znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 197/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MONTAURO, s. r. o., Mlynská 13, Brno,   Česká   republika,   zastúpenej   spoločnosťou Advokátska   kancelária   ŠKODLER & PARTNERS,   s.   r.   o., Dobšinského   12,   Bratislava,   v mene   ktorej   koná   advokát JUDr. Ondrej Škodler, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob/378/2012 z 31. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločností MONTAURO, s. r. o.,   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 11. februára 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MONTAURO, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob/378/2012 z 31. októbra 2012 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že „ Uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave, č. k. 3 Cob/378/2012-49 zo dňa 31. 10. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom jeho doručenia 05. 12. 2012, ktorým Krajský súd v Bratislave na základe odvolania sťažovateľa potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 26 Cb/200/2011 zo dňa 23. 07. 2012, ktorým   súd   prvého   stupňa   rozhodol   o   nevrátení   súdneho   poplatku   za   podanie   návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu“, bolo sťažovateľke zasiahnuté do jej „Ústavou Slovenskej republiky garantovaných základných ľudských práv“.

Sťažovateľka   ďalej   poukázala   na   to,   že „prostredníctvom   právneho   zástupcu podaním zo dňa 10. 09. 2013“ podala „podnet Generálnemu prokurátori SR na podanie mimoriadneho dovolania proti predmetnému uzneseniu Krajského súdu v Bratislave pre porušenie zákona, keďže uvedené rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Krajská prokuratúra Bratislava podnet odložila. Následne po opakovanom podnete podnet   odložila   aj   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky.   Oznámenie   o   odložení opakovaného   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   bolo   právnemu   zástupcovi doručené dňa 04. 12. 2013.“.

Po   vyčerpaní   všetkých   procesných   prostriedkov   nápravy   a   dôvodov   uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že namietaným uznesením krajského súdu v jej veci došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Okrem toho žiada, aby ústavný súd zrušil namietané uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal jej aj náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Skúmal pritom, či spĺňa všeobecné a osobitné náležitosti a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich označených práv podľa ústavy a dohovoru namietaným uznesením krajského súdu, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 26 Cb/200/2011 z 23. júla 2012 „o nevrátení súdneho poplatku za podanie návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu“ sťažovateľke v sume 2 305 €.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu,   ktorým   malo   byť   spôsobené   namietané   porušenie   základného   práva. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľky týkajúca sa rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 3 Cob/378/2012 z 31. októbra 2012 je podaná oneskorene.

Sťažovateľka   v sťažnosti   sama   uvádza,   že   namietané   uznesenie   krajského   súdu nadobudlo právoplatnosť „05. 12. 2012“ a sťažnosť sťažovateľky bola doručená ústavnému súdu až 11. februára 2014, teda po lehote ustanovenej zákonom o ústavnom súde.

Ústavný   súd   k tomu   poznamenáva,   že   lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy nemohla byť v okolnostiach prípadu zachovaná vtedy, ak by jej plynutie začalo až dňom   doručenia   oznámenia   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky z 29. novembra 2013   o odložení   jej   podnetu   na podanie   mimoriadneho   dovolania   (t.   j. od 5. decembra   2013).   Samotné   podanie   podnetu   generálnemu prokurátorovi   Slovenskej republiky nie je totiž účinným právnym prostriedkom, ktorý Slovenská republika poskytuje každej osobe na ochranu jej základných práv alebo slobôd. Takýto podnet nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľka v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinná vyčerpať na ochranu svojich   základných   práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti   ústavnému   súdu,   a   podnet   na   podanie   sťažnosti   pre porušenie   zákona   nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv (obdobne m. m. III. ÚS 163/2013 a tam citovaná judikatúra).

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   ako   podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2014