znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 198/02-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 11.   decembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť M. U.,   bytom K.,   zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H., Advokátska kancelária, B. B., vo veci porušenia základného práva na slobodnú voľbu povolania podľa čl. 35 ods. 1 a základného práva na ochranu proti   svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím ministra vnútra Slovenskej republiky   č.   KM-6/PK/2002   z 12.   februára   2002,   ktorým   potvrdil   svoj   personálny rozkaz č. 461 z 5. decembra 2001, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. U.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci na prerokovanie veci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 5.   novembra   2002   doručená   sťažnosť   M.   U.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H., Advokátska kancelária, B. B., označená ako „Ústavná sťažnosť“. Sťažovateľ ňou namietal porušenie základného práva na slobodnú voľbu   povolania   podľa   čl.   35   ods.   1   a základného   práva   na   ochranu   proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 písm.   b)   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozhodnutím   ministra vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister   vnútra“)   č.   KM-6/PK/2002 z 12. februára 2002, ktorým potvrdil svoj personálny rozkaz č. 461 z 5. decembra 2001.

Predmetným   rozhodnutím   ministra   vnútra   bol   sťažovateľ   prepustený   zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa ustanovenia § 192 ods.   1 písm.   e)   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   o štátnej   službe   príslušníkov   Policajného   zboru, Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   Slovenskej republiky   a Železničnej   polície   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č.   73/1998   Z.   z.“),   t.   j.   z dôvodu,   že   „porušil   služobnú   prísahu   alebo   služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby“.

Z obsahu   sťažnosti   a pripojeného   spisového   materiálu   ústavný   súd   zistil,   že dôvodom na prepustenie sťažovateľa bolo, že 5. júla 2001 na Obvodnom oddelení Policajného zboru v Jelšave a 6. júla 2001 na Obvodnom oddelení Policajného zboru v Revúcej   pri   dokumentácii   prípadu   napadnutia   rodiny   H.   v   M.   sa   dopustil protiprávneho konania voči predvedeným osobám.

Žalobu   sťažovateľa   proti   Ministerstvu   vnútra   Slovenskej   republiky o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   ministra   vnútra   č.   k.   KM-6/PK-2002 z 12.   februára   2002   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) zamietol,   lebo   „dospel   k záveru,   že   žaloba   nie   je   dôvodná“.   Najvyšší   súd   sa   po oboznámení „s obsahom spisu stotožnil so stanoviskom žalovaného, že žalobca svojím konaním porušil služobnú prísahu (§ 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z.) a služobné povinnosti policajta (§ 48 ods. 3 písm. a), b), g), h) citovaného zákona) zvlášť hrubým spôsobom. Za tejto dôkaznej situácie bolo potrebné kvalifikovať jeho konanie ako obzvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a disciplíny podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z.“

Tvrdenie sťažovateľa o vydaní rozhodnutia ministra vnútra o jeho prepustení zo služobného pomeru až po uplynutí zákonom č. 73/1998 Z. z. stanovenej dvojmesačnej lehoty, ako aj tvrdenie, že v jeho veci ešte nebolo skončené trestné konanie a nebol právoplatne odsúdený za konanie, ku ktorému došlo v dňoch 5. a 6. júla 2001, teda že rozhodnutie o jeho prepustení zo služobného pomeru bolo predčasné, najvyšší súd v odôvodnení svojho vyššie citovaného rozsudku s odvolaním sa na existujúcu právnu úpravu   a zistený   skutkový   stav   zamietol.   Najvyšší   súd   konštatoval,   že:   „Keďže v správnom konaní bol aj podľa názoru súdu zistený skutkový stav v dostatočnom rozsahu   pre   vyvodenie   záveru,   že   žalobca   sa   dopustil   zvlášť   hrubého   porušenia služobnej prísahy a služobných povinností, pre ktoré jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu štátnej služby, žalovaný rozhodol v súlade so zákonom, keď prepustil žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru.“

Podstatou odôvodnenia namietaného porušenia vyššie uvedených základných práv sťažovateľa sú jeho tvrdenia o „predčasnosti“ rozhodnutia o jeho prepustení zo služobného pomeru a o nedodržaní zákonom o štátnej službe ustanovenej lehoty na vydanie   takéhoto   rozhodnutia   (§   192   ods.   3),   teda   tvrdenia,   ktoré   boli   vyššie citovaným rozsudkom najvyššieho súdu vyvrátené.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný   súd jeho „ústavnú   sťažnosť   prijal na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

„Rozhodnutím Ministra vnútra SR č. p. KM-6/PK/2002 z 12. 2. 2002, ktorým podľa § 243 ods. 3) zák. č. 73/1998 Z. z. potvrdil svoj personálny rozkaz č. 461 z 5.   decembra   2001   o prepustení   sťažovateľa   zo   služobného   pomeru   príslušníka Policajného   zboru   SR   podľa   §   192   ods.   1   písm.   e)   zák.   č.   73/1998   Z.   z.   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na slobodnú voľbu povolania podľa čl. 35 ods. 1 a zásahu do práva sťažovateľa na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

Rozhodnutie   Ministra   vnútra SR č.   p.   KM-6/PK/2002   z 12.   2.   2002   a jemu predchádzajúci personálny rozkaz č. 461 z 5. 12. 2001 sa zrušujú.

Ministerstvo vnútra SR je povinné nahradiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) každý   návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, alebo návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že minister vnútra napadnutým rozhodnutím porušil jeho základné právo na slobodnú voľbu povolania zaručené čl. 35 ods.   1   a zasiahol   do   jeho   práva   na   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní zaručeného čl. 36 písm. b) ústavy.

Podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   slobodnú   voľbu   povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa   ustanovenia   ods.   2   citovaného   článku   ústavy   zákon   môže   ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností.

Kvalifikačné   predpoklady   a podmienky   prijatia   a samotného   výkonu   funkcie (napr.   bezúhonnosť,   spoľahlivosť,   pozitívne   služobné   hodnotenie,   dodržiavanie služobnej prísahy   a služobných   povinností,   psychická   a fyzická   spôsobilosť a pod.) príslušníkov   Policajného   zboru,   ako   aj   dôsledky   nespĺňania   týchto   predpokladov a porušovania podmienok (napr. neprijatie do štátnej služby, prevedenie a preloženie na   inú   funkciu,   dočasné   pozbavenie   výkonu   štátnej   služby,   skončenie   služobného pomeru) ustanovuje zákon č. 73/1998 Z. z. Citovaný zákon upravuje aj konanie vo veciach služobného pomeru (prvostupňové a odvolacie), ako aj podmienky obnovy konania a preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania (objektívna lehota na podanie návrhu je trojročná od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia).

Podľa   ustanovenia   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych a trestnoprávnych   veciach;   súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť   rozhodnutí   orgánov verejnej   správy   a zákonnosť   rozhodnutí,   opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“) v občianskom súdnom   konaní   súdy   prejednávajú   a rozhodujú   veci,   ktoré   vyplývajú z občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných,   družstevných,   ako   aj   z obchodných vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. tento zákon upravuje štátnu službu príslušníkov Policajného zboru...; podľa ods. 2 tohto ustanovenia tento zákon upravuje aj právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a skončením štátnej služby príslušníkov Policajného zboru...

Podľa ustanovenia § 248 citovaného zákona policajt môže podať na súde návrh na preskúmanie právoplatného rozhodnutia vydaného nadriadeným.

Občiansky   súdny   poriadok   upravuje   preskúmavanie   zákonnosti   rozhodnutí orgánov verejnej správy v rámci piatej časti - Správne súdnictvo, a to na základe žalôb (druhá hlava) alebo opravných prostriedkov (tretia hlava).

Podľa ustanovenia § 247 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku predpokladom preskúmavania zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy všeobecným súdom je nadobudnutie právoplatnosti takýchto rozhodnutí.

Z už vyššie citovaného čl. 127 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať   o porušení   základných   práv   alebo   slobôd   je   daná   iba   subsidiárne v prípade, ak o tom nerozhoduje iný súd.

Z vyššie citovaných ustanovení ústavy, zákona č. 73/1998 Z. z. a Občianskeho súdneho poriadku jednoznačne vyplýva, že skončenie služobného pomeru príslušníka Policajného   zboru   patrí   medzi   pracovné   veci,   o ktorých   rozhodujú   najprv   orgány určené   zákonom   č.   73/1998   Z.   z.   a následne   v rámci   preskúmavacieho   konania všeobecné súdy.

Nie   je   teda   v právomoci   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu   základným právam   a slobodám   fyzických   osôb   vo   veciach,   ktoré   patria   do   rozhodovacej právomoci všeobecných súdov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľovi   bola   poskytnutá   dostatočná ochrana jeho základným právam a slobodám v konaní pred najvyšším súdom, ktorého rozhodnutie   podľa   názoru   ústavného   súdu   nie   je   arbitrárne   a samotný   neúspech v konaní pred všeobecným súdom nemožno považovať za dôvod na domáhanie sa ochrany v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil právny názor, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   37/95,   II.   ÚS   58/98,   I.   ÚS   5/00,   I.   ÚS   17/01, I. ÚS 13/00, III. ÚS 139/02).

Nad   rámec   vyššie   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje   na   zjavnú neopodstatnenosť podanej sťažnosti (vzhľadom na namietané porušenie v sťažnosti označených   základných   práv),   ako   aj   na   uplynutie   lehoty   na   podanie   sťažnosti (rozhodnutie ministra vnútra podľa zistenia najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 6. decembra 2001).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2002