znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 198/2012-12

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 2. mája 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   doc.   JUDr.   Ľ.   H.,   CSc.,   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr. M. F., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 290/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť doc. JUDr. Ľ. H., CSc., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   23.   marca 2012 doručená sťažnosť doc. JUDr. Ľ. H., CSc., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 290/2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou 13. mája 2002   Okresnému   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhal   svojho   práva na ochranu   osobnosti   podľa   ustanovení   §   11   a nasledujúcich   zákona   č.   40/1964   Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Okresný súd vydal vo veci sťažovateľa 5. mája 2004 rozsudok, ktorým uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa sťažovateľovi a nahradiť mu nemajetkovú ujmu sumou 500 000 Sk; vo zvyšnej časti žalobu sťažovateľa zamietol.

O odvolaní,   ktorým   predmetný   rozsudok   napadol   žalovaný,   rozhodol   krajský   súd rozsudkom z 27. mája 2008, ktorým prvostupňový rozsudok v časti výroku, ktorým bola žalovanému   uložená   povinnosť   ospravedlniť   sa   sťažovateľovi,   potvrdil   a v časti   výroku o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 500 000 Sk sťažovateľovi zmenil tak, že žalobu zamietol.

Sťažovateľ napadol tento rozsudok krajského súdu dovolaním, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) svojím uznesením z 29. júna 2010 tak, že rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým bol zmenený prvostupňový rozsudok,   zrušil   a vrátil   vec   odvolaciemu   súdu   na   ďalšie   konanie.   Najvyšší   súd v odôvodnení   svojho   uznesenia   uviedol,   že „odvolací   súd   musí   v súlade   s ustanovením § 157 ods. 2 OSP podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku   rozsudku,   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa   musí   vysporiadať   so   všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť dostatočne vysvetlený nielen vzhľadom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal“, a súčasne skonštatoval, že rozsudok krajského súdu týmto požiadavkám   nevyhovuje.   Najvyšší   súd   v   uznesení   navyše   uviedol,   že „okrem   vyššie uvedenej   nepreskúmateľnosti   trpí   rozsudok   odvolacieho   súdu   a konanie,   ktoré   mu predchádzalo aj ďalšou inou tzv. procesnou vadou, ktorú odvolací súd zapríčinil tým, že sa v rozpore s ustanovením   § 213   ods.   2   OSP   odchýlil   od skutkových   zistení súdu prvého stupňa bez toho, aby dokazovanie sám zopakoval a zadovážil si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 132 OSP“.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   uznesenie   najvyššieho   súdu   bolo   krajskému   súdu doručené 30. augusta 2010, pričom krajský súd s odstupom až viac ako jedného roka vydal uznesenie   (z   28.   novembra   2011),   ktorým   rozsudok   okresného   súdu   v časti   priznania náhrady   nemajetkovej   ujmy   v sume   500   000   Sk   sťažovateľovi   zrušil   a vrátil prvostupňovému   súdu   na   ďalšie   konanie.   V odôvodnení   tohto   rozhodnutia   krajský   súd podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   dôvodil,   že   prvostupňový   rozsudok   je   v časti   priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vecne nesprávny.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že krajský súd „tak rok od   predloženia spisu vo veci vôbec nekonal a to napriek tomu, že mu v tom nebránila žiadna zákonná prekážka, čo podľa názoru sťažovateľa samo osebe spôsobilo prieťahy v predmetnom konaní a teda zasiahlo   do   jeho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že ešte 9. mája 2011 podal predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorú tento kvalifikoval ako dôvodnú.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že „Omnoho   závažnejší   zásah   do   základných   práv sťažovateľa však Krajský súd v Bratislave spôsobil tým, že v rozpore s ustanovením § 243d ods.   1   OSP,   nerešpektoval   záväzný   právny   názor   dovolacieho   súdu,   aby   odvolací   súd vo veci   sám   zopakoval   dokazovanie   a zadovážil   si   tak   rovnocenný   podklad   pre   odlišné hodnotenie   dôkazov,   než   k akému   dospel   prvostupňový   súd.   Odvolací   súd   v rozpore s uvedeným záväzným právnym názorom dovolacieho súdu, rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu uvedeného v ustanovení § 221 ods. 1 písm. h) OSP, že súd prvého stupňa vec nesprávne   právne   posúdil,   tým,   že   nepoužil   správne   ustanovenie   právneho   predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   krajský   súd   tak   svojím   nezákonným   a svojvoľným postupom zapríčinil neodôvodnené prieťahy, ktoré do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu pretrvávajú.

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie v závere sťažnosti žiada, aby ústavný súd   vo   veci   rozhodol   nálezom,   v ktorom   by   vyslovil   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Co   290/2010,   priznal   mu   primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 800 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namieta   zbytočné   prieťahy   v postupe   krajského   súdu   v rámci   konania o ochranu   osobnosti,   ktoré   podľa   jeho   vyjadrenia   nebolo   ku   dňu   podania   sťažnosti ústavnému súdu právoplatne skončené.

Jednou   zo   základných   pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   je požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Judikatúra ústavného súdu sa konštantne opiera o východisko, že účelom základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. II. ÚS 26/95). Pri výklade tohto základného práva si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy a právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje   ochranu   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   predložená   v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného práva (práva) došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

Druhostupňové konanie o uplatnenom opravnom prostriedku bolo skončené v prvej fáze prijatím potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu z 27. mája 2008 v časti týkajúcej sa výroku   o uložení   povinnosti   žalovanému   ospravedlniť   sa   žalobcovi   (sťažovateľovi). V druhej fáze bolo odvolacie konanie skončené prijatím zrušujúceho uznesenia krajského súdu   z 28.   novembra   2011   v časti   týkajúcej   sa   povinnosti   náhrady   nemajetkovej   ujmy v peniazoch a vrátením veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Sťažnosť   sťažovateľa   obsahujúca   námietku   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského   súdu   v označenom   konaní   bola   ústavnému   súdu   doručená   23.   marca   2012 (na poštovú prepravu podaná 20. marca 2012), teda až po vydaní označeného rozhodnutia krajského súdu z 28. novembra 2011 a vrátení veci okresnému súdu na nové konanie.

V čase podania sťažnosti už krajský súd nedisponoval právomocou vo veci konať, pretože táto bola prijatím rozsudku a vrátením veci do prvostupňového konania prenesená na okresný súd. Krajský súd teda v danej etape konania už nemôže ovplyvniť jeho priebeh a ani porušiť základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Prijatím druhostupňového rozhodnutia a vrátením veci okresnému súdu   vykonal krajský súd všetky relevantné úkony smerujúce k nastoleniu právnej istoty sťažovateľa a svoju úlohu v tomto smere splnil.

Možnosť domáhať sa ochrany označeného základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu vo vzťahu k postupu krajského súdu   bola pre sťažovateľa   časovo ohraničená obdobím, počas ktorého prebiehalo v jeho veci druhostupňové konanie.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne neopodstatnenú   vtedy,   ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp.   rozhodnutia   orgánu verejnej moci v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a vychádzajúc z   podstaty a účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd sťažnosť posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).

Pokiaľ   ide   o druhú   rovinu   argumentačných   námietok   sťažnosti   vychádzajúcich z tvrdenia   o procesnom   pochybení   krajského   súdu   nerešpektujúceho   podľa   vyjadrenia sťažovateľa ustanovenie § 243d zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ústavný súd konštatuje, že ich sťažovateľ nesprávne subsumoval pod formulované námietky porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ako také ich posúdil ústavný súd ako zjavne neopodstatnené.

Medzi   obsahom   označenej   argumentácie   sťažovateľa   a obsahom   sťažovateľom formulovaných súčastí článkov ústavy a dohovoru, ktoré mali byť v jeho prípade porušené, neexistuje príčinná súvislosť.   Inými slovami,   obsah   namietaných pochybení potenciálne signalizujúcich arbitrárnosť rozhodnutia krajského súdu (z 28. novembra 2011) bolo možné kvalifikovane   uplatniť   prostredníctvom   (pre   daný   prípad   aplikovateľného)   čl. 46   ods.   1 ústavy zakotvujúceho základné právo na súdnu ochranu, resp. prostredníctvom súčasti čl. 6 ods. 1 dohovoru garantujúceho právo na spravodlivé súdne konanie.   Námietku porušenia základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavou,   prípadne   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru však neobsahuje ani petit sťažnosti a ani samotné jej odôvodnenie.

Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, a sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. mája 2012