znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 198/07-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Obce H., zastúpenej advokátom JUDr. P. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co 98/05 zo 14. júna 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Obce H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2005   doručená   sťažnosť   Obce   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. P. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co 98/05 zo 14. júna 2005.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla: „Žalobným návrhom zo dňa 30. 4. 2001 (súdu doručený dňa 2. 5. 2001) sme sa domáhali voči žalovanému náhrady škody 3 327 972,95 Sk s prísl. titulom jeho zodpovednosti vyplývajúcej mu z § 33 odsek 1 Zákona č. 233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Žalovaný exekútor   v rámci   svojej   exekučnej   činnosti   siahol   na   finančné   prostriedky   zo   štátneho rozpočtu, ktoré podľa § 10 odsek 9 Zák. č. 303/95 Z. z. nepodliehajú exekúcii. Tým sa mal dopustiť   protiprávneho   konania,   ktoré   v priamej   príčinnej   súvislosti   spôsobilo   v našej majetkovej sfére škodu v podobe nevyhnutnosti čerpania úverových prostriedkov, úrokov z nich   vyplývajúcich,   súvisiacich   platieb   a v neposlednom   rade   tiež   v odmene,   ktorú si exekútor za takúto činnosť vyúčtoval.“

Podľa vyjadrenia sťažovateľky Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 17 C 87/01 z 15. januára 2004 jej návrh zamietol s odôvodnením, že v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách   v znení   účinnom   v relevantnom   čase   (ďalej   len   „zákon   o rozpočtových pravidlách“) neboli prostriedky zo štátneho rozpočtu vedené na samostatnom účte v banke, pričom   zároveň   vyslovil   názor,   že   keďže   exekvované   finančné   prostriedky   boli   použité na úhradu faktúr súvisiacich s plynofikáciou obce, bol zachovaný aj účel, na ktorý boli tieto finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu poskytnuté.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 13 Co 78/2004 z 1. júna 2004 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa   v jeho   napadnutej   časti   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Sťažovateľka uviedla, že krajský súd v uznesení prikázal okresnému súdu „skúmať časový moment, kedy sa   žalovaný   mohol   dozvedieť   o pôvode   finančných   prostriedkov   a pripustil,   že   aj   pri vynaložení   všetkého   úsilia,   ktoré   možno   od   neho   požadovať,   nie   je   vylúčená   jeho zodpovednosť   za   spôsobenú   škodu.   Na   jeho   zodpovednosti   by   nič   nemenil   ani   súhlas žalobcu s vyplatením sumy 2,5 mil. Sk oprávnenému ak žalovaný vedel, že ide o majetok, ktorý exekúcii nepodlieha“. V tejto súvislosti však sťažovateľka dodala, že okresný súd bez ďalšieho dokazovania rozsudkom z 10. februára 2005 jej návrh zamietol.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   v ktorom argumentovala tým, že okresný súd nepostupoval v intenciách uznesenia krajského súdu z 1. júna 2004, teda nezisťoval moment, kedy dal žalovaný (ďalej aj „súdny exekútor“) svojej   banke   príkaz   na   úhradu   sumy   pre   oprávneného,   a   ani   nezisťoval,   či   žalovaný pri vynaložení   všetkého   úsilia   nemohol   škode   zabrániť.   Sťažovateľka   okresnému   súdu vytýkala,   že „za   liberačné   dôvody   na   strane   žalovaného   považoval   skutkové   okolnosti svedčiace o našom spoluzavinení“, že neprihliadol na všetky dôkazy, taktiež mu vytýkala nastolenie a riešenie otázky zodpovednosti súdneho exekútora, ako aj konštatáciu o použití exekvovaných finančných prostriedkov na totožný účel, na aký bola dotácia zo štátneho rozpočtu použitá.

Sťažovateľka   uviedla,   že   o odvolaní   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 13 Co 98/2005 zo 14. júna 2005 tak, že rozsudok okresného súdu „potvrdil v podstate na tých istých skutkových a právnych základoch ako I. st. súd“.

Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože podľa jej názoru krajský súd dostatočne nereagoval na ňou predložené dôkazy a tvrdenia, čím nerešpektoval základnú zásadu spravodlivého súdneho konania, teda zásadu rovnosti zbraní.   Sťažovateľka   je   zároveň   toho   názoru,   že   krajský   súd   v odôvodnení   rozsudku akýmkoľvek   spôsobom   opomenul   komentovať   jej   právnu   argumentáciu   obsiahnutú vo vyjadrení z 29. novembra 2004. Okrem uvedeného sťažovateľka vytýkala krajskému súdu aj   skutočnosť,   že   nedostatočne   vysvetlil   a odôvodnil   myšlienkové   procesy   vedúce k vyslovenému právnemu záveru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Co 98/05 zo 14. júna 2005 bolo porušené jej   základné   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   namietaný   rozsudok   zrušil   a vec   vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 309,40 Sk.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa § 6 ods. 2 písm. a) zákona o rozpočtových pravidlách zo štátneho rozpočtu možno v rozsahu ustanovenom zákonom o štátnom rozpočte na príslušný rozpočtový rok poskytovať   prostredníctvom   finančných   vzťahov   (transferov)   príspevky   fyzickým   osobám a právnickým osobám podľa osobitných predpisov a dotácie právnickým osobám a fyzickým osobám.

Podľa § 6 ods. 3 zákona o rozpočtových pravidlách prostriedky štátneho rozpočtu podľa odsekov 1 a 2 možno poskytovať podľa zákona o štátnom rozpočte na príslušný rozpočtový rok na konkrétne akcie alebo na vopred určené okruhy potrieb. (...) Právnické osoby a fyzické osoby, ktorým sa poskytli prostriedky zo štátneho rozpočtu podľa odseku 2, s výnimkou obcí s počtom obyvateľov určeným zákonom o štátnom rozpočte na príslušný rozpočtový rok pri poskytnutí dotácie na výkon samosprávnych funkcií obcí, sú povinné viesť tieto prostriedky na samostatnom účte v banke (...).

Podľa   §   10   ods.   9   zákona   o rozpočtových   pravidlách   výkonu   rozhodnutia   podľa osobitných predpisov odpísaním z účtu v banke nepodliehajú prostriedky na účte poskytnuté zo štátneho rozpočtu; z výkonu tohto rozhodnutia je vylúčený aj hnuteľný a nehnuteľný majetok, ak je obstaraný z prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu.

Podľa § 33 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v znení   účinnom   v relevantnom   čase   (ďalej   len   „exekučný   poriadok“) exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Exekútor sa zbaví zodpovednosti, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať. Podľa   §   61a   exekučného   poriadku   exekúciou   nemožno   postihnúť   majetok   alebo práva, ktoré podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov nepodliehajú exekúcii alebo sú z exekúcie vylúčené, alebo na ktoré je exekúcia neprípustná.

Podľa § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Podľa § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 17 C   87/2001   ústavný   súd   zistil,   že   11.   mája   2001   bola   okresnému   súdu   doručená žaloba sťažovateľky,   ktorou   sa   proti   súdnemu   exekútorovi   domáhala   zaplatenia   sumy 3 327 972,95 Sk s príslušenstvom. Zaplatenia uvedenej sumy sa sťažovateľka domáhala z dôvodu   náhrady   škody,   pretože   podľa   jej   názoru   súdny   exekútor   v rámci   exekúcie prikázaním   pohľadávky   z účtu   v banke   siahol aj na finančné   prostriedky,   ktoré jej boli poskytnuté zo štátneho rozpočtu výlučne na dokončenie plynofikácie obce.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   17   C   87/2001   z 15.   januára   2004   konanie o zaplatenie   sumy   208   000   Sk   s príslušenstvom   zastavil, vo   zvyšnej   časti   žalobu sťažovateľky zamietol a zároveň rozhodol o náhrade trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka 23. februára 2004 odvolanie, o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   13   Co   78/2004   z 1.   júna   2004   tak, že rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zamietol žalobu a rozhodol o náhrade trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti ostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Krajský súd v tomto uznesení okrem iného konštatoval: „Bude úlohou žalovaného, aby preukázal overiteľným spôsobom, kedy zadal svojej banke (zo svojho účtu) či inej banke príkaz na úhradu zexekvovanej sumy 2,5 milióna korún pre oprávneného. Ak sa tak stalo predtým ako mohol mať vedomosť o povahe týchto prostriedkov, hoci postupoval s náležitou profesionálnou   starostlivosťou,   možno   mať   za   to,   že   nespôsobil   žalobcovi   škodu ich zexekvovaním...   Z ustanovenia   §   33   ods.   1   EP   vyplýva   objektívna   zodpovednosť exekútora   za   škodu   spôsobenú   ním   alebo   jeho   zamestnancami,   ktorej   sa   môže   zbaviť (liberovať). Do rámca liberácie patrí aj prípadný nesprávny postup „poškodeného“, teda, do akej miery konanie alebo opomenutie „poškodeného“ spôsobilo vznik tvrdenej škody.“

Po vrátení veci okresný súd 14. júna 2004 vyzval právneho zástupcu žalovaného k predloženiu dôkazov v zmysle uznesenia krajského súdu, ktoré spolu s vyjadrením boli okresnému súdu predložené 17. septembra 2004. K predloženým dôkazom sa 30. novembra 2004 vyjadril aj právny zástupca sťažovateľky. Následne okresný súd listom z 13. januára 2005 vyzval právneho zástupcu žalovaného, aby „predložil príkaz, ktorým žalovaný žiadal banku o uskutočnenie jednotlivých bankových operácií, t. j. kedy dal banke príkazy, aby finančné prostriedky boli poukázané na účet oprávneného“.

Dňa 10. februára 2005 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom tento   súd   uznesením   pripustil   rozšírenie   návrhu   o sumu   164   012,64   Sk,   a po   vykonaní dokazovania vyhlásil rozsudok, ktorým návrh sťažovateľky zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 17 C 87/2001 z 10. februára 2005 podala sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   odvolanie,   v ktorom   dôvodila: „S odôvodnením   napadnutého   rozsudku   nemôžeme   v žiadnom   prípade   súhlasiť,   pretože vychádza   z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   a nerešpektuje   dôsledne   zrušujúce uznesenie   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   13   Co   78/2004“.   Sťažovateľka   vytýkala okresnému súdu hlavne posúdenie zodpovednosti súdneho exekútora a jej spoluzavinenie na vzniknutej   škode.   Taktiež   vyjadrila   názor,   že   okresný   súd   po   vrátení   veci   doplnil dokazovanie   len   v minimálnej   miere,   resp.   nevykonal   nové   dôkazy,   ale   len   prehodnotil už vykonané   dôkazy.   Podľa   jej   názoru   nevzal   do   úvahy   ani   jej   tvrdenia   obsiahnuté vo vyjadrení   z 29. novembra   2004.   Sťažovateľka   zároveň   uviedla: „Rovnako   ostáva bez povšimnutia a vyhodnotenia   v rovine právnych   úvah   naznačovaná otázka   zásadného právneho   významu   a síce,   že   zodpovednosť   žalovaného   trvá   počas   celého   exekučného konania a nie je možné sa jej zbaviť s poukazom na argumentáciu nemožnosti navrátenia do pôvodného stavu v zmysle § 61 Exekučného poriadku... Zvlášť si dovoľujeme odvolací súd upozorniť na súhrn viacerých dôkazov (viď vyjadrenie zo dňa 29. 11. 2004), ktoré nasvedčujú tomu, že odporca vedel o pôvode finančných prostriedkov vo výške 2,5 mil. Sk. O tom, či vynaložil všetko úsilie alebo nie leží dôkazné bremeno na ňom... Za nesystémové, nelogické a neprijateľné považujeme zdôvodnenie zamietajúceho výroku súdu s poukazom na §§ 95 odsek 1, resp. 96 odsek 3 Zák. č. 233/95 Z. z... V tomto smere súd žiadne dôkazy nevykonával   a vôbec   sa otázkou   vynaloženia   všetkého   možného   dostupného   úsilia na zabránenie   vzniku   škody   zo strany   žalovaného   nezaoberal...   Je   len   zhodou   náhod, že dotácia zo štátneho rozpočtu bola na prvý pohľad použitá na ten istý účel aj keď v zásade tomu tak nebolo.“

O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 13 Co 98/2005 zo 14. júna 2005 tak,   že   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   a zároveň   rozhodol   o náhrade   trov odvolacieho konania.

V rozsudku   krajský   súd   konštatoval,   že   okresný   súd   mal „vo   veci   samej za preukázané,   že   žalobca   mal   dostatok   vedomostí,   že   prebieha   exekučné   konanie a že exekútor   vydal   príkaz   na   začatie   exekúcie   odpísaním   pohľadávky   z účtu   v banke a to zo všetkých účtov žalobcu, neupozornil žalovaného, že na účet 1217153002/5600 prídu finančné prostriedky ako účelová dotácia a ani nepreukázal, že žalovaný mal vedomosť o tom, o aké finančné prostriedky sa jedná. Liberačné dôvody na strane žalovaného videl v tom, že žalobca žiadnym spôsobom neupozornil jednak exekútora a ani banku, že na účte sa nachádza dotácia zo štátneho rozpočtu, taktiež nepodal návrh na zastavenie exekúcie. Súd mal tiež za to, že sporné peňažné prostriedky boli použité na úhradu faktúr súvisiacich s plynofikáciou   obce   a teda   boli   použité   na   účel,   na   ktorý   boli   určené   a bolo   možné ich zexekvovať,   čo   vyplýva   aj   z postoja   Ministerstva   financií,   ktoré   žalobcu   žiadnym spôsobom nepostihlo a nežiadalo poskytnutú dotáciu vrátiť“.

Krajský   súd   v odôvodnení   rozhodnutia   zároveň   uviedol   argumenty   sťažovateľky obsiahnuté   v odvolaní,   ako   aj   vyjadrenie   súdneho   exekútora,   ktorý   žiadal   rozsudok okresného súdu potvrdiť.

V rámci   odôvodnenia   výroku   o potvrdení   rozsudku   okresného   súdu   odvolací   súd uviedol: „V súdnej veci je nesporné, že žalovaný ako exekútor zexekvoval z účtu žalobcu finančné prostriedky v sume 2,5 milióna korún, ktoré obec obdržala zo štátneho rozpočtu. Takéto prostriedky nemajú podliehať exekúcii (§ 10 ods. 9 zákona číslo 303/1995 Z. z., § 61a zákona číslo 233/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov – ďalej len EP). Ak potom exekútor   takéto   zexekvované   prostriedky   z účtu   povinného   vedeného   v banke   poukázal oprávnenému až potom ako zistil alebo mohol zistiť, že ide o nezexekvovateľný majetok povinného, mohla povinnému z konania exekútora vzniknúť škoda. V prípade, že povinnému škoda vznikla, exekútor sa zbaví zodpovednosti, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať (§ 33 ods. 1 EP). O tom, že dostane dotáciu v sume 2,5 milióna korún vedel len žalovaný (v tejto súvislosti ústavný súd   poznamenáva,   že   je   nepochybné,   že   krajský   súd   mal   na   mysli   sťažovateľku   ako žalobkyňu,   a teda   došlo   k chybe   v písaní,   o čom   svedčí   aj   obsah   nasledujúceho   textu rozhodnutia krajského súdu). Písomne na to upozornil žalovaného až listom datovaným dňom 27. 01. 2000 (číslo listu 6, 65 spisu), ktorý došiel žalovanému 31. 01. 2000, s tým, aby celú sumu poukázal oprávnenému. Ak potom žalovaný z účtu, na ktorom boli vedené sporné prostriedky z dotácie, poukázal oprávnenému dňa 27. 12. 1999 sumu 2 082 551,36 Sk (spolu 2 547 509,90 Sk, číslo listu 206, 212-214, 258 spisu), nemožno mať za to, že žalovaný spôsobil žalobcovi škodu, za ktorú by mal zodpovedať v zmysle ustanovenia § 33 ods.   1   EP.   V čase   poukázania   peňazí   oprávnenému   jednak   nemal   žalovaný   spoľahlivú informáciu o tom, že na účte sú prostriedky zo štátneho rozpočtu, jednak samotný povinný ho žiadal (a to až po vyplatení prevažnej časti sporných prostriedkov), aby ich v celosti vyplatil   oprávnenému.   Z hľadiska   vzniku   zodpovednosti   je   dôležité,   aby   exekútor   vedel v čase   zadávania   poukazu   na   výplatu   oprávnenému,   s akými   prostriedkami   nakladá. Následné zistenie skutočnej povahy vyplatených prostriedkov (pred skončením exekúcie) nemôže   spôsobiť   vznik   zodpovednosti   exekútora   v zmysle   ustanovenia   §   33   ods.   1   EP. Správne   okresný   súd   tiež   prihliadol   na   fakt   uvedený   samotným   žalobcom,   že   namiesto účelovej   dotácie   od   štátu   na   dokončenie   investičnej   akcie   >Plynofikácia   Obce   H.< (číslo listu 131-133 spisu) musela obec získať finančné prostriedky z úverových zdrojov, aby mohla   dofinancovať   rozostavané   plynové kotolne (číslo   listu   2-3   spis),   teda   sporné zexekvované   prostriedky   sa   použili   v súlade   so   svojím   účelovým   určením,   pričom Ministerstvo financií Slovenskej republiky nezačalo žiadne konanie za porušenie finančnej disciplíny.“

Ústavný súd zároveň zistil, že proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 13 Co 98/2005 zo 14.   júna 2005 podala sťažovateľka 19.   júla   2005   okresnému   súdu   dovolanie,   o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 3 Cdo 183/2005 z 31. januára 2007 tak, že ho odmietol.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň podľa   čl.   46   ods.   4   ústavy   podmienky   a podrobnosti   o tejto   ochrane   ustanoví   zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach   zákonov,   ktoré   toto   ustanovenie   vykonávajú   (obdobne   napr.   I.   ÚS   56/01, I. ÚS 136/06).

V rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   ústavný   súd   vyjadril   aj   názor,   že   právo na spravodlivý   súdny   proces   neznamená   právo   na   to,   aby   bol   účastník   konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní   nie   je   možné   považovať   za porušenie   základného   práva.   Je v právomoci všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento   výklad   nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nie   je zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   zaoberajúcou   sa   požiadavkami na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods.1 dohovoru vyplýva, že tento článok dohovoru   zaväzuje   síce   súd   odôvodniť   svoje   rozhodnutie,   to   však   neznamená, že sa vyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná   odpoveď.   A preto skutočnosť, či v danom prípade boli dodržané základné požiadavky spravodlivého procesu, možno   podľa   záverov   Európskeho   súdu   pre ľudské   práva   posúdiť   len   so   zreteľom na okolnosti   daného   prípadu   (rozhodnutie   vo   veci   Ruiz   Torija   proti   Španielsku z 9. decembra   1994,   séria   A,   č. 288).   Z uvedeného   preto   možno   vyvodiť   záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide   o takú   otázku, ktorá   nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie (obdobne napr. II. ÚS 193/06).

Podstatou   sťažovateľkinej   námietky   bola   nespokojnosť   s namietaným   rozsudkom krajského   súdu.   Sťažovateľka   tvrdila,   že   odvolací   súd   v rámci   svojho   rozhodovania dostatočne   nereagoval   na   predložené   dôkazy,   čím   podľa   jej   názoru   porušil   jednu zo základných zásad spravodlivého procesu, a teda zásadu rovnosti zbraní. Sťažovateľka zároveň vyjadrila názor, že povinnosťou krajského súdu bolo zaoberať sa jej argumentáciou obsiahnutou   vo   vyjadrení   z 29.   novembra   2004.   Sťažovateľka   v neposlednom   rade namietala   aj   skutočnosť,   že   z napadnutého   rozhodnutia   jej   nie   sú   známe   myšlienkové procesy a úvahy, ktoré krajský súd viedli k vyslovenému právnemu záveru. Z uvedených dôvodov teda zastávala názor, že označené súdne konanie nebolo ako celok spravodlivé, pretože neboli dodržané podstatné zásady spravodlivého procesu.

Vo vzťahu k sťažovateľkiným tvrdeniam o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd uvádza,   že   úvahy   krajského   súdu   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto aj celkom legitímne. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti a je náležite odôvodnené, pričom v rámci odôvodnenia   zotrváva   na   skutkových   zisteniach   a právnych   záveroch   vyslovených okresným súdom v obsiahlom a dostatočne odôvodnenom rozsudku z 10. februára 2005.

Po   preskúmaní   spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd   nezistil   taký   jeho   výklad   a aplikáciu   ustanovení   zákona   o rozpočtových   pravidlách, exekučného   poriadku,   či   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   týkajúcich   sa dokazovania,   či   hodnotenia   dôkazov,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné s uvedeným článkom ústavy.

Z predmetného   rozsudku   krajského   súdu   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,   ktorá   by bola popretím   ich   účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   nedomnieva,   že   by   skutkové   alebo právne   závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a namietaným   porušením   základného   práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   a preto   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   to,   že ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júla 2007