znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 198/09-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   M.   K.,   M.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 NcC/1/2009 z 19. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2009 doručená sťažnosť JUDr. M. K., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 NcC/1/2009 z 19. januára 2009.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   účastník   konania vedeného Okresným súdom Michalovce (ďalej len „okresný súd“) podal proti zákonnému sudcovi 19. novembra 2008 námietku zaujatosti v zmysle ustanovení § 14 až § 17 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Sťažovateľ uvádza, že krajský súd v uznesení sp. zn. 5 NcC/1/2009 z 19. januára 2009 «neprerokoval   v oficiálnom   jednaní   a dôkladne   neprebral   moje   pádne   fakty   a mi právne   korektným   spôsobom neodpovedal na efektívne   argumenty,   ktoré som   explicitne deklaroval na str. -2- až -6- sťažnosti a zaujatostosti a podotkol som ich „per analogiam“ rozhodnutiami ústavného súdu...»

Sťažovateľ   vyslovuje   názor: „KS   KE   opovrhuje   mojimi   argumentami   a opomína citované ustanovenie – ústavno-legitímny imperatív.

KS KE naviac opovrhuje samotným vyjadrením zákonného sudcu, ktorý sa cíti byť zaujatý.“

Rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   5 NcC/1/2009   z   19. januára 2009   podľa sťažovateľa nezodpovedá požiadavke nestrannosti sudcu vyplývajúcej z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti v závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo JUDr. M. K. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane..., bolo konaním KS KE v sp. zn. 5 NcC/1/2009 porušené.

2. Ústavný súd SR prikazuje KS KE, ktorý v konaní 5 NcC/1/2009 základné právo porušil, aby obnovil stav pred jeho porušením.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci   nestranným   súdom   zaručeného   čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   prejednanie   veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ sa v sťažnosti zmienil aj o čl. 14 dohovoru, ústavný súd však vychádzal vzhľadom na svoju viazanosť návrhom na začatie konania podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   z petitu sťažnosti,   ako   aj   z jej   odôvodnenia.   V petite   sťažnosti   sa   sťažovateľ   o čl.   14   dohovoru nezmienil   a takisto obsah   sťažnosti   vôbec   neobsahuje   odôvodnenie   vo   vzťahu   k tomuto článku. Rovnako preklenul ústavný súd nedostatok týkajúci sa namietaného porušenia práva podľa dohovoru, kde sťažovateľ označil len čl. 6 dohovoru bez špecifikácie odseku, a to tak, že prihliadol   na   obsah   odôvodnenia   sťažnosti,   prostredníctvom   ktorého   špecifikoval námietku porušenia aj samotným odsekom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom   na ich   pomer k veci,   k účastníkom   alebo k ich   zástupcom   možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 14 ods. 3 OSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Podľa § 15 ods. 1 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu. V konaní môže zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú   odklad.   Predseda   súdu   môže prideliť vec inému sudcovi,   ak s tým   sudca, o ktorého   vylúčenie   ide,   súhlasí;   pridelenie   zabezpečí   podľa   osobitného   predpisu. Ak ide o vylúčenie sudcu podľa § 14 ods. 1 a predseda súdu má za to, že nie je dôvod pochybovať o nezaujatosti sudcu, predloží vec na rozhodnutie súdu uvedenému v § 16 ods. 1 OSP...

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa § 15a ods. 2 OSP účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr   na   prvom   pojednávaní,   ktoré   viedol   sudca,   o   ktorého   vylúčenie   ide,   alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Podľa   §   15a   ods.   3   OSP   v   námietke   zaujatosti   musí   byť   uvedené,   proti   komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa § 16 ods. 1 OSP súd predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu na rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania. Ak sa spis zároveň predkladá odvolaciemu   súdu   na   rozhodnutie   o   odvolaní,   vec   sa   predloží   až po   vykonaní úkonov spojených s predložením veci odvolaciemu súdu. O tom, či je sudca vylúčený, rozhodne do desiatich dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte; touto lehotou nie je viazaný, ak   rozhoduje   zároveň   o   odvolaní.   O   vylúčení   sudcov   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky rozhodne do desiatich dní iný senát tohto súdu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal námietkou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   5   NcC/1/2009   z   19. januára 2009 „neprerokovaním v oficiálnom   jednaní“ ním   uplatnenej   námietky   zaujatosti,   a túto   od počiatku   hodnotí ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú, pretože vychádzajúc z ustanovenia § 15a ods. 3 OSP na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne, v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Z uvedeného vyplýva, že „rozhodnutie“ o nepredložení takéhoto podania nepatrí do právomoci súdu nadriadeného, ktorý rozhoduje o uplatnenej námietke, ale je v právomoci súdu, ktorého zákonného sudcu sa námietka týka. Krajský   súd   teda   svojím   uznesením   v tomto   smere   citované   základné   právo   zaručené ústavou   a   právo   zaručené   dohovorom   porušiť   nemohol,   keď   navyše   v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tento aspekt (t. j. prečo nebolo potrebné o námietke sťažovateľa rozhodovať) riadne vysvetlil.

Následne   ústavný   súd   pristúpil   k posúdeniu   otázky,   či   účinky   výkonu právomoci krajského   súdu   v súvislosti   s   rozhodnutím   o námietke   zaujatosti   predloženej   zákonným sudcom   sú   zlučiteľné   s limitmi   vyplývajúcimi   zo sťažovateľom   označených   ustanovení ústavy a dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil nasledujúce okolnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Sťažovateľ   je   účastníkom   občianskeho   súdneho   konania   o rozvod   manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností pre čas po rozvode vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 47/2006. V súvislosti s týmto konaním sťažovateľ podal okresnému súdu 19. novembra 2008 sťažnosť na porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a súčasne uplatnil námietku zaujatosti zákonného sudcu odôvodnenú tým, „že konajúci sudca v tejto veci sa dopustil prieťahov v tomto konaní a tým, že vo veci konajúci   sudca   voči   nemu   prejavil   svoj   xenofóbny   postoj   k nemu   ako   účastníkovi konania...“

Zákonný sudca reagoval na uplatnenú námietku a tiež na sťažnosť sťažovateľa tak, že v zmysle § 15 OSP oznámil predsedovi okresného súdu, že sa vo veci cíti byť zaujatý, pretože sa nestotožňuje so skutočnosťami uvedenými v sťažnosti týkajúcimi sa porušenia sťažovateľovho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov a skutočnosťami uvedenými v námietke zaujatosti uplatnenej sťažovateľom. Zákonný sudca sa   vyjadril,   že   uvedené   okolnosti   v ňom   vyvolali   negatívny   postoj   k sťažovateľovi a so zreteľom na tento pomer k účastníkovi konania by nemohol v predmetnej veci zaručiť svoju   nestrannosť   a objektívne   posúdenie   a rozhodnutie   veci.   Súčasne   prejavil   súhlas s pridelením veci sťažovateľa inému sudcovi.

Predseda   okresného   súdu   v zmysle   §   15   ods.   1   OSP   predložil   vec   s poukazom na § 16 ods. 1 OSP krajskému súdu ako súdu nadriadenému, pretože nesúhlasil s dôvodmi, pre   ktoré   zákonný   sudca   okresného súdu   nemôže zaručiť   svoju   nezaujatosť,   objektívne posúdenie a následné rozhodnutie veci. Argumentoval tým, že povinnosťou každého sudcu je   vo   veci   riadne   konať   a rozhodnúť   a niesť   za   to   svoju   zodpovednosť.   Dôvodil,   že námietky takého charakteru, aké zákonný sudca predložil, by mohol vzniesť každý sudca okresného súdu, preto uplatnenie námietky zo strany zákonného sudcu považuje za snahu „zbaviť sa veci cestou zaujatosti“.

Krajský   súd   o námietke   zaujatosti   predloženej   zákonným   sudcom rozhodol uznesením   sp.   zn.   5   NcC/1/2009   z 19.   januára   2009,   ktorým   ho   z prerokovávania a rozhodovania   veci   nevylúčil.   Svoju   argumentáciu   oprel   o   interpretáciu   ustanovenia § 14 ods. 1 OSP, pričom uviedol, že „Predpokladom pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania   veci   z   dôvodov   uvedených   v   §   14   ods.   1   O.   s.   p.   je   len   jeho   určitý kvalifikovaný pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom spočívajúci najmä v tom, že sudca má alebo môže mať na výsledku konania priamy alebo nepriamy záujem alebo že sudca je v určitom kvalifikovanom pomere k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom, t. j. niektorý z účastníkov konania, resp. zástupcov je sudcovi osobnou blízkou, prípadne že medzi sudcom a účastníkom (zástupcom) je vzťah k určitej závislosti a pod. Len také skutočnosti, na základe ktorých možno založiť vyššie uvedený pomer sudcu k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, môže tvoriť zákonný dôvod na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Za taký dôvod však nemožno považovať okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci.“.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uvádza, že sťažovateľ uplatnenú námietku zaujatosti odôvodnil tým, že zákonný sudca porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces, pretože vo veci nekonal bez prieťahov a prejavil voči nemu ako k účastníkovi konania svoj xenofóbny postoj tým, že vo veci nesprávne rozhodol a že sa dopustil aj iných procesných pochybení. Uplatnenú námietku zaujatosti sťažovateľ zdôvodnil skutočnosťami, ktoré majú základ v postupe zákonného sudcu v predmetnom konaní. Takéto skutočnosti však ustanovenie § 14 ods. 3 OSP vylučuje ako možné dôvody na uplatnenie námietky zaujatosti. Sťažovateľ teda netvrdil a z obsahu spisu to ani nevyplýva, že by sťažovateľom namietaný postup bol prejavom alebo dôsledkom skutočností obsiahnutých v ustanovení § 14   ods.   1   OSP.   Právna   úprava   obsiahnutá v Občianskom   súdnom   poriadku   poskytuje pre účely nápravy možných nedostatkov v postupe prvostupňového súdu inštitút opravných prostriedkov, medzi ktoré námietka zaujatosti nepatrí, pretože jej účel je odlišný. V tejto súvislosti krajský súd poukázal práve na to, že sťažovateľ v tejto veci podal sťažnosť práve z titulu namietaných procesných nedostatkov spôsobených zákonným sudcom.

Krajský   súd   v rozhodnutí   konštatuje,   že   námietka   zaujatosti   uplatnená   zo   strany sťažovateľa nemala všetky náležitosti predpísané ustanovením § 15a ods. 2 a 3 OSP, preto dospel k záveru, že o nej netreba rozhodovať.

Odvolací súd pristúpil k rozhodnutiu iba o námietke predloženej zákonným sudcom, keďže predseda okresného súdu je toho názoru, že nie je dôvod pochybovať o nezaujatosti sudcu.

Krajský súd odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva („ďalej len „ESĽP“),   podľa   ktorej   sa   vyžaduje,   aby   sa   obava   z   nedostatku   nestrannosti   zakladala na objektívnych,   konkrétnych   a   dostatočne   závažných   skutočnostiach.   Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že „čokoľvek čo môže vrhnúť, čo aj len tieň pochybností“ na   nestrannosť   sudcu,   ho   automaticky   vylučuje   ako   sudcu   nestranného.   Existencia oprávnených   pochybností   pritom   závisí   od   posúdenia   konkrétnych   okolností   prípadu. Samotná   skutočnosť,   že   sťažovateľ   podal   v rámci   konania   o jeho   veci   sťažnosť pre porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov a pre procesné   pochybenia   zákonného   sudcu,   nie   je   dôvodom   pre   subjektívny   pocit zákonného   sudcu   o jeho   zaujatosti.   Tieto   skutočnosti   uvedené   v jeho   vyjadrení   nemôžu zakladať dôvod na jeho vylúčenie z prerokovávania a rozhodovania veci, keďže postoje, motívy   a pocity   sudcu,   s   ktorými   k   rozhodovaniu   pristupuje,   nie   sú   skutočnosťami, v dôsledku ktorých by bolo možné pochybnosť o nezaujatosti sudcu odôvodniť. Sú to len okolnosti   prípadu,   ktoré   by   mohli   prichádzať   do   úvahy   a pôsobiť   na   každého   sudcu, ktorému bola vec pridelená.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   dospeli   pri   interpretácii   a aplikácii   zákonov a ktoré sa stali   základom   na   ich   rozhodnutie.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (podobne aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Vo svojej judikatúre ústavný súd uviedol, že účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup   k súdu   a rovnaké   právne   postavenie   v konaní   pred   súdom   každému,   kto žiada o ochranu   tých   svojich   záujmov   chránených   právnym   poriadkom,   ktoré   štát   zveril do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96).

Citovaný článok ústavy zaručuje ústavou výslovne určenú kvalitu súdneho konania, predpokladom ktorej je nezávislosť a nestrannosť súdu, ktorá zaručí účastníkom konania, že bude súd voči nim postupovať nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nebude nadŕžať a objektívne posúdi všetky skutočnosti závažné pre rozhodovanie vo veci.

Základné   právo   na   prerokovanie   a rozhodnutie   veci   nestranným   súdom je v občianskom   súdnom   konaní   garantované   prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť   buď   na   návrh   účastníka   súdneho   konania,   alebo   na   základe   návrhu   samotného sudcu.

Vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa rozhodovania o námietkach zaujatosti uplatnených účastníkmi konania (I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03) možno analogicky odvodiť,   že obsahom   základného   práva   na prerokovanie veci   nestranným súdom   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu rozhodnúť o vylúčení sudcu v prípade každej námietky zaujatosti oznámenej zákonným sudcom. Obsahom tohto práva je len povinnosť súdu každú takúto námietku zákonného sudcu prerokovať a rozhodnúť o nej.

Nestrannosť   treba   skúmať   z   dvoch   hľadísk,   a   to   zo   subjektívneho   hľadiska nestrannosti,   t. j.   v   danom   prípade   je   potrebné   zistiť   osobné   presvedčenie   sudcu prerokúvajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom   smere.   V prípade   subjektívneho   hľadiska   nestrannosti   platí   prezumpcia nestrannosti sudcu až dovtedy, kým sa nepreukáže opak.

Existencia nestrannosti musí byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).

Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý   mohol   byť.   Nestrannosť   sudcu   je obyčajne definovaná ako   absencia   predsudku alebo zaujatosti v konkrétnej veci.

Objektívny prístup spočíva v otázke, či nezávisle od osobného správania sudcu určité overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti. V tomto smere i zdanie môže   byť dôležité.   Mal   by   byť vylúčený   každý   sudca,   u ktorého   sa   možno   oprávnene obávať,   že   mu   chýba   nestrannosť.   Ide   o dôveru,   ktorú   musia   mať   súdy   pri stranách v demokratickej spoločnosti (Padovani v. Taliansko – rozsudok ESĽP z 26. februára 1993). Rozhodujúcim prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania   je   objektívne   oprávnená.   Treba   rozhodnúť   v každom   jednotlivom   prípade, či povaha   a stupeň   vzťahu   sú   také,   že   prezrádzajú   nedostatok   nestrannosti   súdu   (Pullar v. Spojené kráľovstvo).

Z pohľadu   objektívnej   nestrannosti   existencia   oprávnených   pochybností   závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť   subjektívne   absolútne   nestranný,   ale i napriek   tomu   môže   byť   jeho   nestrannosť vystavená   oprávneným   pochybnostiam   vzhľadom   na   jeho   status,   rôzne   funkcie,   ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom, svedkom a podobne.

Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadrí v tom zmysle, že sa vnútorne necíti alebo cíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko,   ale   existencia   objektívnych   skutočností,   ktoré   vrhajú   pochybnosť   na   jeho nestrannosť v očiach strán a verejnosti.

Krajský   súd   v súlade   so   súvisiacou   judikatúrou   ústavného   súdu,   ako   aj   ESĽP sa neobmedzil pri preskúmaní oznámenej námietky iba na hodnotenie subjektívneho pocitu sudcu,   či   sa   cíti,   resp.   necíti   byť   zaujatý,   ale   uplatnil   pri   posúdení   otázky   zaujatosti objektívny   prístup   založený na   objektívnej   úvahe   riešiacej   otázku,   či   je   možné s prihliadnutím na okolnosti prípadu usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.

V namietanom rozhodnutí aplikoval a interpretoval právnu úpravu inštitútu vylúčenia sudcov, a síce ustanovenia § 14 ods. 1 a 3 OSP, v zmysle ktorej okolnosti, o ktoré zákonný sudca oprel odôvodnenie ním oznámenej námietky zaujatosti, kvalifikoval ako skutočnosti majúce základ v postupe súdu v predmetnom konaní, ktoré ustanovenie § 14 ods. 3 OSP vylučuje ako možné dôvody na uplatnenie námietky zaujatosti.

Krajský   súd   na   základe   podrobného   a   logického   odôvodnenia   podporeného aj odkazom na judikatúru ESĽP vyvodil skutkový záver (ktorého vyvodenie bolo v jeho výlučnej   právomoci)   o   nedostatku   relevantných skutkových   okolností   spochybňujúcich nestrannosť zákonného sudcu, a na to nadväzujúci právny záver o jeho nevylúčení.

Vychádzajúc   zo   zistených   skutočností   a   opierajúc   sa   o   ustanovenia   relevantnej právnej úpravy ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení namietaného uznesenia sa krajský súd   vysporiadal   s okolnosťami   posudzovaného   prípadu   v dostatočnej   miere,   v súlade s podstatou   a účelom   príslušnej   právnej   úpravy (ustanovenia §   14 a nasledujúcich   OSP) takým   spôsobom,   že vyvodené   právne   závery   korešpondujú   so   skutkovými   zisteniami, a preto ich nemožno kvalifikovať ako arbitrárne a porušujúce základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 garantované ústavou a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú   (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   posúdil   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009