znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 198/04-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   1.   decembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť Ing. M. H., B. B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. P., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Banská Bystrica v konaní sp. zn. 11 C 164/94, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 11 C 164/94   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Banská Bystrica   p r i k a z u j e   v konaní sp. zn. 11 C 164/94 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. M. H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Banská   Bystrica p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Banská Bystrica   j e   p o v i n n ý   nahradiť Ing. M. H. trovy právneho zastúpenia v sume 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na bankový účet právnej zástupkyne JUDr. A. P. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti Ing. M. H. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára 2004 doručená sťažnosť Ing. M. H., B. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. A. P., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 11 C 164/94   a Krajským   súdom   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní sp. zn. 13 Co 1875/2000.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 198/04-23 z 29. septembra 2004 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v   konaní   okresného   súdu   sp.   zn. 11 C 164/94, a sťažnosť sťažovateľa vo zvyšnej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   mu   bola doručená 8. novembra 2004, vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 24. novembra 2004 oznámila, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že žalobou z 15. apríla 1994 sa domáhal na krajskom   súde   voči   I.   B.,   šéfredaktorovi   denníka   Smer   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len „odporca v 1. rade), ochrany osobnosti, do ktorej malo byť zasiahnuté hanlivým článkom uverejneným 17. apríla 1991 v denníku Smer pod názvom „Vznikne rodinná skládka?“ V dôsledku legislatívnych zmien bola jeho žaloba odstúpená vecne a miestne príslušnému okresnému súdu.

Sťažovateľ uvádza, že okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom až 13. marca 2000, keď mu bola priznaná nemajetková ujma v sume 20 000 Sk a spoločnosti BeBe – PRESS, a. s., Banská Bystrica (ďalej len „odporca v 2. rade“), bola uložená povinnosť uverejniť v denníku   Smer   Korzár   ospravedlňujúci   článok   v prospech   sťažovateľa.   Na   základe odvolania podaného odporcom v 2. rade krajský súd uznesením sp. zn. 13 Co 1875/2000 z 24.   októbra   2000   zrušil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie. Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že okresný súd odvtedy vo veci nekonal.

Sťažovateľ sa listom zo 14. októbra 2003 adresovaným okresnému súdu sťažoval na prieťahy v predmetnom konaní, pričom rovnakú žiadosť podal predsedovi okresného súdu aj 14. apríla 2004. Podpredseda okresného súdu vo svojej odpovedi z 21. júna 2004 uviedol, že sťažnosť je podaná nedôvodne, pretože na majetok odporcu v 2. rade bol 26. júla 2000 vyhlásený konkurz a konanie bolo z uvedeného dôvodu prerušené.

S prihliadnutím   na   vzniknuté   prieťahy   v   konaní   spôsobené   okresným   súdom sťažovateľ   v   petite   svojej   sťažnosti   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní sp. zn. 11 C 164/94 a prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov.   Sťažovateľ   zároveň   požaduje   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 100 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou z 2. novembra 2004 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadril k sťažnosti sťažovateľa. Predseda okresného súdu vo svojej odpovedi z 10. novembra 2004 uviedol prehľad úkonov vykonaných   v posudzovanej   veci   a vyjadril   sa,   že   vplyv   na   dĺžku   konania   mala   aj práceneschopnosť zákonného sudcu s prihliadnutím na skutkovú a právnu náročnosť sporu. Predseda okresného súdu ďalej vo svojej odpovedi uviedol: „Pokiaľ sa týka aktuálneho stavu konania, spis sa t. č. nachádza na dlhodobej lehote z dôvodu vyhlásenia konkurzu na odporcu.“

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   sťažovateľa   a   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 11 C 164/94 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Krajskému súdu bol 15. apríla 1994 doručený návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal ochrany osobnosti podľa ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka proti odporcovi v 1. rade, vrátane príloh. Uznesením krajského súdu č. k. 12 C 21/94-12 z 25. apríla 1994 bola vyslovená jeho vecná nepríslušnosť na konanie a vec bola postúpená okresnému súdu. Krajský súd prípisom z 25. mája 1994 postúpil predmetnú vec okresnému súdu.

Okresný súd vyzval 31. mája 1994 sťažovateľa na predloženie kópie návrhu v lehote troch   dní   a úhradu   súdneho   poplatku.   Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   požadovanú kópiu 10. júna 1994. Okresný súd vydal 21. júna 1994 a 28. júla 1994 pokyn na zaslanie návrhu sťažovateľa odporcovi v 1. rade, aby sa v lehote desiatich dní k nemu vyjadril. Okresný   súd   vyzval   16.   augusta   1994   sťažovateľa   na   upresnenie   návrhu a predloženie   požadovaných   písomností.   Odporca   v 1.   rade   doručil   17.   augusta   1994 okresnému   súdu   vyjadrenie   k   návrhu   sťažovateľa.   Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu 5. septembra 1994 upresnenie svojho návrhu. Okresný súd prípisom z 13. decembra 1994 upozornil   sťažovateľa,   že   odporca   v 1.   rade   nie   je   v   predmetnom   spore   pasívne legitimovaný, a vyzval sťažovateľa na odstránenie tohto procesného nedostatku v lehote siedmich dní. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 30. decembra 1994 oznámenie o pasívnej legitimácii odporcu v 2. rade.

Okresný súd prípisom z 9. januára 1995 požiadal odporcu v 1. rade o vyjadrenie k sťažovateľom označenej pasívnej legitimácii. Odporca v 1. rade doručil okresnému súdu svoje   vyjadrenie   12.   januára 1995.   Okresný   súd   predvolal   prípisom   z 13.   januára   1995 sťažovateľa   na   výsluch   27.   januára   1995.   Podľa   zápisnice   z výsluchu   sťažovateľa uskutočneného 27. januára 1995 sťažovateľ vzal späť svoj návrh proti odporcovi v 1. rade a vzal   na   vedomie,   že   návrh   musí   v lehote   pätnástich   dní   upresniť,   inak   bude   konanie zastavené.

Sťažovateľ doručil okresnému súdu 9. februára 1995 upresnenie svojho návrhu proti odporcovi   v   2.   rade.   Okresný   súd   nariadil   14.   novembra   1995   termín   pojednávania   na 8. december 1995. Na pojednávaní 8. decembra 1995 bolo uznesením zastavené konanie voči odporcovi v 1. rade a pribratý do konania odporca v 2. rade. Po vypočutí sťažovateľa a právneho zástupcu   odporcu   v 2. rade okresný   súd   uznesením   odročil   pojednávanie na neurčito s tým, že po zabezpečení dôkazového materiálu - spisu sp. zn. Práv 256/1991 bude nariadené   ďalšie   pojednávanie.   Okresný   súd   si   prípisom   z 11.   decembra   1995   vyžiadal uvedený spis.

Sťažovateľ doručil okresnému súdu 4. januára 1996 návrh na ďalšie dokazovanie – výsluch   svedka.   Okresný   súd   nariadil   17.   októbra   1996   termín   pojednávania   na 15. november 1996. Na pojednávaní 15. novembra 1996 bolo vykonané ďalšie dokazovanie a pojednávanie bolo uznesením odročené na 6. december 1996.

Okresnému   súdu   bolo   2.   decembra   1996   doručené   písomné   vyjadrenie   svedka k danej veci, ktorý ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní 6. decembra 1996 z dôvodu pobytu mimo Banskej Bystrice. Na pojednávaní 6. decembra 1996 bolo vykonané ďalšie dokazovanie a pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom zabezpečenia ďalších dôkazov. Právny zástupca odporcu v 2. rade doručil okresnému súdu 12. decembra 1996 návrh   na   vykonanie   dôkazu   v   posudzovanej   veci.   Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu 27. decembra 1996 písomnosti týkajúce sa dokazovania, ktoré bol povinný predložiť podľa zápisnice z pojednávania 6. decembra 1996.

Okresný súd nariadil 17. februára 1997 termín pojednávania na 13. marec 1997. Na pojednávaní   13.   marca   1997   bolo   vykonané   ďalšie   dokazovanie   a pojednávanie   bolo uznesením odročené na neurčito s tým, že bude vykonaná ohliadka na mieste samom.

Opatrením predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr. 522/99 z 26. apríla 1999 bola predmetná   vec   pridelená   inej   zákonnej   sudkyni   z   dôvodu   dlhodobej   neprítomnosti pôvodného zákonného sudcu. Okresný súd vydal 11. mája 1999 pokyn na pripojenie výpisu z obchodného registra týkajúceho sa odporcu v 2. rade k posudzovanému spisu.

Okresný súd vyzval 17. mája 1999 právneho zástupcu odporcu v 2. rade, aby v lehote ôsmich   dní   oznámil   súdu   požadovanú   informáciu.   Právny   zástupca   odporcu   v 2.   rade doručil okresnému súdu 8. júna 1999 odpoveď na uvedený prípis. Okresný súd stanovil 17. februára 2000 termín pojednávania na 13. marec 2000. Na pojednávaní 13. marca 2000 bolo vykonané ďalšie dokazovanie a vyhlásený rozsudok č. k. 11 C 164/94-80, ktorým bol odporca   v 2.   rade   zaviazaný   uverejniť   v príslušnom   denníku   ospravedlňujúci   článok požadovaného znenia, uhradiť súdom určenú nemajetkovú ujmu v sume 20 000 Sk a trovy konania.

Právny zástupca odporcu v 2. rade doručil okresnému súdu 25. apríla 2000 odvolanie proti predmetnému rozsudku. Okresný súd vydal 9. mája 2000 pokyn na zaslanie výzvy, aby odporca   v 2.   rade   uhradil   súdny   poplatok   za   odvolanie   a zároveň   predložil   tri   odpisy odvolania. Okresný súd prípisom z 8. júna 2000 urgoval u odporcu v 2. rade predloženie požadovaných odpisov odvolania. Právny zástupca odporcu v 2. rade doručil požadované odpisy okresnému súdu 23. júna 2000.

Okresný súd vydal 29. júna 2000 pokyn na zaslanie odvolania sťažovateľovi, aby sa k nemu vyjadril, a 3. augusta 2000 bol spis predložený krajskému súdu. Krajský súd nariadil 14. septembra 2000 termín pojednávania na 24. október 2000. Na pojednávaní 24. októbra 2000 bolo po vypočutí účastníkov konania vyhlásené uznesenie č. k. 13 Co 1875/2000-97, ktorým krajský súd rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej uložil odporcovi v 2. rade ospravedlniť   sa   sťažovateľovi,   uhradiť   nemajetkovú   ujmu   v určenej   sume   20   000   Sk a nahradiť trovy konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Predmetné uznesenie bolo okresnému súdu doručené 3. novembra 2000.

Okresný súd vydal 6. novembra 2000 pokyn na doručenie uznesenia krajského súdu účastníkom konania a pripojenie výpisu z obchodného registra týkajúce sa odporcu v 2. rade k spisu. Vo výpise z obchodného registra okresného súdu z 9. novembra 2000 je v časti „Ďalšie   právne   skutočnosti“ uvedené,   že   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   47-24 K 23/99-172 z 26. júla 2000 bol na majetok odporcu v 2. rade vyhlásený konkurz.

Okresný   súd   vydal   5.   decembra   2000   pokyn   na   uloženie   spisu   do   archívu   na dlhodobú   lehotu   vzhľadom   na   prebiehajúci   konkurz.   Okresný   súd   vydal   22.   júna 2004 pokyn na zistenie stavu konkurzného konania sp. zn. 47-24 K 23/99 prebiehajúceho na krajskom súde. Krajský súd v prípise z 13. júla 2004 oznámil, že prieskumné pojednávanie sa uskutočnilo 1. júna 2004 a konkurz nie je skončený. Okresný súd vydal 28. júla 2004 pokyn na uloženie spisu do archívu na lehotu piatich mesiacov. Uvedeným záznamom spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným   rozhodnutím,   bez   ohľadu   na   to,   či   vyznie   v   prospech   alebo   neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99 a ďalšie).

Sťažovateľ využil právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie   konania pred   ústavným súdom,   a podal   sťažnosť   na prieťahy listom zo 14. októbra   2003.   Predseda   okresného   súdu   na   túto   sťažnosť   neodpovedal,   preto sťažovateľ opätovne podal sťažnosť na prieťahy aj 14. apríla 2004. Podpredseda okresného súdu vo svojej odpovedi z 21. júna 2004 uviedol, že sťažnosť je podaná nedôvodne, pretože na   majetok   odporcu   v 2.   rade   bol   26.   júla   2000   vyhlásený   konkurz   a konanie   bolo z uvedeného dôvodu prerušené.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   II.   ÚS   74/97,   I.   ÚS   70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že hoci predmetom sporu je žaloba týkajúca ochrany osobnosti, ktorá nepatrí k jednoduchým veciam   po   skutkovej   stránke,   napriek   tomu   ide   o vec,   ktorá   patrí   do   štandardnej rozhodovacej   agendy   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   navyše   v   tejto   súvislosti zdôrazňuje,   že   pokiaľ   posudzoval   predmetné   konanie   z hľadiska   zbytočných   prieťahov, práve   s   prihliadnutím   na   skutkovú   stránku   veci   posudzoval   len   obdobia   nečinnosti okresného súdu, keď neboli v určitých obdobiach vykonané žiadne úkony v predmetnej veci,   s ohľadom   na   skutočnosť,   že   v   konaniach   o   ochranu   osobnosti   často   dochádza k predĺženiu konaní kvôli skutkovej náročnosti sporov.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri podrobnom   preštudovaní   daného   spisu   nezistil   žiadne   okolnosti,   ktorými   by   sťažovateľ prispel k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu   uvedeného   základného   práva   podľa   ústavy, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie II. ÚS 3/00).

Ústavný súd zistil, že okresný súd bol nečinný od 9. februára 1995 do 14. novembra 1995 (9 mesiacov), od 4. januára 1996 do 17. októbra 1996 (9 mesiacov), od 13. marca 1997 do 26. apríla 1999 (25 mesiacov), od 8. júna 1999 do 17. februára 2000 (8 mesiacov) a od 9. novembra 2000 do 6. septembra 2004 (45,5 mesiacov). V uvedených obdobiach neboli okresným súdom vykonané žiadne úkony.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení z 10. novembra 2004 uviedol, že v dôsledku konkurzu   vyhláseného   na   majetok   odporcu   uznesením   č.   k.   47-24   K   23/99-172   je posudzovaný   spis   od   5.   decembra   2000   na   dlhodobej   lehote.   Ústavný   súd   napriek skutočnosti,   že   na   majetok   odporcu   v 2.   rade   bol   vyhlásený   konkurz,   posúdil   obdobie od 9. novembra   2000,   keď   okresný   súd   získal   aktuálny   výpis   z obchodného   registra, do 6. septembra 2004, keď bol spis zaslaný ústavnému súdu, ako zbytočný prieťah, pretože vzhľadom   na   povahu   sťažovateľom   uplatneného   práva   pred   okresným   súdom   je nepochybné, že jeho právo na ochranu osobnosti mohlo byť aspoň čiastočne naplnené.

V zmysle   ustanovenia   §   14   ods.   1   písm.   d)   zákona   č.   328/1991   Zb.   o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov „súdne a iné konania podľa osobitného predpisu, ktoré sa začali pred vyhlásením konkurzu, sa prerušujú, ak sa dotýkajú majetku patriaceho do podstaty alebo ak sa týkajú nárokov, ktoré majú byť z podstaty uspokojené“. Nároky sťažovateľa však v tomto konaní nie sú len majetkového charakteru, ale žiada aj uverejnenie ospravedlňujúceho článku v novinách.

Ústavný   súd   preto   zastáva   názor,   že   napriek   vyhlásenému   konkurzu   na   majetok odporcu   v   2.   rade   nebráni   okresnému   súdu   žiadna   prekážka,   aby   rozhodol   o   nároku sťažovateľa podľa ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zároveň je potrebné uviesť, že rozhodnutiu okresného súdu   podľa   ustanovení § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka bráni zákonná prekážka v konaní.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   výzvu   ústavného   súdu   vyjadril   stanoviskom z 10. novembra 2004 doručeným ústavnému súdu 19. novembra 2004. Vo svojom vyjadrení uviedol prehľad úkonov vykonaných v posudzovanej veci a vyjadril sa, že vplyv na dĺžku konania mala aj práceneschopnosť zákonného sudcu s prihliadnutím na skutkovú a právnu náročnosť sporu. Predseda okresného súdu ďalej vo svojej odpovedi uviedol: „Pokiaľ sa týka   aktuálneho   stavu   konania,   spis   sa   t.   č.   nachádza   na   dlhodobej   lehote   z dôvodu vyhlásenia konkurzu na odporcu.“

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku postup okresného súdu v predmetnej veci vyhodnotil ako konanie, v ktorom došlo k   zbytočným   prieťahom   zo   strany   okresného   súdu   v   celkovej   dĺžke   96,5   mesiacov (t. j. v obdobiach od 9. februára 1995 do 14. novembra 1995 - 9 mesiacov, od 4. januára 1996   do   17.   októbra   1996   –   9   mesiacov,   od   13.   marca   1997   do   26.   apríla   1999   -   25 mesiacov, od 8. júna 1999 do 17. februára 2000 - 8 mesiacov a od 9. novembra 2000 do 6. septembra 2004 - 45,5 mesiacov).

Základné   právo   zaručené   čl.   48   ods.   2   ústavy   sa   realizuje   takým   konaním všeobecných súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

IV.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

V konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   vidí   ústavný   súd   nemajetkovú   ujmu sťažovateľa   najmä   v   okolnosti,   keď   po   uplynutí   obdobia   viac   ako   desiatich   rokov   od podania   trvá   neistota   sťažovateľa v oblasti   ochrany jeho osobnosti,   pričom   ústavný súd s prihliadnutím   na   zbytočné   prieťahy   v posudzovanom   konaní   považoval   za   primerané finančné   zadosťučinenie   sumu   40   000   Sk   a   vo   zvyšnej   časti   žiadosť   sťažovateľa o primerané finančné zadosťučinenie zamietol.

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľa bolo porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

S prihliadnutím na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2004,   ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   13   602   Sk,   preto   ústavný   súd   priznal náhradu   trov   za   dva   úkony   právnej   pomoci,   každý   v   hodnote   4   534   Sk.   Ústavný   súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   19   ods.   3   vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. 136 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 9 340 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnej zástupkyni sťažovateľa okresný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2004