znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 198/08-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   septembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť Ing. arch. J. P., B., a Ing. B. P., U. S. A., zastúpených advokátkou JUDr. R. M., Z., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10 Co 4/2005 z 22. novembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. arch. J. P. a Ing. B. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10 Co 4/2005 z 22. novembra 2006   p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10 Co 4/2005 z 22. novembra 2006 z r u š u j e   a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je   p o v i n n ý   uhradiť Ing. arch. J. P. a Ing. B. P. trovy konania v sume 9 860 Sk (slovom deväťtisícosemstošesťdesiat slovenských korún) do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   na účet   ich   právnej   zástupkyne advokátky JUDr. Renáty Matejovej, Advokátska kancelária, Voljanského 1368/14, Zvolen.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 198/08-20 z 3. júla 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. arch. J. P. a Ing. B. P. (ďalej len „sťažovatelia“) pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 4/2005 z 22. novembra 2006.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli: «Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 11. 11. 1999, v konaní č. 9 C 92/97-55, zamietol žalobu, ktorou sa žalobca - Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky, B., domáhal voči sťažovateľom 1) a 2) zaplatenia sumy 418.703,-Sk s prísl. titulom vydania bezdôvodného obohatenia.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   žalobca   odvolanie   až   dňa   11.   02.   2000,   teda po uplynutí   zákonnej   lehoty.   Na   základe   tohto   oneskoreného   odvolania   Krajský   súd v Bratislave   uznesením   zo   dňa   07.   06.   2000,   v   konaní   č.   12   Co   77/2000,   napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Námietku sťažovateľov, že   žalobca   podal   odvolanie   oneskorene,   považoval   odvolací   súd   v   danej   chvíli za bezdôvodnú.

Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 19. 04. 2001, v konaní č. 9 C 92/97-121, žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal aj sťažovateľa 1), aj sťažovateľa 2) zaplatiť žalobcovi sumu 104.675,75 Sk s 22 % úrokom z omeškania od 22. 08. 1995 do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie sťažovatelia, pričom Krajský súd v Bratislave odvolaniu vyhovel a rozsudkom zo dňa 16. 01. 2002, v konaní č. 12 Co 238/01, zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamietol.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   žalobca   dovolanie,   o   ktorom   Najvyšší   súd   SR rozhodol   rozsudkom   zo   dňa   25.   02.   2003,   v   konaní   č.   2   Cdo   94/02   tak,   že   rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie so záväzným právnym názorom. Odvolací   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   vyšetrovacieho   spisu   Okresného riaditeľstva   PZ   v   Bratislave,   OO   PZ   D.,   pod   ČVS:   ORP-499/Dk-2002-IV-Ka,   vo   veci trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa § 209 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, v ktorom bolo jednoznačne preukázané, že žalobca podal odvolanie až po uplynutí zákonnej odvolacej lehoty, uznesením zo dňa 29. 10. 2003, v konaní č. 10 Co 71/03, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 19. 04. 2001, v konaní č. 9 C 92/97-121, a odmietol odvolanie žalobcu zo dňa 08. 02. 2000 ako oneskorene podané.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré odôvodnil tým,   že   napadnuté   uznesenie   a   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo   je   postihnuté   vadami uvedenými v § 241 ods. 2 písm. b), c) a d) O. s. p.

Najvyšší   súd   SR   rozsudkom   zo   dňa   27.   10.   2004,   v konaní   č.   2   Cdo   119/2004, rozhodol tak, že uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 29. 10. 2003, v konaní č. 10 Co 71/03, zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR pritom vyplynulo, že odvolací súd právoplatne meritórne rozhodol o odvolaní žalobcu uznesením zo dňa 07. 06. 2000, v konaní č. 12 Co 77/2000, a nemohol o ňom opätovne rozhodnúť uznesením zo dňa 29. 10. 2003, v konaní č. 10 Co 71/03 a teda, ak raz rozhodol odvolací súd   na   základe   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   týkajúceho   sa   včasnosti,   resp. zmeškania   zákonnej   lehoty   na   podanie   odvolania,   nie   je   na   základe   nových   dôkazov a nových skutočností možné rozhodnúť inak, a teda rozhodnutie, o ktorom sa v budúcnosti zistí, že bolo vydané na základe nepravdivých alebo neúplných skutočností, nie je možné zmeniť, hoci takéto rozhodnutie zasahuje do základných práv a slobôd sťažovateľov 1) a 2). Posledným rozhodnutím vo veci samej je rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 22. 11. 2006, v konaní č. 10 Co 4/2005, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznanej istiny potvrdený, v časti úrokov z omeškania zmenený a vo zvyšku zamietnutý. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 05. 02. 2007...

V   predmetnej   veci   sa   odvolací   súd   na   základe   námietky   sťažovateľov   1)   a 2) po prvýkrát zaoberal aj otázkou včasnosti podania odvolania na pojednávaní konanom dňa 07.   06.   2000   a   túto   po   doplnení   dokazovania   považoval   v   roku   2000   za   bezdôvodnú, nakoľko „rozhodujúca poštová pečiatka bola nezameniteľne dosvedčujúca dátumu podania odvolania, čo bolo potvrdené i pracovníčkou pošty...“

Na základe trestného oznámenia sťažovateľov o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, začalo dňa 11. 11. 2002 Okresné riaditeľstvo PZ, OO PZ D., B., pod ČVS: ORP-499/Dk-2002-IV, trestné stíhanie vo veci trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa § 209 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorého skutku sa dopustil neznámy   páchateľ   tým,   že   uviedol   do   omylu   sudcu   Krajského   súdu   Bratislava   tým spôsobom, že dňa 11. 02. 2000 ako pracovník pošty č. 42 v B. prijal doporučenú zásielku č. R   -   27 295,   pričom   ju označil dátumom   prijatia   dňa   09.   02.   2000,   na základe   čoho Krajský   súd   Bratislava   akceptoval   zmeškané   odvolanie   navrhovateľa   v konaní č. 12 Co 238/01 a tak pokračoval v konaní, ktoré malo byť zastavané...

Vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade nie sú dané účinné právne prostriedky nápravy rozhodnutia Krajského súdu Bratislava, ktoré by zabezpečili účinnú ochranu práva na súdnu ochranu sťažovateľov, je podľa nášho názoru v právomoci Ústavného súdu SR začať konanie o tom, či bolo alebo nebolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR...

Sťažovatelia   1)   a 2)   tiež   podotýkajú,   že   pokiaľ   je   všeobecný   súd   viazaný   svojim predchádzajúcim rozhodnutím v danej veci, a teda že už raz o opodstatnenosti námietky sťažovateľov   1)   a 2)   týkajúcej   sa   včasnosti   podania   odvolania   proti   rozsudku prvostupňového súdu rozhodol, je rovnako tak viazaný aj rozhodnutím príslušného orgánu o tom, že bol spáchaný trestný čin, v dôsledku ktorého súd pri svojom skoršom posudzovaní námietky   včasnosti   podania   odvolania   pochybil   a   keďže   nejestvuje   účinný   procesný prostriedok nápravy v zmysle platného občianskeho súdneho poriadku je namieste takéto rozhodnutie zrušiť...

Za   situácie,   keď   krajský   súd   právo   na   súdnu   ochranu   odmietol   s   poukazom na tú skutočnosť, že ju v danom momente, keď o nej rozhodoval po prvýkrát, považoval za bezdôvodnú,   je   potrebné   preskúmať,   či   ide   o   odmietnutie   súdnej   ochrany   majúce charakter denegationis iustitiae (odopretia spravodlivosti)...

Postup   Krajského   súdu   Bratislava   pri   posudzovaní   a   následnom   rozhodovaní o námietke   sťažovateľov,   že   odvolanie   žalobcu   bolo   podané   oneskorene,   sa   preto sťažovateľom 1) a 2) javí ako ústavne neudržateľný, pretože nie je z ústavného hľadiska udržateľné,   aby   dobromyseľný   účastník   odvolacieho   konania   prišiel   o   súdnu   ochranu následkom pochybenia, ktorého sa dopustil odvolací súd, pri zisťovaní, či odvolanie žalobcu bolo podané v zákonnej 15-dňovej lehote...

Rovnako   tak   chcú   sťažovatelia   podotknúť,   že   zákonne   ustanovenia   týkajúce   sa zákonných lehôt stanovených na podanie opravného prostriedku majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivostí a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty. Dotknuté osoby musia počítať   s   tým,   že   tieto   pravidlá   budú   aplikované.   Jednako   tieto   pravidlá   alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko).

Žiadne   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   nemožno   pritom   vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého   účastníka   pri   uplatňovaní   práv   alebo   mal   priaznivejšie   postavenie   pri prejednávaní a rozhodovaní vecí.»

S prihliadnutím   na   uvedené   sa   sťažovatelia   domnievajú,   že rozsudkom   krajského súdu sp. zn. 10 Co 4/2005 z 22. novembra 2006 došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že: „1) Krajský súd Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 4/2005 porušil základné právo sťažovateľov 1) a 2) na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 22. 11. 2006, v konaní č. 10 Co 4/2005.“

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   Spr. 3298/2008 z 29. apríla 2008 vyjadrila predsedníčka krajského súdu, v ktorom uviedla:

„Predmetné dožiadanie predložil vyšší súdny úradník dňa 23. 04. 2008 na vyjadrenie predsedníčke senátu 10 Co, ktorá sa k veci písomné vyjadrila podaním dňa 28. 04. 2008. Uviedla, že vo veci rohodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 10 Co 4/2005-248 zo dňa   22   11.   2006.   Rozhodnutie   je   podrobne   odôvodnené   a   predsedníčka   senátu 10 Co nemá k nemu čo doplniť.

Pokiaľ ide o ústavnú sťažnosť, predsedníčka senátu 10 Co vyslovila názor, že táto sťažnosť je nezrozumiteľná a nevyplýva z nej, ako mali byť porušené práva sťažovateľov krajským   súdom   rozhodnutím   sp.   zn.   10   Co   4/2005,   prípadne   konaním,   ktoré   tomuto rozhodnutiu   predchádzalo.   Skôr   sa   zdá,   že   sťažovatelia   majú   výhrady   voči   iným rozhodnutiam, ktoré predchádzali uvedenému rozsudku sp. zn. 10 Co 4/2005.“

Predsedníčka   krajského   súdu   v podaní   z 29.   apríla   2008   a   právna   zástupkyňa sťažovateľov v podaní zo 17. júla 2008 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má   každý   právo   na   to, aby sa v jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo   k inému   súdnemu   rozhodnutiu,   ktorým   končí   konanie   pred   nimi.   Tento   postup je dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prejednávaní   a rozhodovaní   veci patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a z vlastnej   interpretácie   zákonov. Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným   súdom   úspešný,   t.   j.   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade   s jeho   požiadavkami, resp. s jeho   právnymi   názormi.   Neúspech   v súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (II. ÚS 172/05).

Postatou námietok sťažovateľov je tvrdenie, že v konaní krajského súdu vedeného pod sp. zn. 10 Co 4/2005, ako aj jeho rozsudkom z 22. novembra 2006 došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čo odôvodnili tým, že aj napriek tomu, že žalobca podal odvolanie proti skoršiemu rozsudku Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 92/97 z 11. novembra 1999 až 10. februára 2000,   teda   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty,   krajský   súd   napadnutý   rozsudok preskúmal a uznesením sp. zn. 12 Co 77/2000 zo 7. júna 2000 prvostupňové rozhodnutie zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   názoru   sťažovateľov krajský súd postupoval v tomto skoršom prípade nesprávne, pretože odvolanie žalobcu mal odmietnuť ako podané oneskorene. Sťažovatelia sú toho názoru, že daný postup krajského súdu znamenal porušenie namietaného základného práva a že v súčasnej dobe už neexistujú opravné alebo iné právne prostriedky, využitím ktorých by sa dal reparovať spomínaný postup krajského súdu. Z toho dôvodu sa domáhajú ochrany ústavnosti dôvodiac uvedenými argumentmi a namietajúc rozsudok krajského súdu sp. zn. 10 Co 4/2005 z 22. novembra 2006, ktorým sa predmetné súdne konanie skončilo.

Z vyžiadaného   spisu   ústavný   súd   zistil,   že o návrhu   žalobcu,   ktorým   sa   voči sťažovateľom   domáhal   peňažného   plnenia   z titulu   bezdôvodného   obohatenia,   rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 92/97 z 11. novembra 1999 tak, že ho zamietol. Proti tomuto rozsudku podal žalobca 11. februára 2000 odvolanie, o ktorom aj napriek tomu, že bolo   podané   oneskorene,   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   12   Co   77/2000 zo 7. júna   2000   tak,   že   prvostupňové   rozhodnutie   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu na ďalšie konanie. Následne okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 92/97 z 19. apríla 2001 žalobe vyhovel a sťažovateľov zaviazal k peňažnému plneniu. Proti rozsudku okresného súdu   podali   sťažovatelia   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 12 Co 238/01 zo 16. januára 2002 tak, že napadnutý rozsudok   zmenil s tým, že žalobu zamietol. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, na základe ktorého Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   rozsudkom   sp.   zn. 2 Cdo 94/02 z 25. februára 2003 rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne krajský súd uznesením sp. zn. 10 Co 71/03 z 29. októbra 2003 rozsudok okresného súdu z 19. apríla 2001 zrušil a odvolanie žalobcu z 8. februára 2000 odmietol ako podané   oneskorene.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   žalobca   dovolanie,   o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 119/04 z 27. októbra 2004 tak, že uznesenie odvolacieho súdu z 29. októbra 2003 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd vyslovil, že o odvolaní žalobcu proti rozsudku okresného súdu z 11. novembra 1999 právoplatne rozhodol krajský súd ešte uznesením zo 7. júna 2000, a teda o ňom nemohol opätovne rozhodnúť uznesením z 29. októbra 2003. Krajský súd týmto rozsudkom zároveň nepriznal žalobcovi náhradu trov konania.

V uznesení krajského súdu č. k. 10 Co 71/03-199 sa na č. l. 203 – 204 uvádza: „Obsahom   vyšetrovacieho   spisu   Okresného   riaditeľstva   PZ,   OO   PZ   D.   B. ČVS: ORP-499/Dk-2002-IV bolo   preukázané,   že Okresné riaditeľstvo PZ,   OO PZ   D. B. uznesením   zo   dňa   26.   mája   2003,   ČVS:   ORP-499/Dk-2002-IV   vo   veci   trestného   činu poškodzovania cudzích práv podľa § 209 ods. 1 písm. a) Tr. zák., ktorého skutku sa dopustil doposiaľ neznámy páchateľ tým, že poškodenej A. P. (...) spôsobil vážnu ujmu na právach tým,   že   uviedol   do   omylu   sudcu   Krajského   súdu   Bratislava   tým   spôsobom,   že   dňa 11. februára 2000 ako pracovník počty č. 42 v B. prijal doporučenú zásielku č. R-27295, pričom ju označil dátumom prijatia dňa 9. februára 2000, na základe čoho Krajský súd v Bratislave   akceptoval   zmeškané   odvolanie   protiúčastníka   súdneho   konania   pod č. 12 Co 238/01 a tak pokračoval v konaní, ktoré by inak bolo už skončené...

V prejednávanej veci tak zostalo nepochybné, že navrhovateľ svoje odvolanie zo dňa 8. februára 2000, nachádzajúce sa v spise na č. l. 61, 62 a doručené súdu prvého stupňa dňa 14. februára 2000, podal proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 11. novembra 1999 č. k. 9 C 92/97-55, neskoro, po uplynutí zákonnej procesnej 15-dňovej lehoty na odvolanie; nemožno ju predĺžiť. Lehota na odvolanie začala navrhovateľovi plynúť nasledujúci deň po doručení rozsudku, t. j. dňa 27. januára 2000. Posledný 15. deň lehoty na odvolanie pripadol na štvrtok 10. februára 2000, pracovný deň. Ak teda navrhovateľ svoje odvolanie podal   na   prepravu   na   pošte   až   dňa   11.   februára   2000   (piatok),   urobil   tak   neskoro, po uplynutí zákonnej lehoty na odvolanie.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu tým,   že   nedošlo   k odmietnutiu   odvolania   žalobcu z 8. februára 2000 (podané na poštovú prepravu 11. februára 2000) z dôvodu zmeškania lehoty   na   odvolanie,   všeobecné   súdy   pokračovali   v súdnom   konaní,   ktoré   malo   byť právoplatne skončené už uznesením krajského súdu sp. zn. 12 Co 77/2000 zo 7. júna 2000 tak,   že   odvolanie   žalobcu   z   8.   februára   2000   (podané   11.   februára   2000)   malo   byť odmietnuté   ako   podané   oneskorene.   Nemožno   súhlasiť   s názorom   najvyššieho   súdu vysloveným v rozsudku sp. zn. 2 Cdo 119/2004 z 27. októbra 2004, že ak odvolací súd právoplatne   meritórne   rozhodol   o   odvolaní   žalobcu   uznesením   sp.   zn.   12   Co   77/2000 zo 7. júna   2000,   nemohol   o   ňom   opätovne   rozhodnúť   uznesením   sp.   zn.   10   Co   71/03 z 29. októbra 2003, pretože ak raz rozhodol odvolací súd na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu   týkajúceho   sa   včasnosti,   resp.   zmeškania zákonnej lehoty   na podanie odvolania, nie je na základe nových dôkazov a nových skutočností možné rozhodnúť inak, a teda rozhodnutie, o ktorom sa v budúcnosti zistí, že bolo vydané na základe nepravdivých alebo   neúplných   skutočností,   nie   je   možné   zmeniť,   hoci   takéto   rozhodnutie   zasahuje do základných   práv   a   slobôd   sťažovateľov.   S týmto   názorom   najvyššieho   súdu,   ktorým bol krajský   súd   viazaný,   ústavný   súd   nemôže   súhlasiť.   V danom   prípade   ide   iba o rozhodnutie o procesnej otázke, preto ak sa aj neskôr zistí, že lehota na odvolanie nebola dodržaná, je povinnosťou všeobecného súdu odvolanie odmietnuť ako podané oneskorene, pretože posledný deň lehoty na podanie odvolania bol 10. február 2000, a odvolanie bolo podané na poštovú prepravu až 11. februára 2000, teda po zákonom ustanovenej lehote. Podľa   názoru   ústavného   súdu   takýmto   postupom   došlo   k zásahu   do   základného   práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože sa pokračovalo v súdnom konaní, ktoré malo byť skončené pre zmeškanie lehoty na odvolanie. Keďže sťažovatelia nemali inú možnosť obrany proti pokračovaniu v súdnom konaní, ktoré malo byť skončené odmietnutím odvolania žalobcu z 8. februára 2000 (podané 11. februára 2000) z dôvodu zmeškania odvolacej lehoty, ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 10 Co 4/2005 z 22. novembra 2006, ktorým sa predmetné súdne konanie skončilo.

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 4/2005 z 22. novembra 2006 bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   § 56 ods.   2 zákona o ústavnom   súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môževrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom   došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 10 Co 4/2005 z 22. novembra 2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd ako orgán viazaný právny názorom vysloveným v rozhodnutí ústavného súdu, bude povinný v ďalšom   konaní odvolanie   žalobcu   z 8.   februára   2000   (podané   11.   februára   2000) odmietnuť ako podané oneskorene.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o náhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré im vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa sťažovateľov   si   v   podaní   zo 17.   júla   2008   uplatnila   trovy   konania   v sume   15   131   Sk za tri úkony (prevzatie právneho zastúpenia, sťažnosť, vyjadrenie k stanovisku krajského súdu).

Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk.

Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume 9 860 Sk z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby u dvoch sťažovateľov v sume 2 970 Sk x 4 znížené o 20 %   podľa § 13 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov, pretože   advokátka   zastupuje   dvoch   sťažovateľov.   Ďalej   ústavný   súd   podľa   citovanej vyhlášky   priznal   právnej   zástupkyni   sťažovateľov   dvakrát   náhradu   režijného   paušálu po 178 Sk.   Ústavný   súd   nepriznal   náhradu   trov   konania   za   tretí   úkon   -   vyjadrenie k stanovisku krajského súdu, pretože tento úkon nebol zo strany ústavného súdu vyžiadaný. Výzvou z 9. júla 2008 ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu iba na vyjadrenie, či súhlasí s upustením   od   ústneho   pojednávania,   nie   na   vyjadrenie   k stanovisku   krajského   súdu. Stanovisko krajského súdu bolo právnej zástupkyni sťažovateľov zaslané len na vedomie bez potreby sa k nemu vyjadrovať. Ústavný súd vyslovil povinnosť krajského súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnej zástupkyni sťažovateľov.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2008