znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 197/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Kežmarok č. k. 3 C 32/11-153 z 22. júna 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 25. mája 2012 v konaní sp. zn. 4 Co 115/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2013 doručená   sťažnosť   M.   Č.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej namieta   porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Kežmarok   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 3 C   32/11-153   z 22.   júna   2011   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len „krajský súd“) z 25. mája 2012 v konaní sp. zn. 4 Co 115/2011.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalovaný v 2.   rade   v konaní o negatórnej   žalobe mesta   S.   vedenom   okresným   súdom   pod sp.   zn. 3 C 32/11.   Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   3   C   32/11-153   z 22.   júna   2011   rozhodol,   že žalovaní v 1. až vo 4. rade nie sú podielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností, konanie   vo   veci   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   zastavil   a žalovaným   uložil povinnosť uhradiť spoločne a nerozdielne žalobcovi náhradu trov konania.

Na základe   odvolania   všetkých   žalovaných   krajský   súd   v konaní sp. zn. 4 Co 115/2011 rozsudkom z 25. mája 2012 prvostupňový rozsudok v napadnutých výrokoch potvrdil.

Podľa sťažovateľa „rozhodnutiami súdov bolo porušené moje ústavné právo vlastniť majetok. Súdy rozhodli, že mojim právnym predchodcom zaniklo vlastnícke právo k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam ich opustením. Mám za to, že súdy sa správne nevysporiadali s právnym   úkonom   opustenia   nehnuteľností,   nesprávne   vyhodnotili   okolnosti   prípadu a nevzali do úvahy charakter doby a režimu (päťdesiate roky dvadsiateho storočia). Súdy pri vyslovovaní záveru, že k zániku vlastníckeho práva mojich právnych predchodcov došlo na základe opustenia, t. j. derelikcie sa opreli len o odsek 1 §132 zákona č. 141/1950 Sb., tzv. Stredný Občiansky zákonník, ktoré ako jeden zo spôsobov zániku vlastníckeho práva označuje skutočnosť, že sa vlastník vzdá vlastníctva k svojej veci. Avšak ustanovenie toho istého §132 uvádza výnimky, vlastníctva ku ktorým veciam sa nemožno vzdať, čiže k nim nemôže   dôjsť   k zániku   vlastníckeho   práva   ich   opustením.   Uvedené   ustanovenie nepripúšťalo, aby sa vlastník mohol vzdať vlastníctva k veciam, ktoré podľa osobitných predpisov nebolo možné voľne scudziť.“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na § 22 nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského   národa   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   umožňoval   scudzenie   týmto nariadením regulovaného majetku len so súhlasom Povereníctva Slovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu.

Sťažovateľ   ďalej   dôvodí,   že „opustenie   veci   vo   všeobecnosti   ako   jednostranný neadresovaný   právny   úkon   musí   spĺňať   základné   náležitosti   predpísané   zákonom na platnosť takéhoto právneho úkonu. Jedným z predpokladov platnosti úkonu je fyzické vzdialenie sa od veci – opustenie veci. Čo samo o sebe ešte nie je naplnením právneho úkonu opustenia. Musí s ním byť spojený úmysel vlastníka vzdať sa vlastníckeho práva. Som toho názoru, že neboli splnené všetky zákonné podmienky, aby došlo k naplneniu právneho úkonu   opustenia   nehnuteľnosti.   Jednak   zákon   nepripúšťal   vzdanie   sa   nehnuteľností, ktoré nebolo   podľa   právnych   predpisov   možné   voľne   scudziť,   ale   aj   keby   neexistovalo uvedené   zákonné   obmedzenie,   absentuje   v tomto   prípade   základná   náležitosť,   ktorou   je dobrovoľný,   slobodný   prejav   vôle   nehnuteľnosti   opustiť.   Z listín   v konaní   predložených vyplýva,   že   moji   právni   predchodcovia   boli   vyzývaní   k tomu,   aby   sa   pridelených Nehnuteľností vzdali, nakoľko mesto malo v pláne pridelený dom zbúrať a postaviť tam verejný prechod... Ako vyplýva z listín predložených do spisu,   nejedná sa o dobrovoľný úkon môjho predchodcu, nakoľko dôvodom, pre ktorý malo dôjsť k vzdaniu sa bolo, že dom bol   určený   na   verejný   prechod   na   Moskovskú   ulicu...   Z uvedeného   je   zrejmé,   že vybudovanie verejného prechodu a s tým spojené búranie domu bolo vôľou mesta, a na naplnenie   tejto   vôle   sa   potrebovalo   zbaviť   vlastníka   dotknutej   nehnuteľnosti.   Mesto neváhalo použiť psychický nátlak...“.

Sťažovateľ poukazuje aj na potrebu brať do úvahy okolnosti doby, v ktorej došlo k rozhodujúcim skutkovým udalostiam, a aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v podobnej veci. Keďže však v sťažovateľovej veci konajúce súdy na uvedené okolnosti   neprihliadli, „bez   právneho   dôvodu   došlo   k odňatiu   vlastníckeho   práva k Nehnuteľnostiam. Mám za to, že napadnuté rozhodnutia sú hrubým zásahom do nášho vlastníckeho práva garantovaného ústavou.“.

V závere   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd „vydal   nález, v ktorom vysloví, že právoplatným rozsudkom Okresného súdu Kežmarok sp. zn.: 3C 32/11 zo dňa 22.6.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.. 4Co 115/2012 (správne   má   byť sp.   zn.   4   Co   115/2011,   pozn.) zo dňa   25.5.2012   bolo   porušené   moje základné právo, a to právo vlastniť majetok uvedené v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej navrhujem, aby Ústavný súd zrušil uvedené rozhodnutia a vrátil vec Okresnému súdu Kežmarok na ďalšie konanie“.

Ústavný   súd   na   okresnom   súde   zistil,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu z 25. mája 2012 nadobudol právoplatnosť 13. júla 2012.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   brojí   proti   prvostupňovému   rozsudku okresného súdu č. k. 3 C 32/11-153 z 22. júna 2011, ústavný súd odkazuje na svoju ustálenú rozhodovaciu   prax,   podľa   ktorej   v   otázke   základných   ľudských   práv   a   slobôd   ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu pri poskytovaní   ochrany   základným   právam   a slobodám   vo   vzťahu   k   právomoci všeobecných   súdov   (čl. 142   ods. 1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   rozhoduje   ústavný   súd   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný   súd.   Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany základného   práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   bol   rozhodnutím   súdu   prvého   stupňa, proti ktorému   možno   podať   riadny   opravný   prostriedok   –   odvolanie   podľa   prvej   hlavy štvrtej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Z obsahu príloh sťažnosti vyplýva, že odvolanie proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu podali všetci štyria žalovaní. Ochranu ich základným právam tak poskytoval krajský súd. Existoval teda „iný súd“ poskytujúci ochranu základnému právu sťažovateľa vlastniť majetok proti napadnutému rozsudku okresného súdu. Ústavný súd preto musel sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ ide o časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ napadol rozsudok krajského súdu z 25. mája 2012 v konaní sp. zn. 4 Co 115/2011, ústavný súd poukazuje na § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu...

Nedodržanie   uvedenej   lehoty   je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).Napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 13. júla 2012. Súčasne z príloh   sťažnosti   (poštová   obálka   s prijímacou   pečiatkou   pošty   Margecany)   vyplýva, že sťažovateľ podal sťažnosť na poštovú prepravu 27. marca 2013.

Posledným   dňom   dvojmesačnej   lehoty   v prípade   rozsudku   krajského   súdu, ktorý nadobudol   právoplatnosť   13.   júla   2012,   bol   štvrtok   13.   septembra   2012. Keďže sťažovateľ   podal   sťažnosť   na poštovú   prepravu   až   27.   marca   2013,   dostal   sa do omeškania s podaním sťažnosti, ktoré v zmysle citovanej judikatúry nemožno odpustiť. Ústavný súd preto sťažnosť v časti smerujúcej proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu odmietol ako oneskorene podanú.

3.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   by   bolo   procesne   neefektívne vyzývať   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov   jeho   podania   (nedostatok   v povinnom právnom   zastúpení,   nedoručenie   fotokópie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu), keďže ani toto odstránenie by nemohlo privodiť odlišný záver predbežného prerokovania sťažnosti.   Rovnako   z dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   bolo   bez   právneho   významu rozhodovať o návrhu sťažovateľa na zrušenie oboch napadnutých rozsudkov a na vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013