znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 199/02-17

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 17.   decembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť M. D., bytom S., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., Advokátska   kancelária,   K.,   ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   v konkurznom   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v Košiciach   pod   sp.   zn. K 149/96, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2002 doručená   sťažnosť   M.   D.,   bytom   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konkurznom   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. K 149/96.

Sťažovateľka uviedla, že rozsudkami Okresného súdu v Michalovciach, ktorými sa právoplatne skončili konania vedené na tomto súde pod sp. zn. 10 C 418/93, 10 C 419/93 a 10   C   806/93,   jej   bol   proti   žalovanému   P.-p.   d.   v M.   priznaný   nárok   na   zaplatenie 1 135 020   Sk.   Časť   priznaného   nároku   vymáhala   v exekučnom   konaní.   Na   majetok uvedeného   družstva   bol   však   na   návrh   Konsolidačnej   banky,   a.   s.,   B.   16.   mája   1997 vyhlásený konkurz. Konkurzné konanie sa vedie pod sp. zn. K 149/96 na krajskom súde. V dôsledku začatia konkurzného konania bolo exekučné konanie podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o konkurze   a vyrovnaní“)   prerušené.   Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho vtedajšieho právneho zástupcu prihlásila 8. septembra 1997 svoju pohľadávku do konkurzu.

Sťažovateľka   namietala,   že   konkurzné   konanie   neprebiehalo   pre   ňu   prijateľným tempom,   čo   vyjadrila   aj   v sťažnosti   adresovanej   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej republiky, na ktorú jej 25. mája 1999 odpovedal predseda krajského súdu. Z obsahu jeho odpovede   vyplývajú problémy, ktoré vybavovanie veci   sprevádzali,   podľa   sťažovateľky však tieto argumenty nie sú dostatočné na to, aby zbavovali krajský súd zodpovednosti za porušovanie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože konanie   prakticky   začaté   2.   apríla   1996   nie   je   doposiaľ   skončené.   Správca   konkurznej podstaty predložil až 2. júla 2001 súpis majetku v zmysle § 18 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní. V súčasnosti má prebiehať speňažovanie majetku.

Podľa § 12 zákona o konkurze a vyrovnaní je súd oprávnený na výkon povinností správcu dozerať. Podľa § 8 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní ak správca neplní riadne svoje povinnosti, môže mu súd uložiť poriadkovú pokutu. Podľa sťažovateľky minimálne z uvedených ustanovení vyplýva, že konkurzný súd má zodpovednosť za to, či správca konkurznej podstaty postupuje s náležitou starostlivosťou vrátane primeranej rýchlosti.

Sťažovateľka   poukázala aj   na   §   7   ods.   1   zákona   o konkurze   a vyrovnaní,   podľa ktorého   má   ako   konkurzný   veriteľ   postavenie   účastníka   konkurzného   konania zainteresovaného   na   jeho   výsledku.   V danom   prípade   preto   ide   o konanie,   na   ktoré   je aplikovateľné ustanovenie čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Krajský súd v Košiciach svojím postupom v konaní K 149/96 porušil základné právo sťažovateľky   na konanie vo veci   zbytočných   prieťahov,   zaručené čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky.2. Ústavný súd priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 1. 000.000,- Sk.3. Ústavný súd priznáva sťažovateľke náhradu trov tohto konania vo výške 2.000,- Sk.“

Pretože sťažovateľka v sťažnosti okrem údajov týkajúcich sa dĺžky konania neuviedla bližšie   dôvody   (vo   vzťahu   k postupu   krajského   súdu),   na   základe   ktorých   namietala existenciu   zbytočných   prieťahov   v uvedenom   konkurznom   konaní,   vyzval   ústavný   súd listom z 3. júla 2002 jej právneho zástupcu na doplnenie odôvodnenia sťažnosti uvedením a dokumentovaním   skutočností   svedčiacich   o opodstatnenosti   tvrdení   sťažovateľky týkajúcich sa existencie zbytočných prieťahov v konkurznom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. K 149/96.

Právny zástupca sťažovateľky reagoval na výzvu ústavného súdu podaním doručeným ústavnému   súdu   15.   augusta   2002,   v ktorom   uviedol   stručný   prehľad   priebehu   konania a špecifikoval, že podľa jeho názoru nesie krajský súd zodpovednosť za prieťahy v konaní v období od 10. mája 1999 až do 31. januára 2000 a v období od 13. februára 2000 do 14. júna 2000.

V prvom   z uvedených   období   nepostupoval podľa   právneho   zástupcu   sťažovateľky krajský   súd   dostatočne   razantne,   keď   sa   dozvedel   o nedostatočnej   súčinnosti   (v   poradí druhého) správcu konkurznej podstaty JUDr. G. D. ustanoveného uznesením krajského súdu z 27. augusta 1998 po tom, čo pôvodne ustanovený správca konkurznej podstaty JUDr. A. T.   zomrel.   O nedostatočnej   súčinnosti   správcu   konkurznej   podstaty   sa   podľa   právneho zástupcu sťažovateľky krajský súd dozvedel 10. mája 1999, keď konštatoval, že správca konkurznej podstaty nepreberá zásielku s jeho opatrením (z 12. marca 1999), ktorým mu uložil   predložiť   správu   o svojej   činnosti,   súpis   majetku   podľa   § 18   ods.   1   a 3   zákona o konkurze a vyrovnaní a návrh postupu speňaženia konkurznej podstaty. Krajský súd preto správcu konkurznej podstaty osobne predvolal na 26. november 1999 za účelom splnenia uloženého   opatrenia.   Správca   konkurznej   podstaty   sa   však   v uvedený   deň   nedostavil a nepodal ani správu o svojej činnosti. Krajský súd preto uznesením z 31. januára 2000 zbavil tohto správcu funkcie a ustanovil ďalšieho (v poradí tretieho správcu) Ing. M. Š., ktorý však 13. februára 2000 požiadal o zbavenie funkcie správcu konkurznej podstaty pre svoju predpojatosť. Krajský súd uznesením z 5. mája 2000, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. júna 2000, zbavil Ing. M. Š. funkcie správcu konkurznej podstaty a zároveň ustanovil nového   správcu   konkurznej   podstaty   (JUDr.   P.   Č.).   Podľa   názoru   právneho   zástupcu sťažovateľky   nečinnosť   krajského   súdu   od   13.   februára   2000   do   14.   júna   2000,   kým rozhodol o žiadosti Ing. M. Š. o zbavenie funkcie správcu konkurznej podstaty, má povahu zbytočného prieťahu v konaní, za ktorý nesie krajský súd zodpovednosť.  

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti vyzval ústavný súd krajský súd na vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľky. Na základe výzvy ústavného súdu z 30. augusta 2002 sa listom sp. zn. Spr. 1528/02 z 25. septembra 2002 krajský súd k sťažnosti vyjadril. V uvedenom liste uviedol stručný prehľad priebehu konkurzného konania vedeného pod sp. zn. K 149/96. V závere uvedeného listu vyjadril stanovisko, že v danom konkurznom konaní nedošlo k subjektívnemu zavineniu prieťahov z jeho strany.

Stanovisko krajského súdu obsiahnuté v liste z 25. septembra 2002 zaslal ústavný súd na vyjadrenie právnemu zástupcovi sťažovateľky 15. októbra 2002 s výzvou, aby sa k nemu (ak to považuje za potrebné) vyjadril v lehote 10 dní od doručenia uvedenej výzvy. Právny zástupca sťažovateľky sa k stanovisku krajského súdu nevyjadril.

Pretože   rozhodujúce   skutkové   tvrdenia   týkajúce   sa   priebehu   konkurzného   konania obsiahnuté v podaniach   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a krajského   súdu   sa   zhodovali, ústavný súd v zmysle § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v spojení s § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal zo skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné (keďže o ich pravdivosti nemal dôvodné a závažné pochybnosti).

II.

1. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

2. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, na ktorý sa sťažovateľka odvoláva, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len v prípadoch ustanovených zákonom.

Sťažovateľka sa podanou sťažnosťou domáhala ochrany svojho základného práva, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov. Prostredníctvom svojho právneho zástupcu   pritom   namietala,   že   krajský   súd   svojím   nedostatočne   razantným   postupom v období od 10. mája 1999 až do 31. januára 2000 a nečinnosťou v období od 13. februára 2000   do   14.   júna 2000   v   konkurznom   konaní vedenom   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn. K 149/96 toto jej základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy porušil.

3.   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   ústava   nevyníma   z povinnosti všeobecných súdov konať bez zbytočných prieťahov žiadne konanie, v ktorom sa poskytuje súdna ochrana právam fyzických osôb alebo právnických osôb (I. ÚS 70/98).

Podľa § 1 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní je účelom tohto zákona usporiadanie majetkových   pomerov   dlžníka   (úpadcu),   ktorý   má   viac   veriteľov,   voči   ktorým   nie   je schopný plniť svoje záväzky po lehote splatnosti v dôsledku insolvencie, alebo sa nachádza v predĺžení.   Stanovením   pravidiel   usporiadania   majetkových   pomerov   úpadcu   vrátane speňaženia   jeho   majetku   (konkurznej   podstaty)   a rozdelenia   výťažku   tohto   speňaženia medzi   konkurzných   veriteľov,   o ktorom   rozhoduje   v konečnom   dôsledku   súd,   sa v konkurznom konaní poskytuje súdna ochrana majetkovým právam veriteľov úpadcu, ktorí ich   kvalifikovaným   spôsobom   uplatnili.   Sťažovateľke   preto   ústava   priznáva   právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   od   okamihu,   keď   sa   prihlásením   svojej pohľadávky (8. septembra 1997) stala účastníčkou konkurzného konania.

Sťažovateľka   namietala   nedostatky   v postupe   konkurzného   súdu   vo   vzťahu k správcovi   konkurznej   podstaty,   ktoré   mali byť príčinou   vzniku   zbytočných   prieťahov v konaní.

Správca konkurznej podstaty je subjektom konkurzného konania, ktorý je pri výkone svojej   funkcie   povinný   postupovať   s odbornou   starostlivosťou   a zodpovedá   za   škodu vzniknutú porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd (§ 8 zákona o konkurze a vyrovnaní).

Miera a povaha zodpovednosti všeobecného (konkurzného) súdu za postup správcu konkurznej   podstaty   v konkurznom   konaní je   daná   rozsahom   jeho   oprávnení,   ktoré   mu zákon vo vzťahu k tomuto subjektu konkurzného konania priznáva (najmä § 12 a § 8 ods. 4 a 5 zákona o konkurze a vyrovnaní).

S ohľadom   na   uvedené   možno   v súlade   s ustálenou   judikatúrou   ústavného   súdu hovoriť   o prieťahoch   v konkurznom   konaní   vtedy,   ak   súd   vôbec   nevyužije   vo   vzťahu k správcovi konkurznej podstaty tie prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie účinnej a rýchlej ochrany práv účastníkov konkurzného konania, prípadne ak k ich použitiu siahne až vtedy, keď je ich účinok na dosiahnutie tohto účelu minimalizovaný alebo vylúčený (mutatis mutandis I. ÚS 57/97).

Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   však   stanovovať   namiesto   konkurzného   súdu najoptimálnejší postup v danej veci, ale posúdiť, či ním prijaté opatrenia a zvolený postup sú vzhľadom na okolnosti prípadu akceptovateľné z pohľadu ústavou garantovaného práva na konanie bez zbytočných   prieťahov,   teda   či   postup   konkurzného   súdu   nebol   v tomto smere zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 99/02).

4. Pokiaľ ide o prvé z období, v ktorých sťažovateľka namietala postup krajského súdu (od 10. mája 1999 až do 31. januára 2000), je nepochybné, že uvedený súd nebol počas celej tejto doby nečinný. Zo samotných tvrdení uvedených v sťažnosti vyplýva, že krajský súd po zistení neúspechu opakovaného doručovania svojho opatrenia z 12. marca 1999, ktorým správcovi konkurznej podstaty uložil predložiť správu o jeho činnosti, súpis majetku podľa   §   18   ods.   1   a 3   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   a návrh   postupu   speňaženia konkurznej   podstaty,   sa   v mesiaci   máj   1999   telefonicky   kontaktoval   so   správcom konkurznej podstaty a predvolal ho za účelom splnenia povinností uložených mu uvedeným opatrením (o obsahu ktorého sa správca nedozvedel) na 26. november 1999. Pri stanovení termínu,   na   ktorý   krajský   súd   správcu   konkurznej   podstaty   predvolal,   musel   pritom prihliadať   aj   na   poskytnutie   dostatočnej   a primeranej   lehoty   správcovi   na   predloženie podkladov a správ, ktoré od neho požadoval. Po tom, čo sa správca konkurznej podstaty 26. novembra 1999 aj napriek predvolaniu nedostavil a nepredložil ani súdom požadované materiály, musel krajský súd po zvážení situácie prijať účinné opatrenia na zabezpečenie postupu   v konkurznom   konaní.   Rozhodol   sa   odvolať   správcu   konkurznej   podstaty,   čo predpokladalo vybrať a ustanoviť správcu nového. Krajský súd tak urobil 31. januára 2000.Pri   posúdení   adekvátnosti   postupu   krajského   súd   prihliadal   ústavný   súd   aj   na skutočnosť,   že   zmena   správcu   konkurznej   podstaty   je   závažným   zásahom   do   priebehu konkurzného konania a vzhľadom na jeho charakter môže mať (nie zanedbateľný) vplyv na jeho celkovú dĺžku. Z tohto pohľadu sa lehota od 10. mája 1999 do 26. novembra 1999, keď sa krajský súd snažil zabezpečiť realizáciu svojho opatrenia z 12. marca 1999, a lehota od 26.   novembra   1999   do   31.   januára   2000,   keď   realizoval   zmenu   správcu   konkurznej podstaty,   nejavia   ako   zjavne   neprimerané.   Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   nepovažoval postup krajského súdu v uvedenej veci v období od 10. mája 1999 do 31. januára 2000 z hľadiska naplnenia základného práva sťažovateľky na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy za zjavne neodôvodnený (majúci charakter zbytočného prieťahu v konaní).

Nečinnosť   krajského   súdu   v druhom   z období   namietaných   právnym   zástupcom sťažovateľky (od 13. februára 2000, keď Ing. M. Š. požiadal o zbavenie funkcie správcu konkurznej podstaty, do 14. júna 2000, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie, ktorým ho krajský súd zbavil funkcie a ustanovil nového správcu konkurznej podstaty JUDr. P. Č.) je podľa názoru ústavného súdu potrebné ohraničiť momentom, ktorým krajský súd urobil procesný   úkon   smerujúci   k ďalšiemu   postupu   konkurzného   konania,   teda   momentom vydania   spomenutého uznesenia, ktoré nadobudlo   právoplatnosť 14.   júna 2000,   k čomu došlo   (podľa   vyjadrenia   predsedu   krajského   súdu,   ktoré   právny   zástupca   sťažovateľky nespochybnil)   5.   mája   2000.   Dobu   necelých   troch   mesiacov   (od   13.   februára   2000   do 5. mája   2000)   nemožno   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu   (charakter konkurzného konania) považovať za zbytočný prieťah v konaní.

5. Aj z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že konanie bez zbytočných prieťahov nemožno presne časovo ohraničiť (II. ÚS 26/95) a že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01).   Na   kratšie   obdobia   nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň   významným   spôsobom   ovplyvnili   celkovú   dĺžku   súdneho   konania   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01).

6.   Keďže   z už   vyššie   uvedených   dôvodov   nemožno   sťažovateľkou   namietané obdobia (od 10. mája 1999 do 31. januára 2000 a od 13. februára 2000 do 14. júna 2000) považovať za zbytočné prieťahy v konaní, neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   kvalifikovať   namietaný   postup   krajského   súdu   ako porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2002