znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 198/03-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť S. K., toho času v Ú. na v. t. o. s. v K., ktorou namietal porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach v súvislosti s vybavením jeho podania zo 4. marca 2003 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kv 89/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2003 doručená sťažnosť S. K., toho času v Ú. na v. t. o. s. v K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, 2 a 3,   čl.   48   ods.   2   a   čl.   49   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) v súvislosti s vybavením jeho   podania   zo   4. marca   2003   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Kv   89/02.   Uvedenú sťažnosť   z 3.   júna   2003   doplnil   sťažovateľ   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   ďalším podaním z 13. augusta 2003.

Sťažovateľ uviedol, že 2. apríla 2003 podal podľa § 158 Trestného poriadku trestné oznámenie (podanie zo 4. marca 2003, ako to vyplýva z príloh predložených sťažovateľom) o spáchaní   trestného   činu   zneužitia   právomoci   verejného   činiteľa   podľa   §   158   ods.   1 písm. a)   a c)   Trestného   zákona   vyšetrovateľom   Krajského   úradu   justičnej   polície Policajného zboru v Košiciach JUDr. P. H. Vyšetrovateľ sa mal dopustiť trestného činu tým, že uznesením sp. zn. ČVS: KÚV–72/OVVK–2002 z 12. decembra 2002 začal proti sťažovateľovi   ako   obvinenému   trestné   stíhanie   pre   trestné   činy   podľa   §   185a a § 171 Trestného zákona. Podľa sťažovateľa bol jeho postup v rozpore s § 160 ods. 3 Trestného   poriadku,   pretože   uznesenie   o vznesení   obvinenia   nezodpovedalo   zákonom predpísaným náležitostiam v zmysle § 163 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého musí obsahovať   opis   vyšetrovaného   skutku   s uvedením   miesta   činu,   času,   prípadne   iných okolností, za akých k nemu došlo. Skutkové okolnosti, za ktorých malo dôjsť k trestným činom, z ktorých bol obvinený, podľa sťažovateľa „neboli doložené“. Sťažovateľ namietal, že   mu   bolo   upreté   právo   na   odklad   prvého   výsluchu   za   účelom   prípravy   obhajoby, ako aj ďalšie procesné pochybenia vyšetrovateľa (napr. spojenie trestnej veci sťažovateľa na spoločné konanie s trestnou vecou iných obvinených), ktorý podľa jeho názoru konal v rozpore so zákonom a naplnil tak skutkovú podstatu trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa.

Trestné   oznámenie   adresoval   sťažovateľ   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej republiky – Úradu špeciálneho prokurátora (ďalej len „generálna prokuratúra“). Generálna prokuratúra listom č. k. VII GPt 21/03 – 62 z 11. apríla 2003 sťažovateľovi oznámila, že   jeho   podanie   označené   ako „trestné   oznámenie   na   vyšetrovateľa   KÚJP   PZ   Košice mjr.   P.   H.“ odstúpila   na   priame   vybavenie   krajskej   prokuratúre   ako „podnet na preskúmanie dôvodnosti Vášho trestného stíhania a návrh na vylúčenie Vašej veci“. V uvedenom   liste   okrem   iného   taktiež   uviedla: „Vaše   podanie   ako   trestné   oznámenie by   muselo   byť   v zmysle   §   159   ods.   1   písm.   e)   Trestného   poriadku   odmietnuté,   keďže realizáciou trestného stíhania podľa § 160 ods. 1 a § 161 ods. 3 Trestného poriadku sa vyšetrovateľ   nemôže   dopustiť   trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa podľa § 158 Tr. zák.

Vybavenie Vášho podnetu na Krajskej prokuratúre Košice je pre Vás výhodnejšie ako strohé odmietnutie trestného oznámenia.“

Podaním zo 16. apríla 2003 adresovaným krajskej prokuratúre sťažovateľ oznámil, že   trvá   na   podaní   trestného   oznámenia.   Žiadal,   aby   krajská   prokuratúra „v   súlade s ustanovením § 2 ods. 3 Tr. por. začala konať v predmetnej veci“. Zároveň žiadal, aby sa vo veci v zmysle § 168 Trestného poriadku viedlo skrátené vyšetrovanie a aby mu bolo umožnené „priamo z trestného spisu predložiť dôkazy o tom, že mjr. P. H. konal v rozpore so zákonom a dopustil sa trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a Tr. zák.“

Prokurátor   krajskej   prokuratúry   listom   sp.   zn.   1   Kv   89/02   z   28.   apríla   2003 sťažovateľovi oznámil: „V označenej veci na základe Vašich oznámení z 2. 4. 2003 a 16. 4. 2003 adresované Generálnej prokuratúre SR Bratislava som podľa § 167 Tr. poriadku preskúmal   postup   vyšetrovateľa   Krajského   úradu   justičnej   polície   PZ   Košice JUDr.   mjr.   P.   H.,   pričom   som   porušenie   zákona   nezistil.   Okrem   iného   jeho   postup   je nepriamo potvrdený aj viacerými rozhodnutiami Okresného súdu Košice I a Krajského súdu v Košiciach.“

Sťažovateľ namietal postup krajskej prokuratúry podaním z 2. mája 2003, v ktorom trval na začatí trestného stíhania proti vyšetrovateľovi Krajského úradu justičnej polície Policajného   zboru   v Košiciach.   Prokurátor   krajskej   prokuratúry   sťažovateľovi   listom sp.   zn.   1   Kv   89/02   z 12. mája   2003   oznámil,   že   jeho   podanie   z   2.   mája   2003   pripája k vyšetrovaciemu spisu ako súčasť sťažovateľovej výpovede.

V konaní pred ústavným súdom sťažovateľ namietal, že postup krajskej prokuratúry predstavuje zásah do jeho základných práv.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd „potvrdil, že sú porušované moje práva a nariadil KP – Košice aby začala trestné stíhanie mjr.   JUDr.   P.   H.   a JUDr.   G.   H.   tak,   ako   im   to   ukladá   zákon   v   §   2 ods. 3 Trestného poriadku a príkaz GP – SR Úrad špeciálneho prokurátora sp. zn. VII GPt 21/03 – 62 zo dňa 11. 04. 2003.“

Sťažovateľ   taktiež   žiadal,   aby   ústavný   súd „zakázal   pokračovať   OČTK vo   vyšetrovaní   mojej   osoby,   ktoré   pokračuje   aj   napriek   tomu,   že   som   podal   trestné oznámenie (...) čím je porušované naďalej moje právo, ktoré mi zaručuje čl. 17 ods. 1, 2 Ústavy SR“.

V podaní z 13. augusta 2003 požiadal sťažovateľ o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 ústavy). Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného   štátneho orgánu   či   orgánu   verejnej správy   alebo nesprávnym úradným   postupom (čl. 46 ods. 3 ústavy).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. (...)

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok (čl. 17 ods. 2 ústavy).

Podľa čl. 13 Dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Sťažovateľ   namietal   v konaní   pred   ústavným   súdom   porušenie   označených   práv postupom   krajskej   prokuratúry   (sp.   zn.   1   Kv   89/02)   pri   vybavovaní   jeho   trestného oznámenia, pretože nezačala trestné stíhanie proti vyšetrovateľovi Krajského úradu justičnej polície   Policajného   zboru   v Košiciach,   ako   sa   sťažovateľ   domáhal,   ale   na   základe oznámených   skutočností   prešetrila   postup   vyšetrovateľa   v trestnej   veci   sťažovateľa v zmysle § 167 Trestného poriadku (so záverom, že postup vyšetrovateľa bol v súlade so zákonom).

Sťažovateľ sa však domnieva, že vyšetrovateľ sa svojím postupom v trestnej veci, v ktorej   je   sťažovateľ   stíhaný   ako   obvinený   (ČVS:   KÚV–72/OVVK–2002),   dopustil trestného   činu   zneužitia   právomoci   verejného   činiteľa   podľa   §   158   Trestného   zákona. Na   základe   jeho   trestného   oznámenia   malo   byť   začaté   trestné   stíhanie   vyšetrovateľa a zastavené jeho trestné stíhanie. Pokračovaním trestného stíhania sťažovateľa majú byť porušované jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy.

Základnou a nevyhnutnou podmienkou práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1), ktoré je ústavnou bázou aj pre práva garantované v čl. 46 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy,   je   existencia   namietaného   práva   (v   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky), ktorého ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha na súde alebo inom orgáne verejnej moci.

Z ustanovení Trestného poriadku však nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného stíhania.

Aj keď podľa § 2 ods. 3 Trestného poriadku je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, ako správne uviedol sťažovateľ (výnimky sú prípustné len podľa zákona alebo vyhlásenej medzinárodnej zmluvy), posúdenie otázky, či sú splnené zákonné podmienky pre začatie trestného stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností uvedených   v trestnom   oznámení   alebo   skutočností   zistených   preverením   trestného oznámenia),   je   plne   v právomoci   orgánov   činných   v trestnom   konaní   (policajný   orgán, vyšetrovateľ, prokurátor). Osobe, ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká procesné právo na začatie trestného stíhania.

Takéto právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhej hlavy ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02).

Podanie   trestného   oznámenia   sťažovateľom,   ktorý   sa   domnieva,   že   zo   strany vyšetrovateľa   v jeho trestnej   veci   došlo   k spáchaniu   trestného   činu   zneužitia   právomoci verejného činiteľa, nie je ani zákonným dôvodom na zastavenie trestného stíhania v trestnej veci,   v ktorej   je sťažovateľ   stíhaný   ako   obvinený.   Sťažovateľom   označeným   spôsobom preto nemohlo dôjsť k zásahu do jeho základných   práv zaručených v čl. 17 ods.   1 a 2 ústavy.

Rovnako   nemôže   v uvedenom   prípade   existovať   príčinná   súvislosť   medzi sťažovateľom   označeným   postupom   krajskej   prokuratúry   a ním   namietaným   porušením čl. 49   ústavy   ústavne   zakotvujúceho   zásadu   zákonnosti   ako   jednu   zo   základných   zásad Trestného práva, podľa ktorej musia byť trestné činy a trestné sankcie presne vymedzené v zákone.

Pri   posúdení   sťažovateľom   namietaného   porušenia   čl.   13   Dohovoru   ústavný   súd prihliadal   na skutočnosť,   že   predpokladom   aplikovateľnosti   označeného   ustanovenia Dohovoru je možnosť porušenia konkrétneho práva alebo slobody sťažovateľa priznaných mu Dohovorom. Sťažovateľ v sťažnosti nenamietal porušenie žiadneho práva alebo slobody podľa Dohovoru a zo záverov predbežného prerokovania sťažnosti ohľadne namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2; čl. 46 ods. 1, 2 a 3; čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 49 ústavy   vyplýva aj nemožnosť porušenia obdobných   práv sťažovateľa priznaných   Dohovorom.   Porušenie   čl.   13   Dohovoru   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   preto v danom prípade neprichádza do úvahy.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne z iných   dôvodov   (I.   ÚS   66/98).   Inými slovami,   ak sťažovateľ   namietne   také   porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (primerane II. ÚS 70/99).

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť. Z tohto dôvodu sa už bližšie nezaoberal žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, pretože rozhodovanie o nej sa stalo bezpredmetným.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2003