znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 198/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   H.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Alžbetou Slašťanovou,   Námestie   Matice   slovenskej   6,   Žiar   nad   Hronom,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co/25/2009 z 3. marca 2009 a poverením Okresného súdu Banská Bystrica na vykonanie exekúcie č. 5601*097857 z 27. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. februára 2014   doručená   sťažnosť   M.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie   svojho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 13 Co/25/2009   z 3. marca   2009   (ďalej   aj   „rozsudok   krajského   súdu“)   a poverením Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   na   vykonanie   exekúcie č. 5601*097857 z 27. novembra 2012 (ďalej aj „poverenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   súdneho   konania (odporcom)   na   okresnom   súde   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C/179/2006 „o   zaplatenie 54 839,70 Sk“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C/179/2006 zo 17. decembra 2008 rozhodol tak, že sťažovateľ je povinný zaplatiť žalobcovi „54.839,70 Sk s 9,5 % ročným úrokom z dĺžnej čiastky“.

Proti rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom tiež žiadal, aby krajský súd nariadil verejné pojednávanie v jeho veci, ale krajský súd „nezasadal verejne, iba oznámil, že dňa 03. 03. 2009 vyhlási rozsudok, čo sa aj stalo a rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici potvrdil rozsudkom č. 13 Co/25/2009“, čím sa jeho rozsudok stal právoplatným.

Dňa 27. novembra 2012 bolo začaté proti sťažovateľovi exekučné konanie (vedené pod sp. zn. 2 Er/3073/2012) súdnym exekútorom JUDr. Jánom Debnárom (ďalej len „súdny exekútor“). Proti exekúcii podal sťažovateľ 6. januára 2013 námietky, o ktorých okresný súd dosiaľ nerozhodol, čo sťažovateľ zistil po nahliadnutí do exekučného spisu.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu a poverením okresného súdu boli porušené jeho označené práva podľa ústavy a dohovoru, ako aj ďalšie články ústavy, ktoré uvádza v záhlaví a odôvodnení sťažnosti, a to najmä jeho základné právo na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a na rovnosť účastníka konania podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu a poverením okresného súdu bolo porušené jeho „základné právo... na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a čl. 46 ods. 1 Ústavy...“, namietané rozhodnutia zrušil a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 780 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že podľa   §   20 ods.   3 zákona o   ústavnom   súde   je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   Pri   prerokovaní   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených základných práv rozsudkom krajského súdu, ústavný súd vychádzal z § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   možno   sťažnosť   podať   v   lehote   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti (napr. III. ÚS 74/07).

Ako   vyplýva   zo   sťažnosti,   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   13   Co/25/2009 z 3. marca 2009   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   8   C   179/2006 zo 17. decembra 2008 nadobudol právoplatnosť ešte v roku 2009. Sťažovateľ však sťažnosť zo 14. februára 2014 doručil ústavnému súdu 17. februára 2014, teda zjavne po lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti.

Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene bez toho, aby sa zaoberal jeho námietkami vo vzťahu k rozsudku krajského súdu.

2.   To   isté   ústavný   súd   konštatoval   aj   vo   vzťahu   k   povereniu   okresného   súdu na vykonanie exekúcie z 27. novembra 2012.

Ústavný súd k tomu dodáva, že sťažovateľ samotné poverenie na vykonanie exekúcie ani   nepredložil   ako   prílohu   k   svojmu   podaniu,   teda   nesplnil   si   dôkaznú   povinnosť vyplývajúcu mu z § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a tiež ani konkrétne neodôvodnil v sťažnosti,   ako   malo   dôjsť   k   porušeniu   jeho   základných   práv   (§   20   ods.   1   zákona o ústavnom súde) poverením okresného súdu z 27. novembra 2012, ktoré namietal v petite sťažnosti.

Ústavný súd vzhľadom na to, ako aj so zreteľom na právne zastúpenie sťažovateľa kvalifikovaným   právnym   zástupcom   sťažnosť   v   tejto   časti   mohol   odmietnuť   aj   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (obdobne III. ÚS 604/08, III. ÚS 210/2010 a III. ÚS 238/2013).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2014