znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 198/05-63

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Ľ. Š., bytom N., toho času vo   väzbe,   zastúpeného   advokátom   JUDr. M.   V.,   B.,   pre namietané   porušenie   jeho základných   práv   zaručených   v čl. 17   ods.   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   pre namietané porušenie jeho práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ntv 3/2005 o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na predĺženie lehoty trvania jeho väzby a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Ntv 3/2005 z 9. februára 2005 na neverejnom zasadnutí 29. marca 2006 takto

r o z h o d o l :

1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   postupom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Ntv 3/2005 o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na predĺženie lehoty trvania   väzby   Ľ.   Š.   a   uznesením   sp.   zn.   1   Ntv   3/2005   z 9.   februára   2005 p o r u š i l základné práva Ľ. Š. zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Ntv   3/2005 z 9. februára 2005   z r u š u j e.

3.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   Ľ.   Š.   v sume   15   155   Sk   (slovom   pätnásťtisícstopäťdesiatpäť slovenských korún) advokátovi JUDr. M. V., B.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 15 155 Sk (slovom pätnásťtisícstopäťdesiatpäť slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Ľ. Š. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 198/05-43 z 23. novembra 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ľ.   Š.,   toho   času   vo   väzbe   (ďalej   len „sťažovateľ“), z 20. marca 2005 v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1 Ntv 3/2005 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv 3/2005 z 9. februára 2005 (ďalej aj „napadnuté uznesenie z 9. februára 2005“ alebo „napadnuté uznesenie“). Uvedenú sťažnosť z 20. marca 2005   doplnil   sťažovateľ   písomnými   podaniami   z 13.   apríla   2005   a z 21.   júna   2005 a prostredníctvom ustanoveného právneho zástupcu JUDr. M. V., Advokátska kancelária, B.,   aj   podaniami   zo   14.   septembra   2005,   z 29. septembra   2005,   zo   7.   novembra   2005 a z 26. januára 2006.

Sťažovateľ prostredníctvom ustanoveného právneho zástupcu v sťažnosti uviedol, že 7.   novembra   2002   začal   vyšetrovateľ   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Krajského riaditeľstva   Policajného   zboru   v N.   pod   sp.   zn.   ČVS:   KÚJP-121/OVEK-2002   trestné stíhanie pre pokračujúci trestný čin podvodu spáchaný v spolupáchateľstve podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a) a ods. 5 Trestného zákona (zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení   neskorších   predpisov,   platného   a účinného   do   31.   decembra   2005   –   ďalej   len „Trestný zákon“), ktorého sa mala dopustiť skupina spolupáchateľov v podstate tým, že predstierali   kúpu   a   predaj   viacerých   ojazdených   vozidiel   prostredníctvom   obchodných spoločností V., s. r. o., a G., a. s. Neskôr bolo ustálené, že malo ísť o najmenej 12 vozidiel a že činom mala byť spôsobená škoda vo výške presahujúcej 6 miliónov slovenských korún.

Pre tento trestný čin bolo postupne vznesené obvinenie 10 osobám, okrem iných aj sťažovateľovi (16. januára 2003). Jeho podiel na trestnej činnosti mal spočívať v tom, že sa nechal ustanoviť za disponenta s podnikateľským účtom spoločnosti V., s. r. o., vyberal peniaze z tohto účtu a odovzdával ich Ľ. K., od ktorého za to dostával odmenu. Celkom takto za obdobie od júla do septembra 2002 vyzdvihol a odovzdal 6 068 104 Sk.

Piati z obvinených boli postupne vzatí do väzby. V prípade sťažovateľa sa tak stalo 12. februára 2003 po tom, ako bol o 22.35 h predvedený na Obvodné oddelenie Policajného zboru N. a o 23.55 h zadržaný. Dňa 14. februára 2003 o 14.15 h podala prokurátorka Krajskej prokuratúry v N. návrh na jeho vzatie do väzby, ktorému Okresný súd N. (ďalej aj „okresný súd“) uznesením sp. zn. 3 Tpr 7/03 toho istého dňa vyhovel a vzal sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku (zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov, platného a účinného do 31. decembra 2005 – ďalej len „Trestný poriadok“).

Okresný súd opakovane predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa, a to 16. júna 2003 uznesením   sp.   zn.   3   Tpr   56/03   do   20.   novembra 2003,   14.   novembra   2003 uznesením sp. zn. 5   Tpr   109/03   do   20.   mája 2004,   19.   mája 2004   uznesením   sp.   zn.   5 Tp   114/04 do 20. novembra 2004, 9. novembra 2004 uznesením sp. zn. 3 Tp 230/04 do 9. januára 2005 a 5. januára 2005 uznesením sp. zn. 3 Tp 272/04 do 12. februára 2005.

Krajský súd v N. zamietol 29. novembra 2004 sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 Tp 230/04 z 9. novembra 2004.

Dňa 9. februára 2005 najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Ntv 3/2005 predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa do 20. septembra 2005 s tým, že naďalej trvajú dôvody jeho väzby   podľa   §   67 ods.   1   písm.   a),   b)   a c)   Trestného   poriadku.   Stalo sa   tak   na návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podaný podľa § 71 ods. 2 a 3 Trestného poriadku pod sp. zn. IV/3 GPt 492/02 z 24. januára 2005, ktorý bol doručený najvyššiemu súdu 28. januára 2005.

Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že najvyšší súd rozhodol o predĺžení lehoty trvania jeho väzby nad dva roky na neverejnom zasadnutí, teda v neprítomnosti sťažovateľa a bez toho, aby sa mohol pred všeobecným súdom osobne vyjadriť. Takýto postup súdu je porušením   princípu   kontradiktórnosti   konania   a   rovnosti   zbraní   ako   súčastí   práva   na spravodlivý súdny proces. Sťažovateľ v dôsledku postupu súdu nemal možnosť uplatniť svoje argumenty.

Je síce pravdou, že podľa vtedy platného Trestného poriadku mohol najvyšší súd o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   konať   a   rozhodovať   na   neverejnom   zasadnutí, no vzhľadom   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“) a ústavného   súdu   mal   zvoliť   formu   verejného   zasadnutia,   ktorou   by   urobil   zadosť požiadavkám   kladeným   dohovorom,   alebo   mal   aspoň   doručiť   návrh   generálneho prokurátora sťažovateľovi a dať mu tak možnosť, aby sa k nemu pred rozhodnutím súdu vyjadril.

Súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať určité garancie procesnej povahy, podobné tým, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, v čl. 48 ods. 2 a v čl. 50 ods. 3 ústavy. Ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru ani čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy sa nevzťahujú na konanie a rozhodovanie o väzbe. Procesné záruky uvedené v týchto ustanoveniach nemožno automaticky uplatniť aj vo vzťahu k postupu a rozhodovaniu   o väzbe.   Z   doterajšej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva a ústavného súdu však vyplýva, že určité základné procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 dohovoru týkajúceho sa pozbavenia osobnej slobody, i keď nemusia byť nutne rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru, z čl. 48 ods. 2 a z čl. 50 ods. 3 ústavy, pokiaľ ide o rozhodovanie vo veci samej. V každom prípade musí mať osoba vo   väzbe   možnosť   predložiť   argumenty   a   dôvody   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe, pričom judikatúra sa prikláňa k tomu, že obvinený musí byť súdom vypočutý. Vždy musí byť zaručená kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní.

Aj ústavný súd už v tejto súvislosti poukázal na to, „že právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Pritom nie je podstatné, či podľa názoru krajskej prokuratúry alebo všeobecného súdu ide o podanie skutkovo a právne významné alebo bezvýznamné, pretože túto   skutočnosť   posudzuje   výlučne   druhý   účastník   konania.   Ten   rozhodne   o   tom,   aké stanovisko zaujme (mutatis mutandis I. ÚS 230/03). Porušenie tohto práva treba považovať za   porušenie   práva   na   spravodlivý   súdny   proces,   ktoré   musí   byť   dodržiavané   nielen v konaní vo veci samej, ale aj v rámci preskúmavania dôvodnosti väzby“ (I. ÚS 100/04).

Tým,   že   sťažovateľovi   nebol   predložený   na   vyjadrenie   návrh   generálneho prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa a o tomto návrhu rozhodol súd na neverejnom zasadnutí, bez výsluchu alebo inej formy vyjadrenia sa sťažovateľa, boli porušené jeho práva zaručené čl. 5 dohovoru.

Sťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu navyše neobsahuje odkazy   na   okolnosti   alebo   skutočnosti,   ktoré   by   dostatočne   a   konkrétne   odôvodňovali trvanie väzby nad dva roky. Argumenty použité v odôvodnení rozhodnutia sú do takej miery „povrchné   a všeobecné“, že   sú   nepreskúmateľné.   Chýbajú   aj   argumenty   zdôvodňujúce primeranosť a proporcionálnosť väzby v trvaní nad dva roky v tomto konkrétnom prípade. Z uznesenia najvyššieho súdu sa vôbec nedá zistiť, aká konkrétna skutočnosť objektívne odôvodňuje obavu, že sťažovateľ bude pokračovať v trestnej činnosti. Dostatočne konkrétne nie sú doložené ani kolúzny dôvod väzby, ani obava, že sťažovateľ ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu. Tým, že rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa nebolo dostatočne odôvodnené, bolo porušené jeho právo zaručené v čl. 5 dohovoru.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   prostredníctvom   ustanoveného právneho zástupcu navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv   zaručených   v   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   a   v   čl.   5   ods.   3   a   4   dohovoru   postupom najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Ntv   3/2005   o návrhu   generálneho prokurátora na predĺženie lehoty trvania sťažovateľovej väzby a napadnutým uznesením z 9. februára 2005. Navrhol taktiež, aby ústavný súd napadnuté uznesenie z 9. februára 2005 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom vo výške 15 155 Sk.

Najvyšší   súd   sa   k sťažnosti   vyjadril   na   základe   výzvy   ústavného   súdu prostredníctvom svojho predsedu podaním č. k. KP 8/05-17 zo 6. mája 2005, v ktorom sa uvádza: „Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval vo veci obvineného Ľ. Š., na základe návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky z 24. januára 2005, sp. zn. IV/3 Gpt 492/02-225, na predĺženie lehoty trvania väzby podľa § 71 ods. 2, ods. 3 Tr. por.

Návrh   generálneho   prokurátora   bol   doručený   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky spolu so spismi dňa 28. januára 2005.

Koniec lehoty trvania väzby obvineného bol dňa 9. februára 2005. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vyhovel   návrhu   generálneho   prokurátora uznesením   z 9.   februára   2005,   sp.   zn.   1   Ntv   3/05,   keď   predĺžil   lehotu   trvania   väzby obvineného do 20. septembra 2005.

Návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky nedoručoval   obvinenému,   ani   jeho   obhajcovi   a zo   zberného   spisu   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky,   sp.   zn.   1   Ntv   3/05,   nevyplýva   či   tak   prípadne   urobil   generálny prokurátor Slovenskej republiky. V uvedenom návrhu sa o takejto skutočnosti nezmieňuje. Ako   vyplýva   z uvedených   dátumov   procesných   úkonov   v tejto   veci,   návrh generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   bol   podaný   tesne   pred   skončením   lehoty trvania väzby obvineného (28. januára 2005, koniec lehoty väzby 9. februára 2005), tak aby bola zachovaná desaťdňová lehota vyplývajúca z § 71 ods. 4 Tr. por. Z tohto dôvodu, aj keby Najvyšší súd Slovenskej republiky doručil návrh obvinenému, resp. jeho obhajcovi, títo by vzhľadom na uvedené časové súvislosti rozhodovania nemali reálnu možnosť včas sa k návrhu vyjadriť.“

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie predložil najvyšší súd v prílohe svojho listu z 25. januára 2006 ústavnému súdu na základe jeho výzvy spis najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv 3/2005. V uvedenom liste z 25. januára 2006 najvyšší súd taktiež oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci. Možnosť doplniť svoje vyjadrenie zo 6. mája 2005 k sťažnosti najvyšší súd nevyužil.

V podaní z 26. januára 2006 doručenom ústavnému súdu 31. januára 2006 sťažovateľ prostredníctvom ustanoveného právneho zástupcu ústavnému súdu oznámil, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci. Zároveň navrhol uložiť najvyššiemu súdu povinnosť nahradiť mu trovy konania pred ústavným súdom vo výške 15 155 Sk do rúk jeho právneho zástupcu.

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom veci sa týkajúcich súdnych spisov dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa vrátane jej príloh, z vyjadrenia najvyššieho súdu, proti   ktorému   sťažnosť   smeruje,   ako   aj z obsahu   predložených   listinných   dôkazov obsiahnutých v spise sp. zn. 1 Ntv 3/2005 týkajúcom sa rozhodovania najvyššieho súdu o predĺžení väzby sťažovateľa ústavný súd zistil nasledovný skutkový stav relevantný pre posúdenie sťažovateľovej sťažnosti:

Najvyššiemu súdu bol 28. januára 2005 doručený návrh generálneho prokurátora č. k.   IV/3   GPt   492/02-225   z 24.   januára   2005   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 3 Trestného poriadku v trestnej veci proti obvineným R. A. a spol. pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 v spojení s § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a) a ods. 5 Trestného zákona vedenej na Úrade justičnej a kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v N. pod sp. zn. ČVS: KÚJP-121/OVEK-2002.

Sťažovateľ bol vzatý do väzby v uvedenej trestnej veci uznesením Okresného súdu N. sp. zn. 3 Tpr 7/03 zo 14. februára 2003 podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov v zmysle § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku s tým, že lehota väzby začala plynúť momentom obmedzenia jeho osobnej slobody, t. j. 12. februára 2003 o 22.35 h. Lehota   sťažovateľovej   väzby   bola   podľa   §   71   ods.   1   Trestného   poriadku   opakovane predĺžená, naposledy uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 272/04 z 5. januára 2005, a to do 12. februára 2005.

Generálny prokurátor v rámci odôvodnenia svojho návrhu z 24. januára 2005 uviedol argumentáciu na podporu svojich tvrdení ohľadne nemožnosti ukončiť prípravné konanie v danej trestnej veci v lehote do 12. februára 2005, ohľadne pretrvávania dôvodov väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku vo vzťahu k osobe sťažovateľa a ohľadne hrozby podstatného sťaženia alebo zmarenia dosiahnutia účelu trestného konania v danej veci v prípade prepustenia sťažovateľa na slobodu.

Predseda   senátu   najvyššieho   súdu   určil   1.   februára   2005   termín   neverejného zasadnutia na prerokovanie návrhu generálneho prokurátora na 9. február 2005.

Senát   najvyššieho   súdu   9.   februára   2005   na   neverejnom   zasadnutí   bez   účasti sťažovateľa,   jeho   obhajcu   a zástupcu   generálnej   prokuratúry   po   prečítaní   návrhu generálneho prokurátora z 24. januára 2005 a „... podstatného obsahu spisu...“ a po porade senátu rozhodol o predĺžení sťažovateľovej väzby do 20. septembra 2005.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

2. Sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv   podľa   ústavy   a dohovoru argumentujúc, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ntv 3/2005 mu bolo odopreté vyjadriť sa k návrhu generálneho prokurátora na predĺženie lehoty trvania jeho väzby a o tomto návrhu rozhodol súd na neverejnom zasadnutí, bez jeho výsluchu alebo inej formy vyjadrenia.

Účelom   čl.   5   ods.   4   dohovoru   je   zabezpečiť   osobám   zatknutým   alebo   inak pozbaveným osobnej slobody právo iniciovať konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti   opatrenia,   ktorým   boli   slobody   pozbavené.   O zákonnosti   takéhoto   opatrenia musí rozhodovať súdny orgán, t. j. orgán spĺňajúci podmienku nezávislosti a nestrannosti. Samotné   konanie   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   (ktorého   predmetom   je   preskúmanie zákonnosti   pozbavenia   osobnej   slobody   dotknutej   osoby)   musí   mať   charakter   súdneho konania,   ktoré   okrem   inštitucionálnych   záruk   nezávislosti   a nestrannosti   orgánu rozhodujúceho   vo   veci   musí   poskytovať   garancie   procesnej   povahy   primerané   povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998 vo veci Assenov a iní c. Bulharsko, rozsudok ESĽP z 19. októbra 2000 vo   veci   Wloch   c.   Poľsko).   Tieto   záruky   nemusia   byť   vždy   nevyhnutne   rovnaké   ako procesné garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru týkajúceho sa rozhodovania vo veci samej (o oprávnenosti trestného obvinenia proti dotknutej osobe). Ak je dotknutá osoba pozbavená osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, musí byť vypočutá. Vždy musia   byť   zaručené   kontradiktórnosť   konania   a rovnosť   zbraní   (napr.   rozsudok   ESĽP z 25. marca 1999 vo veci Nikolova c. Bulharsko). V každom prípade však musí mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe.

V tejto   súvislosti   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   uviedol,   že   požiadavky zabezpečenia kontradiktórnej povahy konania a rešpektovania „princípu rovnosti zbraní“ predstavujú   základné   procesné   garancie   („fundamental   guarantees   of   procedure“) uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody (napr. rozsudok ESĽP z 21. októbra 1986 vo veci Sanches - Reisse c. Švajčiarsko, rozsudok ESĽP z 15. novembra 2005 vo veci Reinprecht c. Rakúsko).

Z judikatúry ústavného súdu, ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že konanie o návrhu oprávneného subjektu na predĺženie väzby (podľa § 71 ods. 1 a 3   Trestného   poriadku   nimi   boli   prokurátor,   predseda   senátu   a generálny   prokurátor) predstavuje   automatické   súdne   preskúmanie   zákonnosti   väzby   zahŕňajúce   preskúmanie existencie   všetkých   jej   podmienok   v určitých   intervaloch   a z úradnej   povinnosti. Z uvedeného   dôvodu   je   na   takéto   konanie   aplikovateľný   čl.   5   ods.   4   dohovoru   (pozri mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 227/03, ako aj rozsudok ESĽP z 21. decembra 2000 vo veci Jabloňski v. Poľsko).

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   je   v ustanoveniach   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy týkajúcich   sa   práva   na   osobnú   slobodu   obsiahnuté   tak   právo   podať   návrh   na   konanie, v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   väzby   a nariadil prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná,   ako   aj   právo   nebyť   vo   väzbe   dlhšie   ako   po   dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré vyplývajú   z čl.   5   ods.   3   a 4   dohovoru   (pozri   obdobne   nálezy   sp.   zn.   III.   ÚS   7/00, III. ÚS 255/03 a III. ÚS 199/05).

Rešpektovanie   základných   práv   osoby   pozbavenej   osobnej   slobody   väzbou garantovaných   v ustanoveniach   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   preto   nevyhnutne   zahŕňa zabezpečenie základných procesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní súdu, ktorého predmetom je rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby obvineného.

V posudzovanom   prípade   rozhodol   najvyšší   súd   o predĺžení   lehoty   trvania sťažovateľovej   väzby   na   neverejnom   zasadnutí   bez   účasti   strán,   pričom   sťažovateľovi neposkytol možnosť reagovať na podstatné tvrdenia generálneho prokurátora obsiahnuté v jeho návrhu z 24. januára 2005.

Tým, že sťažovateľovi nebola daná možnosť písomne sa vyjadriť k argumentácii obsiahnutej   v návrhu   generálneho   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   trvania   jeho   väzby, pričom   najvyšší   súd   pred   svojím   rozhodnutím   sťažovateľa   ani   osobne   nevypočul,   bola postupom   najvyššieho   súdu   v predmetnej   veci   sťažovateľovi   odňatá   možnosť   predložiť v konaní argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ntv 3/2005 došlo k porušeniu sťažovateľových základných práv zaručených v čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   a   v   čl.   5   ods.   4   dohovoru   (bod   1   výrokovej   časti   nálezu) v dôsledku   nerešpektovania   zásady   kontradiktórnosti   konania   a princípu   rovnosti   zbraní (spôsobom primeraným pre konanie ohľadne preskúmania zákonnosti pozbavenia osobnej slobody väzbou).

3. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...) Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Sťažovateľ prostredníctvom ustanoveného právneho zástupcu navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho práv zaručených v ústave a v dohovore aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv 3/2005 z 9. februára 2005. Navrhol taktiež, aby ústavný súd napadnuté   uznesenie   z 9.   februára   2005   zrušil   a vec   vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie konanie. V tejto súvislosti sťažovateľ namietal, že napadnuté uznesenie z 9. februára 2005 neobsahuje   dostatočné   a relevantné   dôvody,   na   ktorých   by   mohol   byť   založený   výrok o predĺžení trvania jeho väzby.

Rozhodnutie   súdu   nemôže   byť   ústavne   akceptovateľné,   ak   konanie   mu predchádzajúce porušilo základné práva alebo slobody účastníka konania a pokiaľ medzi týmto porušením a rozhodnutím existuje priama príčinná súvislosť.

Ústavný súd preto (už z dôvodov skôr uvedených) vyslovil, že konaním a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv 3/2005 z 9. februára 2005 boli porušené základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru, nepovažujúc už za potrebné ďalej osobitne preskúmavať dôvody, na ktorých bol založený výrok uvedeného rozhodnutia o predĺžení sťažovateľovej väzby (bod 1 výrokovej časti nálezu).

Ťažiskom   neústavnosti   uznesenia   najvyššieho   súdu   je   nerešpektovanie   zásady rovnosti.   Keďže   zásada   rovnosti   účastníkov   súdneho   konania   vyplýva   priamo   z ústavy (čl. 47 ods.   2 a 3),   následkom   jej nerešpektovania v súdnom   konaní musí byť procesná ústavnoprávna sankcia – zrušenie vadného súdneho rozhodnutia.

Z uvedeného   dôvodu   potom   ústavný   súd   v bode   2   výrokovej   časti   tohto nálezu napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   z 9.   februára   2005   zrušil   (čl.   127   ods.   2 ústavy v spojení s čl. 140 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd nevrátil vec najvyššiemu súdu, aby o nej ďalej konal a opäť rozhodol, pretože právne účinky napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu z 9. februára 2005 boli časovo obmedzené dobou, na ktorú bola napadnutým uznesením predĺžená lehota trvania sťažovateľovej väzby (do 20. septembra 2005), pričom v súčasnosti už tieto právne účinky netrvajú a väzba sťažovateľa   je založená na inom   právnom   titule.   Z uvedeného   dôvodu ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 5 výrokovej časti nálezu).

4.   Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Primerané   finančné   zadosťučinenie   predstavuje   fakultatívny   prostriedok   nápravy porušenia   ústavnosti   zisteného   a vysloveného   meritórnym   rozhodnutím   (nálezom) ústavného súdu v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. Pri rozhodovaní o jeho priznaní vychádza   ústavný   súd   z viazanosti   návrhom   na   začatie   konania   (§   20   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   v spojení   s čl.   140   ústavy),   ktorá   sa   v konaní   podľa   čl.   127   ústavy prejavuje   predovšetkým   viazanosťou   návrhom   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ   od ústavného súdu domáha (petitom sťažnosti).

V danom   prípade   sťažovateľ   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia nežiadal.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia nerozhodol aj napriek tomu, že sťažnosti v merite veci vyhovel a vyslovil porušenie základných práv sťažovateľa, ktorého sa prostredníctvom ustanoveného právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom domáhal.

5.   Sťažovateľ   žiadal   priznať   proti   najvyššiemu   súdu   náhradu   trov   konania   pred ústavným súdom,   ktorej   výšku   vyčíslil   jeho právny   zástupca   sumou   15   155   Sk.   Trovy právneho zastúpenia právny zástupca sťažovateľa bližšie špecifikoval v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) ako odmenu za úkony právnej služby vykonané v roku 2005 [prevzatie   a príprava   zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s klientom   25.   augusta   2005   – 2 501 Sk, štúdium trestného spisu (3915 strán) na generálnej prokuratúre 7. septembra 2005 v trvaní 4 hodín – 5 002 Sk, podanie ústavnej sťažnosti zo 14. septembra 2005 – 5 002 Sk s použitím § 13 ods. 1], režijný paušál 150 Sk, cestovné výdavky 1 500 Sk a náhradu za stratu času 1 000 Sk.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Podľa § 140 ods. 2 OSP ak bol účastníkovi ustanovený za zástupcu advokát, platí jeho hotové výdavky a odmenu za zastupovanie štát (...).

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil Kancelárii ústavného súdu uhradiť ustanovenému právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 15 155 Sk (bod 3 výrokovej časti nálezu).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. c) v spojení s § 13 ods. 1, § 14 ods. 5 v spojení s § 14 ods. 1 písm. d), § 16 ods. 3 a 4, § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. s tým, že predmetom konania pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle   čl.   127   ústavy   je   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd.   Predmet   tohto konania   je   v zásade   nevyjadriteľný   v   peniazoch   a   je   nezameniteľný   s   primeraným finančným   zadosťučinením,   ktoré   predstavuje   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk. Náhrada za stratu času podľa § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v súvislosti s realizáciou úkonov právnej služby v mieste mimo sídla advokáta v roku 2005 predstavuje 250 Sk za každú aj začatú polhodinu.

Podľa § 148 ods. 1 OSP štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu   trov   konania, ktoré platil, pokiaľ   u nich   nie   sú   predpoklady   na oslobodenie   od súdnych poplatkov.

Vzhľadom   na uvedené,   vychádzajúc   z primeranej   aplikácie   ustanovení   OSP a s prihliadnutím   na povahu   konania   podľa   čl.   127   ústavy,   zároveň   ústavný   súd   uložil najvyššiemu súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu (bod 4 výrokovej časti nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006