znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 198/2011-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. júla 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť P., J., zastúpeného advokátom JUDr. I. J., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 5/2010 zo 14. decembra 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 193/2009 zo 17. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 5/2010 zo 14. decembra 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 193/2009 zo 17. marca 2010   p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   7   Cdo   5/2010 zo 14. decembra 2010   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. P. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť P. trovy konania v sume 77,29 € (slovom sedemdesiatsedem eur a dvadsaťdeväť centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. I. J., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III.   ÚS   198/2011-09   z   3.   mája   2011   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.   zn. 7 Cdo 5/2010 zo 14. decembra 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu   v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 193/2009 zo 17. marca 2010.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril najvyšší súd podaním zo   6.   júna   2011,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené   9.   júna   2011.   Vo   vyjadrení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

«Podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd   porušil   jeho   ústavné   práva   a   práva   zaručené Dohovorom tým, že neakceptoval jeho námietku, že rozhodnutie Krajského súdu v Prešove v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Prešove je nepreskúmateľné, odporujúce zákonu, a teda   že   v   danom   prípade   bola   zo   strany   súdu   odňatá   účastníkovi   možnosť   konať   pred súdom, čo zakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.

Rozhodnutie,   ktorým   dovolací   súd   odmietol   dovolanie,   nie   je   podľa   sťažovateľa ústavne   akceptovateľné.   Najvyšší   súd   sa   totiž   nedostatočne   zaoberal   námietkami sťažovateľa, ktorými poukázal na nepreskúmateľnosť rozsudku Krajského súdu v Prešove v spojení   s   rozsudkom   Okresného   súdu   v   Prešove.   Porušenia,   na   ktoré   bolo   v   podanom dovolaní   poukázané,   sú   triviálnymi,   základnými   porušeniami   zákona,   ktorými   sa   mal najvyšší súd zaoberať. V odôvodnení Uznesenia najvyššieho súdu absentuje, prečo najvyšší súd neakceptoval námietky sťažovateľa na nepreskúmateľnosť rozhodnutia, ktorá je takou vadou rozhodnutia, ktorá spôsobuje odňatie možnosti účastníka konania účelne sa brániť, čím sa mu odníma možnosť konať pred súdom.   Podľa sťažovateľa je daná prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p. a rozhodnutie o odmietnutí dovolania najvyšším súdom nemá oporu v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu.

Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 7 Cdo 5/2010 zo 14. decembra 2010 odmietol dovolanie sťažovateľa z dôvodu, že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.

Najvyšší   súd   skúmal   prípustnosť   dovolania   v   danej   veci   a   dospel   k   záveru,   že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu z možností prípustnosti dovolania   podľa   §   238   Občianskeho   súdneho   poriadku   (dovolanie   smerovalo   proti rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorým   tento   súd   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa). Následne sa sústredil na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska vád uvedených v § 237 Občianskeho súdneho poriadku a s prihliadnutím na obsah dovolania sa osobitne zaoberal vadou konania podľa § 237 písm. 1) Občianskeho súdneho poriadku (odňatie možnosti účastníka   konať   pred   súdom).   Najvyšší   súd   dospel   k   záveru,   že   prípustnosť   dovolania nemožno   vyvodiť   zo   žiadneho   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   odmietol dovolanie   ako   neprípustné   -   nemohol   teda   pristúpiť   k   skúmaniu   správnosti   právneho posúdenia   veci   odvolacím   súdom   a   zaoberať   sa   otázkou,   či   boli   alebo   neboli   splnené podmienky pre zrušenie rozhodnutí nižších súdov.

Tento   záver   je   v   súlade   s   rozsudkom   najvyššieho   súdu   uverejnenom   v   Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 (rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997), v zmysle ktorého „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§   241   ods.   2   písm.   b)   O.   s.   p.)   aj   vtedy,   ak   odvolací   súd   svoj   právny   záver   riadne neodôvodnil,   takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.   V   zmysle tohto rozhodnutia neskúmateľnosť   súdnych   rozhodnutí   nezakladá   prípustnosť   dovolania,   lebo   nejde   o procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.

Na záver je však treba uviesť, že otázka, či nepreskúmateľnosť namietaného súdneho rozhodnutia   zakladá   prípustnosť   dovolania   v   zmysle   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.   nie   je   v súčasnosti posudzovaná senátmi najvyššieho súdu jednotne a niektoré senáty najvyššieho súdu   sa   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   odchýlili   od   právneho   názoru   vyjadreného   v rozhodnutí   uverejnenom   v   Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí   súdov Slovenskej   republiky   pod   č.   R   111/1998.   Zároveň   však   pripomínam,   že   posudzovanie prípustnosti   dovolania   by   malo   závisieť   výlučne   od   objektívnych   okolností.   Založenie prípustnosti   dovolania   na   základe   nepreskúmateľnosti   namietaného   rozhodnutia   je   ale otázkou subjektívnou a závisí od konkrétnych okolností jednotlivého prípadu.

Rozhodnutie   ústavného   súdu   v   danej   veci   bude   preto   pre   rozhodovaciu   prax najvyššieho súdu nanajvýš prospešným judikátom.»

K   sťažnosti   sa   vyjadril   aj   krajský   súd   podaním   z   24.   mája   2011,   ktoré   bolo ústavnému súdu doručené 6. júna 2011. Vo vyjadrení uviedol:

„Výsledkami vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že žalobkyňa osvedčením o dedičstve z 30.   05.   2005,   sp. zn.   26 D 1242/2005,   nadobudla do svojho vlastníctva po poručiteľovi - nebohom otcovi J. G., zomrelom dňa..., majetkový podiel u žalovaného   vo   výške   238   704   Sk   (č.   1.   67   spisu).   Nebohý   otec   žalobkyne   ako   osoba oprávnená podľa § 14 písm. b) zákona č. 42/1992 Zb. sa nestal účastníkom právnickej osoby a nebol podnikateľom v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 zákona č. 42/1992 Zb. v znení zákona č. 264/1995 Z. z., preto nastupoval pri nakladaní s majetkovým podielom postup podľa § 13 ods. 3 zákona, podľa ktorého sa mu môže vydať majetkový podiel v plnej výške po 7 rokoch od schválenia transformačného projektu.

Transformačný projekt bol v prípade žalovaného schválený 05. 12. 1992. Žalovaný ako to vyplýva z listinného dôkazu v registri členov a oprávnených osôb akceptoval otca žalobkyne J. G. ako osobu opravnenú v zmysle § 14 písm. b) zákona č. 42/1992 Zb. a preto mu vydal registračný list č. 38, v ktorom zároveň vyčíslil výšku jeho majetkového podielu na výmeru 12,7 ha vnesenej pôdy sumou 238 704 Kčs (č. 1. 5 spisu).

Žalovaný si nesplnil svoju povinnosť danú mu ustanovením § 17b ods. 2 zákona č. 264/1995 Z. z., t. j. vydať družstevné podielnické listy najneskôr do 30. 06. 1996. Je nepochybne, že nárok otca žalobkyne bol u žalovaného uplatnený včas. Svedčí tomu register členov a oprávnených osôb, vypracovaný dňom 20. 01. 1993 (č. 1. 5) ako aj list žalovaného zo dňa 09. 03. 2005 zaslaný otcovi žalobkyne (č. 1. 7 spisu). Týmto listom žalovaný vyzval otca žalobkyne ako osobu oprávnenú, ktorej za vyčíslený majetkový podiel z transformácie družstva neboli vydané družstevné podielnické listy (ďalej len DPL), aby oznámil číslo účtu cenných papierov do 20. 04. 2005. Keďže J. G. bol už v čase doručovania listu nebohý, list z 09. 03. 2005 prevzala žalobkyňa, ktorá okamžite začala komunikovať so žalovaným a tento s ňou následne konal ako s osobou oprávnenou. Žalobkyňa listom z 23. 05. 5005 požiadala žalovaného o vydanie DPL s tým, že číslo účtu oznámi po skončení náhradného dedičského konania po nebohom J. G. (č. 1. 8 spisu).

Listom z 09. 03. 2005 žalovaný oznámil súdnemu komisárovi JUDr. M. P., N., P., že výška majetkového podielu neb. J. G. je 12,7 ha pôdy v hodnote 238 704 Sk. Zdokladovaná pôda je na výmeru 3,7242 ha pôdy (č. 1. 68 spisu). Listom z 08. 02. 2006 žalovaný oznámil žalobkyni, že výška majetkového podielu po nebohom otcovi J. G. predstavuje len výmeru 3,7242 ha pôdy, pričom výška majetkového podielu sa odvíja len od zdokladovanej výmery pôdy po nebohom J. G. (č. 1. 9 spisu).

Žalobkyňa   sa   v   predmetom   konaní   domáha   zaplatenia   majetkového   podielu   v peniazoch. Žalobu pokiaľ ide o formu uspokojenia jej nároku v priebehu konania nemenila. Odvolací súd je toho názoru, že základ žalobkyňou uplatňovaného nároku bol v konaní nepochybne preukázaný. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že už zákon č. 264/1995 Z.   z.   doplňoval   a   konkretizoval   práva   oprávnených   osôb   spojených   s   ich   majetkovými podielmi z transformácie, nerobil to však bez ohľadu a bez náväznosti na dovtedy platnú právnu úpravu usporiadania majetkových vzťahov do transformácie.

Do siedmej časti zákona č. 42/1992 Zb. (záverečné ustanovenia) zaradil ustanovenie § 33c ods. 1, podľa ktorého družstvo, ktoré nevydalo podielnické listy oprávnenej osobe podľa § 17a ods. 1 a § 17b ods. 2 je povinné podielnické listy vydať do 31. 05. 2005. Žalovaný   žalobkyni   podielnické   listy   nevydal,   avšak   uplynutím   lehoty   (31.   05.   2005) nezaniklo právo žalobkyne ako oprávnenej osoby na zaplatenie pohľadávky predstavujúcej majetkový podiel vypočítaný podľa § 9 ods. 7 zákona č. 42/1992 Zb.

Ako   vyplýva   z   obsahu   spisu   žalovaný   v   zmysle   novelizácie   ustanovenia   §   33c citovaného zákona vyzval J. G. (nevedel o skutočnosti, že tento je už nebohý) ako osobu oprávnenú, ktorej za vypočítané majetkové podiely neboli z transformácie družstva vydané DPL, aby oznámil číslo majiteľského účtu cenných papierov (č. 1. 7 spisu). Žalobkyňa od zaslania   tohto   listu   okamžite   začala   so   žalovaným   komunikovať.   Svedčia o tom listy zaslané žalobkyňou žalovanému nachádzajúce sa v spise, ktorých doručenie žalobkyňa žalovanému aj preukázala predložením podacích lístkov na pošte (č. 1. 49 spisu). Ide o listinné dôkazy: žiadosť žalobkyne o vydanie DPL odoslaná na pošte 25. 05. 2005, oznámenie o skončení dedičského konania, zásielka odoslaná na pošte 31. 05. 2005, a oznámenie o zriadení účtu majiteľa cenných papierov, list odoslaný na pošte 06. 06. 2005. Tiež z listov zaslaných žalovaným žalobkyni až do začatia súdneho konania vyplýva, že   žalovaný   nikdy   žalobkyňu   nespochybňoval   ako   osobu   oprávnenú   a   priebežne   ju ubezpečoval   a   uisťoval,   že   jej   vydá   DPL.   Až   v   konaní   pred   súdom   začal   žalobkyňu spochybňovať   ako   osobu   oprávnenú,   tiež   spochybňoval   výšku   majetkového   podielu vypočítaného podľa § 9 ods. 7 zákona č. 42/1992 Zb.

Novela   zákona   č.   42/1992   Zb.   vykonaná   zákonom   č.   3/2005   Z.   z.   vo   svojom záverečnom ustanovení § 33d ods. 1 poskytuje tej skupine oprávnených osôb, ktoré si u P. uplatnili svoje nároky na vydanie majetkového podielu do 29. 02. 1996 osobitné postavenie, ktoré spočíva v tom, že majetkové podiely vypočítané podľa § 9 ods. 7 sa 01. 06. 2005 stávajú pohľadávkou oprávnenej osoby,   ktorú je družstvo povinné uspokojiť do 31. 08. 2005. Preto   okolnosti   uvádzané   navrhovateľom   v   ústavnej   sťažnosti   považujeme   za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.“

K vyjadreniu najvyššieho súdu a krajského súdu zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateľa podaním zo 6. júna 2011, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 9. júna 2011. V podaní okrem iného uviedol: «Krajský súd v Prešove vo svojom stanovisku zotrval na svojom právnom názore prezentovanom v rozsudku sp. zn. 3 Co 193/2009, pričom ani v doručenom podaní nedal vysvetlenie k namietaným otázkam, uvedeným v ústavnej sťažnosti, predovšetkým otázku výpočtu majetkového podielu, ktorý nebol vypočítaný v zmysle § 17 zák. č. 42/1992 Zb. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách   (ďalej   len   „zákon“),   rovnako   tak   aj stanovisko   k zrejmej   nesprávnosti,   keď právny   predchodca   žalobkyne   si   u   žalovaného   prihlásil   výmeru   pôdy   aj   za   svojich súrodencov, aj keď na to nebol oprávnený. Rovnako tak nie je zodpovedaná otázka, ako môže   družstvo ako emitent   porušiť   povinnosť   vydať podielnické listy,   ak   mu   žalobkyňa nepredložila údaje potrebné na označenie účtu majiteľa cenných papierov a jeho zapísanie v predpísanej evidencii.

Preto vyjadrenie Krajského súdu v Prešove nie je možné akceptovať. Pokiaľ ide o stanovisko Najvyššieho súdu SR, poukazujeme na jeho záver, v ktorom súd konštatuje prospešnosť rozhodnutia Ústavného súdu pre rozhodovaciu prax v otázke či nepreskúmateľnosť   súdneho   rozhodnutia   zakladá   prípustnosť   dovolania   v   zmysle   §   237 písm. f/ O. s. p., ktorá v súčasnosti nie je posudzovaná jednotne. K tomuto stanovisku Najvyššieho súdu sa pripájame.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami, ako aj s obsahom príslušného spisového materiálu (súdneho spisu okresného súdu týkajúceho sa posudzovaného konania a zberným spisom najvyššieho súdu) dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v   oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods.   4   ústavy   v   spojení   s   čl.   51   ods.   1   ústavy).   Táto   povinnosť   všeobecných   súdov vzhľadom   na   ich   postavenie   ako   primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na povinnosť   Slovenskej   republiky   rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce z   medzinárodných   zmlúv   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (pozri   napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho   konania   vyplývajúcich   z   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   dohovoru   v   súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Otázku, či konanie rešpektovalo princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP so zreteľom na „osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako celok.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a   zároveň   by   mali   za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis napr. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Článok   6   ods.   1   dohovoru   tiež   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra súdu teda nevyžaduje, aby na každý   argument   strany,   aj   na   taký,   ktorý   je   pre   rozhodnutie   bezvýznamný,   bola   daná odpoveď   v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (Ruiz   Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 20 C 193/08 ako žalovaný. Žalobkyňa sa v ňom „domáhala vyplatenia   pohľadávky   z   titulu   zdedeného   majetkového   podielu   v   družstve,   ktoré   jej nevydalo   družstevný   podielnický   list“ na   základe   zákona   č.   42/1992   Zb.   o   úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 42/1992 Zb“.). Okresný súd jej žalobe vyhovel rozsudkom sp.   zn. 20 C 193/08 z 8. septembra 2009 a uložil   sťažovateľovi povinnosť zaplatiť jej požadovanú sumu s prísl. a trovy konania.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil rozsudkom sp. zn. 3 Co/193/2009 zo 17. marca 2010.   Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší   súd   odmietol   ako   neprípustné   bez   toho,   aby   sa   zaoberal   jeho   námietkami uvedenými v dovolaní.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv najprv v tom, že všeobecné súdy žalobkyni priznali majetkový podiel, ktorý nebol riadne vypočítaný v zmysle § 17 citovaného zákona a na   základe   znaleckého   posudku.   Takisto   v   danom   prípade   vôbec   neskúmali   kritériá   na stanovenie   výšky   majetkového podielu   podľa   §   7   ods.   2 a 3   zákona č.   42/1992 Zb.   a žalobkyňa   nepreukázala   v   ustanovenej   zákonnej   lehote   dostatok   pôdy,   odpracovaných rokov a ostatného majetku na hodnotu uplatňovaného nároku, „hoci zákon jednoznačne ustanovuje, že ak vypočítaný majetkový podiel, sa stane pohľadávkou, družstvo upraví jej hodnotu   podľa   následnej   zmeny   hodnoty   jeho   čistého   imania   podľa   transformačného projektu   a   pri   jej   vysporiadaní   vychádza   zo   štruktúry   svojho   hmotného   a   finančného majetku.   Súd   nemôže   zaviazať   na   peňažné   plnenie   z   majetkového   podielu,   ak   zákon stanovuje, že majetkový podiel je hodnota v štruktúre majetku družstva. Je preukázateľné, že žalobkyňa nezdedila družstevný podielový list, ktorý by presne definoval hodnotu, ale zdedila majetkový podiel a výpočet podielu v štruktúre majetku nebol nikým prepočítaný v súdnom   konaní,   a   teda   aj   priznanie   toto   nároku   konajúcimi   súdmi   je   nezákonné   a nepreskúmateľné.

Oba   súdy   sa   tiež   nevysporiadali   s   pochybnosťami   a   to,   že   v   čase   vydania registračného listu právny predchodca žalobkyne, J. G., osvedčil, resp. neosvedčil svoje vlastníctvo k nehnuteľnostiam. Je preukázateľné, že nebohý J. G. žalovanému neosvedčil svoje   vlastníctvo   k   nehnuteľnostiam   a   k   ostatnému   majetku   družstva,   s   výnimkou odpracovaných rokov. Samotný zákon umožňoval oprávneným osobám prihlásiť si určité právne nároky, ktoré neskôr museli tieto osoby preukazovať, a to v súlade s ust. § 1 zák. č. 565/1992 Zb. najneskôr do 31. 12. 1995.“.

Sťažovateľ v dovolaní vyvodzoval prípustnosť dovolania z dôvodu, že mu postupom všeobecných   súdov   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   podľa   §   237   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a namietal nesprávne právne posúdenie veci všeobecnými súdmi podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP. Podľa jeho názoru najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí nemal dovolanie odmietnuť, ale zamietnuť, ak dospel k záveru, že rozhodnutia oboch nižších súdov sú správne, a toto rozhodnutie mal aj riadne odôvodniť a vysporiadať sa s jeho námietkami uvedenými v dovolaní. Preto tvrdí, že rozhodnutie najvyššieho súdu je arbitrárne a ústavne neakceptovateľné, porušujúce „základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces“.

Najvyšší súd sa mal podľa sťažovateľa zaoberať nielen procesnou stránkou veci, ale posúdiť aj namietané právne posúdenie veci, keď súd prvého stupňa a následne aj odvolací súd nesprávne aplikovali zákon č. 42/1992 Zb. a ďalšie zákony, ktoré ho novelizovali, keď „napriek oneskorenému predloženiu údajov potrebných na označenie účtu majiteľa cenných papierov, tvrdili, že majetkový podiel žalobkyne sa stáva pohľadávkou voči družstvu“.

Sťažovateľ tvrdí, že nie je ani možné použiť postup podľa § 33d ods. 1 zákona č. 42/1992 Zb., pretože toto ustanovenie predpokladá, že do 31. mája 2005 sťažovateľ síce mal povinnosť vydať podielnický list, ale nie v prípade, ak oprávnená osoba nepredloží požadované   údaje   (§   33c   ods.   2).   Po   31.   máji   2005   už   sťažovateľ   povinnosť   vydať podielnické   listy   nemal,   preto   nemohol   porušiť   povinnosť   tieto   cenné   papiere   vydať, a   keďže   neporušil   svoju   povinnosť,   nemohol   sa   majetkový   podiel   žalobkyne   stať pohľadávkou voči nemu.

Sťažovateľ   napokon   tvrdí,   že „napriek   logickému   výkladu   ustanovenia   zákona   o vydávaní podielnických listov, konajúce súdy dospeli k opačnému záveru, ktorý sa prieči uvedenému výkladu zákona...“, a nevykonali „ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, čím sú uvedené rozsudky zmätočné, čo je v rozpore s ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma. Všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. (I. ÚS 243/07).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ako   aj   rozhodnutí všeobecných súdov konštatuje, že námietky sťažovateľa považuje za plne opodstatnené, hoci najvyšší súd vo svojej judikatúre prezentovanej vo vyjadrení k sťažnosti uvádza, že dôvod   nepreskúmateľnosti   rozhodnutia   nezakladá   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237 písm. f) OSP, ale na druhej strane sám priznáva, že jeho judikatúra v tomto smere nie je jednotná a závisí od konkrétnych okolností daného prípadu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danej   veci   sa   prikláňa   k   tým   právnym   názorom najvyššieho   súdu   (napr.   v   rozhodnutí   sp.   zn.   4   Cdo   254/2008   zo   14.   júla   2009),   že „Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   a   týmto   postupom   odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva“, a tiež sa ústavný   súd   stotožňuje   s   tou   judikatúrou   najvyššieho   súdu,   že   aj   nedostatok   riadneho a   vyčerpávajúceho   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   treba   považovať   za   vadu,   ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP (rozsudky najvyššieho súdu   sp.   zn. 4 Cdo   171/2005 z 27. apríla 2006 a sp.   zn. 4 Cdo   25/2007 z 30. septembra 2008).

Povinnosť   súdu   rozhodnutie   náležite   v   súlade   s   ustanovením   §   157   ods.   2   OSP odôvodniť je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia   súdu,   ktorý   sa   vysporiadava   so   všetkými   právne   relevantnými   dôvodmi uplatnených nárokov, ako aj so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem   upretia   práva   dozvedieť   sa   o   príčinách   rozhodnutia   práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   je   porušením   práva   na   spravodlivé   súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP.

Sťažovateľ   podľa   názoru   ústavného   súdu   opodstatnene   v   dovolaní   namietal,   že krajský súd mu odňal reálnu možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP a vec nesprávne právne posúdil. Ide o vadu konania, ku ktorej dovolací súd musí vždy prihliadať (§   242   ods.   1   OSP)   a   pre   ktorú   musí   napadnuté   rozhodnutie   vždy   zrušiť,   pretože rozhodnutie   vydané   v   konaní postihnutom   tak   závažnou   procesnou   vadou,   nemôže byť považované za správne.

Uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP najvyšší súd mal vec   právne   vecne   posúdiť,   či   odvolací   súd   na zistený   skutkový   stav   použil   aj   správny právny predpis a či ho aj správne interpretoval.

K tomu ústavný súd poznamenáva, že jednou   z hlavných príčin   prijatia zákona č. 42/1992 Zb. bola potreba odstrániť deformáciu majetkových vzťahov medzi družstvami a   ich   členmi   a   ďalšími   fyzickými   osobami,   ktorá   sa   vytvorila   v   predchádzajúcom spoločenskom systéme.

Zákon č. 42/1992 Zb. určoval okrem iného spôsob úpravy majetkových vzťahov a   vyporiadanie   majetkových   nárokov   v   družstvách,   spôsob   prispôsobenia   vnútorných právnych pomerov družstva Obchodnému zákonníku a spôsob premeny družstiev na iné podnikateľské formy a súlad niektorých jeho ustanovení s ústavou riešil   aj ústavný súd (rozhodnutie PL. ÚS 6/1996 zo 16. júna 1997 zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 97, pod č. 218/1997). Tento zákon na začiatku ani nedefinoval majetkové podiely   ako   pohľadávku   oprávnených   osôb   voči   transformovanému   družstvu   a   jeho zámerom bolo najmä nepriznať oprávneným osobám nárok na zaplatenie finančnej náhrady.

Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 5/2010 zo 14. decembra 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 193/2009 zo 17. marca 2010 a dôvodov sťažovateľa uvedených v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu je možné kvalifikovať ako nezlučiteľné s obsahom práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k výroku, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 7   Cdo   5/2010   zo   14.   decembra   2010   (v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Co 193/2009 zo 17. marca 2010) porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva a práva sťažovateľa bolo potrebné nielen napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   bude   po   zrušení   svojho   rozhodnutia   pri   posudzovaní   prípustnosti dovolania musieť vychádzať najmä z dôvodovej správy zákona č. 42/1992 Zb. a neskôr aj z jeho noviel (napr. zákona č. 264/1995 Z. z., ktorý nahradil právo na majetkový podiel a s ním spojený nárok na vydanie tohto podielu majetkovým právom k podielnickému listu ako cennému papieru, ktoré má úplne iný obsah ako právo na majetkový podiel, a výrazne zmenil právne pomery medzi transformovanou právnickou osobou a oprávnenou osobou v neprospech oprávnenej osoby, a to bez súhlasu tejto osoby) a potom právne posúdiť, či krajský súd v konaní o zaplatenie majetkového podielu urobil ústavne súladný výklad týchto právnych predpisov, a takisto v opätovnom rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa bude jeho úlohou   riadne   a   zrozumiteľne   vysporiadať   sa   so   všetkým   námietkami   sťažovateľa uvedenými   v   dovolaní   v   relevantnom   skutkovom   a   právnom   odôvodnení   rozhodnutia reagujúc najmä na nepresvedčivé odôvodnenie, a tým aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia krajského   súdu.   V   ďalšom   postupe   je   najvyšší   súd   pritom   viazaný   právnym   názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí.

V   súlade   s   §   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde   sa   ústavný   súd   tiež   zaoberal žiadosťou   sťažovateľa   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľ   požadoval finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   však   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľovi   nepriznal,   pričom vychádzal z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa sa v tomto konaní   náprava   dosiahne   najmä   zrušením   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu a vrátením veci na ďalšie konanie.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ žiadal úhradu trov konania v sume 77,29 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov konania   nepresahuje   sumu   vypočítanú   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Táto suma neodporuje vyhláške, preto trovy právneho zastúpenia boli priznané v požadovanej sume. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011