znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 198/06-54

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27. septembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval   sťažnosť   T.   M.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. M.   C.,   Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 179/96 (pôvodne v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cb 259/94) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 179/96 (pôvodne v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cb 259/94) p o r u š e n é   b o l o.

2.   T.   M. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   100   000   Sk (slovom   stotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava I   p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť T. M. trovy konania v sume 6 888 Sk (slovom šesťtisícosemstoosemdesiatosem slovenských korún) do dvoch mesiacov od právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jeho   právneho   zástupcu,   advokáta   JUDr. M.   C., Advokátska kancelária, B.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti T. M. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2006 doručená sťažnosť T. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“). Dňa 12. júna 2006 sťažovateľ doručil ústavnému súdu podanie označené ako „Oprava ústavnej sťažnosti – čiastočne späťvzatie sťažnosti“,   ktorým   modifikoval   petit   svojej   sťažnosti.   Z obsahu sťažnosti   vyplynulo, že sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 179/96 (pôvodne v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cb 259/94) o uložení povinnosti zaplatiť sťažovateľovi odmenu vyplývajúcu zo sprostredkovateľskej zmluvy.

Na základe rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2007 bola vec pridelená sudcovi Rudolfovi Tkáčikovi ako sudcovi spravodajcovi, ktorý je členom III. senátu. Vzhľadom na to vo veci samej o sťažnosti sťažovateľa rozhodoval III. senát v zložení, ako je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 198/06-16 z 21. júna 2006 prijal sťažnosť na ďalšie konanie a 17. júla 2006 vyzval predsedu okresného súdu, aby sa k sťažnosti vyjadril, aby   zaslal   predmetný   súdny   spis   a aby oznámil,   či   súhlasí   s upustením   od   ústneho pojednávania vo veci. V rovnakom termíne vyzval ústavný súd na vyjadrenie aj právneho zástupcu sťažovateľa (jeho vyjadrenie bolo doručené ústavnému súdu 24. júla 2006 spolu so súhlasom na upustenie od ústneho pojednávania).

Predseda okresného súdu   v liste označenom ako „Oznámenie o predĺžení lehoty“ z 27.   júla   2006   ústavnému   súdu   oznámil,   že   predlžuje „lehotu   na   vybavenie   sťažnosti do 21. 09. 2006“. Ústavný súd doručil 22. augusta 2006 okresnému súdu výzvu, v ktorej ho upozornil,   že   je   neúnosné   a neprijateľné,   aby   lehotu   na   vykonanie   procesného   úkonu v konaní pred ústavným súdom určoval účastník konania a zároveň ho vyzval na splnenie požiadaviek do 8. septembra 2006 s upozornením na právne následky ak výzve nevyhovie. Predseda okresného súdu 11. septembra 2006 doručil ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci, stručne uviedol chronológiu procesných úkonov v predmetnej veci a požiadal ústavný súd, „aby bola vzatá na vedomie skutočnosť, že súd konal v súlade s platnými právnymi predpismi s ohľadom na množstvo vecí vybavovaných v oddelení zákonnej sudkyne ako i na právnu náročnosť predmetného súdneho   sporu“ a zároveň   navrhol,   aby   ústavný   súd   zvážil   priznanie   finančného zadosťučinenia, ak dospeje k rozhodnutiu o porušení sťažovateľom označeného základného práva.

Ústavný   súd   uznesením   z   30.   novembra   2006   č.   k.   III.   ÚS   198/06-34   uložil predsedovi   okresného   súdu   poriadkovú   pokutu   z dôvodu   nerešpektovania   jeho   výzvy a zdržovania postupu ústavného súdu vo veci. Dňa 27. decembra 2006 doručil predseda okresného   súdu   ústavnému   súdu   požadovaný   súdny   spisový   materiál.   Podpredsedníčka okresného   súdu   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   3.   januára   2007   požiadala o odpustenie uloženej poriadkovej pokuty, ústavný súd jej však listom z 10. apríla 2007 oznámil,   že   žiadosti   nemožno   vyhovieť   s poukázaním   na   príslušné   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   a na   skutočnosť,   že   pokuta   bola   uložená   predsedovi okresného súdu, teda iba on je subjektom tohto konania.

Dňa   6.   septembra   2007   ústavný   súd   zisťoval   stav   konania   v predmetnej   veci na okresnom súde, pričom mu bolo oznámené, že okresný súd vo veci meritórne rozhodol 11.   decembra   2006.   Od   20.   apríla   2007   sa   súdny   spis   nachádza   na   Krajskom   súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v dôsledku podania odvolania odporcom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   aj   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu   sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníka   konania   a postup   okresného   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predmetné konanie vedené okresným súdom, v rámci ktorého namieta sťažovateľ zbytočné prieťahy, možno hodnotiť ako   konanie,   ktoré   po   právnej,   ale   ani   po   skutkovej   stránke   nie   je   zložité.   Ide o občianskoprávny   spor,   cieľom   ktorého   je   usporiadať   nároky   zo   sprostredkovateľskej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľom vykonávajúcim podnikateľskú činnosť a odporcami, ktorým sa sťažovateľ zaviazal sprostredkovať uzavretie zmluvy na prevod práv a povinností spojených s členstvom v bytovom družstve. Cieľom dokazovania v predmetnom súdnom konaní   je   určenie   výšky   odmeny   pre   sťažovateľa   ako   sprostredkovateľa.   Takéto objasňovanie   skutočného   stavu   veci   nemôže   podľa   názoru   ústavného   súdu   za   žiadnych okolností spôsobiť v konaní komplikácie, ktoré budú mať za následok trvanie sporu v dĺžke viac ako 12 rokov.

Pri   posudzovaní   druhého   kritéria   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   správanie sťažovateľa,   resp. jeho   právnych   zástupcov   neprispelo   zásadným   spôsobom   k doterajšej dĺžke   konania.   Z predloženého   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   sa   bez ospravedlnenia iba raz (19. apríla 2001) nezúčastnil nariadeného pojednávania a v jednom prípade nedodržal lehotu určenú okresným súdom (7 dňová lehota určená 11. júla 2003 na vyjadrenie   sa   k odvolaniu   žalovaného).   K tvrdeniu   predsedu   okresného   súdu o nedisciplinovanosti   účastníkov   konania   týkajúcej   sa   ich   neúčasti   na   pojednávaniach ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   faktov   vyplývajúcich   zo   súdneho   spisu   úplná   väčšina odročených   pojednávaní   z dôvodu   neprítomnosti   účastníkov   ide   na   vrub   odporcov sťažovateľa   a za   prieťahy   v konaní   zapríčinené   inými   účastníkmi   nemôže   zodpovedať sťažovateľ.

Z podkladov predložených sťažovateľom vyplýva, že sa dvakrát obrátil na okresný súd   s dotazom   na informáciu   o stave   konania   (30.   januára   1995   a 19.   septembra   1996) a 18. júna 1998 doručil okresnému súdu žiadosť o preverenie dôvodov, pre ktoré nebolo nariadené pojednávanie vo veci, a o „primeraný zásah v záujme konania“. Napriek tomu, že toto podanie nebolo formálne označené ako sťažnosť na prieťahy v konaní okresného súdu,   ústavný   súd   z obsahu   podania   zistil,   že   jeho   účelom   bolo   dosiahnuť   odstránenie nečinnosti   okresného   súdu.   Podanie   teda   bolo   realizované   s cieľom,   ktorý   čase   jeho realizácie plnili prostriedky nápravy podľa ustanovení § 17 ods. 1 zákona č. 80/1992 Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov. Tento záver dokazuje aj odpoveď podpredsedníčky okresného súdu zo 6. júla 1998.   Právny   zástupca   sťažovateľa   žiadal   okresný   súd   o určenie   termínu   pojednávania 4. októbra 2003.

Postup   okresného   súdu   ako   tretie   kritérium   na   posúdenie   porušenia   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zhodnotil   ústavný   súd   ako   postup, ktorý vykazoval zbytočné prieťahy.

Postup   okresného   súdu   sa   vyznačoval   obdobiami súvislej   nečinnosti,   a to   hlavne v období bezprostredne nasledujúcom po začatí konania. Po podaní žaloby sťažovateľom (1. augusta   1994)   okresný   súd   až   22.   októbra   1996   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie súdneho   poplatku.   Nesplnenie   poplatkovej   povinnosti   treba   síce   pripočítať   na   vrub sťažovateľa, to však nemôže ospravedlniť viac ako 26-mesačné vyčkávanie okresného súdu s výzvou na zaplatenie súdneho poplatku. Po tom, čo sťažovateľ uhradil súdny poplatok 24. októbra 1996, okresný súd   až 2. apríla 1998 (teda po 17 mesiacoch) doručil kópiu žaloby odporcom s výzvou na vyjadrenie. Uvedené nedostatky v postupe okresného súdu spôsobili, že platobný rozkaz, ktorý je (berúc do úvahy jeho podstatu i podmienky na jeho vydanie) vyjadrením skráteného občianskoprávneho konania, bol v predmetnej veci vydaný až po takmer štyroch rokoch od začatia konania.

Za   dlhšie   obdobie   nečinnosti   možno   považovať   obdobie   od   14.   januára   2003, keď po zrušení rozsudku okresného súdu krajským súdom bol spis vrátený okresnému súdu, do 30. októbra 2003, keď zákonná sudkyňa nariadila zisťovanie pobytu odporcu v I. rade (9 a pol mesiaca). Pritom rešpektovanie právneho názoru krajského súdu ako odvolacieho súdu vyjadreného v odôvodnení jeho zrušovacieho rozhodnutia (poukazovalo sa na potrebu doplnenia dokazovania aj výsluchom odporcu v I. rade – č. l. 71) vyžadovalo nevyhnutne zisťovanie miesta pobytu odporcu v I. rade.

Nakoniec   za   dlhšie   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   ústavný   súd   považoval aj obdobie   od   oznámenia   miesta   pobytu   odporcu   v I.   rade   (19.   novembra   2003) do 23. augusta 2004, keď okresný súd opätovne začal zisťovať, či sa odporca v I. rade ešte stále nachádza vo väzbe, vo výkone trestu alebo či bol prepustený na slobodu (viac ako 9 mesiacov).

V konaní okresného súdu ústavný súd zistil aj viacero kratších období nečinnosti. Išlo napríklad o obdobie od 17. novembra 1999, keď sa okresný súd druhýkrát neúspešne pokúšal   doručiť   platobný   rozkaz   odporcovi   v I.   rade,   do   26.   mája   2000,   keď zákonná sudkyňa   nariadila   zisťovanie   aktuálnej   adresy   pobytu   uvedeného   odporcu   (viac   ako   6 mesiacov). Obdobne za kratší časový úsek vyznačujúci sa nečinnosťou (4 mesiace) ústavný súd považoval obdobie od 6. septembra 2000 (ustanovenie opatrovníka odporcovi v I. rade) do   9.   januára   2001   (nariadenie   pojednávania   vo   veci).   Takmer   trojmesačné   obdobie nečinnosti   okresného   súdu   zistil   ústavný   súd   v čase   od   10.   decembra   2001   (doručenie odvolania odporkyne v II. rade) do 6. marca 2002 (výzva na zaplatenie súdneho poplatku za podané   odvolanie   a na   vyjadrenie   sa   právneho   zástupcu   sťažovateľa).   Za   ďalšiu nečinnosť   možno   považovať   obdobie,   keď   okresný   súd   odročil   pojednávanie   vo   veci nariadené na 23. máj 2005 na neurčito za účelom zistenia miesta pobytu odporcu v I. rade, avšak jeho aktuálnu adresu zisťoval až výzvami z 21. novembra 2005 (takmer 6 mesiacov). Po oznámení novej adresy odporcu   v I. rade (28. novembra 2005) termín pojednávania vo veci určil až 16. februára 2006 (tri a pol mesiaca).

V posudzovanom období od 1. augusta 1994 po odpočítaní obdobia, počas ktorého vo veci konal krajský súd ako súd odvolací (viac ako 9 mesiacov), možno konštatovať, že konanie   vedené   okresným   súdom   ku   dňu   podania   ústavnej   sťažnosti   trvá   takmer 11 rokov,   z toho   bol   podľa   zistení   ústavného   súdu   z predloženého   spisu   okresný   súd v konaní nečinný celkovo viac ako sedem rokov.

Správanie štátneho orgánu, ktoré zapríčiňuje zbytočný prieťah, sa obvykle prejavuje nečinnosťou orgánu s právomocou konať o veci. Pre splnenie účelu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je však právne významné akékoľvek správanie štátneho orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou   zaručeného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2,   ak   činnosť   štátneho   orgánu   nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol (I. ÚS 17/99, II. ÚS 33/99). Ústavný súd pri preskúmaní predloženého spisu okresného súdu zistil aj viacero prípadov konania, ktoré sa vyznačovalo neefektívnosťou a nesústredenosťou.

Za   nesústredený   postup   okresného   súdu   možno   podľa   ústavného   súdu   označiť zisťovanie miesta pobytu odporcu v I. rade po tom, čo sa mu dvakrát nepodarilo doručiť platobný rozkaz, a následné ustanovenie opatrovníka tomuto účastníkovi v septembri 2000. Odôvodnenie   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorým   rozsudok   okresného   súdu   9.   októbra 2002 zrušil, nasvedčuje, že ustanovenie opatrovníka bolo predčasné, keďže odporca v I. rade sa nachádzal vo väzbe Krajského súdu v Banskej Bystrici. Túto skutočnosť odvolací súd zistil z vyjadrenia odporkyne v II. rade v odvolacom konaní.

Neefektívnosť v postupe okresného súdu dokazuje aj potreba opätovného zisťovania miesta pobytu odporcu v I. rade 23. augusta 2004. Okresnému súdu bola 19. novembra 2003 doručená informácia, že odporca v I. rade je vo výkone väzby, avšak okresný súd vzhľadom na nečinnosť v nasledujúcom období do 23. augusta 2004 musel znovu zisťovať tú istú skutočnosť, aby doručenie uznesenia odvolacieho súdu (ktoré mal okresný súd k dispozícii od 14. januára 2004) bolo úspešné.

Ústavný súd konanie v predmetnej veci kvalifikuje ako pomalé a neúčinné, resp. prejednávanie   veci   v neprimeranej   lehote,   teda   ako   konanie   so   zbytočnými   prieťahmi. Z predmetného   súdneho   spisu   vyplýva,   že   na   vzniku   a   pretrvávaní   nepriaznivého a nežiaduceho stavu v dĺžke konania vo veci vedenej okresným súdom majú rozhodujúci podiel   viaceré   nedostatky   v jeho   činnosti,   tak   ako   boli   uvedené   v odôvodnení   tohto rozhodnutia. To viedlo k zbytočným prieťahom v konaní. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva   sťažovateľa   na prerokovanie   predmetnej   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako je to uvedené v 1. bode výroku tohto nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovateľ v petite   svojej   sťažnosti   navrhol   takéto   rozhodnutie,   avšak vzhľadom   na to, že okresný súd už vo veci meritórne rozhodol (11. decembra 2006), neprichádzalo do úvahy v okolnostiach prípadu rozhodnúť v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a prikázať okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného   mu   čl.   48   ods.   2   ústavy   i práva   garantovaného   čl.   6   ods.   1   dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľa, jeho správanie počas predmetného konania, a aj tú skutočnosť,   že ústavný súd vo veci   zistil   porušenie základného práva.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk. Ústavný   súd   v okolnostiach   posudzovaného   prípadu   a tiež   s prihliadnutím   na   hodnotu predmetu   konania   pred   okresným   súdom   považuje   za   primerané   priznať   mu   sumu 100 000 Sk (2. bod výroku nálezu).

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom, ktorý vykonal dva   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu   zastupovania   a   písomné podanie (sťažnosť). Obidva úkony boli vykonané v roku 2006. Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) základnou tarifou podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky   je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 16 381 Sk pre úkony v roku 2006), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2006 odmenu v sume 2 730 Sk. K tejto sume ústavný súd pripočítal režijný   paušál   za   dva   úkony   právnej   pomoci,   a to   dvakrát   164   Sk.   Trovy   právneho zastúpenia teda predstavujú sumu 5 788 Sk. Keďže advokát je platiteľom dane z pridanej hodnoty, priznal mu ústavný súd k tejto sume 19 % podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky. Priznaná   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   teda   predstavuje   celkovú   sumu   6   888   Sk (3. bod výroku nálezu) a okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007