znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 197/2011-20

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 3. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. M. R., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cob 194/2009 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 55/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 Cob 194/2009 a Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod 1 Obdo 55/2010.

Predmetom sťažnosťou napadnutých konaní bolo rozhodovanie o žalobe obchodnej spoločnosti   S.,   a.   s.,   Ž.   (ďalej   len   „žalobca“),   podanej   proti   sťažovateľke   o   úhradu zmluvných plnení vyplývajúcich zo vzájomných obchodno-záväzkových vzťahov. Vo veci rozhodol najskôr Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) tak, že sťažovateľku zaviazal žalobcovi zaplatiť sumu 73 846,91 € spolu so 16 % ročným úrokom z omeškania počítaným z dlžnej sumy 73 846,91 € od 3. marca 2004 do zaplatenia. Krajský súd v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn. 14 Cob 194/2010 z 11. novembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 20 Cob 48/2009 z 5. júna 2009 vo výroku o povinnosti   sťažovateľky   zaplatiť   žalobcovi   sumu   73   846,91   €   s   prísl.   a   v   časti nevyjadreného určenia plnenia na účet postupníka zmenil rozsudok okresného súdu tak, že sťažovateľka   bola   povinná   priznanú   sumu   zaplatiť   na   účet   postupníka   -   obchodnej spoločnosti A, s. r. o., V. (ďalej len „postupník“). Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo 55/2010 z 29. novembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) odmietol dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 14 Cob 194/2009 z 11. novembra 2009 z dôvodu jeho neprípustnosti.

Z obsahu sťažnosti vyplýva nesúhlas sťažovateľky s názorom krajského súdu, ktorý mal za novú argumentáciu sťažovateľky považovať odvolací dôvod, ktorým sťažovateľka namietala zmenu petitu žalobcu o uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť sumu priznanú rozsudkom okresného súdu na účet postupníka bez procesného rozhodnutia o zmene návrhu podľa § 95 Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Sťažovateľka predovšetkým namieta, že žalobca si túto pohľadávku vymáhal ako vlastnú bez toho,   aby ju v   súlade so   zmluvou   vymáhal vo   svojom   mene na účet   postupníka. V podrobnostiach sťažnosti uvádza: „O zmätočnosti a nepodloženosti nároku navrhovateľa svedčia jeho neustále zmeny a dôvody uplatnenia nároku, keď navrhovateľ si pôvodne svoj nárok   uplatňoval   podľa   listiny   o   uznaní   záväzku,   neskôr   podľa   dohody   o   splátkach   a odpustení dlhu, pričom zas tvrdil, že bod III. Dohody o splátkach je neplatným z dôvodu, že nie je možné sa dopredu vzdať svojho nároku. Neskôr si zase protirečil, že jeho nárok nie je premlčaný a že žalobu nedal predčasne, pričom v podnete na mimoriadne dovolanie a v príkrom rozpore svojich doterajších tvrdení sám uvádzal, že návrh voči odporcovi podal ešte pred splatnosťou pohľadávky sťažovateľa a je teda predčasne podaný...

I napriek viacerým námietkam odporcu - sťažovateľa sa však súd - ani prvostupňový a ani odvolací so zmenou žaloby navrhovateľa nevysporiadali, o tejto otázke nerozhodli, nezaoberali sa ňou ako keby neexistovala, pričom v danom prípade je rozhodujúce to, že k faktickej zmene žaloby žalobného petitu došlo dňa 7. 4. 2009 a tým aj zmene pôvodného návrhu navrhovateľa. Týmto postupom súdov podľa názoru sťažovateľa oba súdy porušili aj ust. §-u 1 až 3, § 95 O. s. p....

Za   zmenu   návrhu   treba   považovať,   ak   navrhovateľ   z   nezmeneného   skutkového základu požaduje viac alebo iné plnenie, prípadne rovnaké plnenie, ale na základe iného skutkového základu. Každá takáto zmena návrhu je možná len so súhlasom súdu a súd o nej rozhodne uznesením a je dôležitá aj z hľadiska plynutia premlčacích a prekluzívnych lehôt, keďže hmotno-právne účinky zmeneného návrhu nastávajú dňom jeho doručenia súdu... Sťažovateľ   namieta,   že   odvolací   súd   porušil   zásadu   dvojinštančnosti   súdneho konania.... Tento postup odvolacieho súdu mal za následok odňatie možnosti domáhať sa preskúmavania skutkových zistení a na ne nadväzujúcich právnych záverov, na ktorých svoje rozhodnutie v odvolacom konaní založil.... Takéto konanie prvostupňového súdu malo byť dôvodom pre zrušenie rozsudku odvolacím súdom, čo však odvolací súd neurobil... Sťažovateľ sa taktiež nemôže stotožniť s dôvodením súdov, že síce bolo zrejmé, že pohľadávka   navrhovateľa   v   čase   jeho   podania   nebola   splatná  ...   avšak   táto   splatnosť nastala do momentu vyhlásenia rozhodnutia vo veci, tak potom nie je možné nazerať na túto pohľadávku, práve okolnosťou plynutia času, za predčasnú a posudzovať jej nezrelosť ku dňu podania žaloby.

Tento výklad prvostupňového a odvolacieho súdu je v rozpore s doterajšou praxou v rozhodovaní súdov v SR, keď medzi prvými podmienkami konania, ktoré súd skúma pri podaní návrhu účastníka je, či je pohľadávka - istina uvedená v žalobnom návrhu splatná. Preto   toto   dôvodenie   súdu   považujeme   za   arbitrárne,   v   rozpore   s   platnými   právnymi predpismi a požadovanými podmienkami pri podávaní návrhov na súd. Týmto postupom súdu   tak   došlo   k   zvýhodneniu   jedného   účastníka   konania   na   úkor   druhého   účastníka, porušenia § 1, § 2, § 3 O. s. p. čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 ústavy.

Za nenáležité a zavádzajúce považuje sťažovateľ dôvodenie odvolacieho súdu, že sa sťažovateľ navrhol zaoberať kompenzáciou jeho protipohľadávky so žalovanou istinou až v odvolacom konaní a použil to ako nové tvrdenie v rámci použitej obrany....

Dôvodenie   odvolacieho   súdu   v   tejto   časti   rozsudku   ako   aj   to,   že   k   vzájomnému započítaniu   pohľadávok   nemohlo   dôjsť   z   dôvodu,   že   odporcova   pohľadávka   je   sporná pokladáme   za   nesprávne   a   nepreskúmateľné   a   v   príkrom   rozpore   s platnými   právnymi predpismi, vykonaným dokazovaním a nemôže byť takýmto názorom nahradené procesné pochybenie prvostupňového súdu ako i argumentácia odvolacieho súdu, že dovolateľ toto svoje   tvrdenie   použil   až   v   odvolacom   konaní   ako   svoju   obranu.   Sťažovateľ   opätovne poukazuje, že kompenzačnú námietku vzniesol ešte na pojednávaní dňa 18. 2. 2005...“.

Sťažovateľka namieta aj rozdielny prístup súdov k podávaným dôkazom zo strany žalobcu, ktoré mali byť považované za relevantné na rozdiel od jeho návrhov, na ktoré ohľad   braný   nebol.   Rovnako   namieta   i   výklad   predložených   listín   súdmi   odkazujúc   na „všeobecne platný princíp, podľa ktorého ak sú v listinách použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do nich uložil... V danom prípade však všeobecné súdy zvolili taký výklad, ktorý prikladá jednej vybranej listine, ktoré uzatvorili medzi sebou navrhovateľ so sťažovateľom veľmi iracionálne konsekvencie pre jednu z jej strán (navrhovateľa) proti strane druhej.... Existencia samotného dôkazu - predložených listín, bez vyhodnotenia a väzby na ostatné dôkazné   prostriedky   s   dostatočnou   výpovednou   hodnotou   na   preukázanie   opačných skutočností   tvrdených   navrhovateľom   nevytvorila   dostatočný   podklad   pre   závery prvostupňového súdu.“.

Napokon   sťažovateľka   uvádza,   že   nemala „možnosť   sa   k   veci   vyjadriť   pred odvolacím súdom počas celého priebehu pojednávania a ani v závere pojednávania zaujať stanoviskom   svojim   prednesom.   Rovnako   vyjadrenie   navrhovateľa   k   odvolaniu   nebolo odporcovi predložené v primeranej lehote - aby mohol k vyjadreniu zaujať kvalifikované stanovisko, alebo bolo doručené až na pojednávaní krátkou cestou.... Vzhľadom aj na tieto závažné skutočnosti preto rozsudok považujeme aj z týchto dôvodov za nepreskúmateľný, náležité   neodôvodnený   a   arbitrárny.   Odôvodnenie   rozhodnutia   dovoľuje   účastníkovi konania posúdiť, ako súd v jeho veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci, pričom súd uvedie právnu normu,   pod   ktorú   subsumoval   tieto   uvedené   zistenia.   Odôvodnenie   napadnutého rozhodnutia však nemožno považovať za dostatočné po skutkovej i právnej stránke... Sťažovateľ   má   za   to,   že   z   postupov   prvostupňového,   odvolacieho   súdu   ako   aj dovolacieho súdu vyplýva, že tieto rozhodli v danej veci celkom formalistický, svojvoľne a arbitrárne bez toho, že by mal ich výrok rozumný základ v obsahu spisu a poskytoval rozumné vysvetlenie toho, čo sa medzi sťažovateľom a navrhovateľom skutočne odohralo a rozhodli tak na základe argumentu, ktorý bol v zjavnom rozpore s obsahom spisu.“.

V   závere   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   namieta,   že   všeobecné   súdy   nesprávne aplikovali ustanovenia o premlčaní podľa ustanovenia § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka, vychádzajúc   z   výkladu,   že „všetky   predĺženia   desaťročnej   premlčacej   doby,   ktoré Obchodný   zákonník   umožňuje   (napr.   zo   zákona,   dohodou,   písomným   vyhlásením)   sú limitované maximálnou desaťročnou dobou.... Uvedené súdy však túto skutočnosť nebrali do úvahy, nezaoberali sa ňou a ani vznesenou námietkou premlčania a upriamili sa iba na záväzný právny výklad a názor NS SR, že v danom prípade nemohla premlčacia doba začať plynúť skôr ako bola splatnosť záväzku dňa 2. 3. 2004.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal takéto rozhodnutie: „Základné   právo   sťažovateľa   spoločnosti   S.,   s.   r.   o...   uvedené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Najvyššieho súdu SR   č.   k.   1   Obdo   55/2010   a   Krajského   súdu   v   Žiline   v   konaní   vedenej   pod   č.   k. 14 Cob 194/2009 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   č.   k.   1   Obdo 55/2010 zo dňa 29. 11. 2010 a rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 14 Cob 194/2009 zo dňa 11. 11. 2009 zrušuje a vec vracia na nové konanie.

Najvyšší súd SR a Krajský súd v Žiline je povinný spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi trovy konania z titulu právneho zastúpenia vo výške 261,82 eur... na účet JUDr. M. R... do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala,   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05). Ústavný súd tiež nie je ani orgánom oprávneným zjednocovať právne názory všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09); v konkrétnych prípadoch posudzuje ústavný súd len ich ústavnú akceptovateľnosť (III. ÚS 313/2010).

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom   je   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). Základné právo na súdnu ochranu však neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa   v   sebe   princíp   rovnosti   zbraní,   princíp   kontradiktórnosti   konania,   právo   byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

1. K namietanému porušeniu základných práv krajským súdom

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že konanie o dovolaní ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy (m. m. II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04) a vzhľadom na to je v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde   považovaná   sťažnosť   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o   dovolaní   (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09). Z tohto dôvodu bola aj sťažnosť sťažovateľky doručená 22. marca 2010 odmietnutá uznesením č. k. II. ÚS 470/2010-21 z 10. novembra 2010 z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu, pričom ústavný súd súčasne konštatoval, že   v prípade,   ak   nedôjde   v   dovolacom   konaní   k   zrušeniu,   resp.   k   zmene   napadnutého rozhodnutia,   je   daná   právomoc   ústavného   súdu   tak   na   preskúmanie   dovolacieho rozhodnutia, ako aj odvolacieho rozhodnutia a zákonná dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti   plynie   od   doručenia   dovolacieho   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   (m.   m. II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010, IV. ÚS 245/2010, porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu   pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci   Zvolský   a Zvolská   verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 a tiež rozhodnutia ústavného súdu III.   ÚS   192/2010,   II.   ÚS   324/2010).   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   preskúmal   na podklade tejto sťažnosti aj ústavnú akceptovateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Podstatou sťažovateľkiných námietok vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu krajského súdu je jej nespokojnosť s tým, že krajský súd určil sťažovateľke povinnosť plniť priznanú sumu na účet inej osoby než žalobcovi bez rozhodnutia o pripustení zmeny návrhu, pričom zmenou rozsudku okresného súdu mal porušiť zásadu dvojinštančnosti súdneho konania a zvýhodniť účastníka konania stojaceho vo   vzťahu   k   sťažovateľke na opačnej procesnej strane,   ďalej   že   neprihliadol   na   vznesenú   námietku   premlčania,   ako   aj   kompenzačnú námietku   sťažovateľky,   nesprávne   vyhodnotil   sťažovateľkou   predložené   listiny   a neprihliadol   na   všetky   predložené   dôkazy   (v   čom   vidí   porušenie   základného   práva   na rovnosť účastníkov konania), taktiež že sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť sa k veci pred odvolacím súdom a napokon aj že rozsudok je neodôvodnený a nepreskúmateľný.

K postupu okresného súdu, ktorý pred vydaním meritórneho rozhodnutia nerozhodol podľa   § 95 OSP o návrhu žalobcu, aby v prípade priznania žalovanej sumy bola táto zaplatená   na   účet   postupníka,   t.   j.   obchodnej   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   krajský   súd v napadnutom rozsudku uviedol, že túto procesnú situáciu neponíma ako „jednoznačný a zrejmý návrh žalobcu na zmenu žaloby o ktorej by bolo potrebné rozhodovať podľa § 95 ods. 1, 2 O. s. p. Pokiaľ teda okresný súd postupoval v konaní v zmysle pôvodného petitu tak, ako vyplýval z podanej žaloby žalobcu zo 17. 2. 2004, bolo zrejmé, že zvolil prvú alternatívu a to nemalo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, na ktoré by bolo nevyhnutné prihliadať zo strany odvolacieho súdu. V tomto smere krajský súd odkazuje i na úpravu v § 212 ods. 3 O. s. p., v zmysle ktorého na prípadné vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd len, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.“. Je nesporné, že krajský súd, ktorý v odvolacom konaní zmenil rozsudok okresného súdu,   svojím   postupom   a   rozhodnutím   akceptoval   dodatočný   návrh   žalobcu   na   určenie plnenia na účet postupníka. Podľa názoru najvyššieho súdu uvedeného v uznesení sp. zn. 1 Obdo 55/2010 z 29. novembra 2010 zmenou rozsudku okresného súdu krajský súd len určil iný subjekt na plnenie. Ústavný súd nepovažuje tieto dôvody rozsudku krajského súdu za svojvoľné. Pokiaľ žalobca v priebehu konania požiadal, aby v prípade úspechu v spore bola sťažovateľka zaviazaná plniť žalovanú sumu na účet postupníka, týmto doplnením nedošlo k zmene rozsahu (rozšíreniu) ani k zmene povahy požadovaného plnenia a rovnako ani k podstatnej zmene rozhodujúcich skutočností a dôvodov, z ktorých žalobca odvodzoval uplatnené právo. Ústavný súd rovnako nezistil, že by krajský súd vyhodnotením procesnej situácie v tom smere, že v okolnostiach prípadu nejde o zmenu žaloby, rozhodol v rozpore s   ustálenou   judikatúrou   všeobecných   súdov,   ktorý   je   súdnym   orgánom   oprávneným   na zjednocovanie tejto judikatúry. Žiada sa pritom dodať, že rozpor s judikatúrou v tejto otázke sťažovateľka v sťažnosti ani nenamietala a svoju argumentáciu obmedzila na vlastný právny výklad danej otázky. Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že krajský súd (a pred ním okresný súd) nepostupoval v konaní v zhode s právnymi názormi sťažovateľky, preto ešte neznamená, že došlo k porušeniu ňou označených základných práv.  

Ústavný súd už vo svojej judikatúre viackrát zaradil požiadavku dvojinštančnosti konania medzi ústavno-procesné zásady (II. ÚS 195/06, III. ÚS 239/08), z čoho vyplýva aj to, že ak v podmienkach konkrétneho súdneho konania porušenie tejto zásady ústavný súd zistí,   potom   je založená jeho právomoc   vysloviť porušenie   základného   práva   na súdnu ochranu zaručeného čl.   46   ods.   1 ústavy, prípadne aj základného práva   vyjadriť sa   ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   a   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   konania. Súčasne   však   ústavný   súd   zastáva   právny   názor,   že   ak   rozhodnutie   odvolacieho   súdu o zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa má oporu v procesných pravidlách rozhodovania o   odvolaniach   uvedených   v Občianskom   súdnom   poriadku,   potom   takýto   postup   nie   je možné   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie   zásady   dvojinštančnosti   konania   (m.   m. I. ÚS 245/08).

V   súvislosti   so   sťažovateľkinou   námietkou   o   porušení   zásady   dvojinštančnosti súdneho konania, ktorej sa mal krajský súd dopustiť zmenou rozsudku okresného súdu v časti   nevyjadreného   určenia   plnenia   na   účet   postupníka,   ústavný   súd   poukazuje   na ustanovenie § 220 OSP, podľa ktorého je odvolací súd povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219 OSP) alebo na jeho zrušenie   (§   221   ods.   1   OSP).   Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   podrobne objasnil dôvody zmeny rozsudku takto: „Z dokazovania pred prvostupňovým súdom... bol zrejmý písomne udelený súhlas podľa § 530 Občianskeho zákonníka postupníkom zo zmluvy o postúpení pohľadávky z 27.1.2004 (č. l. 139 spisu), aby postupca, teda žalobca, vymáhal postúpenú   pohľadávku   2   224   711,91   Sk   vo   svojom   mene   na   účet   postupníka.  ...   Pre rozhodovanie o priznaní takto uplatnenej pohľadávky, ktorá už patrila postupníkovi, teda spoločnosti A. s. r. o., bola zásadná právna úprava v § 530 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia na žiadosť postupníka môže postupca vymáhať postúpený nárok sám vo svojom mene na účet postupníka.... Bolo zrejmé, že došlo k naplneniu podmienok v zmysle   citovanej   právnej   úpravy   pre   možnosť   vymáhania   predmetnej   postúpenej pohľadávky žalobcom v rovine preukázania jeho aktívnej vecnej legitimácie a ktorá otázka bola   okresným   súdom   zhodnotená   správne.   Uvedená   právna   úprava   v   hmotnoprávnom ustanovení § 530 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa však mala premietnuť a odraziť i vo výroku rozhodnutia okresného súdu v merite veci, keďže rozhodovanie v rámci občianskeho súdneho   konania   je   formou,   spôsobom   pre   uplatňovanie   hmotnoprávnych   nárokov účastníkov. V danom prípade krajský súd bol toho názoru, že okresný súd pri priznaní žalovanej pohľadávky vo výške 2 224 711,91 Sk, resp. v aktuálnom vyjadrení v peňažnej mene   platnej   na   území   SR   od   1.   1.   2009   vo   výške 73 846,91 Eur, s príslušenstvom, mal rešpektovať i hmotnoprávnu úpravu a vyjadriť ju v merilórnom rozhodnutí tak, aby priznaná pohľadávka bola vyplatená na účet postupníka, a to v rámci a v súlade s udeleným súhlasom postupníka zo dňa 17. 2. 2004. V tejto časti bolo teda dôvodné zmeniť napadnutý rozsudok okresného súdu cez úpravu v § 220 O. s. p., ked'že v predmetnej časti neboli splnené podmienky na potvrdenie ani zrušenie rozhodnutia súdu   prvého   stupňa   a   to   v   tej   nevyjadrenej   časti,   dotýkajúcej   sa   vyplatenia   priznanej pohľadávky na účet postupníka. Zmena predmetnej časti rozhodnutia sa priamo nedotýkala inak   vecnej   správnosti   priznania   uplatneného   nároku   žalobcu   na   vyplatenie   žalovanej pohľadávky   s   príslušenstvom,   v   ktorej   časti   krajský   súd   odkazuje   na   odôvodnenie napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   cez   úpravu   v   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   a   súčasne poukazuje i na záväzný právny názor vyslovený v dovolacom rozsudku.“

Ústavný súd po preskúmaní citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo vo väzbe na ustanovenie § 220 OSP nezistil s prihliadnutím na aplikovateľnú judikatúru všeobecných   súdov   v   tejto   otázke,   že   by   sa   krajský   súd   dopustil   porušenia   ústavno-procesnej zásady dvojinštančnosti súdneho konania, a tým aj základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto uvedenú námietku sťažovateľky považoval za nedôvodnú.

Vo vzťahu k ďalšiemu argumentu sťažovateľky spočívajúcemu v nesprávnom použití ustanovení o premlčaní žalovanej pohľadávky aplikovateľných v obchodno-záväzkovom vzťahu medzi žalobcom a sťažovateľkou krajský súd poukázal na záväzný právny názor najvyššieho súdu vyslovený v tejto veci rozsudkom sp. zn. 1 MObdo 1/2007 z 27. augusta 2008. Uvedeným rozsudkom najvyšší súd na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora   Slovenskej   republiky   podaného   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 10   Cb   172/2004-78   z   18.   februára   2005   v   spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 20 Cob 175/2005-124 z 12. januára 2006 zrušil obidva napadnuté rozsudky súdov nižšieho stupňa   a   vec   vrátil   prvostupňovému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Zo   záverov   označeného rozsudku je zrejmé, že v predmetnom prípade došlo predchádzajúcim konaním všeobecných súdov   k   nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   otázky   premlčania.   Dohodu   o   splátkach považoval najvyšší súd za vyhlásenie o predĺžení premlčacej doby, ako to má na mysli ustanovenie § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka, a preto premlčacia doba nemohla začať plynúť skôr, než sa záväzok stal splatným, t. j. pred 2. marcom 2004.

V   tomto   kontexte   je   nevyhnutné   pripomenúť,   že   ústavný   súd   v   rámci   svojej rozhodovacej   činnosti   už raz na základe sťažnosti sťažovateľky doručenej 5.   novembra 2008   posudzoval   namietané   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 MObdo 1/2007 z 27. augusta 2008 vrátane správnosti aplikácie pre   daný   prípad   relevantných   právnych   noriem   týkajúcich   sa   premlčania   a   ústavnej akceptovateľnosti výkladu podaného najvyšším súdom, pričom dospel k záveru, že opísaný právny   názor   najvyššieho   súdu   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený,   ani   za arbitrárny.   V   zmysle   uvedeného   preto   ústavný   súd   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   6/09-15 z 15. januára 2009 túto sťažnosť sťažovateľky odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vychádzajúc z týchto poznatkov a prihliadajúc na právny názor zaujatý v uznesení ústavného súdu č. k. II. ÚS 6/09-15 z 15. januára 2009 považuje ústavný súd argumenty sťažovateľky   o   nesprávnom   vyhodnotení   podmienok   premlčania   žalovanej   pohľadávky uvedené   aj   v   prerokovávanej   sťažnosti   za   nedostatočné.   Pokiaľ   sa   krajský   súd v napadnutom rozsudku oprel o záväzný právny názor najvyššieho súdu, že k premlčaniu žalovanej   pohľadávky   do   dňa   jej   uplatnenia   na   súde   nedošlo,   súčasne   poukazujúc   na nedostatok   procesných,   skutkových   a   právnych   dôvodov,   ktoré   by   opodstatňovali nerešpektovanie   vysloveného   záväzného   právneho   názoru   najvyššieho   súdu,   konal   tak v súlade s procesno-právnymi predpismi (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243 ods. 1 OSP). Ústavný   súd   zároveň   konštatuje,   že   postup   v   súlade   s   platným   a   účinným   zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (obdobne II. ÚS 81/00). Porušenie ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu by bolo len také konanie súdu, alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom (m. m. III. ÚS 124/04, III. ÚS 22/2011).

Sťažovateľka namietala aj nesprávne vyhodnotenie svojej kompenzačnej námietky uplatnenej proti pohľadávke žalobcu. Ku kompenzačnému návrhu sťažovateľky krajský súd v   napadnutom   rozsudku   uviedol: „Je   zrejmé,   že   vo   vzťahu   k   odvolaciemu   dôvodu   o nevysporiadaní   sa   s   kompenzačnou   námietkou   žalovaného   bolo   pristupované   krajským súdom ako k novému tvrdeniu v rámci použitej obrany, ktorá obrana nebola produkovaná pred   súdom   prvého   stupňa.   Pre   úplnosť   však   krajský   súd   nad   rámec   relevantných odvolacích dôvodov uvádza, že námietka žalovaného bola vznesená v rámci pojednávania na okresnom súde dňa 18. 2. 2005 (č. 1. 76 spisu), avšak bola formulovaná spôsobom, ktorý netvoril   dostatočne   základ   pre   možnosť   jej   vyhodnotenia   ako   spôsobilej   kompenzačnej námietky v rovine nedostatočnej určitosti, konkretizovania vznesenej námietky. Pokiaľ by aj bola   námietka   ako   taká   v   procesnej   rovine   spôsobilá   na   relevantné   prejednanie   a zaoberanie sa pri rozhodovaní okresného súdu, tak v hmotnoprávnej rovine krajský súd pre úplnosť   poukazuje   na   nepreukázanie   jej   kompenzibility   z   dôvodu   jej   spornosti,   ako   to vyplývalo   i   z   poskytnutých   informácii   samotného   odvolateľa,   že   o   predmetnej protipohľadávke žalovaného vo výške 10 000 000,- Sk zmluvnej pokuty sa vedie samostatné súdne konanie okresného súdu v Žiline sp. zn. 11 Cb/108/2003, ktoré konanie doteraz nie je právoplatne skončené.“

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že konajúci   súd   sa   zaoberal   otázkou,   či   možno   použiť   označenú   vzájomnú   pohľadávku sťažovateľky na započítanie a považovať ju za relevantnú obranu proti žalobcovi a svoje závery o nespôsobilosti jej použitia v sťažovateľkinom prípade náležite vysvetlil. Ústavný súd si všimol, že sťažovateľka okrem prejavu svojho nesúhlasu s dôvodením krajského súdu v   zásade   neuviedla   v   sťažnosti   iné   dôvody,   pre   ktoré   možno   považovať   rozhodnutie krajského   súdu   za   svojvoľné   a   porušujúce   jej   základné   právo   na   súdnu   ochranu.   S prihliadnutím   na   uvedené,   ako   aj   po   preskúmaní   predloženého   spisu   okresného   súdu vedeného   vo   veci   považuje   hodnotenie   sťažovateľkinej   kompenzačnej   námietky   ako neurčitej (v procesnej rovine) a nepreukázanej (v hmotnoprávnej rovine) krajským súdom za ústavne akceptovateľné.

Sťažovateľka taktiež poukazovala na rozdielny prístup súdov k účastníkom konania, ktorý sa mal prejaviť v tom, že dôkazy predkladané žalobcom mali byť brané vždy ako relevantné a dôkazy predkladané sťažovateľkou na jej obranu zase ako účelové a tiež na skutočnosť, že súd odmietol vykonať dôkazy navrhované sťažovateľkou.

Krajský súd riadne opísal dôvody zamietnutia návrhov na doplnenie dokazovania v odvolacom konaní, keď konštatoval, že „dokazovanie pred súdom prvého stupňa bolo vo vzťahu k uplatnenému nároku a ostatnému rozsahu dokazovania dostatočné a to aj vo väzbe a v intenciách vysloveného záväzného právneho názoru NS SR v dovolacom rozsudku z 27. augusta 2008.“ Súčasne poukazujúc na obsah § 205a ods. 1 OSP vysvetlil, z akých dôvodov sa zaoberal len určitými odvolacími dôvodmi, keď okrem iného uviedol: „Keďže žalovaný netvrdil ani nepreukázal splnenie niektorého z taxatívne uvedených dôvodov v citovanom zákonnom ustanovení, ako aj za konštatovania splnenej poučovacej procesnej povinnosti okresného súdu podľa § 120 ods. 4 O. s. p. (č. l. 179 spisu), tak nebolo možné na tieto   novo   tvrdené   skutočnosti   prihliadať   v   odvolacom   konaní.   Vzhľadom   na   procesný systém   neúplnej   apelácie,   ktorý   ovláda   odvolacie   konanie,   krajský   súd   nemohol   takto prihliadať napr. na tvrdenie žalovaného, že dohoda z 26. 2. 1999 je neplatná cez úpravu v § 407 ods. 1 OBZ, ktorej odporuje, že iným výkladom, než zastáva žalovaný, dochádza k porušeniu jeho základných práv chránených Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd a v danom prípade okresný súd nebol viazaný právnym názorom v dovolacom rozsudku   ako   arbitrárnym   a   nekoherentným   rozhodnutím,   ktoré   vyložilo   danú   skutkovú situáciu medzi účastníkmi v rozpore s právom a teda neprávo nemôže zakladať právo, čo tvorí porušenie práva žalovaného ako účastníka na spravodlivý súdny proces...“.

V   napadnutom   rozsudku   sa   krajský   súd   vyjadril   aj   k   námietke   týkajúcej   sa predčasnosti žalobcom podanej žaloby, keď sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu považujúc za rozhodujúci skutkový a právny stav existujúci v čase vyhlásenia rozhodnutia všeobecného súdu. V podrobnostiach krajský súd uviedol, že „ak v dobe podania žaloby pohľadávka   uplatnená   žalobou   nebola   splatná,   ale   táto   splatnosť   nastala   do   momentu vyhlásenia rozhodnutia vo veci, tak potom nie je možné nazerať na túto pohľadávku, práve okolnosťou plynutia času, za predčasnú a posudzovať jej nezrelosť ku dňu podania žaloby. Bolo by to v rozpore s § 154 ods. 1 O. s. p. Naviac opäť i v tejto otázke krajský súd poukazuje   na   argumentáciu   samotného   odvolateľa,   ktorý   navrhoval   zaoberať   sa kompenzáciou   jeho   protipohľadávky,   t.   z.   za   predpokladu,   že   pohľadávka   žalobcu   je splatná.   I   v   tomto   smere   bola   argumentácia   odvolateľa   vzájomne   si   odporujúcimi skutočnosťami   pri   napadnutí   prvostupňového   rozsudku   okresného   súdu kontraproduktívna.“.

Napokon   z   predloženého   spisu   okresného   súdu   nevyplynula   ani   opodstatnenosť sťažovateľkinej námietky, že sa pred odvolacím súdom nemal k veci možnosť vyjadriť. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní pred odvolacím súdom z 11. novembra 2009 ústavný súd naopak zistil, že krajský súd dal účastníkom konania vrátane sťažovateľky priestor na ich   prednesy,   oboznámil   ich   s   celým   dokazovaním   v   sporovej   právnej   veci   v   rozsahu listinných dôkazov a písomností vrátane vyjadrenia žalobcu k jej odvolaniu proti rozsudku okresného súdu.

Aj keď predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu nie je rozsudok okresného súdu, ústavný súd považoval za potrebné prihliadať aj na toto rozhodnutie v spojení so sťažnosťou   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   keďže   krajský   súd   sám   odkázal   v zmysle § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu a ako už ústavný   súd   vyslovil,   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   a   odvolacieho   súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Ústavný súd preskúmaním obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu a následnou konfrontáciou ich obsahu s obsahom vyžiadaného spisu vedeného vo veci okresným súdom zistil, že krajský súd do hĺbky preskúmal námietky sťažovateľky   vecnej   povahy tvoriace   základ jej obrany, riadne sa   s nimi   vysporiadal   a logickými   argumentmi   dospel   k   záveru   o   ich   nedôvodnosti,   čo   krajský   súd   viedlo   k potvrdeniu   rozsudku   okresného   súdu   vo   výroku   o   povinnosti   sťažovateľky   zaplatiť žalobcovi   73   846,91   €.   Ústavný   súd   nezistil   také   porušenia   ustanovení   Občianskeho súdneho poriadku, ako aj judikatúrou ústavného súdu (resp. Európskeho súdu pre ľudské práva) ustálených zásad a princípov spravodlivého procesu, ktoré by odôvodňovali záver súdu   o   porušení   sťažovateľkou   označených   práv.   Skutočnosť,   že   všeobecné   súdy nepovažovali   argumenty   formulované   sťažovateľkou   za   spôsobilé   spochybniť,   resp. vyvrátiť   dôvodnosť   žalobcom   uplatneného   práva,   ešte   neodôvodňuje   záver   o   porušení sťažovateľkou   označených   základných   práv.   Základné   právo   na   súdnu   ochranu   totiž neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp.   s jeho právnymi názormi.   Keďže napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   arbitrárnosti   a   nesignalizuje porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť smerujúcu proti nemu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv najvyšším súdom

Sťažovateľka svojou sťažnosťou síce namietala aj neústavnosť postupu najvyššieho súdu,   presnejšie   však   nešpecifikovala,   v   čom   konkrétne   vidí   porušenie   označených základných práv. Takéto obsahové nedostatky sťažnosti však ústavný súd nie je oprávnený ani   povinný   z   úradnej   povinnosti   odstraňovať.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, III. ÚS 24/2011). Len z celkového obsahu sťažnosti ústavný súd vyvodil, že podstatou sťažovateľkinho nesúhlasu s postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu je, že najvyšší súd v dovolacom konaní nezistil ani jeden dôvod   prípustnosti   dovolania   a   že   v   danej   veci   rozhodoval   formalisticky,   svojvoľne a arbitrárne.

Vzhľadom na uvedené vykonal ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj ústavný prieskum   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   č.   k.   1   Obdo   55/2010-465 z 29. novembra 2010. Odôvodnenie posudzovaného uznesenia je síce dôvodné hodnotiť ako neprimerane stručné, avšak ústavný súd nedospel k záveru o jeho vecnej nesprávnosti. V   dôvodoch   napadnutého   uznesenia   najvyšší   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   dôvody prípustnosti dovolania pre zmätočnosť podľa § 237 OSP zistené neboli a nie je daná ani prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 1 OSP, pretože ide o potvrdzujúci rozsudok vo veci samej a krajský súd určil len iný subjekt na plnenie, čo nemožno považovať za zmenu rozsudku vo veci samej.

Keďže v sťažnosti absentuje bližšie zdôvodnenie arbitrárnosti uznesenia najvyššieho súdu,   ústavný   súd   sa   podrobnejšie   zaoberal   najmä   ústavnou   konformnosťou   právneho posúdenia dovolania ako neprípustného podľa § 238 ods. 1 OSP, a to vzhľadom na výrok napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   síce   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu vo výroku o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi 73 846,91 € s príslušenstvom, avšak súčasne rozsudok okresného súdu v časti nevyjadreného určenia plnenia na účet postupníka zmenil tak, že priznanú peňažnú sumu zaviazal zaplatiť sťažovateľku na účet postupníka.

Podľa § 238 ods. 1 OSP je dovolanie tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Z dostupnej judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že prípustnosť dovolania podľa ustanovenia   §   238   ods.   1   OSP   je   založená   na   zásade   diformity,   teda   na   rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa, o ktorej možno hovoriť len vtedy,   ak sú   nimi   odlišne stanovené alebo deklarované práva a povinnosti   účastníkov (R   36/2006).   Pre   posúdenie,   či   ide   o   zmeňujúci   rozsudok   odvolacieho   súdu,   nie   je významné formálne hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol, alebo ako formálne svoj výrok označil), ale obsahové hľadisko (t. j. vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku prvostupňového súdu v tom zmysle, či práva a povinnosti účastníkov v danom právnom   vzťahu   posúdili   odlišne).   Pokiaľ   odvolací   súd   posúdil   práva   a   povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu rovnako (zhodne), nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o   potvrdzujúci   rozsudok   (m.   m.   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   80/2008 z 19. júna 2008).  

Ústavný súd zohľadňujúc uvedenú judikatúru najvyššieho súdu preto nepovažuje v   okolnostiach   prípadu   právny   záver   najvyššieho   súdu   za   ústavne   neudržateľný. Z obsahového hľadiska je potrebné najvyššiemu súdu prisvedčiť, že krajský súd ako súd odvolací práva deklarované žalobcovi nezmenil, teda vlastne rozsudok potvrdil a určil len iný subjekt, na účet ktorého je sťažovateľka povinná priznanú sumu zaplatiť.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť ani medzi postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 55/2010 z   29.   novembra   2010   a   základnými   právami   alebo   slobodami,   porušenie   ktorých sťažovateľka namietala, uvedeným rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv, a preto bola jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2011