SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 198/2015-27
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. augusta 2015v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcuĽubomíra Dobríka o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛,,zastúpených Advokátskou kanceláriou Hudzík & Partners s. r. o., Mnoheľova 830/15,Poprad, konajúcou konateľom a advokátom JUDr. Jánom Hudzíkom, vo veci namietanéhoporušenia ich základného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 206/2013 z 30. júna2014 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právona spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 206/2013 z 30. júna2014 p o r u š e n é b o l i.
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 206/2013 z 30. júna 2014z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume 552,08 €(slovom päťstopäťdesiatdva eur a osem centov) na účet Advokátskej kancelárie Hudzík &Partners s. r. o., Mnoheľova 830/15, Poprad, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohtorozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímč. k. III. ÚS 198/2015-11 z 12. mája 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, ⬛⬛⬛⬛,, ⬛⬛⬛⬛,
, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietaliporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 206/2013 z 30. júna 2014(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali žalobu o určenie, že vec patrído dedičstva proti odporcom určeným v žalobe, o ktorej rozhodol Okresný súd Poprad(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom tak, že žalobe vyhovel. O trovách tohto konaniarozhodol uznesením sp. zn. 20 C 86/2010 z 27. augusta 2012 tak, že zaviazal odporcovspoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľom trovy konania v celkovej sume 4 576,70 €do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Proti označenému uzneseniu okresného súdupodali odporcovia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením z 26. marca 2013tak, že uznesenie okresného súdu zrušil z dôvodu, že nepoužil správne ustanovenieprávneho predpisu a zároveň sa s aplikáciou výnimočného ustanovenia § 150 zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)nevysporiadal. Okresný súd opätovne rozhodoval o trovách konania a uznesením sp. zn.20 C 86/2010 zo 16. augusta 2013 zaviazal odporcov spoločne a nerozdielne zaplatiťsťažovateľom trovy konania v sume 3 749,02 € do pätnástich dní od právoplatnostiuznesenia. Odporcovia opätovne podali proti uzneseniu okresného súdu o trovách konaniazo 16. augusta 2013 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak,že zmenil odvolaním napadnuté uznesenie tak, že účastníkom náhradu trov nepriznal.Sťažovatelia tvrdia, že krajský súd napadnutým uznesením porušil ich označené práva, a tonesprávnou aplikáciou zákonného ustanovenia § 150 OSP v rozpore s obsahom súdnehospisu. Poukazovali na to, že napadnuté uznesenie je odôvodnené tým, že neoznačilirelevantné dôkazy pri prvom úkone, ktorý im patril, čo nezodpovedá skutočnosti, keďže oniako navrhovatelia dôkaz, na ktorý poukazoval krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia,označili ešte v samotnej žalobe.
Ústavný súd po prijatí sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie 16. júna 2015 vyzvalkrajský súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či súhlasí supustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 15. júla 2015. V jehoprílohe sa nachádzal zberný súdny spis, vyjadrenie predsedníčky krajského súdu, ktorák veci uviedla, že po podaní žaloby sťažovateľov sťažovatelia sami v priebehu konania maliďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, čo vzhľadom na komplikovanosť príbuzenských,a tým aj právnych vzťahov, ako aj dôkaznej situácie mali urobiť už v samotnej žalobe.Krajský súd v tejto súvislosti považoval výzvu jedného zo sťažovateľov niektorýmz odporcov v konaní „na vypustenie podielov“ za nedostatočnú ako preventívny nástrojpredísť sporu a vyslovil názor, že „analýza, ktorú podal právny zástupca sťažovateľov až v priebehu konania sa mala vykonať pred začatím súdneho konania, ale nie s notárom, ale so žalovanými a to so všetkými. Potom by bolo naozaj spravodlivé, aby žalovaní znášali trovy konania, ak by napriek dôkladnej analýze žalobný nárok neuznali.“.
Krajský súd vo svojom vyjadrení však zároveň uznal argument sťažovateľov, že „už v žalobe uviedli dedičské rozhodnutie D 87/31 a z tohto dôvodu je odôvodnenie Krajského súdu v Prešove, že tak neurobili, nedôsledné. Dovoľujeme si však Ústavnému súdu Slovenskej republiky vyjadriť názor, že dôležitý je celý kontext odôvodnenia a to smeruje k nepriznaniu trov z dôvodu, že až v priebehu konania sa vyjasnila otázka komplikovaných príbuzenských vzťahov a že sťažovatelia aj po žalobe navrhovali vykonať dokazovanie vrátane doplnenia rozhodnutí k predmetným parcelám, čo je de facto aj rozhodnutie D 87/31...“. Vzhľadom na uvedené predsedníčka krajského súdu považovala napadnutéuznesenie za súladné s označenými právami sťažovateľov, vecne správne a spravodlivé,a preto žiadala, aby ústavný sťažnosti nevyhovel. V závere svojho vyjadrenia predsedníčkakrajského súdu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Právny zástupca sťažovateľov v stanovisku doručenom ústavnému súdu 31. júla 2015vyjadril súhlas s upustením od verejného pojednávania vo veci v konaní pred ústavnýmsúdom. Vo svojom vyjadrení opätovne poukázal na nesprávne a arbitrárne závery krajskéhosúdu uvedené v napadnutom uznesení.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného právana súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, žeformuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy) (napr.I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyspočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomutooprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bolaprávu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tentočlánok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojenís čl. 51 ústavy).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je zásadneoprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či vkonaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácies ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutievšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecnéhosúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,I. ÚS 17/01).
Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranuzákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnenýchzáujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,III. ÚS 332/09).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, bolirelevantné aj v danej veci. A preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľminapadnuté uznesenie krajského súdu.
Základnou a najzávažnejšou námietkou sťažovateľov bolo ich tvrdenie, že krajskýsúd v rozpore s obsahom spisu konštatoval, že sťažovatelia neuplatnili rozhodný, respektíverelevantný dôkaz pre vyhovenie ich žalobe pri prvom úkone, ktorý im patril. Tým dôkazompodľa krajského súdu malo byť „rozhodnutie Okresného súdu v Spišskej Sobote vo veci D 87/31, ktoré bolo z Okresného úradu Poprad, katastrálny odbor zaslané na výzvu súdu“.Sťažovatelia namietali, že už v žalobe označili tento relevantný dôkaz, preto aplikácia § 150OSP vychádza z nesprávnej premisy, a preto dôvody, na ktorých stojí napadnuté uznesenie,sú vecne nesprávne, porušujúce ich označené práva.
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom si zabezpečil kópiu žalobného návrhusťažovateľov v danej veci, z ktorého je evidentné, že žalobcovia už pri prvom úkone, ktorýim patril, označili podľa názoru krajského súdu relevantný dôkaz, na základe ktoréhookresný súd vyhovel ich žalobe, preto je potrebné dať za pravdu sťažovateľom, že dôvodaplikácie § 150 OSP v okolnostiach prípadu je v rozpore s obsahom súdneho spisu, a teda jenesprávny. Obrana krajského súdu uvedená vo vyjadrení predsedníčky krajského súdua citovaná v prvej časti tohto rozhodnutia je nenáležitá, pretože nevychádza z odôvodnenianapadnutého uznesenia (nie je jeho obsahom). Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutéhouznesenia je možné identifikovať len jediný dôvod aplikácie § 150 OSP, a to súdomuvedenú skutočnosť, že sťažovatelia tým, že v konaní neuviedli dôkazy pri prvom úkone,ktorý im patril, prispeli k dĺžke konania i k vzniku trov, preto krajský súd náhradu trovnepriznal. Tento záver krajského súdu je preukázateľne mylný, preto dôvody, na ktorýchstojí napadnuté uznesenie, sú neudržateľné.
Pokiaľ ide o názor krajského súdu uvedený vo vyjadrení k prijatej sťažnosti, žedôkladnú analýzu mal právny zástupca sťažovateľov predostrieť všetkým odporcom eštepred súdnym sporom a vtedy by bolo spravodlivé priznať náhradu trov konania, jeprinajmenšom pochybný, pretože ak je krajský súd toho názoru, že vlastníctvo zaväzujev tom zmysle, že vlastník by mal poznať svoj majetok, tak to platí aj v prípade odporcov,ktorí neboli vlastníkmi a proti ktorým žaloba sťažovateľov smerovala. Je nepochybné, žežaloba bola podaná dôvodne a v situácii, keď žalovaní sa dobrovoľne nechceli vzdaťnehnuteľnosti, o ktorej nevedeli, či im patrí alebo nie. Pokiaľ ide o úvahu krajského súdutýkajúcu sa obsahu predsúdnej výzvy, krajský súd paradoxne uvádza, že s identifikácioua orientáciou v pozemkoknižných a katastrálnych listinách mali evidentne problém obestrany, teda aj žalovaní, preto by bolo absurdné od účastníkov, respektíve ich právnychzástupcov požadovať, aby v rámci predsúdnej výzvy právny zástupca sťažovateľovpredostrel dôkladnú analýzu vzťahov a dôkazov, ktorej by žalovaní zrejme nerozumelia výzve nevyhoveli, a len v tom prípade by súd v danej veci priznal náhradu trov konania.Takýto názor podľa ústavného súdu nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republikya kladie neprimerané nároky na strany, ktoré sa práve z dôvodu rozdielnych pohľadovna vec obrátili na všeobecný súd, aby ich vec rozhodol podľa práva.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru o porušení označených právsťažovateľov napadnutým uznesením krajského súdu (bod 1 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákonao ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, žeprávoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva aleboslobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súdmôže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, bolo pre dovŕšenie ochranyporušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, resp. podľa § 56ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, a preto zrušil napadnuté uznesenie krajskéhosúdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súduvysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiežviazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
III.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré imvznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupcasťažovateľov si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 720,32 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľom trovy konania z dôvodu právneho zastúpeniaadvokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemernámesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (prípravaa prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Vzhľadom na to, že právnyzástupca zastupoval štyri osoby, v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnejodmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.Vychádzajúc z uvedeného, že právny zástupca zastupoval štyri osoby, hodnota jednéhoúkonu právnej služby tak predstavuje sumu 268 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľovnárok aj na náhradu režijného paušálu 8,04 € za dva úkony podľa vyhlášky vykonané v roku2014. Pokiaľ ide o vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľov doručené ústavnému súdu 31.júla 2015, ústavný súd za tento úkon právnej služby náhradu trov nepriznal, pretože totopísomné podanie vo veci samej neprinieslo nové skutočnosti alebo informácie, ktoré byústavnému súdu neboli už skôr známe zo sťažnosti a z predloženého súdneho spisu.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd priznal celkovú náhradu trov konaniav sume 552,08 €, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu (bod 3 výroku nálezu).Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účetprávneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015