 1 Trestného poriadku. Ako vyplýva z obsahu trestného spisu, nie sú v mojom prípade dané žiadne okolnosti odôvodňujúce obavu z prípadného zmarenia alebo sťaženia dosiahnutia účelu trestného konania.

Vzhľadom na všetky mnou uvedené skutočnosti a v zmysle ustanovenia § 72 ods. 1 Trestného poriadku žiadam, aby súd II. stupňa napadnuté uznesenie Krajského súdu sp. zn. 5 T 4/2004 zo dňa 28. 10. 2004 podľa § 149 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil a z väzby ma prepustil na slobodu.“

Najvyšší súd po splnení prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že „(...) v danom prípade sú i naďalej splnené zákonné podmienky pre ďalšie trvanie väzby podľa § 67 ods. 2 Tr. por. Treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že obžalovaný sa v predmetnej veci vo väzbe nachádza doposiaľ po dobu kratšiu ako jeden rok. Pritom krajský súd už konal na hlavnom pojednávaní dňa 2. - 3. decembra 2004, na ktorom vykonal podstatnú časť dokazovania a odročil ho už len za účelom predvolania a vypočutia jedného svedka a znalcov.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   okolnosti   Najvyšší   súd   nepovažuje   za   opodstatnené a dôvodné sťažnostné námietky obžalovaného, pretože podľa jeho názoru v danom prípade nejde o taký prípad dlhšiu dobu trvajúcej väzby, ako to je riešené v konkrétnych veciach, na   ktoré   obžalovaný   v   sťažnostiach   poukázal.   Treba   tiež   uviesť,   že   obžalovaný   je   aj v súčasnej dobe dôvodne podozrivý zo spáchania tohto trestného činu. Samotná okolnosť, že v danom prípade sa nachádza vo väzbe len z dôvodov uvedených v § 67 ods. 2 Tr. por., bez   zistenia   existencie   ďalších   väzobných   dôvodov   v   zmysle   §   67   ods.   1   Tr.   por. v predmetnej veci nemôže byť dôvodom pre jeho prepustenie na slobodu, najmä vzhľadom na povahu a závažnosť spáchaného činu, ako aj vzhľadom na dĺžku doposiaľ trvajúcej väzby obžalovaného.

Vzhľadom   na   všetky   vyššie   uvedené   okolnosti   najvyšší   súd   nepovažoval   sťažnosť obžalovaného L. K. za dôvodnú a preto ju podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol. (...)“

V ďalšom priebehu konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 5 T 4/2004 podal sťažovateľ novú žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú krajský súd na hlavnom pojednávaní   zamietol   uznesením   sp.   zn.   5   T   4/2004   z 27.   septembra   2005   (ďalej   aj „uznesenie z 27. septembra 2005“). Sťažnosť sťažovateľa podanú proti tomuto uzneseniu zamietol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1 To 101/2005   z 31.   októbra   2005   (ďalej   aj „uznesenie z 31. októbra 2005“). Obe uznesenia potvrdzujúce ďalšie pokračovanie väzby sťažovateľa uvádzajú, že dôvod väzby podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku naďalej trvá.

Hlavné   pojednávanie   v trestnej   veci   sťažovateľa   na   krajskom   súde,   určené   na 16. november 2005, bolo medzičasom preročené na 13. január 2006.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   „Každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:... c)   zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní“.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru „Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie“.

2. Napádaný postup a rozhodnutia krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 4/2004   a najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   To   91/2004   sa   týkajú sťažovateľovej   žiadosti   o prepustenie   z väzby zo   14.   októbra   2004.   Z okolností   prípadu nevyplýva   a sťažovateľ   pred   ústavným   súdom   ani   nenamieta,   že   by   k jeho   pozbaveniu osobnej slobody došlo v rozpore so zákonom, resp. bez legitímneho dôvodu: „...zákonného zatknutia alebo iného pozbavenia slobody (...) za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu...“

Podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku do väzby možno vziať len osobu, proti ktorej bolo vznesené obvinenie (§ 163). Rozhodnutie o väzbe sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. O väzbe rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca.

Podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby tiež vtedy, ak   je   trestne   stíhaný   pre   trestný   čin,   na   ktorý   zákon   ustanovuje   trest   odňatia   slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov, aj keď nie sú dôvody väzby dané podľa odseku 1.

Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 2 Tp 99/04 z 23.   apríla   2004   podľa   §   68   ods.   1   Trestného   poriadku   z dôvodu   podľa   §   67   ods.   2 Trestného poriadku s tým, že lehota väzby začína plynúť 20. apríla 2004 od 19.55 h (keď došlo k jeho zadržaniu, resp. obmedzeniu osobnej slobody podľa § 76 Trestného poriadku).

Zo spisového materiálu týkajúceho sa trestnej veci sťažovateľa, ktorý si ústavný súd vyžiadal,   nevyplývajú   žiadne   skutočnosti   svedčiace   o arbitrárnosti   alebo   zjavnej neodôvodnenosti   právnej   kvalifikácie   skutku,   pre   ktorý   bol   sťažovateľ   trestne   stíhaný, v čase, keď k jeho vzatiu do väzby došlo (23. apríla 2004).

Napádaný   postup   a rozhodnutia   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 T 4/2004 a najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 91/2004 sa teda týkali pozbavenia   osobnej   slobody   sťažovateľa   z dôvodu   a   spôsobom,   ktorý   zákon   (Trestný poriadok)   pripúšťa   a ktorý   je   taktiež   akceptovateľný   aj   z hľadiska   požiadaviek vyplývajúcich z čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

Z uvedených   dôvodov   nemohlo   dôjsť   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 4/2004 ohľadne sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby, ani postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 91/2004, k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 6 výroku).

3. Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 4/2004 ohľadne svojej žiadosti o prepustenie z väzby, ako aj   postupom   a napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 To 91/2004   argumentujúc,   že   oba   označené   súdy   potvrdili   ďalšie   trvanie   jeho   väzby výlučne na základe dôvodu podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku v pokročilom štádiu jeho trestného stíhania v rozpore s judikatúrou   Európskeho súdu   pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ako aj judikatúrou ústavného súdu a nezaoberali sa bližšie jeho argumentáciou ohľadne nedostatku zákonných podmienok a účelu ďalšieho trvania jeho väzby.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   je   v ustanoveniach   čl.   17   ods.   2 a 5   ústavy týkajúcich   sa   práva   na   osobnú   slobodu   obsiahnuté   tak   právo   podať   návrh   na   konanie, v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   väzby   a nariadil prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná,   ako   aj   právo   nebyť   vo   väzbe   dlhšie   ako   po   dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré vyplývajú   z čl.   5   ods.   3   a 4   dohovoru   (pozri   obdobne   nálezy   sp.   zn.   III.   ÚS   7/00, III. ÚS 255/03).

Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje osobám pozbaveným slobody právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody. Zároveň dáva týmto osobám právo na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia   slobody   urýchlene   vrátane   nariadenia   jeho   ukončenia,   ak   sa   ukáže   ako nezákonné   (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28.   novembra   2000,   Vodeničarov c. Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36).

Aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že na konanie, ktorého predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru (pozri mutatis mutandis III. ÚS 227/03). Ústavnosť postupu a rozhodnutia súdu   v takomto   type   konania   (vrátane   ústavnosti   dôvodov,   na   ktorých   bolo   založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby) skúma ústavný súd aj z hľadiska garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru (pozri napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 220/04).

V   zmysle   čl.   124   ústavy   je   ústavný   súd   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak o ochrane týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd   (čl.   127   ods.   1   ústavy). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach práv a slobôd garantovaných ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov poskytnúť týmto právam a slobodám ochranu, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04).

Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k postupu a zamietavému rozhodnutiu krajského súdu o žiadosti zo 14. októbra 2004, ktorou sa domáhal prepustenia z väzby, mohol   podľa   zákona   účinne   domáhať   a aj   sa   domáhal   využitím   riadneho   opravného prostriedku   –   sťažnosti   na   príslušnom   súde,   ktorým   bol   v danom   prípade   najvyšší   súd. Najvyšší súd bol teda súdom, ktorý rozhodoval (v zmysle čl. 127 ústavy) o ochrane práv a slobôd sťažovateľa, ktorých porušenie namieta v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

V právomoci ústavného súdu zostalo preto následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   To   91/2004 v súvislosti s jeho rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľa z 3. decembra 2004 proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 T 4/2004 z 28. októbra 2004 sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy.

Z rozhodovacej činnosti ESĽP vo vzťahu k čl. 5 ods. 3 dohovoru (napr. Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968,   Séria   A,   č.   7,   str.   24 - 25,   § 12; Stogmüller v.   Rakúsko z 11. novembra 1969, Séria A, č. 9, str. 40, § 4; Ringeisen v. Rakúsko zo 16. júla 1971, Séria A, č. 13, str. 42, § 104; Letellier v. Francúzsko z 26. júna 1991, Séria A, č. 207, § 35; van der Tang v. Španielsko z 13. júla 1995, Séria A, č. 321, § 55; Muller v. Francúzsko zo 17.   marca   1997,   č.   21802/93,   §   35;   Punzelt   v.   Česká   republika   z   25.   apríla   2000, č. 31315/96, § 73 a Jecius v. Litva z 31. júla 2000, č. 34578/97, § 93), ako aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. III. ÚS 79/02) vyplýva, že dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, hoci je conditio sine qua non pre väzbu, samo osebe môže byť len dočasným väzobným dôvodom (skôr v počiatočných štádiách trestného konania). Pokiaľ má väzba trvať   aj   naďalej,   musí   k tomuto   jej   základnému   predpokladu   pristúpiť   ďalší   významný a dostatočný dôvod, resp. dôvody ustanovené vnútroštátnym zákonom, pričom kompetentné orgány musia navyše vo väzobnej veci postupovať s osobitnou starostlivosťou.

Keď najvyšší súd rozhodoval 26. januára 2005 o väzbe sťažovateľa, tento sa v nej nachádzal   deväť   mesiacov   (od   20.   apríla   2004),   pričom   trestné   stíhanie   sa   nachádzalo v štádiu konania pred súdom (obžaloba bola podaná 18. októbra 2004), teda rozhodne nie v počiatočnom štádiu trestného konania. V tomto čase už iba samotné dôvodné podozrenie, že sťažovateľ spáchal závažný trestný čin, nemohlo byť titulom pre jeho väzbu a ďalšie pokračovanie   v   nej.   Väzba   by   bola   opodstatnená   a   zákonná   iba   vtedy,   keby   k tomuto dôvodnému podozreniu bola pristúpila aj niektorá z ďalších skutočností uznávaných ako väzobný   dôvod   podľa   §   67   ods.   1   Trestného   poriadku   (obava   z úteku,   kolúzie   alebo pokračovania v trestnej činnosti).

Obhajca sťažovateľa v žiadosti o prepustenie z väzby zo 14. októbra 2004, ako aj v sťažnosti z 3. decembra 2004 proti prvostupňovému rozhodnutiu krajského súdu uviedol v tomto smere konkrétne námietky proti ďalšiemu trvaniu sťažovateľovej väzby.

Pokiaľ sa teda najvyšší súd pri preskúmaní zákonnosti väzby sťažovateľa zameral len na dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestného činu a nepreskúmal komplexne procesné a hmotné   námietky   uvádzané   jeho   obhajcom,   postupoval   nedôsledne,   a tým   porušil základné   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy,   konajúc   tak   aj   v rozpore s garanciami   vyplývajúcimi   z   čl.   5   ods.   4   dohovoru,   ktorých   súčasťou   je   aj   právo   na preskúmanie   procesných   a hmotných   podmienok   podstatných   pre   zákonnosť   väzby (obdobne napr. III. ÚS 79/02). V dôsledku uvedeného ústavne nekonformného postupu trvá väzba sťažovateľa z dôvodu podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku aj v súčasnosti, t. j. po uplynutí   viac ako   jeden   a pol   roka   od   jeho vzatia   do   väzby (pozri   posledné   uznesenie krajského súdu z 27. septembra 2005 a následné uznesenie najvyššieho súdu z 31. októbra 2005).

Väzbu   sťažovateľa   nemožno   kvalifikovať   ako   „väzbu   v počiatočných   štádiách trestného konania“ ani z hľadiska jej dĺžky (k tomu pozri bližšie nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 220/04-84 z 11. januára 2005), ani z hľadiska štádia, v ktorom sa trestné stíhanie sťažovateľa v čase rozhodovania krajského súdu aj najvyššieho súdu nachádzalo (konanie pred   súdom   po   podaní   obžaloby).   Potvrdením   jej   ďalšieho   trvania   najvyšším   súdom (napadnutým uznesením z 26. januára 2005) z dôvodu, ktorý v čase jeho rozhodovania už nebol ústavne akceptovateľný, došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 17 ods.   2   a 5 ústavy, ako aj k   porušeniu jeho práv zaručených   v čl.   5   ods.   3 a 4 dohovoru.

Ústavný súd preto prihliadajúc na viazanosť petitom sťažnosti v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ako aj rozsahom, v ktorom bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde, vzhľadom na to, že sťažovateľ sa vyslovenia porušenia svojho práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru nedomáhal, vyslovil, že najvyšší súd napadnutým uznesením z 26. januára 2005 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj právo zaručené v čl. 5 ods. 3 dohovoru (bod 1 výroku).

4.   Sťažovateľ   taktiež   namietal   porušenie   svojich   základných   práv „zbytočne zdĺhavým   postupom   všeobecných   súdov   pri   doručovaní   svojich   rozhodnutí“ v súvislosti s rozhodovaním o väzbe.

Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (v rámci ktorej sa zaoberal   požiadavkou   urýchlenosti   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   aj z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru) uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však   požiadavke   neodkladnosti   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale   na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03).

Doba   konania   krajského   súdu   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby predstavuje obdobie od 21. októbra 2004 (doručenie žiadosti predkladanej prokurátorom) do 14.   decembra   2004   (predloženie   veci   na   rozhodnutie   najvyššiemu   súdu)   a obdobie   od 21. apríla   2005   do   25.   apríla   2005   (keď   bolo   krajskému   súdu   doručené   uznesenie najvyššieho súdu, ktoré tento obratom doručil sťažovateľovi). Ide teda v podstate o dobu presahujúcu jeden a pol mesiaca (jeden mesiac a dvadsaťsedem dní). Najvyšší súd konal od 14. decembra 2004 (predloženie veci na rozhodnutie) do 21. apríla 2005 (vrátenie spisu aj so svojím uznesením krajskému súdu), to znamená viac ako štyri mesiace (štyri mesiace a šesť dní). Oba súdy, ktoré sa na konaní v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa o prepustenie z väzby zúčastnili, konali o tejto žiadosti spolu takmer pol roka.

Keďže konanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby trvalo krajskému súdu viac ako jeden a pol mesiaca a konanie najvyššieho súdu viac ako štyri mesiace, to znamená spolu takmer pol roka, oba súdy porušili základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, čo ústavný súd vyslovil v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy v bodoch 1 a 2 výroku tohto nálezu.

5. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv sťažovateľa, v bode 3 výrokovej   časti   tohto   nálezu napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   z 26.   januára   2005 zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 140 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom sa zaoberal aj ďalšími možnými spôsobmi ústavnej nápravy.

6. Medzi ústavne nevyhnutné podmienky pozbavenia osobnej slobody väzbou patria zákonný dôvod väzby a na ňom založené rozhodnutie súdu o väzbe (titul väzby).

Pokiaľ   sa   súdne   rozhodnutie   o väzbe opiera   o dôvod   väzby, ktorý   v danom   čase nemôže   existovať,   nejde   o ústavne   akceptovateľný   titul   väzby,   a teda   ani   ústavne akceptovateľné pozbavenie osobnej slobody.

Ak ústavný súd pri plnení svojej základnej funkcie ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy zistí, že napadnuté súdne rozhodnutie o väzbe nie je ústavne akceptovateľné (a preto popri   vyslovení   porušenia   práva   musí   byť   aj   zrušené)   a navyše   trvajúca   väzba   nie   je založená na existujúcom zákonnom dôvode väzby (a teda ani na ústavne udržateľnom titule väzby),   ochrana   ústavnosti   vyžaduje   aj   príkaz   na   neodkladné   prepustenie   sťažovateľa z väzby na slobodu.

Keďže ústavne akceptovateľným titulom väzby sťažovateľa a jej ďalšieho trvania – z dôvodu podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku (lebo žiaden iný zákonný dôvod väzby nebol   predmetom   rozhodovania   súdov   v jeho   trestnej   veci)   –   nemôže   byť   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z 26. januára 2005, a tým viac ním nemôžu byť ani uznesenia krajského súdu z 27. septembra a najvyššieho súdu z 31. októbra 2005, ústavný súd prikázal najvyššiemu súdu po zrušení napadnutého uznesenia (ktoré bolo predmetom tohto konania), aby   sťažovateľa   neodkladne   prepustil   z väzby   na   slobodu   [a   teda   obnovil   stav   pred porušením označených práv podľa § 56 ods. 3 písm. d) zákona o ústavnom súde].

V čase rozhodovania ústavného súdu totiž pokračuje porušovanie práv sťažovateľa zjavne   ústavne   neakceptovateľným   držaním   vo   väzbe   iba   z dôvodu   podľa   §   67   ods.   2 Trestného   poriadku   (už viac ako   jeden   a pol   roka   od   jeho vzatia   do   väzby), a preto   je nevyhnutné tento stav porušovania práv sťažovateľa ukončiť jeho prepustením z väzby na slobodu.

7.   Sťažovateľ žiadal prostredníctvom   svojho právneho zástupcu   priznať mu proti krajskému   súdu   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   150   000   Sk   z titulu nemajetkovej ujmy.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   prichádza   do   úvahy   predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť zrušením rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedením do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02).Vzhľadom na okolnosti uvedeného prípadu, keď povaha porušenia základných práv sťažovateľa vzhľadom na dobu strávenú vo väzbe opierajúcej sa o rozhodnutie a postup v závažnej   miere   porušujúce   jeho   základné   práva   a slobody   neumožňuje   napraviť   toto porušenie v plnej   miere   deklaratórnym   výrokom   ústavného súdu   a   následným   zrušením rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj príkazom, aby bol sťažovateľ prepustený na slobodu, považoval ústavný súd za potrebné v záujme dovŕšenia nápravy porušenia základných práv sťažovateľa formou kompenzácie priznať mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške uvedenej vo výrokovej časti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku).

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 50 000 Sk vo vzťahu ku krajskému súdu zohľadňujúc mieru, ktorou krajský súd a najvyšší súd   prispeli   k porušeniu   práv   sťažovateľa,   súc   viazaný   návrhom   (§   20   ods.   3   zákona o ústavnom   súde)   v tom   zmysle,   že   sťažovateľ   sa   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia vo vzťahu k najvyššiemu súdu nedomáhal.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel (bod 6 výroku).

8.   Sťažovateľ   žiadal   priznať   proti   krajskému   súdu   náhradu   trov   konania   pred ústavným súdom, ktorej výšku vyčíslil právny zástupca sťažovateľa sumou 6 309 Sk. Trovy právneho zastúpenia právny zástupca sťažovateľa bližšie špecifikoval ako odmenu za dva úkony   právnej   služby (prevzatie   a príprava   zastúpenia   vrátane prvej   porady   s klientom, podanie   ústavnej   sťažnosti   z 25.   apríla   2005)   vykonané   v roku   2005   (2   x   2   501,-   Sk) a režijný paušál (2 x 150,- Sk), zvýšenú o 19 % DPH (osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej   hodnoty   predložil   právny   zástupca   sťažovateľa   ústavnému   súdu   v prílohe sťažnosti z 25. apríla 2005).

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 1 a 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 279/2005 Z. z. s tým, že predmetom konania pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd.   Predmet   tohto   konania   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

Ústavný   súd   preto   v súlade   s ustanovením §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde priznal   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa,   ktorý   bol   v konaní   úspešný, v požadovanej výške 6 309 Sk (bod 5 výroku).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2005