znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 199/04-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť Jozefa Tomečka, S., zastúpeného advokátkou prom. práv. J. K.,   S.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Skalica v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 242/99, a takto

r o z h o d o l :

1.   Právo   Jozefa   Tomečka   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným súdom Skalica v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 242/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Skalica   p r i k a z u j e,   aby v konaní sp. zn. 4 C 242/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Jozefovi Tomečkovi   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10   000   Sk   (slovom   desaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Skalica p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Skalica   je   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia Jozefa Tomečka vo výške 3 972 Sk (slovom tritisícdeväťstosedemdesiatdva slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne prom. práv. J. K., S. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti Jozefa Tomečka   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2004 doručená sťažnosť Jozefa Tomečka, S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou prom. práv. J. K., S., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom Skalica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 242/99.

Porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že hoci žalobu o zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   k nehnuteľnostiam   (pozemkom) podal   okresnému   súdu   ešte   30.   júna   1999,   napriek   viacerým   úkonom   okresného   súdu (pojednávania, ohliadka nehnuteľností, znalecké dokazovanie) nebolo vo veci vydané ani jedno meritórne rozhodnutie a vec ani v súčasnosti nie je právoplatne ukončená. Podľa názoru sťažovateľa vec nie je fakticky zložitá a jeho správanie bolo počas celého konania aktívne a súčinnostné.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy   a práva   na prejednanie veci v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   prikázal   okresnému   súdu   konať   bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40 000 Sk a náhradu trov konania vo výške 3 972 Sk.

Ústavný súd 10. júna 2004 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie uznesením č. k. III. ÚS 199/04-11.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 2. augusta 2004. Uviedla, že vo veci vedenej pod sp. zn. 4 C 242/99 boli prieťahy, a to jednak z dôvodu, že medzi jednotlivými úkonmi sudcu sú dlhšie časové intervaly, a jednak v dôsledku   zložitosti   sporu, zmeny právneho petitu, žiadostí o oslobodenie od súdnych poplatkov, pribratia znalca a pod. Podľa nej dlhšie odstupy medzi úkonmi sudcu spočívajú v tom, že na tomto súde pôsobia traja sudcovia, hoci podľa množstva vecí by mali pôsobiť 9 sudcovia, čo zodpovedá aj nápadu vecí v roku 2003, a to   4 630.   Predsedníčka   okresného   súdu   poukázala   na   to,   že   tento   stav   personálneho poddimenzovania   pretrváva   už   od   roku   2001,   ale   jej   žiadosti   o nápravu   Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ignorovalo.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedníčky okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 242/99 zistil nasledovný priebeh a stav konania.

Predmetom konania je žaloba sťažovateľa proti F. T., bytom S. (ďalej len „odporca v 1. rade“), A. T., bytom S. (ďalej len „odporca v 2. rade“), M. O., bytom S. (ďalej len „odporkyňa v 3. rade“), a E. T., bytom S. (ďalej len „odporkyňa v 4. rade“). Predmetnou žalobou sa sťažovateľ domáha zrušenia podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, a to k pozemkom parcelné číslo 17520 a parcelné číslo 17521, druh pozemkov orná pôda, vedených   na   liste   vlastníctva   č.   4070   v   katastrálnom   území   Skalica,   dosiaľ   vedených v podielovom spoluvlastníctve sťažovateľa a odporcov v podiele 12/60. Sťažovateľ v petite naviac žiada rozdeliť nehnuteľnosti podľa podielov tak, aby každý z účastníkov mal prístup k verejnej komunikácii a dostal do vlastníctva lepšiu aj horšiu pôdu. Žaloba bola okresnému súdu doručená 30. júna 1999 a zaevidovaná pod sp. zn. 4 C 242/99.

Postup okresného súdu v konaní sp. zn. 4 C 242/99 v období od podania žaloby, keď okresný   súd   doručoval   žalobu   odporcom   na   vyjadrenie   a títo   sa   vyjadrovali   k žalobe, vo veci pojednával (9. novembra 1999), vykonal listinné dokazovanie (vyžiadanie písomnej dokumentácie od účastníkov konania, vyžiadanie spisov z Notárskeho úradu JUDr. K. v S.), zaoberal   sa   návrhom   sťažovateľa   na   vydanie   predbežného   opatrenia   z 26.   júna   2000 a v súvislosti s tým ho vyzval na jeho upresnenie (listom zo 7. augusta 2000), uznesením zo 7. septembra 2000 vydal predbežné opatrenie vo veci a doručoval ho Okresnému úradu v Skalici,   odboru   katastrálnemu   (26.   októbra   2000),   nariadil   ohliadku   nehnuteľností   na mieste   samom   na   7.   marec   2001   a za   tým   účelom   predvolal   účastníkov   konania (21. februára   2001),   doručoval   účastníkom   konania   rozšírenie   žaloby   sťažovateľa zo 6. marca 2001 (rozšírenie o odporcov   v 5.   a v 6. rade)   za účelom   zaujatia stanoviska k tomuto   podaniu,   plynulo   smeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa (rozhodnutiu vo veci).

Na pojednávaní konanom 15. júna 2001 po vykonanom dokazovaní vyjadreniami účastníkov, predloženými listinami (zápisnica o ohliadke, osvedčenie o dedičstve sp. zn. D 1103/96)   okresný   súd   pripustil   zmenu   návrhu   tak,   že   zrušenie   podielového spoluvlastníctva sa bude týkať aj parcely číslo 17519 v katastrálnom území Skalica a na strane   odporcov   budú   vystupovať   ako   odporkyňa   v 5.   rade   Mgr.   E.   K.   a ako   odporca v 6. rade   P.   T.   V nadväznosti   na   to   okresný   súd   listom   z toho   istého   dňa   vyžiadal od Okresného úradu v Skalici, katastrálneho odboru, list vlastníctva na parcelu číslo 17519. Od 17. júla 2001 okresný súd ďalej konal vo veci, keď pojednával (17. júla 2001, 31. júla 2001, 6. novembra 2001), listom zo 17. augusta 2001 požiadal Okresný súd Vranov nad   Topľou   o vypočutie   odporkyne   v 5.   rade   (tento   súd   vykonal   výsluch   účastníka 1. októbra 2001 a zápisnicu doručil okresnému súdu 8. októbra 2001), nariadil znalecké dokazovanie vo veci, uznesením zo 14. februára 2002 ustanovil znalca z odboru geodézie a súčasne uložil sťažovateľovi zložiť preddavok na trovy spojené s podaním znaleckého posudku, čo sťažovateľ urobil 19. marca 2002.

Ustanovený   znalec   vyhotovil   znalecký   posudok   a   okresnému   súdu   ho   doručil 11. februára   2003.   Následne   okresný   súd   listom   zo   17.   februára   2003   zaslal   znalecký posudok účastníkom konania na vyjadrenie.

Uznesením   zo   4.   marca   2003   uložil   sťažovateľovi   zložiť   preddavok   na znalecké dokazovanie.   Listom   z 19.   marca   2003   odporkyňa   v 4.   rade   požiadala   okresný   súd o oslobodenie od súdnych poplatkov.

K vypracovanému   znaleckému   posudku   zaslali   okresnému   súdu   svoje   vyjadrenia účastníci konania, a to 20. marca 2003 odporca v 2. rade (nesúhlasné stanovisko), 24. marca 2003   sťažovateľ   (súhlasné   stanovisko)   a   odporca   v   3.   rade   (nesúhlasné   stanovisko), 31. marca 2003 odporcovia v 1., 4. a 6. rade (nesúhlasné stanovisko).

Po viacerých   urgenciách   zo strany sťažovateľa okresný súd až 24. októbra 2003 vydal uznesenie, ktorým vyzval odporkyňu v 4. rade na opravu a doplnenie svojej žiadosti zo 14. marca 2003 o oslobodenie od súdnych poplatkov. Odporkyňa v 4. rade svoju žiadosť opravila a doručila okresnému súdu 7. novembra 2003. Ostatným úkonom okresného súdu v predmetnom   konaní   bolo   vydanie   uznesenia   z 15.   júla   2004,   ktorým   znalcovi   priznal znalečné. Voči tomuto uzneseniu podala odporkyňa v 3. rade 12. augusta 2004 odvolanie.

Pretože sťažovateľ sa v dôsledku dlhoročného sporu ocitá v právnej neistote, viackrát (28.   júla   2003,   25.   augusta   2003)   vyzýval   okresný   súd,   aby   v jeho   veci   konal   bez prieťahov. Listom z 19. februára 2004 podal predsedníčke okresného súdu sťažnosť podľa § 17 a nasl. zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o štátnej správe   súdov“).   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojej   odpovedi   uviedla,   že   súd v namietanom období rozhodoval o oslobodení od súdnych poplatkov žalovanej účastníčky konania,   ktorá   bola   24.   októbra   2003   vyzvaná   na   doplnenie   žiadosti,   ktorú   doplnila 7. novembra 2003. Túto urgenciu kvalifikoval ústavný súd ako právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

III.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   jeho   základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   vyslovenia   porušenia   jeho   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 44/99, I. ÚS 70/02, IV. ÚS 68/02). Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prerokovanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01).

Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadnil tri základné kritéria,   ktorými   sú   právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. II. ÚS 813/00).

Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania pred okresným súdom je zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam medzi podielovými spoluvlastníkmi. Podľa názoru ústavného súdu určitá skutková zložitosť tu, ako obvykle pri vyporiadaní   majetku   medzi   spoluvlastníkmi   (najmä pri   väčšom   počte),   existuje.   Svedčí o tom potreba znaleckého dokazovania, miestnej ohliadky sporných nehnuteľností. Touto čiastočnou   skutkovou   zložitosťou   však   nemožno   odôvodniť   viac než   5-ročné   doterajšie trvanie predmetného súdneho konania bez meritórneho rozhodnutia.

Správanie sťažovateľa počas celej doby konania vo veci sp. zn. 4 C 242/99 možno hodnotiť ako aktívne a súčinnostné, v dôsledku čoho neprispel k jeho predĺženiu. Z obsahu vyžiadaného   súdneho   spisu   v tejto   veci   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   plnil   súdom uložené   povinnosti   (trovy   na   znalecké   dokazovanie,   predkladanie   listín)   riadne   a včas, opakovane písomne upozornil okresný súd na svoju nespokojnosť s pomalosťou konania vo veci   a sťažnosťou   na   zbytočné   prieťahy   v konaní   sa   domáhal   urýchlenia   konania vo svojej veci.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľa,   je   správanie   (postup)   samotného súdu.

Obdobie nečinnosti okresného súdu ústavný súd zistil od 31. marca 2003, keď bolo okresnému   súdu   doručené   stanovisko   posledného   účastníka   konania   k vypracovanému znaleckému   posudku,   do   24.   októbra   2003,   keď   okresný   súd   vydal   uznesenie,   ktorým vyzval odporkyňu v 4. rade na opravu a doplnenie svojej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov.   Ústavný   súd   uznáva,   že   preštudovanie   rozporuplných   stanovísk   sťažovateľa a šiestich   odporcov   k vypracovanému   znaleckému   posudku   týkajúceho   sa   rozdelenia nehnuteľnosti podľa podielov a v nadväznosti na to zvolenie vhodného postupu súdu vo veci si vyžadujú určitú dobu. Preto dospel k záveru, že z uvedených siedmich mesiacov tvorí len päť mesiacov zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a dva mesiace   predstavujú   maximálnu   dobu,   ktorú   možno   ospravedlniť   potrebou   štúdia znaleckého posudku a stanovísk účastníkov k nemu a prípravou ďalšieho postupu okresného súdu.

Ďalší   zbytočný   prieťah   v konaní   v trvaní   ôsmich   mesiacov   ústavný   súd   zistil v období od 7. novembra 2003, keď okresnému súdu odporkyňa v 4. rade doručila svoju opravenú žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov, do 15. júla 2004, keď okresný súd vydal uznesenie o priznaní znalečného znalcovi.

Obdobie tejto nečinnosti okresného súdu bez toho, aby existovala zákonná prekážka takéhoto postupu, spolu predstavuje trinásť mesiacov, čo je obdobie, ktoré ústavný súd považuje v danej veci za zbytočný prieťah v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Pri posudzovaní tohto obdobia ústavný súd zobral do úvahy svoju predošlú judikatúru, v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu, keď jeho konaniu nebráni žiadna zákonná   prekážka,   ústavný   súd   posudzuje   ako   zbytočný   prieťah   v konaní   (napr. II. ÚS 3/00).

Ústavný súd konštatoval, že prebiehajúce konanie je po piatich rokoch stále na súde prvého   stupňa   bez rozhodnutia   vo veci   samej. Táto   zdĺhavosť   konania okresného súdu nemôže byť podľa ústavného súdu ničím ospravedlniteľná.

V okolnostiach prípadu ústavný súd taktiež konštatoval, že otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00).

Ústavný súd na základe uvedených dôvodov a vychádzajúc zo svojej judikatúry preto uzavrel,   že   v predmetnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom   v dôsledku   nečinnosti okresného   súdu,   ktoré   odôvodňujú   jeho   výrok   o porušení   označených   základných   práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 242/99 konal bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľ žiada primerané finančné zadosťučinenie, a to vo výške 40 000 Sk. Návrh na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodňuje   dlhodobým   stavom právnej neistoty.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci ústavného súdu. V dôsledku toho bolo potrebné rozhodnúť aj o primeranom finančnom zadosťučinení. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu a rozsah zbytočných prieťahov v jej rámci možno sumu 10 000 Sk považovať za primerané finančné zadosťučinenie   podľa   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde.   Sťažovateľom   požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

V.

Ústavný súd napokon rozhodoval aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré vznikli jeho právnej zástupkyni prom. práv. J. K. a ktoré vyčíslil vo výške 3 972 Sk, a to za dva úkony právnej pomoci.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Ústavný súd vychádzajúc z návrhu sťažovateľa priznal trovy právneho zastúpenia jeho   právnej   zástupkyni   vo   výške   3   972   Sk   (odmena   za   dva   úkony   spolu   s   náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné). Požadovaná výška trov neprekračuje sumu stanovenú citovanou vyhláškou pre odmenu za právne zastupovanie pred ústavným súdom.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2004