znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 198/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., spol. s r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. D. D., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb/318/1996 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., spol. s r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2010 doručená sťažnosť spoločnosti S., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Považská   Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb/318/1996.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ (ako žalovaný) je účastníkom konania v obchodno-právnej veci o zaplatenie peňažnej sumy s prísl., ktoré prebieha od marca 1996. Okresný súd v priebehu konania dvakrát rozhodol rozsudkom (18. januára 2002 a 4. decembra 2007), ale odvolací súd tieto rozhodnutia (12. novembra 2003 a 30. apríla 2008) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po   doplnení   dokazovania   okresný   súd   rozhodol   o   uplatnenom   nároku   žalobcu naposledy rozsudkom z 26. januára 2009 tak, že v časti jeho žalobe vyhovel a v časti jeho žalobu zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podali účastníci konania odvolania.

Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 8 Cob/55/2009 z 28.   októbra   2009   rozhodnutie   okresného   súdu   zmenil   tak,   že   sťažovateľ   je   povinný zaplatiť   žalobcovi   sumu   2   627,20   €   so   17   %   úrokom   z   omeškania   od   3.   apríla   1996 do zaplatenia, a vo zvyšku žalobu zamietol.

Proti   tomuto   rozsudku   krajského   súdu   podal   7.   januára   2010   žalobca   dovolanie, v ktorom žiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), aby v zmysle § 243 b) ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 8 Cob/55/2009 z 28. októbra 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej poukazuje „na neobyčajne zdĺhavý priebeh a celkovú dĺžku konania, ktoré trvá od 20. 03. 1996 po súčasnosť..., a keďže žalobca vo veci podal dovolanie na najvyššom súde „právoplatné skončenie veci je tak v nedohľadne“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb/318/1996 porušené bolo.

Súčasne   sa   domáha   aj   priznania   finančného   zadosťučinenia   v   sume   8   298,48   € a úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa názoru ústavného súdu možno hovoriť aj vtedy (okrem prípadov uvedených v stabilizovanej judikatúre), ak namietaný postup, resp. nečinnosť orgánu verejnej moci (v posudzovanom prípade ide o okresný súd) prestali alebo nečinnosť bola nahradená zákonom predpokladaným úkonom skôr, než sa podala sťažnosť, pričom nie je žiaden predpoklad, aby napadnutý orgán verejnej moci, v tomto prípade okresný súd, mohol pokračovať v namietanom porušovaní označeného základného práva (IV. ÚS 207/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho,   že   porušenie   uvedeného   práva   sa   namieta   v   takom   konaní pred   všeobecným súdom,   v   ktorom   už   okresný   súd   právoplatne   rozhodol   pred   podaním   sťažnosti   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 184/06).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v   čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušovanie   základného   práva označenými   orgánmi   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresným   súdom)   ešte   trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva   významnú   preventívnu   funkciu   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Preto   ak je zrejmé,   že   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená,   už k prieťahom v konaní nedochádza, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistil,   že v súčasnosti   sa   vec nachádza   na   najvyššom   súde,   pretože   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   sp.   zn. 8 Cob/55/2009   z   28.   októbra   2009,   ktorým   zmenil   rozhodnutie   okresného   súdu   sp.   zn. 13 Cb/318/1996 z 26. januára 2009, podal žalobca dovolanie 7. januára 2010. Okresný súd po podaní dovolania žalobcom vykonal všetky procesné úkony potrebné k dovolaciemu konaniu a spis predložil najvyššiemu súdu 1. marca 2010.

Sťažnosť sťažovateľa však bola doručená ústavnému súdu až 15. marca 2010, teda v čase,   keď   namietané   konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   13   Cb/318/1996 (v   ktorom   malo   dochádzať   k   zbytočným   prieťahom)   v   spojení   s   konaním   vedeným krajským súdom pod sp. zn. 8 Cob/55/2009 už bolo právoplatne skončené (10. decembra 2009),   o čom   sa   mohol   presvedčiť   ústavný   súd   z   príloh   predložených   sťažovateľom   k sťažnosti (rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Cob/55/2009 z 28. októbra 2009).

Námietka   sťažovateľa,   že   konanie   pred   okresným   súdom   z   dôvodu   podaného dovolania nebolo ešte právoplatne skončené, preto v žiadnom prípade neobstojí.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   v   čase   podania   sťažnosti   sťažovateľa ústavnému   súdu   už   nemohol   spôsobovať   porušovanie   označeného   základného   práva sťažovateľa podľa ústavy i práva podľa dohovoru.

Ústavný súd, preto na základe uvedeného v súlade so svojou judikatúrou (podobne IV. ÚS 219/03, II. ÚS 197/04) sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2010