znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 198/2015-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   augusta   2015v senáte   zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcuĽubomíra   Dobríka   o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛,,zastúpených   Advokátskou   kanceláriou   Hudzík   &   Partners   s.   r.   o.,   Mnoheľova   830/15,Poprad, konajúcou konateľom a advokátom JUDr. Jánom Hudzíkom, vo veci namietanéhoporušenia ich základného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 206/2013 z 30. júna2014 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právona spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 206/2013 z 30. júna2014 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co   206/2013 z 30. júna 2014z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v Prešove j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ trovy   konania   v   sume   552,08   €(slovom päťstopäťdesiatdva eur a osem centov) na účet Advokátskej kancelárie Hudzík &Partners s. r. o., Mnoheľova 830/15, Poprad, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohtorozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. III. ÚS 198/2015-11   z   12.   mája   2015   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, ⬛⬛⬛⬛,, ⬛⬛⬛⬛,

, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietaliporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 206/2013 z 30. júna 2014(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali žalobu o určenie, že vec patrído dedičstva proti   odporcom určeným   v   žalobe,   o ktorej   rozhodol Okresný súd Poprad(ďalej   len   „okresný   súd“)   rozsudkom tak,   že   žalobe   vyhovel.   O trovách   tohto   konaniarozhodol uznesením sp. zn. 20 C 86/2010 z 27. augusta 2012 tak, že zaviazal odporcovspoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľom trovy konania v celkovej sume 4 576,70 €do troch   dní   od   právoplatnosti   uznesenia.   Proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdupodali odporcovia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením z 26. marca 2013tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   zrušil   z dôvodu,   že   nepoužil   správne   ustanovenieprávneho   predpisu   a zároveň   sa   s aplikáciou   výnimočného   ustanovenia   §   150   zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)nevysporiadal. Okresný súd opätovne rozhodoval o trovách konania a uznesením sp. zn.20 C   86/2010   zo 16.   augusta   2013   zaviazal   odporcov   spoločne   a nerozdielne   zaplatiťsťažovateľom   trovy   konania   v sume   3 749,02   €   do   pätnástich   dní   od   právoplatnostiuznesenia. Odporcovia opätovne podali proti uzneseniu okresného súdu o trovách konaniazo 16. augusta 2013 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak,že   zmenil   odvolaním   napadnuté   uznesenie   tak,   že   účastníkom   náhradu   trov   nepriznal.Sťažovatelia tvrdia, že krajský súd napadnutým uznesením porušil ich označené práva, a tonesprávnou aplikáciou zákonného ustanovenia § 150 OSP v rozpore s obsahom súdnehospisu.   Poukazovali   na   to,   že   napadnuté   uznesenie   je   odôvodnené   tým,   že   neoznačilirelevantné dôkazy pri prvom úkone, ktorý im patril, čo nezodpovedá skutočnosti, keďže oniako navrhovatelia dôkaz, na ktorý poukazoval krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia,označili ešte v samotnej žalobe.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie 16. júna 2015 vyzvalkrajský súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či súhlasí supustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 15. júla 2015. V jehoprílohe sa nachádzal zberný súdny spis, vyjadrenie predsedníčky krajského súdu, ktorák veci uviedla, že po podaní žaloby sťažovateľov sťažovatelia sami v priebehu konania maliďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, čo vzhľadom na komplikovanosť príbuzenských,a tým   aj   právnych   vzťahov,   ako aj   dôkaznej   situácie   mali   urobiť   už   v samotnej žalobe.Krajský   súd   v tejto   súvislosti   považoval   výzvu   jedného   zo   sťažovateľov   niektorýmz odporcov v konaní na vypustenie podielov za nedostatočnú ako preventívny nástrojpredísť sporu a vyslovil názor, že „analýza, ktorú podal právny zástupca sťažovateľov až v priebehu konania sa mala vykonať pred začatím súdneho konania, ale nie s notárom, ale so žalovanými a to so všetkými. Potom by bolo naozaj spravodlivé, aby žalovaní znášali trovy konania, ak by napriek dôkladnej analýze žalobný nárok neuznali.“.

Krajský súd vo svojom vyjadrení však zároveň uznal argument sťažovateľov, že „už v žalobe uviedli dedičské rozhodnutie D 87/31 a z tohto dôvodu je odôvodnenie Krajského súdu   v Prešove,   že   tak   neurobili,   nedôsledné.   Dovoľujeme   si   však   Ústavnému   súdu Slovenskej republiky vyjadriť názor, že dôležitý je celý kontext odôvodnenia a to smeruje k nepriznaniu trov z dôvodu, že až v priebehu konania sa vyjasnila otázka komplikovaných príbuzenských   vzťahov   a že   sťažovatelia   aj   po   žalobe   navrhovali   vykonať   dokazovanie vrátane   doplnenia   rozhodnutí   k predmetným   parcelám,   čo   je   de   facto   aj   rozhodnutie D 87/31...“. Vzhľadom na   uvedené   predsedníčka   krajského   súdu   považovala   napadnutéuznesenie   za   súladné   s označenými   právami   sťažovateľov,   vecne   správne   a spravodlivé,a preto žiadala, aby ústavný sťažnosti nevyhovel. V závere svojho vyjadrenia predsedníčkakrajského súdu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Právny zástupca sťažovateľov v stanovisku doručenom ústavnému súdu 31. júla 2015vyjadril súhlas s upustením od verejného pojednávania vo veci v konaní pred ústavnýmsúdom. Vo svojom vyjadrení opätovne poukázal na nesprávne a arbitrárne závery krajskéhosúdu uvedené v napadnutom uznesení.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnejrady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného právana súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, žeformuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy) (napr.I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyspočíva   v   tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomutooprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bolaprávu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tentočlánok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojenís čl. 51 ústavy).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je zásadneoprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či vkonaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácies ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutievšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecnéhosúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,I. ÚS 17/01).

Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranuzákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnenýchzáujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,III. ÚS 332/09).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, bolirelevantné aj v danej veci. A preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľminapadnuté uznesenie krajského súdu.

Základnou a najzávažnejšou námietkou sťažovateľov bolo ich tvrdenie, že krajskýsúd v rozpore s obsahom spisu konštatoval, že sťažovatelia neuplatnili rozhodný, respektíverelevantný dôkaz pre vyhovenie ich žalobe pri prvom úkone, ktorý im patril. Tým dôkazompodľa krajského súdu malo byť „rozhodnutie Okresného súdu v Spišskej Sobote vo veci D 87/31, ktoré bolo z Okresného úradu Poprad, katastrálny odbor zaslané na výzvu súdu“.Sťažovatelia namietali, že už v žalobe označili tento relevantný dôkaz, preto aplikácia § 150OSP vychádza z nesprávnej premisy, a preto dôvody, na ktorých stojí napadnuté uznesenie,sú vecne nesprávne, porušujúce ich označené práva.

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom si zabezpečil kópiu žalobného návrhusťažovateľov v danej veci, z ktorého je evidentné, že žalobcovia už pri prvom úkone, ktorýim   patril,   označili   podľa   názoru   krajského   súdu   relevantný   dôkaz,   na   základe   ktoréhookresný súd vyhovel ich žalobe, preto je potrebné dať za pravdu sťažovateľom, že dôvodaplikácie § 150 OSP v okolnostiach prípadu je v rozpore s obsahom súdneho spisu, a teda jenesprávny.   Obrana   krajského   súdu   uvedená   vo   vyjadrení   predsedníčky   krajského   súdua citovaná v prvej časti tohto rozhodnutia je nenáležitá, pretože nevychádza z odôvodnenianapadnutého uznesenia (nie je jeho obsahom). Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutéhouznesenia   je   možné   identifikovať   len   jediný   dôvod   aplikácie   §   150   OSP,   a to   súdomuvedenú skutočnosť, že sťažovatelia tým, že v konaní neuviedli dôkazy pri prvom úkone,ktorý im patril, prispeli k dĺžke konania i k vzniku trov, preto krajský súd náhradu trovnepriznal. Tento záver krajského súdu je preukázateľne mylný, preto dôvody, na ktorýchstojí napadnuté uznesenie, sú neudržateľné.

Pokiaľ ide o názor krajského súdu uvedený vo vyjadrení k prijatej sťažnosti, žedôkladnú analýzu mal právny zástupca sťažovateľov predostrieť všetkým odporcom eštepred   súdnym   sporom   a   vtedy   by   bolo   spravodlivé   priznať   náhradu   trov   konania,   jeprinajmenšom pochybný, pretože ak je krajský súd toho názoru, že vlastníctvo zaväzujev tom zmysle, že vlastník by mal poznať svoj majetok, tak to platí aj v prípade odporcov,ktorí neboli vlastníkmi a proti ktorým žaloba sťažovateľov smerovala. Je nepochybné, žežaloba   bola   podaná   dôvodne   a v situácii,   keď   žalovaní   sa   dobrovoľne   nechceli   vzdaťnehnuteľnosti, o ktorej nevedeli, či im patrí alebo nie. Pokiaľ ide o úvahu krajského súdutýkajúcu sa obsahu predsúdnej výzvy, krajský súd paradoxne uvádza, že s identifikácioua orientáciou   v pozemkoknižných   a katastrálnych   listinách   mali   evidentne   problém   obestrany, teda aj žalovaní, preto by bolo absurdné od účastníkov, respektíve ich právnychzástupcov   požadovať,   aby   v   rámci   predsúdnej   výzvy   právny   zástupca   sťažovateľovpredostrel   dôkladnú   analýzu   vzťahov   a dôkazov,   ktorej   by   žalovaní   zrejme   nerozumelia výzve nevyhoveli, a len v tom prípade by súd v danej veci priznal náhradu trov konania.Takýto názor podľa ústavného súdu nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republikya kladie   neprimerané   nároky   na   strany,   ktoré   sa   práve   z dôvodu   rozdielnych   pohľadovna vec obrátili na všeobecný súd, aby ich vec rozhodol podľa práva.  

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru o porušení označených právsťažovateľov napadnutým uznesením krajského súdu (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákonao ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   žeprávoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom   boli   porušené   práva   aleboslobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súdmôže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   bolo   pre dovŕšenie   ochranyporušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, resp. podľa § 56ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, a preto zrušil napadnuté uznesenie krajskéhosúdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V   ďalšom   postupe   je   krajský   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súduvysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiežviazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

III.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľov, ktoré   imvznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupcasťažovateľov si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 720,32 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľom   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpeniaadvokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“).Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemernámesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2013v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2014   (prípravaa prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po   134 €. Vzhľadom na to, že právnyzástupca zastupoval štyri osoby, v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnejodmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.Vychádzajúc z uvedeného, že právny zástupca zastupoval štyri osoby, hodnota jednéhoúkonu právnej služby tak predstavuje sumu 268 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľovnárok aj na náhradu režijného paušálu 8,04 € za dva úkony podľa vyhlášky vykonané v roku2014. Pokiaľ ide o vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľov doručené ústavnému súdu 31.júla 2015, ústavný súd za tento úkon právnej služby náhradu trov nepriznal, pretože totopísomné podanie vo veci samej neprinieslo nové skutočnosti alebo informácie, ktoré byústavnému súdu neboli už skôr známe zo sťažnosti a z predloženého súdneho spisu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd priznal celkovú náhradu trov konaniav sume 552,08 €, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu (bod 3 výroku nálezu).Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účetprávneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015