SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 197/2016-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Mariánom Ďurinom, advokátska kancelária, Sibírska 1608/4, Bratislava,vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súduv Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sd 57/2013 a postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky v konaní sp. zn. 1 So 69/2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranuzaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sd 57/2013 a postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní sp. zn. 1 So 69/2014.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa obrátil na krajský súds návrhom podľa tretej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadokv znení neskorších predpisov (ďalej len,,Občiansky súdny poriadok“) podanýmproti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredia Bratislava, 29. augusta č. 810, Bratislava̶(ďalej len „odporkyňa“), č. 521 019 1280 0 zo 17. júna 2013.
Rozsudkom č. k. 4 Sd 57/2013-38 z 13. marca 2014 krajský súd napadnutérozhodnutie odporkyne potvrdil.
Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom č. k. 1 So 69/2014-102z 29. septembra 2015 prvostupňový rozsudok krajského súdu potvrdil. Rozsudoknajvyššieho súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 12. novembra 2015.
Následne najvyšší súd opravným uznesením z 15. decembra 2015 vo veci sp. zn.1 So 69/2014 rozhodol, že opravuje záhlavie rozsudku z 29. septembra 2015, a to v častio právnom zástupcovi sťažovateľa (nesprávne uvedený ⬛⬛⬛⬛ namiesto ⬛⬛⬛⬛ ).
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ na podklade relevantnýchprávnych noriem regulujúcich výsluhový dôchodok kritizuje rozhodnutie odporkyne,ktoré preskúmaval krajský súd a najvyšší súd. Tvrdí, že„odporkyňa... nesprávne a protiprávne vyhodnotila celkovú dobu zamestnania sťažovateľa, ako aj doby zamestnania v I. kategórie funkcií, čo ho vážnym spôsobom diskriminuje a poškodzuje“.
Vo vzťahu ku krajskému súdu má sťažovateľ„... výhrady s priebehom predmetného súdneho konania... Až právoplatným rozhodnutím súdu sa totiž vytvára právna istota občanov, a nie nejasným postojom, či nevysvetliteľnou činnosťou a postupom..., alebo len predstieraným konaním, pretože rozhodnutie bolo vydané od stola, bez účasti strán. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2., nestačí, aby štátny orgán takto vec len prerokoval a sporadicky požadoval od sťažovateľa iba banality. Sťažovateľ tvrdí, že bol porušený čl. 6 ods. 1., Európskeho dohovoru..., pretože mu bolo bránené v uplatnení jeho práva na spravodlivý proces.“.
Rekapitulujúc podstatu princípu rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivésúdne konanie sťažovateľ tvrdí, že„mu bola odňatá možnosť konať tým, že vo veci prebehlo na Najvyššom súde SR pojednávanie bez jeho účasti i keď k uvedenému postupu neboli splnené zákonné podmienky v zmysle § 101 ods. 2 OSP, čím súd neumožnil sťažovateľovi zúčastniť sa vykonania dokazovania a vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom“.Dodáva, že„na základe zásady kontradiktórnosti, by rozhodnutie Krajského súdu v Prešove malo vychádzať predovšetkým z výsledkov konfrontácie strán v súdnom spore, z ktorých každá strana musí mať možnosť vyjadriť sa k požiadavkám a tvrdeniam druhej strany a právo na to, aby sa vypočuli jej argumenty. Toto sa však nestalo.“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej o jeho sťažnosti takto rozhodol:„1/ Krajský súd v Prešove v konaní vedeného na Krajskom súde v Prešove, pod sp. zn.: 4Sd/57/2013, a Najvyšší súd SR, v konaní vedeného na Najvyššom súde SR, pod sp. zn.: 1So/69/2014 porušili právo sťažovateľa:
, ⬛⬛⬛⬛, upravené v čl. 48, ods. 2., Ústavy SR a v čl. 6, ods. 1., Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na súdnu ochranu.
2/ Ústavný súd SR zrušuje rozsudky Krajského súdu v Prešove čís. k.: 4Sd/57/2013 zo dňa 13.03.2014, rozsudok NS SR čís. k.: 1So/69/2014 zo dňa 29.09.2015 zároveň vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3/ Ústavný súd Sr priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 5 000.- €, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4/ Najvyšší súd SR je povinný nahradiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia (v zmysle § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov) trovy právneho zastúpenia v zmysle vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb sumu 303,16 € na bežný účet advokáta JUDr. Mariána ĎURINU...“Najvyšší súd doručil 6. apríla 2016 ústavnému súdu na základe jeho žiadostifotokópiu opravného uznesenia z 15. decembra 2015 vo veci sp. zn. 1 So 69/2014.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
1. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania.
Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa vzťahuje zvlášť na návrhvýroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit sťažnosti). Ústavný súd teda môžerozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahuk tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Text uvedený mimo petitupokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09,I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011).
Ústavný súd konštatuje, že čl. 48 ods. 2 ústavy zakotvuje viacero čiastkových(dominantne procesných) práv účastníka konania pred orgánom verejnej moci, ktoré súsúčasťou základného práva na súdnu ochranu v koncepčnom poňatí siedmeho oddieludruhej hlavy ústavy. Súčasne už ústavný súd mnohokrát judikoval, že základné právona súdnu ochranu spolu s jeho relatívne samostatnými čiastkovými procesnými právamiobsahuje obdobné záruky ako tie, ktoré plynú z čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda z právana spravodlivé súdne konanie (napr. II. ÚS 27/07). Z uvedeného dôvodu v týchto právachnemožno vidieť podstatnú odlišnosť (napr. IV. ÚS 195/07).
V návrhu na rozhodnutie vo veci samej na strane 13 sťažnosti sťažovateľ navrhujevysloviť porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru. Obe tieto práva slovne popisuje ako práva„na súdnu ochranu“, pričomnekonkretizuje, ktoré čiastkové právo malo byť v jeho prípade porušené.
Keďže ústavný súd nemôže dopĺňať petit sťažnosti, ustálil predmet konania tak, akoto je uvedené v záhlaví tohto uznesenia. Vychádzal pritom z uvedenej povahy základnýchpráv inkorporovaných v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj z popísaného vzťahu základného právana súdnu ochranu s právom na spravodlivé súdne konanie zaručeným dohovorom.V neposlednom rade prihliadol aj na závery, ku ktorým dospel pri predbežnom prerokovanísťažovateľovej sťažnosti a ktoré sú formálne stelesnené vo výroku tohto uznesenia.
2. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2.1 Pokiaľ ide o časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označenýchpráv postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 4 Sd 57/2013, ústavný súd dospel k záveru,že nemá právomoc meritórne sa ňou zaoberať.
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd stabilne odvodzuje dôslednéuplatňovanie princípu subsidiarity jeho právomoci. Ústavný súd podľa tohto princípu môžeposkytovať ochranu základným právam alebo slobodám, alebo ľudským právama základným slobodám vyplývajúcim z medzinárodnej zmluvy, len ak ochranu týmtoprávam a slobodám neposkytuje „iný súd“. V opačnom prípade je v kompetencii „iného“súdu poskytnúť požadovaný ochranu.
Krajský súd rozhodol v konaní podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdnehoporiadku ako súd prvého stupňa, a to potvrdzujúcim rozsudkom, proti ktorému jepodľa § 250s Občianskeho súdneho poriadku prípustné odvolanie. Právo podať odvolaniesťažovateľ využil, a tak ochranu jeho základným právam i právam zaručeným dohovoromposkytoval najvyšší súd v odvolacom konaní.
Ústavný súd vzhľadom na popísaný princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavynemá dostatok právomoci na prejednanie a rozhodnutie sťažovateľovej sťažnosti v tejtočasti, preto je potrebné ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.
2.2 Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie označenýchpráv postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 So 69/2014,ústavný súd odkazuje na § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosťmožno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatreniaalebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počítaodo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutiesťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípadepodania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnomsúde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
Sťažovateľovi bol rozsudok najvyššieho súdu č. k. 1 So 69/2014-102 z 29. septembra2015 doručený 12. novembra 2015, keď nadobudol aj právoplatnosť. Sťažnosť sťažovateľabola ústavnému súdu doručená 25. februára 2016, pričom na poštovú prepravu bola podaná23. februára 2016, teda zjavne po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.
Na závere o oneskorenosti podanej sťažnosti v časti týkajúcej sa postupu najvyššiehosúdu nič nemení ani tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého„lehota na podanie sťažnosti je v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde... dodržaná. Opravné uznesenie Najvyššieho súdu... bolo doručené až 14.01.2016.“. Oprava meritórneho rozsudku najvyššieho súdu sanijako nedotýkala jeho výrokov ani odôvodnenia, preto nebola spôsobilá mať vplyvna plynutie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Korekcia zrejmého omylu,ktorého sa najvyšší súd dopustil v záhlaví jeho rozsudku (nesprávne označenie právnehozástupcu sťažovateľa), nepriniesla sťažovateľovi žiadne nové informácie o akýchkoľvekzásahoch do jeho základných práv a slobôd. Podstatné z hľadiska plynutia lehoty na podaniesťažnosti teda zostalo doručenie meritórneho rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľovi12. novembra 2015, kedy sa o zásahu do svojho označeného základného práva na súdnuochranu a práva na spravodlivé súdne konanie postupom najvyššieho súdu mohol najneskôrdozvedieť.
V tejto časti je preto sťažnosť podaná zjavne oneskorene a ako takú je potrebné jupodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.
3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať saďalšími návrhmi sťažovateľa (zrušenie rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu,finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania), keďže rozhodovanie o nich je viazanéna vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2016